Tma

Deti, Anča s nemluvňaťom.

ANČA: Tu ste, siroty moje? A kdeže šli?

AGNEŠKA: Obliekli sa a vyšli vraj na lúku…

ANČA: Prosili ste?

AGNEŠKA: Áno.

ANČA: A čože vraveli?

AGNEŠKA: Veľa, ale keď neviem. Len i skoro plakali.

ANČA (viac pre seba): Bože, či si to nemohol radšej týchto vziať ako nášho otca? Detí im pánboh nedal, a koľko sa už trápia. Veď sa otec netrápil. Za tri dni bol studený, a my žobráčence do smrti. (Objíma deti.) Sirôtky moje drobné, ako si vás vychová biedna mať? Včera týždeň ešte robil, kliesnil ako obor, skáľa vláčil do hory. A zbehol do mláky, napil sa vody, a tam ho čakala ich kliatba. Hasnul navidomoči, ako keď hlaveň do hliny vopcháš. Nachodíte sa i s vašou materou po žobraní…