Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Petra Pohrebovičová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 104 | čitateľov |
„Amin!“[21] ozvalo sa od oltára a junáci dodali „Amin!“ Pravoslávna kaplnka na Starom Hrade tak je nabitá šuhajmi z Muránskej doliny, že by si nemal ihlu kde hodiť, a tam von okolo kaplnky po celom zámockom dvore plno ľudu. Pred ikonostasom,[22] na ktorom boli vymaľovaní Crhota a Metod, apoštoli slovenskí, dával požehnanie junákom velebný kňaz. Dlhé a biele ako sneh vlasy splývali mu dolu šijou, sivé fúzy a dlhá šedivá brada čiahala mu až po pás; oči nábožné, plné iskriaceho plameňa k nebu boli obrátené a trasúce sa ruky požehnávali pravoslávny ľud. Tristo junákov kľaklo na kolená, pobozkalo zem svätú — mať našu a v modlitbe tužilo srdcia svoje k boju s Tatármi.
Kňaz dokonal; junáci poskákali zo zeme a ešte raz prežehnajúc sa krížom pravoslávnym, ukloniac sa pred obrazom svätých apoštolov, hrnuli sa na dvor. Sto junákov vyskočilo na osedlané koníky; zabrinkali šable, zadupotali havranie kone; zaplakali matky a dievčatá. Stalo dvesto šuhajov do radu; koľko šuhajov, toľko junákov, lebo hoc aj oni len teraz zanechali stáda a vysoké hole, nízke chyžky a malé dediny — predsa vrela v nich ohnivá žiadosť pozrieť zoči-voči psohlavcom. Gróf Eliáš Staroveský priletel pred čatu mladých orlov z muránskeho kraja na bystrom vraníkovi, zaiskril očima, popchol letného vraníka, polietal na ňom okolo svojho vojska a naostatok zavolal:
„Ďurko Kalina!“
A Kalina zacifroval pred čatu na šibkom sivkovi.
„Junáku! Dosiaľ si vodil šuhajov do bitky s medveďmi, teraz ich povedieš do boja s Tatármi. Vezmi červenú zástavu,“ a podal mu zlatom vyšívanú červenú zástavu do ruky, „a bráň ju aj so svojimi kamarátmi do ostatnej kvapky krvi. Dá boh, že ju ako víťaz donesieš naspäť!“
Kalina a junáci zavolali:
„Bože, pomáhaj!“
Zarapotala vojenská trúba, zahrmeli koniská kopytami, pešiaci stúpali von zo zámku — a za vojskom týmto posielali požehnania otcovia a matky, milé a sestry.
Uháňali dolinou šuhajci a zďaleka bolo počuť ich vojenskú, Ďurkom Kalinom zloženú pieseň:
Do boja, Slováci, do boja, junáci,
do boja!
Paloše ku boku, koníky do skoku
už stoja:
Za našu rodinu, za dom a krajinu
bojujme!
Jak naši otcovia, aj my, ich synovia,
bojujme!
Nech žije sloboda i sláva národa!
Nech žije!
Kto nezná slávne žiť a môže v hanbe hniť,
nech hnije!
„Nech hnije!“ povedal samému sebe Ďurko Kalina, obzrel sa ešte raz na Starý Hrad a zdalo sa mu, že od svätej kaplnky kýva mu dakto červeným ručníkom a zásterkou si utiera vyplakané oči. Žiaľ ho nadchádzal, lebo vedel, že je to jeho Marina; popchnúc ale sivka, zanôtil pieseň junácku a miesto žiaľu naplnilo sa jeho srdce a myseľ snami o vojenskej sláve.
*
Pri Onode leží táborom Bela kráľ[23] a jeho bojovný brat Koloman. Na poli Móhi pri rieke Šajave čaká na boj šesťdesiattisíc synov uhorskej vlasti.
Na druhej strane za riekou mrví sa Tatárstvo, a kde len oko dohliadne, vidí iba tatársku chasu. Vravia, že ich tam bolo päťstotisíc, a tak takmer desať ráz viac ako našich. Stred tábora vidno nádherný šiator Batu-chánov. Na červených vankúšoch sedí s nohami nakríž zloženými a strebe z nádoby zlatej sladostný nápoj, kedy-tedy v milom odpočinku fúzy vysúknuc a usmejúc sa. Jeho vodcovia stáli okolo neho. Čengis-aga, chánov obľúbenec, s radostnou tvárou výprava chánovi, aké je malé vojsko uhorské, aký strach ide o Tatároch po celej krajine.
