ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva, Bora.

EVA: Ja sa len bojím, že nepôjde, vráti sa, a tak sa Ondrej už na ceste dozlostí a bude horšie, ako sa nazdávate.

BORA: Už šiel, neboj sa. Dovezie ho, ak príde. A keď telegrafoval zo Žiliny, tak už príde. Ale ja len, že si mala i ty ísť, ako dosiaľ bývalo…

EVA: Nemožná vec. Ak nezná o ničom, pálila by ma v tvári taká falošnosť, a keď zvie, vyrútil by mi to na oči, že som nemala hanby ani dnes…

BORA: I tak je: ak vie o všetkom a je nazlostený, je pravda, dcéra moja, či sa budete na ceste trhať, biť? Doma je už len doma. Krov zakryje, steny nevyvolajú.

EVA: Vyvolá tento svedok.

BORA: To je nemý svedok. Od toho len to zvie, čo my chceme. Ničoho sa neboj. Len ťa nezabije. Či sa to s tebou prvou stalo? Či s mojím synom? Ale ty, mať, musíš si dbať o dieťa i inak ešte, nielen sa láskať s ním, alebo žalmy nad ním spievať. Tu ide o majetok, aby dieťa malo… Vidíš, že môj Jano mu nemal ešte kedy nagazdovať a ja že nič nemám. Ak Ondrej dieťa nebude chcieť v dome trpieť, ja ti ho opatrím, ale chovať kto ma bude? Ty svoje musíš mať v rukách, ty si svoju polovičku musíš vše v uzlíku držať, aby si ju vzala hocikedy…

EVA: Vravím vám: nespytujte sa, ale čo treba — vezmite. (Podáva.)

BORA: Treba bude plátna na plienky, perinka: moja roztrasená, stará, zo sliepky, na tom mi nebude spávať dobre. Treba poduška, odedza, plachta…

EVA: Naviažeme, i vám sama zanesiem. Ja som narobila. Už kým sa budem vládať, ani dieťa, ani vás neopustím, lebo ste sa mi od počiatku ozaj materou ukázali. Tu máte. Tridsať zlatých som vám dala…

BORA: Dala, dala, ale sa minuli. Mne tiež treba, i zjesť, i vypiť si musím, aby ho moje slabé staré ruky uvarovali… A kdeže ja už teraz, keď som vše tu. Roboty nespravím, ani nezarobím. Ani svet ma nevolá, že ťa zakrývam. Nuž ale, pre pána boha, veď mi je dieťa, či nie? Ja sa mám teraz o to trápiť, ako, kde sa vzalo…

EVA: Tu je osemdesiat zlatých, a ostatné sú na knižke v Slovenskej, na moje meno. Jeho sú osobitne. Ak by sa tak stalo, že by ma zniesol z tohto sveta, tu máte i tú knižku, opatrite dieťa.

BORA (dojatá grošom, plače): Ja som už stará, čože ja? Ale kým mi pánboh dá zdravia, ja ťa neopustím, ani môj Janko ťa nenechá. Nesmie ťa, kým som mu ja mať. To by bolo: nad kuraťom sa ti srdce pohne, a nad človiečikom z tvojej krvi by sa mi nemalo. (Uviazali.)

EVA (pomohla na chrbát Bore): Len chytro, mama moja, lebo mi už dych stavia.

BORA: Vrútim cez prah, a tu som. Len si to už u nás bude! Hneď priletím po moje krásne vnúča. (Odíde.)

