ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Hej, Marina, Zuzka, kdeže ste? Už tí psohlavci odišli; nebojte sa!“ Tak sa ozýva na Čiernej vode neďaleko Chyžného. Tatár jaší na nízkom koníku, tulec so strelami na chrbte mu hrká a kedy-tedy z jeho úst vyjde zdĺhavý hlas:

„Už tí psohlavci odišli; hej, Marina, kde si?“

A vtom spopod dreveného mosta na Čiernej vode vykukne krásna dievčina; ale beda jej duši. Nazdala sa, že počuje hlas otcov a hľa, pricvála Tatár a so smiechom zdivočeným chytí dievčinu za dlhé vlasy, popchne koníka a vlečie dievča so sebou.

Tak harušili Tatári po Muránskej doline. Nebolo dediny, nebolo chyžky, ktorú by neboli spustošili. Všetko poplienili Tatári; pusto, hlucho bolo na poliach a lúkach utešenej Muránskej doliny; všetok ľud sa rozpŕchol po horách, iba chyžnianski valasi sa najdlhšie bránili pod vodcom Bukovcom o jednej ruke. Ale i chyžky tieto zbĺkli plameňom; Tatári čo mohli, pobrali, čo nemohli so sebou vziať, pobili a rozrúbali na márne kusy, a Chyžňania rozutekali sa do hôr.

V úzkej oddialenej doline, ukrytej medzi vysokými vrchmi a hustými horami, skrývali sa Chyžňanci pred vrahmi psohlavcami. Široké buky boli im miesto chyžiek pred dažďom a vetriskom, čo tuná tak často poduchuje, chladná zem bola im posteľou a suché lístie duchnami. Nemali ani vo dne odpočinku, ani v noci spania; vo dne boli v ustavičnom strachu pred ukrutnými Tatármi, ktorí za ľuďmi aj po horách sliedili; v noci sa rútila na nich divá zver, takže od matkinho boku odnášali dietky hladní vlci, ba kto samotný aj vo dne ďalej do hory sa púšťal, zriedka sa navrátil naspäť. Nevedeli už biedni ľudia, kam sa majú podieť; Tatár sa všade zatúlal a vlkov i medveďov bolo vari už viacej ako ľudí. Pomaly vychodila Chyžňancom i strova; už len korienky hľadali, huby, oriešky alebo bukvu a žaluď, borovnice a brusnice si zbierali. Lež naostatok i to im dochodilo; i mladé, i staré začalo chorieť a mrieť od hrozného hladu. Už i Bukovec o jednej ruke nevládal premáhať hroznejšieho nepriateľa od Turkov, i Marienka ustávala a od hladu nemohla obsluhovať a liečiť nemocných a potešovať umierajúcich. Všetci sa pripravovali na smrť, vtom zaznie nábožná pieseň:

Prestala pieseň, nebolo počuť ani nariekania, ani vzdychania, nádeja už bola odletela spomedzi nich a zúfalstvo vystúpilo v bledej podobe na ich tváre, čakali smrť; slzy im boli vyschli v sklených očiach; tuná jedni umierali, tam druhí ležali zmeravení a tam tretí sedeli v hromade ako kamenné sochy.

Zrazu, akoby anjel ochranca, zastal pred nimi šuhaj s červenou zástavou, krv ešte nebola vyschla na nej. Na jej konci trčala ostrá pika, ktorou psohlavcov ráňal, pri boku visel paloš, v krvi pohanskej tak často zmáčaný — ale oči šuhajove boli hlboko vpadnuté, dlhé čierne vlasy rozcuchané.

„Ďurko Kalina!“ ozvali sa slabé hlasy spomedzi biednych Chyžňancov, a ktorý len mohol, objímal drahého rodáka.

Kalina po padnutí grófa Eliáša na Starom Hrade táral sa po horách, bil a preháňal sa s Tatármi, v noci spával na stromoch, keď pod ním zavýjali vlci — až konečne vymorený a vycivený prebil sa do Kozej doliny. Ale aká hrôza prenikla srdce jeho, keď zazrel toľkú hromadu nešťastných krajanov. Rozoznával medzi nimi s rozžialeným srdcom svojich priateľov, jeho slabé ale verné oko zdvihovalo sa od tváre ku tvári, ale nikde nemohol vidieť predmet svojej túžby. Až neďaleko starého Bukovca zahliadol Kalina odpoly mŕtvu dievčinu. Bola to jeho Marina. Srdce mu strachom a radosťou zatrepotalo, pritisol ľúbezné dievča na horúce prsia, znášal, čo mohol na občerstvenie hynúcej krásy a boh mu pomáhal. Pobehal po hájoch a tu plánky, tam korienky, tuná lieskovce, tam zeliny nazbierajúc, zase vlial život do vyschnutých údov svojej milej a drahých rodákov.

Ale nebolo Kalinovi dobre okolo srdca na tomto mieste hrôzy; nahovoril Chyžňancov, aby sa preniesli inam. S plačom zahrabali mŕtve telá svojich milých do lístia a nahádzali na to zeme a pomaly sa poberali hľadať nové bývalisko. Doline ale tej, v ktorej sa od hladu tak boli usužovali a umorili, dali meno Hladomra, ktorá sa tak zovie až po dnešný deň.

Odteraz bol týmto nešťastníkom za vodcu Ďurko Kalina s červenou zástavou. A kamže ich on odviedol? Či poznáte Vysokú skalu, kde on s nebohým Jankom Sokolom medveďa obrábal? Tam ich on umiestil a povyháňajúc z dier ozrutné medvediská, pripravil im v jaskyniach týchto bývalisko. Stadiaľto chodil potom s kamarátmi svojimi na poľovačku na medvede, takže za dva roky len medveďov zabil do šesťdesiat. Za dva dlhé roky biedili Chyžňanci v týchto dierach, lebo tak dlho pustošili tieto kraje psohlavci.

Po odchode Tatárov začala ožívať zasa Muránska dolina. Menšie dedinky, ako Stará Ves, Nová Vieska a Mežník spojili sa dovedna a vystavali mestečko Jelšavu, ohradiac ju priekopami a múrom, a v Muráni na vysočiznej skale zbudovali pozdejšie Muránsky zámok, ktorého slávu chýr ďaleko rozniesol. Aj Chyžňanci zišli dolu spod Vysokej skaly a zbudovali si nové chyžky, ale ďaleko dolu pred Kozou dolinou.

A čože sa stalo s Kalinom a Marinou? Ešte pod Vysokou skalou držali oddávky, tam na tom istom skalisku, kde ho Marina oslobodila od smrti; tá istá skala bola im miesto oltára, na nej si vernú lásku sľúbili a boh počul ich sľuby a bol im za svedka, a Bukovec o jednej ruke dal im namiesto zomretých rodičov srdečné požehnanie. A smutná fujara Kalinova nechcela viacej smutné pesničky, len radosť a potešenie sa ozývalo z nej od Ostrého vrchu do Vysokej skaly, od čistej Chyžnianskej hole ku pyšnému Kohútu. Hej, šuhajci slovenskí, rád by ja mal Kalinovu fujaru, ale ešte radšej jeho slávnu „červenú zástavu“!

Minulo od tých čias šesťsto rokov, ale Chyžňanci ešte vždy spomínajú svoje slobody, ktoré oni dakedy od Belu za svoju vernosť boli dostali; ešte vždy vyprávajú starí ľudia svojim deťom so žiaľom a hrôzou o psohlavcoch a Hladomre.