Keď Batu ostatnú kvapku vystrebal, kývol rukou a záclony na šiatri zmizli. Pred očima chána stáli zajatí kresťania. Starí Tatári a tatárske ženy urobili široké kolo; ich deti poskákali na rezké koníky, vzali kuše do rúk a cvalom letiac, strieľali akoby na skúšku do hrudi biednych kresťanov. A chán, kedykoľvek videl chlapcov tatárskych zroniť biedneho kresťana, pozdvihol pravý fúz a usmial sa, a matky i otcovia malých psohlavcov chichotali sa a vykrikovali ako divosi.
Na druhom brehu rieky Šajavy uhorskí vojaci s hrôzou a pomstyžiadosťou odvracali oči od tohto tatárskeho divadla.
Medzitým chlapci z muránskeho kraja došli pod Gemerský hrad, kde sa gróf Eliáš Staroveský s Bebekovcami, Detrichom a Filipom, ktorí zo Štítneho hradu[24] od Radzima, Volovca, Slaného Potoka, Slavošoviec, Čiernej Lehoty a Vlachova viedli šuhajov, pachtiacich za bitkou ako smädný za čerstvou vodou. Pri Pútniku[25] pripojil sa k nim od Rimavy rytier Jakub so šuhajmi od Hradovej Skaly a Maginhradu. Tu si mohol vidieť Klenovčana a Tisovčana, tam Pokoradzana a Drienčana — ako horí žiadosťou poharcovať si na poli slávy. Stúpali naši dobrovoľníci, pred nimi viala červená zástava, minuli dedinu Mečislavu alebo Meškovú[26] a zamieriac k Onodu, prirazili na poli Móhi k táboru kráľovskému. Celý tábor s radosťou privítal junákov gemerských a kráľ na znak svojej spokojnosti dotkol sa rukou červenej zástavy.
A Gemerci zavolali:
„Sláva kráľovi!“
A od šiatra do šiatra sa ozývalo:
„Sláva kráľovi!“
*
Tečie Šajava, tečie pomedzi dva tábory. Och, nevie ona biedna, aký osud očakáva jej drahé deti z uhorskej krajiny. Brat kráľov Koloman postavil na všetky brody, ktorými by Tatári mohli prejsť, mocné stráže, ale najväčšiu a z najvyberanejších chlapov záležiacu rozložil k drevenému mostu, ktorý oba brehy Šajavy spojoval. Pri drevenom moste stál na stráži sám Koloman; tam boli grófi Gregor a Eliáš zo Starého Hradu so svojimi gemerskými junákmi.
„Už tri dni stojíme tuná nadaromnicu a tatárske plemä sa nehýbe!“ takto sa ozval jeden zo šuhajov, držiac v ruke červenú zástavu.
„Už ďalej nevydržíme, brat Kalina,“ odvetil druhý šuhaj a chcel ďalej hovoriť, ale náramný krik na druhom konci mosta pretrhol jeho reči. Bola noc. Tatári sa rútili na most, chtiac ho zaujať a cestu preboriť ostatným hordám. Ale narazili na svojich. Červená zástava povievala stred mosta a Horniaci, naše smelé deti, zastali do šíku, a darmo sekali Tatári; kamennú stenu nepresekneš, čatu slovenskú neprelomíš, holohlavý psohlavec!
Štyri razy udreli na nich Tatári, toľko ráz ich poslali junáci gemerskí s krvavými hlavami naspäť. Ale Batu-chán[27] priletel s vojskom čerstvým, mihol okom, zahrmel hlasom a hordy zaujúkajúc valili sa na most, vytisli našich a začali sa hrnúť do tábora kráľovského. A tu Koloman, brat kráľovský, stane si na čelo slovenského vojska a durí Tatárov naspäť k mostu. Ďurko Kalina a jeho kamaráti zaskočili Tatárom cestu, odrazili ich od mosta a vytiahnuc paloše, púšťali Tatárom žily, že sa len tak začervenela zem a biele vlny Šajavy. Prišli Tatári medzi dva ohne a neušiel z nich ani jeden. Bolo to veselia, bolo to radosti! Vodcovia sa zišli ku kráľovi poradiť, čo ďalej začnú; radostní šuhajci začali harovať po tábore a nebezpečenstvo im nezišlo ani na um.
Tak to býva; búrka na nebi pominie, slniečko zasvieti, ľudia sa tešia krásnemu dňu; naraz zadurká, naraz zablyskoce a dediny stoja v ohni, rieky sa rozvodnia a zlatoklasné polia zmiznú ako sen.
