Tma

JANO (sám; leží v košeli, nohaviciach a kapcoch na posteli. Hlavu má zaviazanú do špinavej handry, akoby čepca. Spod handry visia mu dlhé, popolavé, strapaté vlasy. Tvár vychudnutá a kedysi holená celá, teraz zarastená ryšavými chlpy. Oči veľké, nehybné. Vše sa zodvihne a zas ľahne; vstane, ale vtedy ho štiepa v hlave, že sa zvracia. Všetko robí i hovorí pomaly, ako ťažko chorí ľudia. Hlavu nosí merave. Bojuje v ňom lakomosť, závisť, hnev, žiaľ, zúfalosť. Reč tiahla, plačlivá a citná. Pomaly vyhrnie sa opona, slnce ostrejšie zasvieti. Jano na posteli sa pohne a hovorí akoby zo sna): Akoby vo dverách bol stál… Tu, vedľa… Snívalo sa mi o ňom. (Zlomene.) Ďuro, Ďuro… (Vzpruží sa.) Ach! (Pauza.) Prišlo si ma ešte raz pozrieť, moje zlaté slniečko. Dávno, od jesene sme sa nevideli. Ach, zle som. Nebudeš ty mne už dlho svietiť, ani ma zohrievať. Akože ťa opustím? Ty si budeš behať, baviť sa v poli so svetom, a ja budem hniť pod zemou studenou. A to teraz, keď som sa natrápil, narobil cez celý môj život a mal by si na starosť koľko-toľko oddýchnuť. Však si oddýchnem… Ale kde?… Bože môj! Prečo si toto na mňa dopustil? Ako ma štiepa v nej… (Zloží handru z hlavy.) A kdeže je tá baba? Kapusta ako oheň. Čerta ti potom pomôže! Dám zachladnúť. (Ide si rukami do vlasov, že sa celkom postrapatí.) I druhí popadajú z inakších ešte stromov ako som ja… a vstanú, a nič im je. A toto už pol roka ani ožiť, ani umrieť. Keby som sa bol aspoň hneď zabil… (Pauza.) Či je pokuta, bože môj, a či ma skusuješ? (Zalomí rukami akoby k modlitbe. Ticho.) No, nemôžem sa, neviem sa… „Otčenáš“ som zabudol… Či mi rozum chceš vziať už napokon? Prešiel som niečo? Porobili mi?