EVA (sama nad kolískou): Krásne moje dieťa! Ale mať tvoja nekrásna. Spochabila sa, na starosť spochabila. Za dvadsať rokov nepomyslela na hriech, a dnes je v ňom. Piaty raz sa vracia z Ameriky, po tri razy vybudol po štyri roky, a čistá som bola, a teraz — biedna moja hlavička! Načo ide? Načo šiel? Detí sme nemali, nemal sa na koho trápiť vo svete, a len ho tiahlo, tiahlo bohatstvá nadobúdať a mňa vydávať pokušeniu a hriechu… Čože mi je teraz z toho majetku? Všetkého máme, mať budeme, a moje je iba toto biedne tielko, nevinná dušička. Ani rodiny, ani priateľa, iba tá stará mať jeho. Ani otec ako otec. Hanbí sa za nás. Azda keby som mala dvadsať rokov… Azda za poslednú slúžku by sa tak nehanbil, ako sa za mňa — len by mladá bola. Posmievajú sa mu vraj, a on ma zapiera, neváži si mojej lásky, ani ako blata za nechtom. Bože, prečo si mi vzal starého sluhu? Veď som s tým bola ako s otcom. Čo si ma tak strestal, prečo si mi nedal vnuknutia, že zahubím si tým krokom celý život, celý svet? Veď mne nikto nepovedal, že zle robím; nikto svetla do mojej temnej hlavy nenalial, srdce na žlč neobracal, iba potom, keď ma začali „takí“ chlapi nadchodiť, sa mi vyškierať… Aký drahý, svätý mi bol ten cit k Jankovi, dusila som ho v sebe, bála sa oň, kým mi tí nevytýkali „sluhu“, paholka, sprostáka, že som si zaľúbila… „Mala si byť múdrejšia…“ Fuj, či sa mi hnusí to slovo. Ja som rada videla Jana, a oni mi, že som mala byť „múdrejšia“…

Eva, Bora.

BORA (sa vracia): S kýmže sa rozprávaš? Len ma tak trhlo. Počujem hlas…

EVA: Kde? Už?

BORA: Neplaš sa. Tvoj som počula pod oknom.

EVA: Ponáhľajte sa, tetka, mama moja, lebo každú chvíľu môžu byť tu, a dieťa je v nebezpečenstve.

BORA: Veď letím, dcéra moja, aby sa ozaj nestalo niečo… Daj ho chytro. Odej ma. (Spravia.) Tak, moje, môj púčik maličký. (Bozká ho.)

EVA: Moja sirôtka. Ktovie, či ťa ešte živá vidím. Mama, mamička naša, vám ho porúčam, keď je Janko studený k nemu… Ak by sa tak stalo, že by toto už bol posledný večer môjho života, nedajte mu zahynúť, kým budete žiť. Ak si ho vychováte, sebe si ho vychováte. Aspoň vám niekedy vody podá, opatrí vás, oči zatlačí. Doveďte dievča na môj hrob, učte ho nepreklínať ma. Povedzte mu, že nešťastie, že — láska, že srdce… Aby ho boh chránil od podobného údelu. Naúčajte mi ho statočnosti a zošklivte mu každý hriech… Žiť budete mať z čoho, kým ho vykublete. Moja čiastka je jeho, je vaša… Tú vám Ondrej musí vydať, čo je aký lakomý na majetky a peniaze…

BORA: Bolo by bývalo dobre pred notárom písmo spraviť… Ale už ten biedny život ti azda len daruje. Máme príklady, stalo sa v Čerinách: tak sa vypomstil, že nedal jej, žene, takej ako ty, mäsa jesť už dvanásť rokov, ale žije s ňou, majú deti… V Rovniach, ten tú bije, zle žije, ale ona nemá nič, niet sa jej kde podieť. Ale sú i takí, čo si uznajú, a dobre je. Hľa, Mišo Kovalovie, sadol do kútika, keď bolo krštenie, a neuznával za svoje, a potom uznal…

EVA: Ondrej neuzná.

BORA: To nemôže. Tam bolo inak. Ale či i cudzie deti nemáme radi? I toto je také… (Hýbe sa odísť.)

EVA: Príďte pod okno, príďte ho hneď privítať. Ja si bez vás zúfam, ja na nohách neobstojím, ani večere nedám. Ja uľahnem, ochoriem…

BORA: Nakŕmim ho mliečkom a pribehnem hneď.

EVA: Dcérka moja milá, pánboh ťa chráň od choroby, nešťastia a hriechu. Počúvaj svoju dobrú starú mamičku a buď potom lepšia, cnostnejšia ako tvoja biedna mať. (Svätenou vodou kropí decko.) Vo meno boha, otca i syna ducha svätého.

BORA (sa žehná a odchádza).

EVA: A teraz už buď, bože, mojej duši milostivý! Zbohom, mama naša! Pozdravte Janka, ak sa už s ním nezídem, že som ho mala rada… Aby mi pre smrť moju odpustil, ak som mu svojou láskou zahubila život… Položím zaň kedykoľvek svoj. Zbohom na večnosť. (Objíma a bozkáva Boru i dieťa.)

BORA: Nevzdávajže sa tak nádeje a všetkej viery. Dobrý pánboh nad nami, nad dobrými i zlými. Pomôž. (Vynesú kolísku.)

Eva. Pozdejšie (za scénou) Jano.

