ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvaško, Eva.

KVAŠKO (už bol Evu ubil; umytý, preoblečený, zachmúrený sedí, potom vstane a fajčí).

EVA (kľačí pred ním): Netráp ma už toľko, ako sa stalo, čo sa stalo. Ja ti to rozprávať nebudem, a čo ma zabiješ. Hanbím sa ťa, hanbím seba, tých stien. Poudieral si ma…

KVAŠKO: Zaslúžila si.

EVA: Zaslúžila, dobre. Rob so mnou, čo chceš. Zaslúžila som si všetky muky… Len ak si človek, tomu neviniatku neublíž. Ono nemôže za to, že prišlo na svet. (Vstane.)

KVAŠKO: Ešte vás nejdem zabíjať… Ale ja chcem vedieť, ako ste sa spriahli proti mne…

EVA: Nie proti tebe, Ondrej, ver, že nie. Keby som bola pomyslela na teba, na nejakú pomstu, že to azda za to, že si bol ľahostajný ko mne, že si ma za dvadsať rokov v podozrenie nevzal — azda by som sa bola zachránila.

KVAŠKO: Ty ho ešte i teraz rada…

EVA: Nie, nikdy viac! Dodnes som ho rada, ale dnes zhnusil sa mi cele.

KVAŠKO: Čím, ako tak náhle?

EVA: On mňa neľúbil. On sa ma, sprosták, ani decka, neujal, ani ako šteniatka, a keby nie prehovárania, prosby, jeho mať — bol by ušiel už dávno. Ale pre robotu som ho nepustila. On je sprosták, ale statočný… neublíž mu.

KVAŠKO: A odprisaháš sa ho?

EVA: Zapieram ho a odprisahám ti vernosť do smrti na kolenách pred bohom i svetom.

KVAŠKO: Znovu vernosť? Dá sa to?

EVA: Ak sa dá — ja ti ju odprisahám.

KVAŠKO: A pred rokom — pol druha si nepomyslela, že som ešte i ja na svete, že nebudeš rušiť, čo si za osemnásť rokov plnila…

EVA: Nepomyslela som azda. Či ja už viem; ale zabudla som na teba, zabúdala od prvého dňa, ako Jano vkročil do domu… Nikdy, ani za dievky, nikdy sa mi tak nikto nepozdal ako tento mumák… Veď, pamätáš, kedysi, keď si prvý, druhý raz šiel do sveta, dával si mi v každom liste do vôle, aby jedla, víno pila, aby som tvrdo nerobila, že ty zarobíš, pošleš mi — len aby som si žila. I posielal si — ale tu sú peniaze, ja som nikdy nežila, ja som nikdy grajciara neminula na daromnicu, urážalo ma každé také slovo, také tvoje voľkanie… Ja som sa vždy úfala, že nám pánboh predsa len deti môže požehnať — akože tým pozrieš do očú?

KVAŠKO: Nikdy si nezhrešila proti vernosti vtedy?

EVA: Na to život svoj zakladám. Do minutia žitia.

KVAŠKO (dumá): Aké je to divné na svete, a nie s každým rovnako. Veď si, veď sme vtedy boli mladí. I ja som bol mladý, a po tých barakoch i dvanásti spolu, a gazdiné — zvodkyne… a ty mladý, žena doma, ďaleko za morom, v kraji… Tak si chlapov opantali ani pavúk muchy. Že by človek, muž, bol taký slaboch, nikdy by som nebol pomyslel. (Žiali.) Tak sa zabudnúť, na celý život si škvrnu vypáliť na čelo! (Plače a zvrtne.) Ako, ako som — si ty — žena — Eva!…

EVA (rozumie ho, zná, že o sebe by mal hovoriť, ale je šetrná): Takí sme ako ten statok… My, ženy… Ešte ktorá s deťmi zostane, ešte len… Ale takáto — ako statok, keď mu čas príde na jar na pašu, či mladé, či staré. Zavreté cez zimu, tma v stajni, a príde jar, trávička vyklíči, teplom zaveje — už sa obzerá, už sa ťahá od válova, už sa mu slobody žiada… a pustené — letí do sveta ako slepé…

KVAŠKO (zahútaný nad sebou, ako zo sna): I ty?

EVA: Ja som sa tešila vše nádejou, že sa vrátiš, že len tento, ešte len tento rok, dva, a vrátiš sa a požehná nám pánboh detí, a ja budem spokojná, ty zostaneš doma. Ale ty si len šiel, čo si sa raz vrátil, ťahalo ťa bohatstvo…

KVAŠKO: Odvykol som od tohto vášho života.

EVA: Pamätáš, vždy som ti vravievala, prosila ťa: dosť máme, nechoď, zle bude alebo s tebou, alebo so mnou. Šiel si jednako majetky zháňať, tisíce. Či by si ty teraz nevykúpil a koľkí svoju statočnosť a svojich rodín meno zablatené, keby sa dalo?

KVAŠKO (nevládne, s bolesťou): Chcel som nám na starosť ľahké živobytie zabezpečiť…

EVA: I to mohlo byť, ale si mal i na dom pomyslieť. Ty si sa ma nikdy nespýtal, keď si došiel, darov mi naznášal, a keď som ja smutná bývala, či mi je nie niečo, a jestli áno, čo ma bolí, či ma svet teší, či kormúti, to nie. Ja som trpela, prenášala svoj lós, a bola by som ťa statočne dočkala i teraz, keby nie trest boží — skúška, ktorej som nevydržala. Ale tu si, richtár, sudca môj, môžeš mi byť milostivý, aspoň ako bývajú k zbojníkom… Nie pre seba si prosím milosti, veď môj život je i tak stratený, ale pre decko… aby to niekedy nebolo na zhubu sebe i svetu…

KVAŠKO (bojazlive): Do majetku?

EVA: Nie, len pod strechu… Majetok bude mať, ak bude zdravé a statočné. Je spod môjho srdca, ktoré ťa kedysi rado malo, Ondrej, oddané ti bolo za osemnásť rokov. Pre spomienky našej sľubnej, čistej mladosti, ak ešte vieš spomínať, dovoľ, aby som ho tu, pod tvojou strechou, mohla vychovať… Len aspoň tak, ako gazda starú, padlú slúžku nevyženie, ako človek, tak sa zľutuj i ty nad nami…

KVAŠKO (húta): Nie… Akože to? Čože mi svet?…

EVA: Toho sa nechytaj v tejto veci. Svet ti zle poradí. Čo ti svedomie? Čo ti budúca — dá pánboh — vďačnosť toho decka a moja pokora… Teba, po bohu, budem ho učiť prvého ctiť…

KVAŠKO (húta, rozhodne): Tak, iď poň!

EVA (bozká mu ruku a tíško vyjde).

KVAŠKO (vstane a nevie, kde sa podieť): Tlačí, dusí na prsiach… A priznať sa? Stratím všetku cenu… Svojím hriechom, priznaním jej uľahčiť? Nie. Dus sa, Ondrej, dus do smrti… Dožil som sa na starosť! Budem na posmech svetu, chlapom… Ale zabiť mi ju neprichodilo. Druhý by tak bol urobil… práve taký, ktorý je i sám hriešny, ako som i ja… Želiem, že som na ňu ruku položil. Ale musel som, musel som sa zakryť… Mám tisíce, a nemám za groš pokoja, ani ho mať nebudem. Čo raz pozriem na decko, zídu mi na um, musia mi zísť i moje hriechy za mladi. Len to som lepšie, že tých nevidieť a nemá mi ich kto odkryť ako jej — decko. Dus sa! Zabudol som na pätnásťročný hriech, a toto azda pánboh preto jej vzal rozum, aby sa môj hriech ukázal. Svedomie, či máš dlhý vek! Zahrabané ako zdochlina v zemi, a vlastná žena ti ju odhrabe… Dal by som tisícku, keby sa nám statočnosť vrátiť chcela. Tvrdo som na ňu robil, ale dal, dal by ju, keby sa mohlo odstať, čo sa stalo tu i v Amerike pred pätnástimi rokmi… Či na to nieto lieku zabudnutia? (K obrazu.) Bože na nebi! To si ty dopustil. Ty chceš vykoreniť môj rod. Ty si nám nedal dietok… Nemal nás kto zavracať od hriechu. (Zopne ruky. Pauza.)

Kvaško, Eva.

EVA (s deckom dnu): Dobrý večer zmilovníkovi nášmu milosrdnému…

KVAŠKO: Ukážže ho…

EVA (bojazlive): Spí.

KVAŠKO: Tak ho ulož a odsteľ i mne. Som zmorený. (Zoblieka sa, stiahne svetlo.)

EVA: Máš od čoho byť ustatý, chudák… (Položí dieťa pod pec na lavicu a odstiela.) Náš dobrý — akože ťa? Muž? Ondrej? Otčim? Otec? Veď sa ťa hanbím. Prečo si taký dobrý človek? Prečo si prijal toto dieťa?

KVAŠKO: Že je dieťa…

EVA: Ale na mňa — mne prečo si nie katom?! Trýzni ma. Objímať budem žinku, palicu, ktorou by si ma sekal, krvavil… taký mamonár za dvadsať rokov, a zostalo v tebe toľké srdce, toľko lásky ľudskej v ňom! Ja že ti ho dávno peniaze zaľahli…

KVAŠKO: Teraz sa mi azda budí, klíči spod nich…

EVA: Zobuď ho, Ondrej, gazda môj, daj láske tej vzrásť na strom; zobuď k nám, ako zobúdza si jeden-druhý človek k sirotám, vyvrhnutým zo sveta… Boh ťa požehnaj, na čom najviac chceš. (Vezme decko, ide von.) A dobrú noc ti…

KVAŠKO: A kdeže ideš? Ľahni tiež.

EVA: Do kuchyne. Nehodní sme my pod tvojím statočným krovom… Ty tu musíš mať ticho a čisto… Ja ťa obslúžim…

KVAŠKO: Dobre, ale ako gazdiná, žena.

EVA (vychodí): Toho mena som nehodná… Ja ti už len slúžkou budem, do smrti vďačnou slúžkou… (Vyjde.)

KVAŠKO (po pauze): A ja nemám odvahy jej povedať, že som nehoden práve len tak byť jej tiež — iba sluhom… (Pomyslí, ide za ňou zvoľna.)

(Opona pomaly padá.)