ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva, Bora.

EVA (stojí nad kolískou).

BORA (príde s pekáčom): Nože netrať hlavy. Teda hľaď — nepodliala si, mäso už prihorelo. Chleba sme nesoleného napiekli a všetka robota ti ide naopak. Takto ty, dievka moja, gazdovi, ešte len bude vo dverách, prezradíš, že tu čosi prismudlo, že sa mu komín zvalil, čo on i za tri roky doma nebol. Ja zakryjem, čo len budem môcť; ale — ale všetko: i teba na nohách držať, rozumu, rozvahy ti dolievať, i Jana môjho zavrávať, dieťa vám zabávať — to nevystačím. (Ide von.) Čože stojíš nad ním, keď spí? (Hneď sa vráti.)

EVA: Tetka, už mi darmo hlavu pílite. Čím ďalej, tým mi viac hučí v nej; nepočujem, nevidím, iba tento môj hriech nevinný v kolíske. Pozrite, ako tíško spí, spí už i dve hodiny, ani sa nepohne, akoby sa bálo zobudiť, zaplakať, akoby vedelo, že prišlo nevolané. Že je tu nečakané, nevítané gazdovi, ktorý mu je nie otcom.

BORA: No, len už zas začínaj lamentácie. Najedlo sa — spí. Ono i vie, že je tu, kde by nemalo byť… Len by Ondrej nevedel a nezvedel, aspoň kým mu to ja nezjavím, to si ja vinšujem.

EVA: Ale, tetka, ako si len to môžete myslieť? Či jemu od roka, ako ma svet videl a čo je ono na svete, nenapísali, alebo či sa nezišiel s krajanom, hoc i vo svete, v Amerike? A keď je i len z našej obce aspoň dvadsať-tridsať duší za morom.

BORA: A možno predsa, že nie. Čože ty vieš? Ja už môžem povedať, čo som tam bola jedenásť rokov, kým mi muža nezabilo — pánboh mu viny odpusť, čo bol i pijan a ma nechal s chlapcom ako na dlani. A rodiny takej nemá, a čo má, tá nevie, kde je. Svet, Amerika, ďaleký-široký… A už by sa nebol zdržal, keby o decku znal, prísť, alebo ti v liste napísať, aby pankharta v dome nenašiel. Ale píše ti: „Moja milá žena…“

EVA: Veď o hodinu-dve mu už iste nebudem. A tu naša posledná hodinka…

BORA: Nože netáraj! Kdeže si to videla, alebo počula, žeby sa preto náš národ zabíjal? A čo ťa trochu vypacká, ak sa nazlostí, to prenesieš…

EVA: Ja som pripravená. Čo mi urobí, nedbám, len dieťa opatrite, žeby som ešte i za to nemala hriechu, že som ho neukryla… Veď je vaše vnúča, tetka, mama moja milá; jemu, neviniatku, nedajte ublížiť.

BORA: Už ti stý raz opakujem, že si ho vezmem k nám, a len keď Ondreja vyskúmame, potom uvidíme… No zjaviť mu tvoju chybu, to mu musíme samy. Ja sa už na to podoberiem. Neboj sa… Zakrútim mu ja hlavu!

EVA: Železnica už hučí…

BORA: V tvojej hlave bezradnej!

EVA: Kieže sa ja veziem, aby som sa pod ňu hodila, a bol by pokoj.

BORA: Pokoj! To by už len bol pokoj — mne, starej žene, s deckom. Nože si rozmysli v svojej tupej hlave, či to dobre vravíš?

EVA: Hlavička moja, čože ja viem teraz rozmyslieť? Len to sa mi tisne do umu: prečo ste mi niečo nerobili? Prečo ste ma neotrávili? Ako som vás prosila, ruky spínala…

BORA: Do temnice sa dostať, tam skazu vziať, a tebe na pokoji v hrobe hniť, moja milá! Radšej ťa budem opatrovať, decku slúžiť. A hriech na dušu si vziať, dva životy na svedomie! Máš ho z čoho vychovať! A keď sa vychová, bude ti na pomoci, alebo ešte i jemu. Ale koľko je hodín? Večerí sa, bude treba ísť na stanicu. Zapáľ.

EVA: A čo Janko? Nevojde?

BORA: Tak! Budeme sa všetci traja prizerať, ako vaše dieťa spí, a robota bude stáť. Má sa čo oháňať okolo toľkého statku, i po dvore a všade poriadiť treba, keď gazda prichádza z Ameriky, aby nebolo, že ste sa len milovali, žili si v radosti, a gazdovstvo bral čert, čo je i nie pravda. Veď ste nadobudli viac, ako keby sám bol doma býval. Môj Janko veru si hľadel ako svojho. Ale aby už zapriahol a šiel azda. Koľkože je tých hodín?

EVA: Sedem.

BORA: No a o deviatej je tu železnica. Aby sa poberal. I ty by si len predsa mala ísť, ako si dosiaľ chodievala. Iď, lepšie bude. Navarené, prichystané je všetko, voda sa mu hreje — ja dom opatrím. Lebo sa už hneď na stanici nahnevá. Spýta sa, kde je žena, gazdiná — no, čo mu povie? Ochorela, či čo?…

EVA: Nie, mama. Už čo mi hneď na planšie vyjde, nejdem. Aby aspoň v dedine nebol krik a nepľul svet na to, že nemám už ani očú…

BORA: A druhá by šla! Toť: Zuza Dzurišova, Marina Jacíčka… (Vyjde.)