EVA (sadne a ticho fiká; bijú hodiny, pol desiatej): Život, či smrť mi odbíjate? I život mi bude hrobom. Kdeže obrátim oči svoje? Kde skryjem hanbu svoju? A úplná smrť, tá ma zbaví všetkých bolestí, trápení, ale mi i dieťa vezme. Čo bude s ním? A čo bude, ak ma nažive nechá? Budem sa musieť hanbiť na ulicu s ním, bude opovrhované ako prašivé mača…

JANO (na dvore): Hôó!

EVA (počúva): Tu je, tu je. Došiel. (Prežehná sa svätenou vodou.) Ježišu, ako si sa zmiloval nad hriešnou ženou, tak zmiluj sa i nado mnou! (Vyjde. Pauza.)

Eva, Kvaško.

EVA (prvá dnu).

KVAŠKO (americky oblečený) … a že ťa trochu hlava bolí…

EVA: I robotu som mala, i večeru, aby si mal hotové… i vody zohriať, umyť sa…

KVAŠKO: Nuž keď si mala robotu, to je druhá vec. Ale pre večeru, vodu, poriadna žena, mala si prísť ako druhé razy. Lebo to už len vieš, aká nepríde oproti mužovi.

EVA: A čože môžeš súdiť vopredok, či som i ja nie taká, keď si nie doma už tri roky.

KVAŠKO: Pochváľ sa mi teda, ako ste, čo ste? I tak si mi za pol roka sotva raz-dva písavala…

EVA (stojí proti nemu): Čože ti? Kdeže začať? Za tri roky čo sa u nás porobilo, akože ti — všetko? Spytuj sa ma…

KVAŠKO: Ako žiačky? Začni, kde chceš. Sluhu si pochovala…

EVA (strašne prekvapená): Ale? Vieš už? (Myslí, že mravne Jana.)

KVAŠKO: Nuž veď si mi i písala, i vidím druhého…

EVA (vzdychne): Áno… Umreli, chudáčik, starý Tomáš… (Plače.) Je mi vše ľúto za nimi ako za vlastným otcom.

KVAŠKO: Všetci pomrieme. A nový je robotný? Podľa reči nie veľmi sa vidí. Len tak cez zuby sa zhováral, šibal kone, i mňa po očiach, že som ho skoro z vozíka zhodil. Robí, poslúcha ťa?

EVA: Poslúcha… Až príliš poslúchal.

KVAŠKO: Tak ste i niečo zvýšili. Či len čo ste vyžili z gazdovstva?

EVA: Na peniaze sa spytuješ? Štyri stovky sme zvýšili v peniazoch…

KVAŠKO: A statku odchovali?

EVA: Hej, Rysuľa mala blížence a obe sa chovajú… (Naivne.) Také sú pekné, a ako jedno! (Zmätene.) Zaviazal by si do podušky, také sú pekné…

KVAŠKO: Netáraj! Či sú to nejaké deti?!

EVA: Deti? (Hrúza.) Ty by si radšej deti ako teľce? Chachacha!

KVAŠKO: Aké to máš reči dnes? Toho som neskúsil pri tebe, a už sa piaty raz vraciam z Ameriky. Či si chorá, žena, či ti je čo?…

EVA: Chorá, alebo ešte len ochoriem, a možno, že od toho i umriem. Ondrej, Ondrej, keby si ty vedel! Ale ja som pripravená.

KVAŠKO: Nešťastie vás zašlo, že mi takto v hádkach rozprávaš… Ukáž knižku od peňazí, chytro, a neblázni ma!

EVA (vykladá z truhly, zo spodku): Ty mamonár! Tu je, tu je… (Podá mu.)

KVAŠKO (hľadí do knižky): Mali sme deväťtisíc, a ja za tri roky poslal som ti pol tretej tisícky a interes…

EVA: Netkla som sa ho, ešte som doložila tie štyri stovky…

KVAŠKO: To na tie koruny… (Sebe.) Osemnásť a päť, a jeden, a tu vyše dvadsaťpäťtisíc, to je dvanásť a pol… Že nie už aspoň pätnásť…

EVA: Nemohla som viac stisnúť. Slabé úrody, zrna ledva bolo čo odpredať, statok dorastá iba teraz… Ale, Ondrej, ty sa už nič inšie nespýtaš? Ty si nie zvedavý, ako som žila so svetom, ako som gazdovala so statočnosťou tvojou i svojou? Zahoď tú knižku! Zahoď ju. (Berie mu ju.) I tak, komuže necháš tie peniaze?