Ako z jasného neba hrom, tak udreli nenazdajky Tatári pod prievodníctvom samého Batu-chána na uhorský tábor. Noc zakrývala strašný obraz bitky. Keď smutné slnce ráno zasvietilo na brehy šajavské, videlo iba strach a hrôzu. Zem akoby posiata mŕtvymi telami; tuná ležali arcibiskupi a biskupi z Ostrihoma a Kaloče, z Nitry a Rábu; tam ešte i po smrti kŕčovite trímal v ruke svoju krivuľku zabitý gróf Gregor Staroveský. Tak sa videlo, keď človek pozrel na to krvavé pole bitky, že na ňom leží kvet celej uhorskej mládeže a zemianstva. — Kde len nedávno ešte junácke srdcia bili, tam teraz iba havrany ponad mŕtvoly lietajú. Kráľ je na úteku; Koloman dorúbaný ponáhľa sa do Slavónie a tam zomrie. Pri Miškovci ešte sa raz zbila s Tatármi hŕstka Horniakov; kráľ Bela, sprevádzaný grófom Eliášom Staroveským a Bebekovcami, poberal sa cez Gemer a Kráľovu hoľu do Liptova a Turca na zámok Zniov,[28] a tak z väčšej čiastky Bebekovcom a ľudu grófa Eliáša prislúcha sláva, že zachránili svätú osobu kráľovu. Kalina a Sokol v sprievode kráľovom zakrývali aj s druhými kamarátmi útek Belov — a vrátiac sa na Starý Hrad, hotovili sa zase do boja. Tatári sa rútili do Gemera. Neďaleko Teplice, kde sa Muránska dolina úži, postavil sa im gróf Eliáš oproti, ale musel sa utiahnuť na Starý Hrad. Dlho sa on stadeto bránil proti psohlavcom — ale čo komu súdené, neminie ho. Tatári zapálili jeho zámok, zabili grófa Staroveského, pri jeho boku zahynul aj Sokol, iba jediný Ďurko Kalina, známy po červenej zástave, vyšvihol sa na hradby zámocké, preskočil múry a priepasti — a zmizol v húšťave.
[21] Amin! — starosloviensky tvar liturgického sláva „amen“. I tu chcel Tomášik anachronisticky dokazovať, že cyrilometodejská slovanská liturgia zachovala sa medzi Slovákmi až do opisovaných čias a toto „pravoslávie“ i s národným povedomím zaniklo u nás až zavedením latinčiny a nástupom Habsburgovcov v Uhorsku. Podobné názory mali aj ostatní štúrovci. Ján Francisci v tomto zmysle analyzuje slovenskú národnú minulosť vo Vlastnom životopise, SVKL 1956.
[22] Oltár obrázkový
[23] Pri Onode leží táborom Bela kráľ — Začiatkom roka 1241 zišiel sa uhorský krajinský snem v Budíne. Šľachta obhajovala predovšetkým svoje privilégiá proti reformným návrhom kráľa a o tatárske nebezpečenstvo sa nezaujímala. Ba keď prišli na snem poslovia Batu-chána s výzvou, aby sa poddali a vydali chánovi Kumánov, poslov zabili. Šľachte nebolo proti vôli, keby Tatári kráľa porazili, a preto ani nestavali vojsko na obranu krajiny. Keď sa Batu dozvedel o zavraždení svojich poslov, prešiel cez karpatské priesmyky a tiahol k Dunaju. Bela IV. žiadal v tvŕdzi pomoc od rakúskeho vojvodu Fridricha a pápeža. No ostal sám s narýchlo zozbieraným, asi šesťdesiattisícovým vojskom a Tatárom sa postavil do cesty na pustatine Móhi pri rieke Slanej-Šajave v polovici apríla 1241.
[24] Štítnik
[25] Putnok
[26] Miškovec
[27] Batu-chán — (zomrel r. 1256) vnuk Džingischánov a syn Ugedajov. Do smrti bol najvyšším správcom Zlatej hordy.
[28] Bela… poberal sa… na zámok Zniov — Presila Tatárov a nesprávna taktika uhorského vojska spôsobili, že Bela utrpel na Slanej z 11. na 12. apríla 1241 veľkú porážku a sám si zachránil život iba útekom. Cez južné Slovensko dostal sa do Rakúska. Tradícia a naša staršia historiografia udávajú, že Bela sa zachránil na Znieve, ktorý bol vtedy kráľovským hradom a kde sa mu o tri roky narodila dcéra. Prvé písomné záznamy o Znieve sú z r. 1243. Tatári odtiahli zo Slovenska r. 1242 po správe, že umrel najvyšší chán Ugedaj.
— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam