O polnoci

Želmíra, Dorka. Predošlá.

ŽELMÍRA (vstúpi v elegantnom cestovnom obleku, za ňou nesie Dorka batožinu. Želmíra odkryje závoj a zvolá): Boženka!

BOŽENA: Želuška! Vítaj, duša drahá, vítaj u nás! Kdeže si sa tu len vzala? (Objíma ju.)

ŽELMÍRA: Však som ťa prekvapila? Nuž, hľa, ja som už taká. Môj muž išiel na týždeň preč, nuž som použila dobrej príležitosti a chcem svobodný čas stráviť s tebou.

BOŽENA: No, to je múdre. Milšieho prekvapenia si mi nemohla veru pripraviť. Slož sa, prosím ťa. (Pomáha jej.) Dorka, zanes batožinu do hosťovskej izby, potom naklaď ohňa a sprav čaju.

DORKA: Áno, prosím. (Soberie batožinu a odíde vľavo.)