ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zasvietil mesiačik, zasvietila sa dedinka. Aká? Pred Kozou dolinou nízke chyžky pastierov, na holiach kozy a ovce pásavajúcich, volali sa Chyžné. Na západnej strane tiahne sa popri nej briežok, teraz na ňom potomci týchto pastierov bratov svojich do čiernej zeme pochovávajú. Tuná bolo vidno večer pohybovať sa postavy.

„Boh a Crhota^[5] mi je svedok, hlava holá ako kapusta na hlúbe, iba naprostred hlavy chlp vlasov akoby vrkoč, okolo pása paloše, ako za opaskom valaské nože a v rukách krivuľky, to sú pohania Turci,“^[6] tak bolo počuť cez tichú noc.

„Ale sväté vojsko kresťanov^[7] netriaslo sa pred nimi?“ ozval sa druhý hlas.

„Celý svet sa triasol pred nimi ako osika, nie to by vojaci. Jasný kráľ Ondrej,^[8] bolo to pred dvadsiatimi rokmi, zutekal pred nimi a my pri Jeruzaleme a pod horou Tábor, po ktorej noha nášho Spasiteľa kráčala, vylievali sme krv za jeho svätý hrob. Bolo tam vojska, krvavé kríže na bielych kepienkoch^[9] sa červeneli; tu Slovák, tam Maďar ako bratia objímali sa aspoň po smrti — tam rúbali Česi a tam harcovali Poliaci, od krvi nebolo vidno zem, konské chvosty viali nad svätým Jeruzalemom — a pohania zanôtili víťazné piesne.“

„A Kristov kríž a Kristov hrob?“ náhlo a zvedavo spytovalo sa dakoľko hlasov.

„V rukách pohanov!“ odpovedal trasúci sa hlas a rozprával ďalej: „Bolo tam rytierstva s oceľovými panciermi, zlatými šišakmi a striebornými ostrohami, ešte aj len kone do železa obliekli, takže sa krížové vojsko ligotalo ako zlaté more. Ja som ako rezký chlapík bojoval vedľa pána Mečislava, inakšie Meška zvaného, zo Starého Hradu. Ten najradšej rúbal do tureckých hláv svojím ťažkým palošom, ktorý do oboch rúk vezmúc, napoly ich pretínal a ja dlhou pikou každého som dolu z koňa do horúceho piesku, kde ak sa neupiekol, istotne ho havrany zožrali. Ale čože osožili ligotné panciere proti zbesnenému pohanstvu? Rozdurili nás ako muchy. Meško padol na Svätej zemi, kráľ sa vrátil do Uhier, meč a mor nás ráňali ako chlapci hrušky — svätý hrob Krista Pána ostal v rukách neveriacich — a ja v žiali nad toľkou stratou kresťanov zachytil som sa domov — sem k vám, do drahej dediny otcov našich.“ Tak dokončil Chyžňan rozprávku o krížovej vojne.

„To nebol žart, to je nie s vlkom sa biť alebo s medveďom pasovať,“ hovoril druhý, „ba čo to len za chýry letia po krajine o psohlavcoch?“^[10]

„Tie ohavy že sú dopoly ľudia a odpoly psi,“ pridal tretí.

„Ľudia sú to takí ako my, lenže je ich remeslo krvavé; miesto pluhu zvŕtajú v rukách paloše; ich stáda sú kone, na ktorých aj vo dne aj v noci harcujú; ich radosť ľudská krv a potecha jajkanie umierajúcich. Ako šášky nenazdajky priletia a tak i odletia — iba krv a pustotu vidno za nimi. Hej, šuhajci, teraz uvidíme, kto má srdce ako orol, kto má rameno ako blesk; teraz uvidíme, čo sú chlapci spod Chyžnianskej hole. Tak sa ukazuje, akoby ste dnes-zajtra mali sadať na kone — hej, len smelo, chlapci, lebo ak by som sa na svoje nevládne staré dni musel dožiť tej žalosti, že sa bojíte bitky — ešte by som sa od hanby po smrti v hrobe obrátil.“

