Janko Matúška:
Povesti

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Veronika Víghová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 187 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Janko Matúška
Názov diela: Povesti
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2008

Licencia:
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Digitalizátori

Michal Garaj
Viera Studeničová
Ina Chalupková
Nina Dvorská
Daniela Kubíková
Veronika Víghová

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Janko Matuška
Názov diela: Janka Matúšku sobrané spisy básnické
Vyšlo v: Matica slovenská
Mesto: Turčiansky Sv. Martin
Rok vydania: 1921
Počet strán: 165

Editori pôvodného vydania:

Jaroslav Vlček [vydavateľ]
POZNÁMKY:

Poznámky vydavateľove

Storočná pamiatka narodenia Janka Matúšku primäla Maticu Slovenskú k tomu, aby nemnohé, ale kedysi obľúbené plody horlivého učeníka školy Štúrovej oživila v pamäti obecenstva. Vítaným príspevkom k tomu bol rukopisný sborníček Matúškov, založený a písaný ešte v časoch štúdií bratislavských, ktorý podstatným spôsobom doplnil práce Matúškove, v rokoch štyridsiatych minulého storočia uverejňované tlačou, a tým rozšíril i obraz autorovej činnosti slovesnej. Sborník ten dochoval peknoduchý rodoľub, zvolenský advokát Samko Medvecký, a spolu s listom, dňa 6. októbra r. 1894 oddal ho do rúk Jozefa Škultétyho, vtedy redaktora a vydavateľa „Slovenských Pohľadov“, týmito slovami: „Posielam Vám rukopis vlastnoručný od pôvodcu prác, nebohého Janka Matúšku. Ráčte to prezrieť a ak mienite, čo nebolo ešte uverejnené, jednodruhé v ,Pohľadoch‘ uverejniť. Predbežne sväzoček zachráňte u seba; pozdejšie, ešte i s inými vecmi, to oddám do Muzea… Zaujímavé je, čeština ako prešla do slovenčiny.“ To bola pomôcka k zamýšľanému vydaniu veľmi cenná.

Ako sostaviť práce v neobšírnom sväzku, bolo jasné. Veršami Matúška počal, potom sa podobral na kus divadelný a zakončil pokusom novelistickým. Tak idú za sebou i Matúškove plody v našom vydaní: sborník veršov, „Siroty“, „Shoda liptovská“.

Sborník Matúškov je brožovaná knižka z hrubého papieru kancelárskeho vo formáte veľkej 8° s vlastnoručným nápisom na pravom spodku belasej obálky: Práce Janka Matúški. Všetky stránky označené sú číslicami, v celku počtom 90, na dvoch posledných nestránkovaných je obsah. Číslované strany 85. až 90. ostaly prázdné. Písmo je nerovnaké: do poly stránky 15., od poly 16. do poly 25. a od 38. do 84. väčšie a strmšie, dosť dobre čiteľné, iste Matúškovo; pol stránky 15. a 16. ležatejšie, ale prvému dosť podobné; od poly strany 25. do konca 29. celkom iné, ležaté, a od strany 30. do konca 37. opäť iné, o čosi stojatejšie. Zaujímavé je, že i pravopis tohoto, aspoň trojakého, písma je nerovnaký. Písmo Matúškovo a druhé jemu podobné užíva českého pravopisu z prvých rokov štyridsiatych: ešte w a au, ale inak už v podstate spôsobu dnešného, kdežto písmo nie Matúškovo, cudzie, má starý pravopis českobratský, ktorým do smrti písal bratislavský profesor Palkovič: y po c, s, z, j za í, g za j, lenže, ako celá knižka, už latinkou, nie starodávnym švabachom. Verše slovenské Matúška na str. 15. a 16. i 36. — 66. píše spôsobom Ľudovíta Štúra, lebo skôr Jozefa Miloslava Hurbana, ako tlačil II. ročník „Nitry“ r. 1844, len w ešte podržal zo starého pravopisu českého, kdežto od stránky 66. do 84. i tejto litery sa zriekol.

