ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano, Mara.

MARA (vojde. Malá a pomalá žena, zostarená. Ľahostajná k Janovým biedam. Odovzdaná osudu. Prišla z poľa a hneď sa dá do roboty: sliepkam hodiť, ohňa rozdúchať, vody postaviť, ísť po zemiaky do jamy pod stôl, a tak Jana počúva-nepočúva): Čože by smrť… Videli ma, pýtajú. Och, ako mi ruky stŕpli od tých hrablí. A čože sedíš? Čože si neľahneš? (Pri ňom.) A kapusty neskladaj, keď ti je ľahšie od nej…

JANO (odstrčí ju): Ba sa zlostiť musím! Kde si bola, baba, od poludnia? Večer bude. Žiješ v mojom dome, na mojom majetku, chováš sa z môjho a — dbáš o muža — ako o koťuhu.

MARA (urazene): V dome a majetku! (Vydýchne zlosťou.) Ale kto ho háji už pol roka? Ja, ja sama! Ty si vyjdeš pod stenu, od jesene si ležíš, ani kozy popásť… A či nedbám o teba? Navarím ti, operiem ťa, nachystám, čo treba, modlím sa za tvoje zdravie viac — ako za svoje — tak čože chceš? Čože ti ja viac môžem? Sadnúť si k tebe nestačím, a zdravie dáva pánboh… A lúku treba očistiť! Listu navialo z hory. Krtiny rozhrabnúť. Vieš, aká je na jar robota. A len všetko na moje ruky čaká, a ty si ležíš…

JANO: Pravdaže ležím, lebo vstať nemôžem! A dnes ma to už celkom ta berie. Pokopeš posadíš i sama, ale kto ti pokosí? Prichodí sa ti učiť.

MARA: Bude, ako pánboh dá. Tu je svet.

JANO: Nolen, no. Len by si ma nežiadala, keď ma už nebude. Ale nič to. — Tej kapusty by si mi druhej mohla dať. Táto mi už zhnila na hlave, čo sa parí. A zemiak medzi ňu…

MARA: Veď som ti v nedeľu preložila. A zemiak! Čože budeme sadiť, varievať do nových, keď ti ich na hlavu vynosím z tej jamy? A kapusty už iba na dne v sude. Ak nám bude najímať, čože dám svetu?

JANO: No — tak nechaj. Treba do brucha, ak si ešte poležím pár týždňov…

MARA: Bolo by ti dávno lepšie bývalo poručiť dušu bohu, ako sa máš ešte, pánboh vie koľký čas, takto trápiť a ak ti lepšie nebude. Bol si ospovedaný. Pána boha si prijal — a nechal ťa tu na trápenie sebe i mne. Ja by som sa už bola nejako trápila do smrti bez teba…

JANO: Alebo by si sa bola vydala!

MARA: No, len mi už neubližuj; čože ty inšie vieš!

JANO: A vari že nie? Bola by si blázon! Majetku som ti nasporil, dlžoby nemáš, mali by ste si čím omastiť črevá i hrdlo. Boli by ste teraz s Ančou dve vdovice na jednom chlpe.

MARA: Dosť jej bude bieda so štvoro deťmi…

JANO: Nuž a ty musíš ešte počkať a ja sa potrápiť. (Pauza. Tajnostne.) Žena, Mara, nože sa rozpamätaj, ale sa dobre rozchop, o akom čase sme teraz rok boli lúku čistiť?

MARA: A čože ja viem! Nuž na jar.

JANO: Veď; ale sa rozchop, či o takomto čase a či neskoršie?

MARA (myslí): Oj, kedyže to bolo, neskoršie! Vieš, že vlani sneh dlho ležal. Ako sme doriadili, ten týždeň bolo hneď Ďura. A teraz toť bolo iba Jozefa.

JANO: Len či je od tých čias vyše roka do smrti Ďurovej, susedovej?

MARA: Akože môže byť od Ďura do Jozefa! Nerob sa už horšie, ako si.

JANO (obzerá sa, vyvalí oči, úzkosť ho chytá, dych mu stavia).

MARA: A čože? Načo sa to dovedáš?

JANO: Ach, tak… Bože, Otče nebeský! Tak… To je ešte nie rok, a Ďuro je už v zemi. (Ticho. Myslí, vzdychá, bojuje sám so sebou. Rieši, zlomene.) Žena, usmrtil som človeka.

MARA (chladne): Čo vravíš? Koho si usmrtil?

JANO: Človeka. Vieš, čo je to? Člo-ve-ka! Už je tak.

MARA: Ba len by si netáral. Koho? Prečo?

JANO: Ďura. Pre krok zeme.

MARA: Akej? Nože si ľahni. To keď sedíš, ide ti taký závrat do hlavy. I v noci vždy blúzniš zo sna, i vo dne potom žviakaš do sveta, čo sa ti v noci potrepalo…

JANO: Neškriep sa! Neprevrátiš ma. Už ja viem, že som človeka zabil.

MARA: Nuž ale koho? Hádam by si už v temnici sedel, keby si bol koho zabil.