„Kto sa bojí krvavej bitky?“ spýta sa Kalina, už zdravý ako ryba, lebo kde človeka ošetruje ľúba dievčina, choroba mizne sťa noc pred slnkom, „ja sa pred ňou nestrachujem. Tatárskym psohlavcom seknem valaškou do nízkeho čela, rozvalím dlhú tvár — a zotnem ich na zem ako v hore dubovec.“

„Paloše sú nám azda tiež len nie z dreva a naše piky majú zuby,“ prehodil žartovný Sokol, „tým Tatárom spočítame zuby, čo ich aj také budú mať ako slony, nie ako psi.“

A všetci sa zasmiali, i starký, až sa len tak ozývalo tichým večerom.

Starký bol Bukovec o jednej ruke, lebo druhú stratil vo Svätej zemi a šuhajci boli pastieri z Chyžného. Bukovca ctila celá dedina a mládež sa okolo neho schádzala na večierky ako okolo otca, lebo kde mládež rozprávky vetrí, tam sa tiahne ako včela, kde med zavonia.

*

Muránska dolina teraz duní i vo dne, i v noci, durk za durkom rozlieha sa od hory do hory — lebo mlatky a kyjany v hámroch rapocú. Za dávnych časov tiché nebo sa usmievalo na tichú dolinu, tak bolo v nej ticho, akoby ani vtáčka, ani mráčka nebolo v nej vídať — iba čo dakedy Kohút sa skúril a hrom za hromom a blesk za bleskom hádzal na hory a doly. Keď spoza Dúbravy vychodilo slnce, dievčatá i ženy slovenské vyháňali stádo na pašu, zvonky zacvendžali a od zelených hôr milo sa odrážal ich hlas: valasi pokojne sa poberali na košiare.

Ale čože to jaší tam na šibkých koníkoch a ruší tichosť muránskeho kraja? Červená zástava zavieva, od kopýt zem duní, letí to vždy bližšie k dedine; zbehli sa všetci psi dedinskí na priedomia, zavyli a zabrechali — a ozbrojenci zastali stred Chyžného. Jeden z nich zatrúbil po tri razy, druhý vytiahol z pošvy krvavý paloš a tretí zapichol do zeme červenú zástavu. Zabudlo to všetko na svoje chyže, košiare a stajne, zhŕklo sa mladé i staré na dedinu, aby videlo poslov vojny. Ozbrojenec, trímajúc krvavý paloš v ruke, zavolá:

„Bratia, rodáci! Viete, aké sa nešťastie valí na krajinu. Tatári sa vyrútili spoza Čierneho mora, predrali sa už za hranice našej vlasti, čo vidia, to skántria; darmo spínajú ruky nevinné dievčatá, Tatári neuctia čistotu; darmo sa skrývajú ľudia pred nimi, oni ich vykutia a nevládnych starcov s nevinnými deťmi, ženatých mužov so slobodnými šuhajmi bez milosti zabíjajú. Preto donášame tento krvavý paloš, že bude vojna; preto vám oznamujeme aj taký rozkaz jeho kráľovskej milosti, poslaný skrze palatína^[11] krajiny k nášmu grófovi Eliášovi Staroveskému, pánovi na Starom Hrade, aby sa všetci hodní, do bitky súci šuhajci pod túto červenú zástavu postavili a pod troma dňami ustanovili pod Starým Hradom. Boh a šťastie junácke bude s nami!“

Druhý ozbrojenec zodvihol červenú zástavu vysoko a zasa ju zaťal do zeme zavolajúc:

„Táto zástava povedie nás do boja za drahú krajinu našu. Poďte, šuhajci, zastaňte si pod ňu, aby sme vedeli povedať nášmu grófovi, koľkí z vás hotoví sú vyliať krv svoju za slobodu vlasti!“

Dvanásť mladých šuhajov, vysokých ako tie jedle na Chyžnianskej holi a mocných ako buky v Kozej doline, priskočilo k zástave. Medzi nimi ale najhroznejší boli náš Kalina a Sokol, Gregor a Hrivnák — šuhaji tuhí ako skaly. Sňali dvanásti šuhajci klobúk dolu a chytili sa pravou rukou červenej zástavy. Vtom sa ich spýta ozbrojenec:

„V mene kráľa sa vás spytujem, či sľubujete všetci pod touto zástavou vernosť kráľovi, poslušnosť v boji na život a na smrť?“

„Sľubujeme,“ tak odpovedali jednohlasne smelí mládenci.