KVAŠKO: Žena, neblázni sa, netrhaj peniaze. Budú, komu budú. Spravím fundáciu za seba i za teba…

EVA: Za mňa duplovanú. Ja som veľmi hriešna…

KVAŠKO: Kríž dám postaviť…

EVA: Mne na hrob netreba. Daj si, ak dáš, len sebe. Ja som nehodna toho. Ty si sa trápil za toľké roky, a ja som si doma žila vo svet…

KVAŠKO: No, už sa len neponižuj ani ty. Tvoja robota je tiež hodna odmeny. (Volá.) Jano! Jano! Vravím mu: dones kufor, a on nič. Jano! Ten kufor! Nože ho…

EVA: Janko, počúvaj gazdu… (Vyjde.)

KVAŠKO: Akýže je to paholok?! Druhý by prišiel rozkladať, čo on, ako on, ako v stajni, na poli, a toto ani nevojde.

Kvaško, Jano. Pozdejšie Eva a Bora.

JANO (s kufrom, opatrne): Dobrý večer! Vitajte doma! Kdeže ho?

KVAŠKO: Že si už len vošiel. Kážem mu kufor vniesť, a on sa dá vyvolávať. A gazdiná, že je kde? A tvoja mať? Zdravá? (Otvára kufor.)

JANO (nevie na čo odpovedať): Ta bežali…

KVAŠKO: Vy sa ma bojíte, či čo?

JANO: Ach, ja nie. Nech sa boja gazdiná. Oni ma vzali do služby a oni za mnou šli…

KVAŠKO: Nuž čože teda? Nepáči sa ti u mňa služba? Či ste zle vygazdovali cez zimu? Krmu málo? Zrna? Či čoho? Rozprávaj, čo je v gazdovstve, keď je na tvojej hlave už druhý rok.

JANO: Pozrite si — uvidíte. Ja sa nebudem haniť, ani chváliť. Usiloval som sa ako na svojom.

KVAŠKO: Tak je dobre. Tu máš. (Dáva mu fajku.) Fajčíš?

JANO: Hej.

KVAŠKO: Tak si zapáľ a rozprávaj… Bude i niečo odpredať?

JANO: I štyri kusy! Voly dorástli, býk a jalovice, ak staré kravy predáte, alebo predáte mladé… Ale teraz jarmoky zastavené. Statok chorie na pysky, paprčky. Náš, chvalabohu — tomu je nič. Nepustil som von celú jar.

KVAŠKO: A krmu?

JANO: I toho ešte jesto, i zvýši po novom.

EVA (bojazlive dnu).

BORA (vstúpi, Janovi): No, čože tu vystávaš? Statok si si opatril, Jano môj?

JANO (vopchá fajku do zubov, posmešne): Hádam vás si zavolám!

BORA: Chodím, mocem sa po dvore, kdeže je, reku, môj Jano, a ono oni si všetci traja v chyži…

JANO: Mohli ste si ľahnúť…

KVAŠKO: Vitajte, mamka! (Podáva jej ruku.)

BORA: Ba ty vitaj, Ondrej náš! Ako sa ti vodilo? Mali ste dobrú cestu? Ach, bože, keď som sa ja s mojím Janom vracala, búrka, búrka, more do dna vzbúrené, špinavé ako kaluž.

KVAŠKO: Ticho bolo, ticho. Iba k Englickej keď sme dochodili…

BORA (Eve): Ale večeru si už dala Ondrejovi? No, teda — nejedol teplého boh zná odkedy, a ty ho držíš na rečiach. (Janovi.) A ty že čo stojíš? Nevieš, kde je tvoje miesto? V stajni.

KVAŠKO: Sadnite i vy. Dnes spolu povečeriame, a budete mi rozprávať, ako ste gazdovali za tri roky.

BORA: To ti bude gazdiná. Keď si len zdravý býval, zdravý došiel. To je najväčší od boha dar, keď sme zdraví. A čo by nás koľko bolo, všetkých nás pánboh vychová, len nech zdravie nechybí…

KVAŠKO: Po vašom jazyku, mamka, poznať, že vám nechybí. Prepáčte. (Podá jej ruku.)

BORA: No, no, aspoň ten mi zostal. I tým si vytlčiem, keď rukami nevládzem. Všelijako sa ľudia živíme. Čože to všetko máš?