JANO (čím ďalej, tým viacej sa utvrdzuje): O tom nikto nevie, iba boh a ja. Ale Ďura, suseda, Ančinho muža, som ja zabil.

MARA: Nuž ale ako? Keď ste sa i pozdravovali len tak cez zuby a ty si tam nebol, nepamätám kedy, a on nás obchodil… Susedia, a boli sme si koľké časy ako cudzí. I umrel, nevideli ste sa, ruky nepodali. On nemohol, a ty si nešiel.

JANO: Ty nič nevieš. Práve preto. Ja som ho zniesol z tohoto sveta. A to mi ver!

MARA (jedným dúškom): Ježiš Mária, svätý Jozef, ešte takôto vrav! Ak sa to svet dopočuje, nuž ťa ozaj potvôri. Nachodíš sa po súdoch, a ja s tebou. Veď sa rozchop v svojej biednej hlave, že Ďuro poriadnou smrťou zišiel z tohto sveta. Náhle ho vytrhlo, ale ako — na koliku ľudia chytro umierajú…

JANO (trpko a s hnevom): Baba, neškriep ma! Poviem ti. Porobil som mu, počaril. Teraz rok, keď sa lúka čistila, našiel som pod horou na lúke cieľ presadený. Pri ňom na krok stará jamka — zasypaná!

MARA (už všetko uverila): Nuž on že by také niečo bol urobil? Pre pána boha večného? Ale to nemožno, veď Ďuro vedel, aký trest ide za to…

JANO: Vieš, že nikdy, ani v noci nemával pokoja, len nadobúdať, čím viac sa mu čeľaď javila. Nazdal sa, že ja na to neprídem. Ale ja ti pozriem, hneď mi strelilo do hlavy! Odmeriam hore devätnásť krokov, odmeriam dolu — dvadsať! Ešte raz, i tretí raz, hrabliskom, a vždy len rovnako. Už je isté, že si ho prekladal. No, čože s tebou? Mňa taká zlosť pochytila, nepomyslel som, čo robím, a — už bol cieľ dolu hlavou. A nepovedal som dosiaľ nič, ani mi to na ume nebolo, iba keď — len čo si mala vojsť, príde Anča a prizná sa ku kadečomu, a prosí v jeho mene za odpustenie. Čože-ti ja už teraz budem odpúšťať, keď ho to i tak nevzkriesi? A prevalím sa, zavriem oči, už on tu, vo dverách; už som, že ho zadržím tu, ale tá sliepka zakikiríkala a ty si vošla potom — hneď zmizol ako duch.

MARA (popadne dych): Nuž a načože si to, načo si mu to urobil? (Zopne ruky.) Či nemáme dosť dvaja ľudia? Pre krok zeme štvoro deťom otca zniesť z tohoto sveta, ženu o muža pripraviť! Ach, triezvy si bol, a taký bez svedomia človek. Kde si podel srdce v tej minúte?

JANO (zakryje si oči): Kde som podel, kde som podel… Čertu som ho dal, žlč mi ho zaliala. Nepomyslel som na drobné siroty, ja, ja, zbojník, vrah! (Klesne na posteľ a zaplače.)

MARA (s ním plače; po chvíli našla východ): Pánboh všetko odpustí. Oželel si a želieš svoj ťažký hriech, odpustí pánboh i jemu, i tebe. Len sa nesužuj. Čože už budeme teraz robiť? Nikomu nič nepovedať…

JANO: Keby toto bol vedel, či by mu nebol radšej celú lúku daroval?

MARA (s výčitkou): To by bolo! Ty umrieť, a ja ísť na svoje staré dni po žobraní… (Ochotne.) Tých zemiakov ti rozkrojím. (Chytro tak robí, vezme handru a kladie na hlavu Janovi.)

JANO (nedôveruje jej slovám a rukami hádže záporne i hlavou probuje záporne krútiť; po chvíli): Neodpustí! Už mi bolo i päť ráz lepšie, teraz mi je zas do zblaznenia od bolesti. Smrť za smrť a za pokutu trap sa. Ale dokiaľ? (Plačlive.) Bože môj! Nuž na-čo-že pre-kla-dal cie-le? Či by som ja bol pomyslel jemu na život siahnuť…

MARA: Že si nešiel, keď umieral, a tak ťa prosil, odkazoval… Boli by ste sa pomerili, mohol hádam žiť i on, i ty.

JANO: Ktože pomyslel, že ho tak vytrhne, vykorení, ako keby duba hrom zrazil! Čo si počať, čo počať! (Zúfajú spoločne.)

MARA: Jaj, jaj, jaj… Moja biedna hlavička! Čože ti poradí? (Plačom. Našla sa.) Zájdem ti ešte po kňaza. Potešiť keby ťa prišiel, ešte azda raz ospovedať… azda by sa ti uľavilo na duši. (Oblieka sa.)

JANO (hodí rukou, ale si predsa rozmyslí): U boha pomoc; ale choď, choď… Že ho pre boha prosím… Že ma svedomie ide zadusiť. Aby prišiel hneď, že do rána nedožijem.

MARA (von dverami): Tak, tak si si ty narobil. Dušu zatratiť pre krok zeme. (Odíde.) Jaj, jaj…