ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Želmíra, Božena.

ŽELMÍRA: Ale neunúvaj sa, prosím ťa. Teraz, v noci, budeš vyvárať a snášať.

BOŽENA: No, no, pohár čaju ti, dušička, nezaškodí. Noc je chladná a cesta od vás k nám dosť dlho trvá. Nech sa ti páči, sadni si.

ŽELMÍRA: Ďakujem ti. (Sadne si na diván.) Nuž a ako sa máš, Boženka moja? Už som bola taká zvedavá, ako sa cítiš v novom stave. Ale podľa toho, aká si, dá sa najlepšie očakávať.

BOŽENA (pokrčí plecom): Však ešte dosiaľ ako-tak.

ŽELMÍRA (zadivene): Čo? Ty akosi smutne odpovedáš, či mali ste azda už medzi sebou nejaké nedorozumenie? Z toho si nerob ničoho. To sa stáva; to robí ten stav len pikantnejším, práve tak, ako keď do dobrej polievky trochu papriky nasypeš.

BOŽENA: Ach, u nás, ďakovať Bohu, nenaskytlo sa ešte nič takého.

ŽELMÍRA: Nuž a keby sa i bolo, to nič nerobí. U nás, vidíš, je taká paprika v malých dávkach na dennom poriadku, a žijeme preto celkom šťastne, lebo ináč by bol život prijednotvárny.

BOŽENA: Ja by som si niečo takého nežiadala. Nech ma Pán Boh chráni!

ŽELMÍRA: Je síce pravda, že sa človek neraz prenáhli a nasype väčšiu dózu tej pikantnosti, tak že sa to nedá ani prežrieť; no ale na to prijde dobrý dessert, sladké smierenie, a to oblaží život nanovo.

BOŽENA (smeje sa): Hahaha, máš ty myšlienky!

ŽELMÍRA: No len počkaj, keď ty budeš päť rokov vydatá, ako ja, prijdeš na moje slová. Veď je to vskutku pravda, keby nie tu i tu toho smierenia, nuž by si ani nevedela, že bozk existuje — takí sú mužovia! (Obzerá sa.) Ale pst, aby ma tvoj muž nepočul. Kdeže je?

BOŽENA: Neboj sa, on ťa nepočuje; niet ho doma, je ešte v kassíne.

ŽELMÍRA (pozre na hodinky): Jedenásť preč, a on ešte v kassíne? Nuž či každý deň tak dlho do noci tam býva?

BOŽENA (smutne): Áno, a to je, vidíš, jediná jeho chyba, ktorú mu zazlievam, to je jediný mráček na jasnej oblohe nášho úplného šťastia.

ŽELMÍRA: Ach, nuž to ti verím, dušička moja, že ťa to trápi, keď vidíš, že on hľadá inú spoločnosť a teba zanedbáva. On sa veselo zabáva, a ty sa musíš, chúďa, nudiť osamote. To ja mám celkom ináč zariadené; jeden deň ide on, a ja som doma; ale tu si zavolám dobrú spoločnosť na olevrant alebo večer na čaj. Na druhý deň musí byť môj muž doma, a ja idem k niektorej priateľke na besedu, alebo ideme spolu niekam. Ale že by som ho ja denne do polnoci vyčkávala, toho neurobím, veru nie!

BOŽENA (váhave): Nuž, veď ho ja —

ŽELMÍRA (vpadne jej do reči): Veď je to veru ani tvojmu zdraviu nie užitočné, byť deň čo deň do polnoci, áno i do rána hore a vyčkávať, trápiť sa.

BOŽENA: Veď ho ja, vieš, inokedy nečakám, ale dnes som si umienila, že sa musím dozvedieť pravdy, lebo môj Miloš tvrdí, že chodieva domov riadne o desiatej, najneskoršie vraj o pol jedenástej, no ja som sa neraz v tú hodinu prebudila, a on ani raz doma nebol. Dnes mi teda sadne na lep.

ŽELMÍRA: Výborne! Celkom múdre, aspoň ťa raz vidím nahnevanú.

BOŽENA: No, dnes mu to k vôli takému vzácnemu hosťovi (ukazuje na Želmíru) odpustím.

ŽELMÍRA: Ach, ba ešteže čo! To je škoda. Toho by si, vidíš, nemala trpieť. Také dlhé večerné meškanie z domu máva mnoho ráz dosť mrzuté následky. (Pichľave.) A vieš ty iste, že je tvoj muž každý večer v kassíne?

BOŽENA: Ja ho nestrežiem. Kdeže by bol! Zaiste je len tam.

ŽELMÍRA: Vidíš, Boženka, to je najväčšia chyba naša, že my, ženy, svojím mužom priveľa veríme, primnoho dôverujeme, a oni sú veľkí figliari, oni nás už v tomto ohľade pridobre znajú a preto nadužívajú túto našu slabú stránku.

BOŽENA: Veď konečne kassíno nie je nič zlého, nechže by sa zabavil, ale nie celé noci; veď i jeho zdravie nie je z ocele.

ŽELMÍRA: To je pravda, že kassíno nie je nič zlého, ale práve takéto kassíno môže mať neraz aj iné magnety, nielen noviny, billiard, karty a pivo, — magnety, ktoré sú nebezpečné pre vernosť našich milovaných mužov.

BOŽENA: Želuška, ja ťa nerozumiem.

ŽELMÍRA: To verím, Boženka moja, lebo ty, sama nevinná ako anjel, mladá a nezkúsená, nepoznáš svet v jeho podlostiach. Vidíš, v takom kassíne môže byť niekde i sama pani hostinská dosť dobrý magnet, alebo má driečne dcéry, ktoré vedia vycierať svoje zúbky na pánov; v tom samom hostinci, v ktorom je kassíno, môže byť koketná kassírka, driečna kellnerka. V takých sieťach mužovia naši neraz uviaznu, že sami nevedia, ako.

BOŽENA (preľaknutá): Pre Boha, Želuška, nehovorže, lebo začínam sa vskutku obávať o svojho drahého Miloša.

ŽELMÍRA (vážne): Veru, Boženka, ja na tvojom mieste by som sa nemohla zdržať, ja by som už bola, čo len tak inkognito, za ním kukla: kde je, čo je a čo robí?

BOŽENA: Nuž ale ako? Ísť ho v noci striezť na ulicu, keď sa v izbe dosť bojím!

ŽELMÍRA: Pojmi si slúžku so sebou. Však tá nemusí vedieť, že ty ideš muža striezť. Povedz jej, že ťa hlava bolí, že musíš ísť na svieži vzduch.

BOŽENA: To veru, to! Tá sa viac bojí večer von vyjsť, ako ja.

ŽELMÍRA (usmeje sa a chvíľku rozmýšľa): Vieš ty čo, Boženka? Poď, teraz ja pôjdem s tebou; ja sa nebojím ani kominára.

BOŽENA: Ono by to, vidíš, nezaškodilo; lebo ako si mi celú vec rozložila, už sama nedôverujem kassínu a tisíc strakatých myšlienok búri moju myseľ. Ale jestli nás on zbadá, nahnevá sa, že ho strežieme.

ŽELMÍRA: Ešteže čo? Veď on nášho zámeru neuhádne. A ak nás zbadá, povieme mu celkom veselo, že sme sa ho nemohli dočkať, že mu teda ideme oproti. Neboj sa nič, už len poďme!

BOŽENA (váhave): To je síce pravda, ale ja sa len predsa bojím. Pováž: mi dve bez sprievodu máme nocou brúsiť mestom? Veď by niekto mohol byť drzý oproti nám. Čo by sme si počaly?

ŽELMÍRA: To máš tiež pravdu. (Rozmýšľa.) Vieš ty čo? Najlepšie bude, keď jedna z nás prestrojí sa za mužského.

BOŽENA (smeje sa): Hahaha, to je znamenitá myšlienka. Ale to by si musela len ty urobiť; ja na to nemám odvahy.

ŽELMÍRA (odhodlane): Dobre teda. Ja budem tvojím gavalierom. Má tvoj muž havelok?

BOŽENA: Má. Tam (ukazuje na pravé dvere) najdeš všetko, čo ti treba pre mužskú toalettu. Ak sa chceš ešte lepšie maskovať, nuž tam v kasni najdeš i náličnice, fúzy a rozličné iné pletky, ktoré môj muž opatruje ako správca ochotníckeho divadla.

ŽELMÍRA: Dobre; poď mi to ukázať a obleč sa tiež. Urobíme si malý žart. (Odídu vpravo.)