KVAŠKO: Dary. Neprídem s prázdnou rukou… Žena moja, tu máš — (podá jej hodvábny ručník), aby si pamätala, kedy som bol posledný raz v Amerike.

EVA (nevie, čo robiť): Ďakujem; nemuselo byť…

BORA: Druhá žena by vybozkávala, vyobjímala muža…

EVA: Tetka, nestarte sa.

KVAŠKO: Toto — vám. (Tiež jej podá ručník, tmavý.)

BORA: Predsa niečo. Ani na mňa pánboh nezabudne.

KVAŠKO: A teraz tú večeru. Posadajte všetci okolo mňa. Žena, tetka — taniere, riad. Čohože ste prihotovili? Čokoľvek je, len dajte, sadajte. Žena moja, hore hlavu, sem sa ko mne! Ty sa netešíš, že som už doma a že už azda nepôjdem? Sem, hybaj, ko mne!

EVA, BORA (donesú mäso, šalát, tri taniere, poháriky, víno; behajú a všetko robia neisto, ale rýchle).

EVA: Ja nebudem, nech sa vám páči.

KVAŠKO: Eh, akéže sú to reči?! So mnou musíš. Sem poď. (Vezme ju za ruku a posadí. Berie si; jedia.) Janko, nalej toho vínka a ber si. I vy, mamka. Dnes nebudeme sluha a pán, ale po americky — všetci rovní, hoci i tam je to všelijako a pán je i v pekle pánom. Pánboh vás pozdrav! (Nadnáša pohárik.)

BORA (štrngne si): I teba v tomto dome zas zdravého po troch rokoch… (Pije.)

KVAŠKO: Žena, Eva moja, a ty? Neštrngneš si?

EVA: Mne nechutí; vieš, že nepíjam. (Štrngne si nasilu, nevediac si inej rady.)

KVAŠKO: Ani ja nepíjam. Keby som pil, nebol by som nič zgazdoval. Ale pri takejto príležitosti… Pi, pi a smej sa mi. Teraz sa nám bude žiť, ak dá pánboh zdravia. Už som sa dosť natrápil za osemnásť rokov. Teraz si budeme iba chrániť, čo je naše, a po smrti — (pije) ak čo zvýši — ja už spravím poriadok. Dve fundácie…

BORA: Alebo bude ešte i druhému komu nechať. Len naraz nepomriete…

KVAŠKO: Ja chcem prvej!

BORA: I taký poriadok: po staršom. A Evka, dievka moja, bude už mať komu majetok poručiť…

JANO (vstane a ide von; čím bližšie k dverám, tým rýchlejšie).

EVA: Ty — ty — zbabelec!

JANO: Ja sa pre pankharta zabiť nedám! (Odíde.)

KVAŠKO (hľadí po všetkých skúmave).

BORA: Ani nehľaď, ani sa nediv, Ondrej. Stalo sa…

KVAŠKO: S kým? Ako?

BORA: Čert ťa tam po baranovi, len si je jahňa tu. Ale, s mojím Jankom.

KVAŠKO (vyskočí): Vy, vy nehanblivica stará, že sa nehanbíte také reči z úst vypustiť. Marš von!

BORA (vstane, poberá sa): Oj, jej, azda si ty čistý býval v Amerike?! Bola som i ja tam jedenásť rokov, medzi čisto takými ľuďmi ako si i ty a naši.

(Kvaško v hlase o oktávu padne. Bora o toľko povýši.)

KVAŠKO: Vy, bosorka stará! Ja som býval čistý…

BORA (glosuje): Na starosť…

KVAŠKO (slabšie): Býval…

BORA (pochybne): Ale predtým!

KVAŠKO (ešte slabšie): Býval…

BORA: A za mladi?

KVAŠKO (uvedomuje si, že hovoril nepravdu, sadá na lavicu a kýva zlomene hlavou).

BORA (z dvier ukazuje naň víťazne prstom; pauza).

KVAŠKO (vzchopí sa, zlostne): Žena! Kde je to decko?

EVA (kľakne pred ním): Ondrej, všetko mi vezmi, život zaň položím, len decku, neviniatku, ak si z boha, neublíž… (Klesne hlavou k zemi.)

KVAŠKO (nevládze od vzrušenia, nevie, čo si počať, stojí nad ňou).

(Opona pomaly padá.)