Tma

Jano, Anča s nemluvňaťom.

ANČA: Pochválen… Akože ste?

JANO (hľadí chvíľu na ňu, potom hodí rukou; je nerád, že prišla): Na veky… Rovnako zle.

ANČA: Ako my. (Nesmelo vstupuje.) Ani nerobíme, ani nevaríme. Hlava, akoby ma kyjanicou bol niekto ovalil; ruky sa mi trasú, údov si necítim. Ach! Mne sa vari prichodí i s deťmi ta zmárniť… Že som ich nepohádzala za ním do tej jamy! Nech by nás boli naraz zahrabali, radšej, ako sa majú roztratiť po svete a po cudzích prahoch potĺkať moje siroty, kým im niekto kúštik chleba nepodá, alebo hladom nezahynú. Vám je ťažko, ale čože vám? Ešte vám to môže i vyslúžiť; ale nám už nikdy, prenikdy. Podel sa nám náš otec starostlivý, akoby ho nikdy nebolo bývalo, akoby sa mu razom bola zem otvorila: Ham! Už si tam. (Pauza.) Tak. Ani ste sa len odobrať neprišli od nášho otca. A ako vás prosil, odkazoval…

JANO (nevrle): A čože som sa mal chodiť odberať?! Onedlho sa i tak zídeme. A neboli sme susedia ako susedia. Ďuro nebol človek, ako sa patrí, pánboh mu tam viny odpusť! Lakomil sa na cudzie…

ANČA: Nepreklínajte ho už. Nerobil to on z lakomstva, len z velikej starosti otcovskej, že robil, drhol od rána do noci, a ledva som mala čím nakŕmiť štyri deti. On, keď ste k nemu neprišli, ešte i z hrobu spína ruky (ona sama) k vám, a vás pre Kristove rany prosí, aby ste mu aspoň po smrti odpustili, že sa ulakomil na nejaké to jabĺčko pre dieťa, alebo chlp trávy… To vám chcel sám povedať, ale nevládal k vám zájsť. A tak — už dokonávajúc — naložil mi pod pokutou mátania, aby som vás jeho menom odprosila.

JANO (škodoradostne, že on to vedel): Tak teda? Predsa mal svedomie! Ja som myslel, že príde čas kajania… Každý rok mi prekášal. Zbožie ešte zelené šklbal a zo stromov zberal…

ANČA: Naše ešte nerodili… A tie deti…

JANO: A naostatok mi ešte i ciele poprekladal!

ANČA (rozhodne): Toho už neurobil!

JANO: Čuš! Viem! On, on. Ktože cudzí by šiel z mojej lúky jemu pripúšťať?! Driev medzu čistil z roka na rok a tak sa moje zasýpalo, a potom, keď sme si ciele pokládli, nemohol inak, nuž prekladal…

ANČA: Nemôžem odprisahať, ale toho len azda neurobil…

JANO (ako vo sne): Urobil! Čuš! Dobre som ja to šípil. (Zlostne.) A tak je v po-riad-ku…

ANČA: Pre boha večného! Napravte si, ak si myslíte, a nehnevajte sa teraz naň, keď je už na božom súde.

JANO: Ako sa nemám hnevať, keď sa mi už po tri dni stále pred oči stavia!

ANČA: To vás chodí prosiť. Odpusťte mu, a budete mať i vy pokoj, i on. Nehnevajte sa…

JANO: No, len už choď i ty… Neprivádzaj mi ho na myseľ. Mám dosť svojho trápenia.

ANČA (nevoľne vyjde): Takto neodpustiť mŕtvemu… Myslíte si, že všetko so sebou vezmete… (Dvier nezavrie.)