Neďaleko stála Marina. Videla Kalinu, ktorého tak nevýslovne ľúbila, videla Kalinu pod červenou zástavou — a srdce sa jej zatriaslo od veľkého žiaľu. V trapiech, ako opustená sirota, tackala sa domov. A ozbrojenec zvolal ďalej:

„Boh vám pomáhaj!“

A za ním opakovali všetci: „Hospodin, pomáhaj!“

„Voľte si vodcu!“ rozkazoval zástavník.

„Ďurko Kalina je náš vodca!“ radostne sa ozvali všetci, „on nás povedie v mene kráľa pod Starý Hrad.“

Už chceli preč odletieť junáci na šibkých koníkoch, keď naraz vystúpi spomedzi ľudu starý Bukovec o jednej ruke a vysúkajúc sivé fúzy ľavou rukou, zavolá:

„Páni verbovanci! Oznámte nášmu grófovi, že my vďačne oddávame našich synkov pod zástavy jasného kráľa. Nie sú to ale ešte všetci, čo budú mať vôľu pasovať sa s Tatármi. Máme my šuhajov po horách a po salašoch ľahkých ako sokoly a rezkých ako povetrie na čistých holiach. Dvanástich ešte vystavíme — a keď bude treba ešte viacej jeho milosti kráľovi, postavíme sa všetci ako jeden za slobodu a slávu našej vlasti. I ja ešte o jednej ruke ponaháňam tú tatársku zberbu!“

Všetci zavolali Bukovcovi na slávu.

Zástavník rozkázal o tri dni poslať dvadsaťštyri junákov na Starý Hrad a pichnúc ostrohami sivého koníka, dodal:

„A to nech sa stane v mene kráľa!“

„Stane sa!“ zavolali starší z dediny.

Zaskočili koníky a ozbrojenci, hoci ich dosť zdržiavali a počastovať chceli Chyžňanci, zatrúbiac vyleteli z dediny ďalej po doline.

V tichej dedine stali sa premeny. Matky objímajú synkov a povedať nemôžu, že im je nie ľúto, lebo im v očiach také slzy hrajú ako dažďové kvapky; dievčatá potajme si poplačú, iba otcovia žehnajú synkov s veselou tvárou, ale s tým bolestnejším srdcom.

Za tri dni veselili sa naši junáci — lebo to bola obyčaj. Všetko hovorilo:

„Spievaj, tancuj; veď onedlho i spev, i tanec ti prejde.“

A Ďurko Kalina? V ostatný večer zaspieval smutnú pesničku pod okienkom drahej Mariny; vyšiel na zelené záhumnie, zahral na fujare, tej smutnej fujare — a Kozia dolina smutno sa ozvala. Chyžnianska hoľa, mesiačikom osvietená, zdala sa naň volať:

„Zbohom! Zbohom!“

Hore Muránskou dolinou, dolu Muránskou dolinou vidno čierny pás poprevíjaný, pohabaný. To potok Jelšava, dakedy tak pokrstený od jelšín okolo neho rastúcich. Za ňou od strany poludňajšej oproti Chyžnému dačo sa černelo. Noc bola tmavá a nad Kohútom trieskalo a sypalo blesky; keď sa blysklo, zahliadli oči zámok na nevysokom, ale strmom briežku. Bol to Starý Hrad a pán jeho gróf Eliáš Staroveský, hodný potomok slávnej rodiny slovenskej. Hore si on viedol, ale si aj mal prečo; on sám nikde nechybel, kde bolo treba slúžiť vlasti a kráľovi, a predkovia jeho ešte v čas panstva veľkomoravského a pod svätým Štefanom nemali rovne v junáctve. Jeho otec umrel na poli bitky pri hrobe Spasiteľa sveta. Bol to Meško alebo Mečislav, od jednorukého Bukovca oplakaný. Krásny to bol, ale i pevný zámok. Vo dva rady ho opasovali múry ako stužky; nad nimi štyri okrúhle hradby a dve veže z bieleho mramoru^[12] zbudované vypínali sa ako obri. Do zámku viedla od východu úzka, hlboko v zemi a do žuly vykresaná cesta; tajný chodník tiež nechybel od polnoci, po tom ale iba dôverní priatelia rodiny Staroveských, aj to len s opovážením života, chodili, bo ho samé priepasti obkľučovali, jeden krok pomimo a si smrti syn. Dve brány a dva mosty bránili vchod do zámku; jeden z kameňa, druhý zo železa. Stred zámockého dvora na malom priestranstve stála taká kaplnka, akých teraz mnoho vidieť v Uhvári a Beregu. Dvojitý pravoslávny kríž jasne sa ligotal na jej makovici a staroverci na Muránskej doline s úctou sa prežehnávali pred ním vo meno boha Otca, Syna i Ducha svätého.

Neďaleko kostolíka sedel v palote svojej zamyslený gróf Eliáš. Kahanec osvecoval izbu a po stenách obrazy slávnych predkov rodu Staroveského. Na pravej strane paloty visela zbroj. Bolo jej tam na výber, akú ti len srdce zažiadalo. Tu ti paloš pripomenul časy dávnej slovenskej slávy,^[13] keď ešte Nitra stála a Latorica Váhu podávala ruky; tam si zazrel kušu, ktorú sám Arpád^[14] nosil, keď ho za vodcu zvolilo sedem plukov; tuná šišak z vojny s Nemcami; tam handžár turecký od svätého mesta Jeruzalema. Gróf Eliáš ticho sedí a starostlivým okom pohliada na obrazy predkov svojich. „Otcovia moji,“ hovorí im, „duch váš junácky nech syna vášho neopúšťa; krv vaša ohnivá nech ihrá v žilách mojich aby slávne bojoval za vlasť a kráľa.“

Tak si žiadal gróf Eliáš, štyridsaťročný hodný chlap. Vstal od stolíka, zabrinčali jeho veľké strieborné ostrohy na mramorovej podlahe, náhlo sa poprechádzal po palote, zastal pri okne a hľadel do šírotmavej noci. A zďaleka sa ozývali hlasy výskajúcich dobrovoľníkov, junákov z muránskeho kraja — a nad Kohútom durkalo a blýskalo sa v čiernych chmárach, akoby veštilo nešťastie.

Vtom zadupocú kone hore zámockou cestou a zarapoce vojenská trúba. Gróf sa vytrhne z dumania, otvorí na okne vyhliačik^[15] a hľadí a počúva.

„Kto tak pozde v noci?“ preriekne potichu sám sebe.

Dupot sa blíži, most železný zavŕzga, šable zaštrkocú na predzámčí a znenazdania neočakávaný hosť vojde do paloty grófovej a beží mu do náručia. Po obleku zaprášenom bolo vidno, že ide z ďalekej cesty, a z jeho smutnej tváre, že nesie trúchlivé chýry.

„Hej, bratko!“ prehovoril konečne od radosti dosiaľ onemený gróf Eliáš, „zlož zo seba zbroj a povedz, čo ťa ku mne v týchto časoch, keď si kráľovi tak potrebný, donieslo? Ale čože to,“ obzerajúc jeho oblek a zbroj, „veď si krvou celý dostriekaný — či azda nešťastie?“

„Brat môj zlatý,“ lebo musíme vedieť, že hosť bol vlastný brat grófa Eliáša, vodca v kráľovskom vojsku pre svoje junáctvo veľmi obľúbený, gróf Gregor Staroveský, „brat môj zlatý — biedna je teraz naša krajina,“ tak odpovedal gróf Gregor. „Ľúti Tatári, vyrojac sa z Ázie,^[16] krajinu ruskú ako šášky spustošili, v Poľsku a Sliezsku nenechali inšie — iba spáleniská, potoky ľudskej krvi, smutné široké pustatiny a svojich bratov vlkov. Neprezývajú ich nadarmo psohlavcami, bo sú to naozajstné potvory, a nie ľudia, bez citu ľudského a milosrdenstva — od Atilu^[17] nebolo takého šviháča na ľudský rod. Už sa prevalili cez hranice do Uhorskej, drahej vlasti našej, a pred nimi ide strach a za nimi pustota.“ Prestal a oči si dlaňou zakrýval.

