O polnoci

Božena. Predošlá.

BOŽENA (vystúpi v plášti a klobúku): No, zvedavá som, ako sa to skončí. (Zbadá Dorku.) Ach, to je dobrá vec, ona postaví tácku na stôl a spí. (Budí ju.) Dorka, Dora!

DORKA (strhne sa a vstane preľaknutá): Ó, svätá!… Milosťpani! ja — ja, ja…

BOŽENA: Si zaspala. No, to nič; viem, že ti je už čas na spanie, a nezazlievam ti to. Len sa, Dorka, ešte na chvíľu premôž. My ideme ešte naproti pánovi. Ty za ten čas prikry poriadne stôl, s čajom počkaj, až my prídeme, na oheň si polož, aby ti nevyhasol.

DORKA: Áno, dobre, prosím ponížene. (Upratuje stolík.)

BOŽENA (obzerá stôl): Ale čo tu tak ťažko zapácha? (Zdvihne fľašu.) Čo je to? (Privonia.)

DORKA: Rum, milosťpani.

BOŽENA: No, krásny rum! Čože si taká ospalá, že ťa i čuch opustil? Či nezavoniaš, že je to petrolej? No, bola by si nám spravila hostiny! Toto zanes von a dones rum. To je strach s tebou, dievča! (Usporaduje cukrovinky.)

DORKA (pre seba, zadivene): Ach, že vraj petrolej. Veď som ešte ráno ním Janka núkala, a on div sklo neslízol, že ešte akživ takého dobrého rumu nepil. A teraz je z tej dobroty petrolej. (Obzerá fľašu.) Ja dobre povedám, žo o polnoci straší.

BOŽENA (obzre sa): Čože toľko pozeráš? Pomýlila si fľašu! Vezmi to preč a dones rum; skoro!

DORKA: Pane Bože! Ak ten kojon vyše nahnul a všetko vypil, no, to bude muzika! (Odíde.)