Tma

Predošlí, Jano.

JANO (ledva vládze dýchať, celý premenený, oči stĺpkom): Nepustilo ma. Len do pŕs a do pŕs. (Chytá sa, aby nespadol.) Jednak, Anča, celá lúka bude vaša. Vyhodím ciele, darúvam ju tvojim deťom, náhradou za otca.

ANČA: Čože robíte? Aké dary, náhrady? Čo nám ho môže nahradiť na tom svete? Nič nežiadame. (Zopne ruky, deti začnú plakať.) Len mu odpusťte jeho viny, pre päť rán Kristových vás prosíme!

JANO (zúfale): A ktože mne odpustí? Ktože mne odpustí moju ťažkú vinu?

ANČA (vyskočí, pochytá deti): Utekajte, deti moje, od tohto zatvrdilca. Veď je to nie ani človek. (Z dvier.) Bodaj ste tak dlho umrieť nemohli, ako sa nám uprosiť nedáte. To bude naša modlitba. (Chce von.)

JANO: Už ma hlbšie neprekľaješ, ako som sa sám!… (Klesne na posteľ.)