„Nuž a či ich naše vojsko nevedelo odraziť?“ spýta sa ho brat Eliáš.

„Nie. Tatárov je ako lístia na stromoch — našich málo; rúbali sme, ako sa na chlapov svedčí, ale hordy tatárske rástli ako huby zo zeme — rozsekali na franforce všetko — iba palatín a ja prerúbali sme sa cez tie chmáry pohanov a chodíme po stoliciach, prosiac, aby sa ozbrojovalo všetko, čo sa hýbe, a letelo kráľovi na pomoc.“

„Už ide sám kráľ Bela^[18] i s bratom Kolomanom a s pomocou nemeckou proti psohlavcom,“ teší ho Eliáš.

„Veď aj treba, ale čím skôr, bo je pohan už na Tise, aj vojsko, čo išlo od Tisy kráľovi na pomoc, tak rozprášil, že sa ani traja nevedeli zozbierať. A nadovšetko zrada medzi nami samými. Či poznáš to plemä kumánske?^[19] Tých na milosť prijatých odkundesov? Oni čanádskeho biskupa Bulzona zavraždili a teraz už zjavne spolčujú sa s Tatármi a prebehúvajú k nim.“

„To je väčšie nešťastie,“ zvolal Eliáš, „ako psohlavci. Či sa nám tak odsluhujú za to, že sme im veľkomyseľne v krajine našej darovali zeme a slobody, zanechali sme ich kniežaťu správu a vladárstvo nad nimi? Čože ich ale mohlo k zrade pohnúť?“

„Nikdy nebolo dosiaľ priateľstva medzi nimi a nami,“ odpovedal Gregor. „Vždy nás ešte dráždili, dediny a mestá naše zbíjali a pustošili, a preto aj s Maďarmi udrúc na nich, zabili sme ich knieža Kutena — stade je tá pomstyžiadosť, ktorá ich viedla k zrade biednej vlasti.“

„Tak beda vlasti uhorskej!“ zavolal gróf Eliáš. „Keď ani od Tisy, ani z dolného Dunaja pomoc nepríde, čože počne jeden proti dvom?“

„Nieto inde nádeje, iba v horných stoliciach slovenských. Od matky Nitry a od Ostrihomu, od Trenčína a Liptova, Zvolena a Novohradu tiahnú biskupi a veľmoži i páni naši s hodnými šuhajci ku kráľovi. Ja sa teraz obrátim prosto k Novohradu a Matre kráľovi v ústrety, napomínajúc našich pánov, aby nič neodlieňali. I ty, brat môj Eliáš, zvolaj mladú chasu z krásnej Muránskej doliny a zaharcujte na bystrých koníkoch dolu k Tise.“

„Povedz kráľovskej milosti,“ prosil brata gróf Eliáš, „že ja s Bebekovcami^[20] a Jakubovičom zajtra sa pohnem pod jeho zástavy. Ľud náš pachtí za bitkou a spievajúc brúsi šable na hlavy tatárske. Sláva kráľovi!“

„Sláva!“ doložil brat Gregor a podajúc ruku Eliášovi, odobral sa na odpočinok.

Zornica na nebi sa zablyšťala a zbroje zabrinkali a kone zadupotali. Gróf Gregor aj so svojimi vojakmi uháňal k Novohradu. Dlho hľadel za nimi gróf Staroveský zo svojej paloty — a zornička sa ligotala a myšlienky ako zorničky jedna za druhou v mysli grófovej sa mihali — lebo onedlho mal nastať deň víťazstva alebo smrti.