ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlí, Mara, potom kňaz.

MARA: Darmo ho preklínaš… (Zapáli lampu.) Ja len predsa myslím, že ho to len tie strigy, čo sa tam na mlákach zháňajú, zniesli z tohoto sveta. Už alebo mu to schválne nachystali, prekročil, vypil — alebo bolo to niekomu inému napravené a on nevinne na to prišiel.

JANO: Strigôň to bol, žena, strigôň. Neprevracaj, čo sa nedá…

ANČA: Pochválen Ježiš Kristus! (Proti vstúpivšiemu kňazovi; bozkávajúc mu ruku, tisnúc i deti.)

KŇAZ (starý, chudý, dojatý; skoro plačom hovorí): Na veky. Opanujte hnev, poverčiví ľudia. (Podá ruku Janovi.) Akože vám je, Vlčiak?

JANO (zodvihol hlavu, čakal príležitosť; chytí kňazovi ruku a nasilu bozkáva): Bolo by mi na umretie, keby mi svedomie dalo. (Hodí sa pred kňaza na kolená. Ostatní zdrevenejú, deti sa pochytajú Anči, ktorá stojí vo dverách. Jano spína ruky, klesá k zemi a bije hlavou o zem): Otče duchovný, zhrešil som. Smrteľný hriech tlačí dušu moju. Zabil som človeka.

KŇAZ (dvíha ho): Nekľačte predo mnou, chorý človek. Vstaňte a rozpovedzte svoju vinu.

JANO (nevstane): Prekášal mi z roka na rok a konečne preložil ciele. (Hlas zvyšuje, že nabýva tónu pomsty a potom zúfalstva.) Pozriem — tuto jamka a tam cieľ… Druhý, tretí… Tá-ák?! Taký si ty sused? Nuž, aby si vedel, čo je ciele prekladať! A ja (ukazuje, tajnostne) nepomyslel som, že tu ide o ľudský život, ale cieľ von a poď dolu hlavou: „Aby i teba tak boh prehodil, ak si hriešny!“ A do roka bolo po ňom. Ďuro je mŕtvy. Človeka, človeka som o život pripravil, muža, otca štvoro detí… A pre krok zeme… Lenže som pritom i seba zahubil… Boh ma už potrestal. V jeseni spadol som z jablone, od tých čias polihujem a ani ožiť, ani umrieť nemôžem. (Klesne a fiká.) Bože milostivý, čo som urobil, čo urobil…?

ANČA: Matička Kristova! Teraz sa mne oči otvárajú… Tu si máte žobráčence, chovajte si ich, keď ste im otca zabili! (Strčí deti k Janovi; deti plačú.)

JANO: Zabi ma, Anča, zabi! Nehoden som svetla, nehoden života — iba múk pekelných…

KŇAZ (Anči): Nerúhaj sa bohu a nežeň do zúfalstva chorého človeka. Nie on, ale boh vzal život tvojmu mužovi, a ty musíš pristať. Vyložme ho (Jana) na posteľ. Bože môj, ľudia nevedomí! Tridsať rokov nalievam vám už svetla do vašich temných hláv, a nič to nepomáha. Toniete v povere a i teraz všetci si myslíte, že sa tak stalo, ako Jano rozprával. A ono zo všetkého je pravda iba to, že Ďuro bol robotný, usilovný, triezvy človek.

JANO: Lakomý bol, lakomý — ja viem.

KŇAZ: A v robote ochorel a naponáhle umrel na koliku. Či ste boli pri prvom takom páde? To nemôže byť, že by bol ciele prekladal… Neraz počul z Písma výpoveď: „Neprenesieš medze blížneho svojho.“ Ak sa vám na čo ulakomil, nahradil vám to boh inak. A on si potrpí za to. Ale boh je vždy láskavým otcom a nezabíja ľudí, ale im dáva času napraviť sa. Tak, hoci stojí v Písme, že „prekliaty buď“, boh nezatratil ani v Kristu zosnulého Ďura, ale hoc i neskoro, predsa aspoň na smrteľnej posteli vzbudil v ňom svedomie, že iste prosil a odpytoval vás za malé ľudské previnenie…

ANČA: I mne naložil odpýtať ich, a nechcú ani počuť.

KŇAZ: Vy, drahý priateľu, ožijete, no nie zlosťou, zúfalstvom, ale láskou k navštívenej vdove a sirotám. (K Anči.) Preto nezúfaj. Boh jednou rukou tresce, druhou požehnáva.

ANČA (plače): Ach, bože na svete! Čože nám otca nahradí?

KŇAZ: Uľaví v kríži, v ktorom nie si prvá…

JANO (dvíha sa pokojnejšie): Dám vám lúku do úžitku, i dieťa jedno si vezmeme…

KŇAZ: Šľachetný úmysel. (K Anči.) Vidíš, boh dá chleba, komu treba.

MARA: Ale či ja pôjdem po pýtaní, ak sa on pominie?

KŇAZ: Nepôjdete preto, a smrť nevyberá; vy sa môžete prvej pominúť. Len aby bol pánboh duši milostivý… Preto vás boh neopustí. A títo vás opatria, obslúžia, detí nemáte a pri smrti urobíte skutok milosrdenstva so sirotami…

ANČA: Nepýtame, len nášmu otcovi v hrobe odpusťte, odpusťte…

MARA: Ja si za živa nedám, ale tak pristávam: keď ma pánboh vezme; polovička nech bude týmto sirotám a polovička mojej rodine.

JANO: A poďte k nám bývať. Bude i mne ľahšie s deťmi i skorej porobíte dve.

KŇAZ (Anči): Hovor; pánboh zaplať a daj vám zdravia. Tak. Svoje domčeky, roličky si bráňte ako Jano, verne. Cudzieho nežiadajte, svojho si nedajte. Boh vás utíš a poľahči vám v chorobe.

JANO, MARA, ANČA (razom): Ameň, ameň.

KŇAZ: A teraz sa pomodlíme za Ďurovu dušu. (Pokľakajú, predmodlieva otčenáš. Po prosbe: „A odpusť nám naše viny —“)

JANO (pretrhne ako vyjavený; viecha sa, oči stĺpikom): Aha! Ďuro, Ďuro, poď bližšie… Podaj ruku, odpusť, aby nám i boh od-pu-stil… (Vystiera ruku proti dverám. Ostatní hľadia ta, kňaz nedomodlil, Jana valí na posteľ; Jano sa bráni, padne horeznačky.)

KŇAZ: K smrti pracuje… Umiera. Iste mu srdce láskou puká… Boh s ním! In nomine Patris et Spiritus Sancti.

ANČA: Zapáľte im do ruky hromničku…

MARA (nevie, kam sa obrátiť): Milostivý bože… Zhorela onehdy po spovedi… Už sa nám stalo, už sa mi stalo… (Plače.)

ANČA: Pozdravte nášho otca, pozdravte… (Kľakne, ako i všetky deti za ňou, tíško sa modlí a deti spínajú ruky.)

KŇAZ: Nechajte ho odísť v pokoji… (Odchádza.)

MARA (bozkáva ruku): Kedyže pohreb?…

KŇAZ: Pohreb pozajtre ráno o deviatej. V pluviáli?

MARA: V pluviáli a s kázňou…

KŇAZ: Dobre, pekne, bude: púť z tmy do svetla…

ANČA: I nášho otca pripomenúť…

KŇAZ: Akože, akože. Všetci tam budeme. (Bozkávajú mu ruky.)

(Opona padá.)