Jednotlivé kusy v Matúškovej knižke rukopisnej idú za sebou takto: Po mottu z Mickiewicza, na opaku obálky, od strany 1.: 1. Svätý Zákon (str. 1 — 4); 2. Ku Jmeninám Dvoj. Pan. Jozefa Hurbana (2 — 6); 3. Na kar držaný Ondřeji Langemu d. 11. Unor. 1843 (7 — 8); 4. Pomsta (9 — 15); 5. Pri vitaňú bratou v Ustave (15 — 18); 6. Výhled s Kozího vrchu (18 — 21); 7. Klára Záchová (21 — 27) [tu podpis: Ján Matúška v. r., 16 prosince 1742 — ale nie rukou Matúškovou]; 8. Hrdoš (27 — 35); 9. Vysoceurozenému Pánu Pánu Jurkovi Košuthovi (36 — 38); 10. Na kar Jank. Tomesovi d. 4 List. 843 držaný (38 — 40); 11. Džiady od Mickieiwiče z Polskjeho (41 — 47); 12. Moja pesnička (47 — 49); 13. Lúčenie (50); 14. Kozá skala (55 — 58); 16. Spevák (59 — 61);

Pod básňou poznámka pôvodcova: „Potiaľ v Prešporku“.

17. Vzdechy zpod Lisice (62 — 64); 18. Pieseň (65); 19. Dobrú noc [1845 — 24 Listop.] (66); 20. Útecha [1845 — 30 Listop.] (66 — 67); 21. Jahoda [1845 — 30 Listop.] (67 — 68); 22. Slepý starec [1845 — 3 Mája] (68 — 69); 23. Túžba (v titule je iba číslica 1.) [1845 — 20 Srpna) (70); 24. Na Oravský Zámok [1846 — 1 Ledna] (71 — 75); 25. Malá rečnica [1846 — 11 Jun.] (75 — 79); 26. Holuby (79 — 81); 27. Nová móda (81 — 83); 28. Odchod (83); 29. Plač (84).

Sám autor, možno pomýšľajúc na konečné usporiadanie zápisníka pod budúcu tlač, pridal k nemu obsah, kde verše triedi takto:

Obsah

Príležitostnje: Dv. P. Joz. Hurbanovi k jmeninám, Ondr. Langemu na kar, Vys. P. Ďurk. Košuth. na nový rok, Jankovi Tomesovi na kar

Básne: Vítania bratov v Ústave 1843, Výhled s Kozího vrchu, Preklad Dziadov Mickievičových, Moja pesnička žalmová, Lúčenie

Povesti: Svätý Zákon, Hrdoš, Pomsta, Klára Záchová, Kozá skala, Púchovská skala, Spevák, Vzdechy spod Lisice, Pieseň = Po dolinách, Dobrú noc, Útecha, Jahoda, Slepý starec, Túžba, Na Oravský Zámok, Malá rečnica, Holuby, Móda, Odchod, Smútok

Ako vidno, poriadok je nie podľa času, ako jednotlivé básne vznikaly a boly zapisované, lež podľa predmetu, látky. A toto vecné utriedenie, len ešte dôslednejšie prevedenie, prijalo i vydanie naše, dávajúc vždy prednosť, kde bolo na výber, určitejšiemu názvu básní.

Už Samko Medvecký pobadal, ako čeština Matúškových veršov prechodí do slovenčiny. Je však zjavný i opak: Matúškova slovenčina má ešte dosť pozostatkov českých. Nebolo možno sa ubrániť účinkom živej reči ľudovej pri prvých pokusoch v starej reči knižnej, ale nebolo možno ani dosť rýchlo sa zbaviť jej formy i látky pri spisovnom jazyku novom. Podobný zjav pozorujeme roku 1844 na pr. i pri Hurbanovi.

