O polnoci

Želmíra, Božena.

ŽELMÍRA (vystúpi preoblečená za mužského; má havelok až po zem, na hlave mužský klobúk, na očiach cviker, malé čierne fúzy, kúri papirosku a paličkou zvŕta medzi prstami): Ruky bozkávam, milosťpani! Musím sa priznať, že vaším láskavým vyzvaním dostalo sa mi nemalej cti, keď práve mňa ráčili ste vyvoliť za svojho sprievodcu na dnešnú prechádzku. Som vám hlbokou vďakou zaviazaný. (Bozká švihácky ruku Božene.)

BOŽENA (smeje sa): Hahaha, Žela, ty si ako nejaký Don Juan! Keby som nevedela, že si to ty, bola by som sa naľakala, že nejaký smelec vodrel sa drzo do nášho domu.

ŽELMÍRA (pokračuje v svojej úlohe): Milostivá pani, zdá sa mi, že je azda svrchovaný čas ísť, ak sa nám má podariť tajný náš zámer, a preto ráčte odpustiť, že osmeľujem sa ponúknuť vám svoje rameno.

BOŽENA (prijme rameno): Prosím —

ŽELMÍRA (milostne): Ó, šťastná náhoda, ktorá ma priviedla k boku zbožňovanej bytnosti, Vy, milostivá pani, ráčite byť jasnou hviezdu mojich ideálov, vy ste kráľovnou mojich krásnych snov, vy ste nebom mojich túžob. Áno, vy jediná ste slnkom žitia môjho, bez vás tma a desná púšť, kamkoľvek duch môj zaletí.

BOŽENA: Pre Boha, dosť toho; mne začína byť clivo. Také reči!… keby to niekto počul —