O polnoci

Miloslav, Božena.

MILOSLAV (odhodí veci a preloží ruky krížom na prsá): No, toto sa mi ľúbi! Pekná scéna o polnoci vo vlastnom dome! (Hľadí prísne na Boženu.)

BOŽENA (odvracia sa od neho; sebe): Aha, počkaj, spravíme si malú komédiu, ktorá ťa možno vylieči.

MILOSLAV: Akýsi drzý človek votre sa ti do domu a prešibalými slovami strúha kúru mojej žene, tak nemilosrdne, že zmeravieš, namiesto toho, aby si sa naň vrhol a jedným razom zagniavil ohavníka, ktorý hanebne podrýva šťastie a mier tichého manželstva! (Hrozí sa) No, ale čakaj, neujdeš mi!

BOŽENA (sebe): Zdá sa, že ho to dobre rozobralo, len aby som sa ja nezmýlila v úlohe.

MILOSLAV (obzre Boženu): Ach, až teraz vidím, že je panička v plášti a klobúku, teda na cestu vystrojená? (Ironicky.) Či som azda zamedzil šťastný útek do Ameriky? Hahaha, prekvapil som vás, milosťpani, prekvapil znamenite, čo?

BOŽENA (sebe): Len aby som mu nemusela do očú pozrieť, lebo by som sa nezdržala smiechu.

MILOSLAV: Teraz tu stojíš, ako biedna hriešnica, s ovislou hlavou, čakajúc chvíľu, v ktorej by si mohla o milosť prosiť. Nie, toho netreba, my budeme, zbožňovaná žena, druhý raz účtovať. Teraz ide o inšie. Kto je to? (Ukazuje na dvere spalne.) Hovor! (Chytí ju kŕčovite za ruku a vedie na prostred javišťa.)

BOŽENA (pokrčí plecami).

MILOSLAV: Ty nevieš? No, dobre; otvor spalňu, obzreme si ho. Predstavíme sa navzájom a poprobujeme svoje svaly. Otvor!

BOŽENA (vzdorovite): Neotvorím!

MILOSLAV: Čože, panička ešte vzdoruje? Nuž dobre, daj mi kľúč, otvorím si sám.

BOŽENA (zas tak): Nedám —

MILOSLAV: Nie?

BOŽENA (určite): Nie!

MILOSLAV: No, uvidíme. Ak ho nedáš podobrotky, tak ti ho vezmem násilne. (Chce jej ho brať.)

BOŽENA (ustupuje pred ním): Daj pokoj, lebo zahodím kľúč oknom!

MILOSLAV: Nuž dobre, vyhoď. (Ukazuje, že ide vyvaliť dvere; vysukuje rukávy)

BOŽENA (zastane dvere): Ale iba cez moju mŕtvolu.

MILOSLAV: Čože? No, toto mi práve pobúrilo krv, a preto vedz, že ja do tej izby musím.

BOŽENA: Že musíš?

MILOSLAV (rázne): Áno, musím za každú cenu.

BOŽENA (chladne): No, teda choď (otvorí), ale neobanuj!