Tento ráz veršov Matúškových vydanie naše zachováva. Píše teda v českej osnove vicher, bližej, snáď, nik, nepočujem (jednotné číslo), vztěk, do chyže, z krvi, od chodníka, s Bohom atď. Naopak zase v tekste slovenskom ponecháva formy: hlubinou, leká, venečkom, sprovádza, najdražší, vznáší, nenadále, šeptá, zhliedla, pozdravení atď. To sa týka nielen foriem, ale i slov a zvratov. Netýka sa to však, najmä v znení českom, a tu zase predovšetkým kusov písaných rukou cudzou, nedôslednej, primitívnej úpravy vonkajšej. Druhá strofa odseku „Konec“ na pr. vyzerá v originále takto:

Zhynula Panna! giž gi whradě nenj, / Zšediwel otec, na prjsnost nařjká, / Wjdáwá dceru často w trudnem sněnj / Anat se leká, od neho utjká. / On do hor zagde, nezná sám co hledá, / Wjc srdce přjsné po koge mu nedá.

Práve preto tiež chybné ř učeníkov bratislavských v slovách bratř (= bratr), třestat, řekovství, míř, tvoř (= tvor) a i. nahrádzame správnym r.

Štúrovskú slovenčinu prepisujeme spôsobom dnes napospol prijatým: za tvrdé i — y, za neoznačované mäkké l — ľ, za uo — ô, miesto ljetau — lietal, miesto zlatje — zlaté, miesto rodnjemu — rodnému atď.

K jednotlivým básňam.

Svätý zákon, v zápisníku Matúškovom báseň prvá, teda iste najstaršia, vyšla v Palkovičovej „Tatranke“, v Prešpurku, díl III., svazek 2., str. 13. Redaktor naprával, ale nie všade šťastne. Približoval síce formy reči ľudovej knižnému jazyku spisovnému, ale tým zhoršoval rytmus lebo zatemňoval smysel. Preto v celku sme prevzali znenie rukopisné i pôvodné slovakizmy: u chyžky, kmeň, z nášho, dnu, bližej, snáď (kde je tak písané), nik, nejdime, nepočujem, v okuje, z krvi, bars. Chyby, ako na pr. řepce miesto repce, sme odstránili.

Hrdoš pôvodne bol tiež písaný po česky, iste nie neskôr než r. 1842. Do Hurbanovho II. ročníku „Nitry“ z r. 1844, str. 24 Matúška báseň poslovenčil. V slovenskej osnove, ktorú sme položili hneď za českou, verše tečú slobodnejšie a nejedon tropus živšie maľuje predmet (pozri na pr. hneď začiatok). V českej osnove je opäť plno slovenských tvarov i zvratov. Nemožností, ako přáhla m. práhla, sme neprejímali.

Pomsta i Klára Záchová sú vrstovnice predchádzajúcich dvoch kusov; „Klára“ je s konca roku 1842. Obidve sú formou československé.

Kozia skala a Púchovská skala sú posledné básne, vpísané do sborníka ešte v Bratislave; Matúška ich pôvodne koncipoval už len po slovensky. Vyšly tlačou tiež v II. ročníku „Nitry“ na str. 19. a 22. s niektorými premenami redaktorovými. I tu sme zväčša dávali prednosť tekstu pôvodnému.

Rukopisných premien lebo opráv tekstových je v Matúškovom sborníku málo. Na pr.: Vzdechy spod Lisice v poslednom verši piatej strofy vytrely Razom a vpísaly S lístkom; Dobrú noc! miesto v spánku kojí — vo snách kojí; Útecha m. Z dobrej je vrstvy — Z najlepšej vrstvy; m. K nej sa maj — Poďme k nej; Holuby m. S mojej útlej ručičky — s mojej prajnej ručičky; Odchod pôvodne mal poslednú strofu takúto: „City užialenje súžiť prestaňte, Láskou umorenje S Bohom ostaňte“; a Plač mal pôvodne koniec tretej strofy: „Zticha, zticha rodným poľom, Umoreným ťažkým bôľom“, a začiatok poslednej: „Hory, háje, skaly, rieky! Či len spať chcete na veky?“

