Tma

Jano, Agneška, Zuzka, Ďurko.

AGNEŠKA (otvorí; vojde Ďurko, potom Zuzka).

VŠETKY (ticho): Pánboh vám daj dobrý večer!

ĎURKO, ZUZKA: (idú k posteli): Ujček! Spíte?

JANO (zbadá ich): Jeho deti…

ĎURKO: Poslali nás naša mama… (nevie ďalej).

ZUZKA: Žeby ste sa nehnevali na nášho ňanku.

AGNEŠKA: A odpustili im, keď sú už v hrobe.

JANO: Čože mu ja mám odpúšťať… Veď vám ho to nevzkriesi. (Pauza. Vstáva.)

ZUZKA: A čo ste varili?

ĎURKO: A máte ešte sušienok?

JANO: Máme, deti, máme. Počkajte, kým tetka príde. (Obúva kapce, vezme halenu, klobúk a palicu.) Bože, deti, srdce by vám dal, a ony, si sušienok pýtajú… Mne je ľúto na vás hľadieť, ja skorej skonám, ako čakám a chcem. Vy ste prišli o otca pre krok zeme. Oj, ja slepý, zaslepený človek, že som vás nevidel, na vás nepomyslel… Bol by mi azda boh všemohúci zdržal ruku od toho skutku. Teraz už akože vám to napravím? Čo by vám celý majetok dal, či vám to nahradí otca? Ale spravím, čo môžem… Idem aspoň s cieľom poriadok urobiť. Celá lúka bude vaša Pôjdeš dolu bokom, prekliaty, nešťastný cieľ! (Vyjde.)

ĎURKO: Kde idete?

AGNEŠKA: Nechoďte, tma bude, spadnete, ujček.

ZUZKA (k Ďurkovi): Idú nám hádam tých sušienok vziať.

AGNEŠKA: Len aby si netárala.

ĎURKO: Áno, just!

ZUZKA: I jabĺčko nám donesú.

ĎURKO: I mne jabĺčko. (Chce von so Zuzkou.)

AGNEŠKA: Počkajte, kým prídu. Tam je tma. Bobo!

ĎURKO, ZUZKA (vrátia sa odo dverí): A nám čo donesú?

AGNEŠKA: Nič.

ZUZKA: Áno, tetka nám dajú.

ĎURKO: I otec nám donesú. Hm. Mne bič!

ZUZKA: A mne koláč, hm.

ĎURKO: I mne, i mne koláč. (Tlieskajú si ručičkami.)

ZUZKA: A mne i šatôčku červenú.

AGNEŠKA: Tí už nikdy neprídu. Umreli.

ZUZKA: Akože ty to vieš?

AGNEŠKA: Mama povedali.

ĎURKO: A kdeže sú?

ZUZKA: Spia, nevieš, v komore.

AGNEŠKA: Ty… sprostaňa! Nevieš, kde nám ich zaniesli?

ZUZKA: Viem, do dediny za kostol.

ĎURKO: I ja som bol s nimi!

ZUZKA: Ale si zaspal, a ja nie!

ĎURKO: Už nezaspím.