Z početných drobných lístkov zápisných na tuhom zlatorezovom papieri všelijakých farieb, popísaných heslami na pamiatku v niekoľkých rečiach (po slovensky, po česky, po srbsky, po poľsky, po nemecky, po maďarsky) a pietne opatrovaných do konca života Matúškovho, uvádzame sedem najvýznamnejších. „Dá Boh i lepších dňí i lepšjeho šťesťja! Na pamjatku v čas prenasleduváňja písal Ludevít Štúr v Bratislave 1844 dňa 6 brezna.“ „Zpjevaj pjesne Tatrám! Petr Dobroslaw Kellner v. r. 6. Brezna 1844 pro prenasledowáni odcházajúci Slovák z Prešporku.“ „Podaná ťi harfa s božskími strunami, Spievaj Slovákom, zatras skalinámi! D. 4 Brezňa 1844. M. Dohnáňi.“ „Ty tam ga tu budem národu slaužiť. Janko muog nezabuď Twuógho Wiljma Paulinyho. W Prešporku 1844. d. 6. Brezna pri rozchodu našém.“ „Nu tedy táhni s Bohem o přjteli, Nic proto že nám krutý osud welj Přátelských si podať rukau k rozchodu; Nechť nás dálka nie nestraší, My vždy zůstaneme naši, Ty tam, gá zde chci slaužiť národu. Geště gednau s Bohem! nechať swatosť slowa Každý we swém srdci ku hrobu zachová. W Bretislawě dne 6 Března 1844. Na památku napsal swému přjteli Rast. Ludewjt Lichard.“ „Janko muoj, Janko muoj! Ťažko Ťi odvikám, Ťažko tu k samoťe Bez Ťebe privikám; — Duša ale moja Ta za Ťebou zajďe, Ta — bars pri Dunaji — Pod Zámkom Ťa najďe. Na rozlúčenja a na večnú pamjatku Bratovi Brat zapísau Janko Kmeť v. r. v Bratislave nad Dunajom r. 1844 d. 6. Brezna.“ „Buki, dubi preskakujme, Po slowenskí sa milujme. Na pamjatku swojmu Bratowi Ond. Klimo w. r. W Bratislawe 1844 dňa 6. Marca.“ Šiesty marec 1844 bol dňom rozchodu.

O čom hovoria tieto zápisky mládencov bratislavských s vodcom Štúrom v čele? Že Janka Matúšku všetci mali radi, že si sľubovali vernosť v priateľstve i v zásadách a že pre národ i poeziu jeho od dvadsaťtriročného mladého muža očakávali mnoho.

Nádeje tie sa plnily. Hurbanova prvá slovenská „Nitra“, v apríli r. 1844. dotlačená tiež „v Prešporku alebo v Bratislave nad Dunajom“, verejnosť slovenskú milo prekvapila dvoma hlavnými menami básnickými: Jankom Kráľom a Jankom Matúškom. Kráľ tam mal príspevkov desať, Matúška päť; obidvaja balady a piesne v spôsobe ľudovom. V časopisoch tu i tu neskôr ešte ohlásil sa Matúškov verš, roku 1846. vyšla jeho divadelná hra a r. 1848. v „Orle Tatránskom“ jeho pokus novelistický. Ale potom už uverejňovanie zaseklo: zásoba druhých veršovaných pokusov Matúškových ostala v zápisníku jeho neuverejnená. Okolnosti boly mocnejšie než osobná vôľa. Matúška básnil ešte, kým bol voľný a svieži ako vychovávateľ pod Oravským zámkom; keď naň však pozdejšie doľahla dlhoročná choroba a suchá úradná starosť kancelárska, „podaná mu harfa s božskými strunami“ zamĺkla.

Jednako literárna snaha Janka Matúšku a jej plody nie sú bez významu. V rokoch štúdií bratislavských 1839 — 1844 prešiel školou piesne a povesti ľudovej, ktorú mládež radostne poznávala z vydaní Šafárikových a Kollárových, ktorú sama usilovne sbierala a do slovníkov ukladala a na ktorú hľadela oduševneným zrakom vodcu Ľudovíta Štúra. A zôkol-vôkol na Slovensku, v Čechách i na Morave hlásili sa básnici v duchu prostonárodnom.

Do radu týchto spevákov stal si i Janko Matúška. Popri Samovi Chalupkovi, Kráľovi a Bottovi je postavenie jeho skromné. Obrazotvornosť Matúškova nepreniká do hlbokých mystických oblastí, ako Janko Kráľ, nebuduje pozadia svojich epických skladieb na silných postavách dejinnej minulosti ako Chalupka, nepodmaňuje tak sýto maľovným, na melodických vlnách plynúcim slovom ako Botto. Básnik vie však dobre, že balade nepostačí kopiť hrúzy a príšery, ale že jej smysel je tragika vášne a náruživosti a očista viny utrpením i smrťou. A rovnako dobre vie, že drobnú lyriku básňou nerobí iba spevný verš, lež i cit a myšlienka. Rád sa učil od predchodcov — Erbenov „Poklad“ na pr., roku 1835 uverejnený vo „Vesne“, bol mu vzorom k podarenej „Púchovskej skale“, vzniklej o osem rokov neskôr.

Verše Janka Matúšku, neuverejnené tlačou a zachované len v bratislavskom zápisníku, neprehĺbily rysov jeho básnického profilu, len ho rozšírily. Vystupuje tam najmä tiež ako humoristický deklamátor, ako slovenský Klicpera, Rubeš lebo Saphir a má i na to spôsob.

„Malá činohra“ Siroty sama sa hlási za to, čo je jej účelom. Keď redaktor a zároveň posudzovateľ vtedajších „Slovenských Pohľadov“ (dielu I. sväzok 2. z r. 1847. na str. 55.) o nej hovorí, že „je dobrá pre cvičenia sa divadelnô malých dietok“, že však „kritiku nevydrží“, ale že „chlapček Janko je ešte najlepšie uhádnutá figúrka“ — povedal všetko, čo o tomto pokuse možno napísať. Kus o deťoch pre deti; najstaršie z nich rozpráva už ostarkovito, je to štrnásťročná vychovateľka, ale sedemročné chlapča je figliar každým mihom a spisovateľ iste mal k nemu živý model.

Historickou novelou Shoda liptovská Matúška tvorivú činnosť svoju zavŕšil. Číta sa príjemne, vyšla z dobrej školy: majstrom Matúškovho rozprávania bol Janko Kalinčák. „Shoda“ má všetky charakteristické znaky Kalinčákovej novelistiky: lyrizmus výlevov citových, najmä pri líčení prírody; živé osoby osemnásteho a devätnásteho storočia, prenášané do storočí starších; a predovšetkým realistický dialóg ľudí zemianskych i pospolitých. Či by chystaná pozdejšia novela Krvavá svadba na zámku Oravskom, ktorej drobný zlomok Janko Kalinčák vložil do svojej „Oravy“, bola rozvila tieto vlastnosti, z episôdky tej nevychodí.

Janko Matúška je typický Oravec. Názory, látky, reč ukazujú to pri každom kroku, i tam, kde predmet je odľahlejší. A svojej milej dolnej Orave ostal verný v živote i smrti: narodený dňa 10. januára r. 1821. v Nižnom Kubíne, tam, práve päťdesiatšesťročný, umrel dňa 11. januára r. 1877, a tam, na rodný dom Matúškov, dňa 10. januára r. 1921. vďační Oravci zasadili pamätnú tabuľu jubilejnú. Znely pritom verše starej piesne „Nad Tatrou sa blýska“, o ktorých, skladajúc ich za dôb najhoršieho poníženia slovenského, skromný básnik iste netušil, že štyridsať rokov po smrti jeho budú znieť ako hymna slobodného národa v slobodnom štáte.

V Turčianskom Sv. Martine v júli 1921.

Jaroslav Vlček.


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo



Janko Matúška

štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.