EVA (sama): Ja nie. Nie, ani za svet! Veď odísť by som mala i z domu, neukázať sa mu viac na oči. I páli ma tu všetko, cudzou som si vo vlastnom. Ja, biedna mať, moje decko nešťastné! Otravovala som ťa ešte v živote, a ty mi žiješ… Či mi budeš dobré, či mi vrátiš niekedy ten blen, ktorým som ťa pojila? Ja som ťa nechcela, ale otec tvoj neláskavý: „Otráv ho, otráv v sebe a nebude nik vedieť.“ Nemá lásky k nám. A ja som ho ľúbila, zaľúbila ako slepá… Nikdy nikoho na svete, a doň som sa musela potknúť, zabiť. Srdce moje biedno, čo si mi neskamenelo pri prvom pohľade naň?

Eva, Bora. Pozdejšie (za scénou) Jano.

BORA (dnu): Takej mu dodávaš smelosti, že nebol by div, keby už bol v deviatom chotári.

EVA: Ja viem, že ma on teraz opustí, a opustí si i dieťa…

BORA: Kdeže ho opustí? Neopustí! Ale tak sa mu ruky trasú, koňovi nemôže založiť ohlávky. To ste mi už potom smelý národ! Ale spriahnuť sa, sluha s gazdinou, dieťa splodiť, na to ste mali smelosti… Vtedy ste nepomysleli na svoje, na moje trápenie, ani na to, že vám bude raz i gazdu dočkať v dome, poň ísť na stanicu a zoči-voči.

EVA: Či som ja pomyslela, že do toho upadnem? Veď som bola mladá, on po štyri-päť rokov v Amerike, a chránil ma pánboh… A Jano, ako vošiel, už mi bol známy, blízky… Už som v mysli hrešila. Prosila som anjela-strážcu, na spovedi som bola; preč mi ho bolo poslať, zberala som sa mu vypovedať službu…

BORA: Bola by si azda našla takého sluhu? Veď je on akoby sám gazda…

EVA: Nebola by ho našla, nebola, nie. To ma zahubilo. So starým sluhom Tomášom za sedemnásť rokov bola robota ako pod pavúzom, tvrdá, nechutná. A tu príde Janko: ožil dom, ožilo pole i statok len tak virgal, a zbláznilo sa všetko za ním, a najprv gazdiná.

BORA: Môj syn krásny! Moja pýcha!

EVA: A zapriaha?

BORA: Zapriaha azda. Iď, povedz si mu. Si mu bližšia teraz ako ja. Nech ťa počúva, keď mňa nechce. (Do okna.) Jano, Jano môj! Ale zapriahaš?

JANO (na dvore): He-ej!

BORA: Nože sa skorej. Treba ta ísť.

JANO: Nech ide, kto chce! Ja nejdem!

EVA: Janko, čo to vravíš? Ak ty nejdeš a nedočkáš gazdu doma, tak ho ani ja. Ale potom i zbohom na večnosť! Vezmem decko a pôjdem sa zmárniť. (Von.) Janíčko, ratuj ma!…

BORA (sama): Eva, netáraj! Len tak sa budete márniť… A ja som rada, že je tu, na svete, živé a zdravé. Za dvadsať rokov si nemala detí s mužom, a teraz ho pôjdeš zmárniť… Také dieťa! Len by žilo, zdravé bolo. Do sveta súce dieťa zmárniť! Bude nám všetkým dobre skrze neho. V takom majetku! Ešte vraj pomáhať, otráviť. A ja rada, že sa tak stalo. Dobre si si to, syn môj, premyslel, takto sa oženiť. Čo, vziať si nejakú praslicu holú — bieda do smrti, a takto si gazda. A len ju azda nezahluší. Starí chlapi nie sú už takí náruživí do bitky. A čo ako bude, jej čiastka patrí jej dieťaťu. Bolo by najlepšie rozdeliť majetok, od muža odísť a žiť si s mojím Jankom. Ženiť sa mu potom veru netreba. Že je staršia o pätnásť-šestnásť rokov — veď ani on nebude vždy mladý! A žena pekná, mladica. Tu by mal svojho chlebíka. Nestatočným spôsobom zaslúžený chlebík, povie svet. Ale mohla za ním nejsť. Kto sa o komín otrie, iste sa začierni. Len ty, syn môj, opatruj decko i ju, a nebude ani hriechu. Však žijú ľudia statočne, čo i tak porobia, ako vy. Len nech pekne žijú, tak ich i pánboh požehná. Viem, vidím…

Bora, Eva, Jano.

EVA (dnu, za ňou Jano): Mal by si svedomie teraz ma opustiť?

JANO (trochu nasprostastý, ale priamy, neskazený, s bičom v ruke, v kabanici): Ja sa gazdovi zabiť nedám. A vy ste chodili za mnou. Čo ste vychodili, to je vaše. Ja idem preč.

BORA: Syn môj! Taký by si bol otec? Už či Evka chodila za tebou, či ty za ňou…

JANO: Ja len, keď mi cestu ukázali. Ja by sa nebol odvážil.

BORA: Nolen, no. Každý pes má blchy. Nie si ty od iných odchodnejší. Spolu ste si ho vychodili, a ty si musíš vziať polovičku ťarchy na seba. A len sa neškriep! Páčila sa ti gazdiná. Neraz si mi povedal, že keby nemala muža, že ako ti hovie, že by si sa nerozmýšľal, čo je i staršia.

JANO: To ste mi vy požuli do úst.

BORA: Lebo si ty malé decko… Že by si teraz nechcel byť svedkom a ju nebrániť, ak ju bude gazda mučiť, trápiť, biť? I ja vám pomôžem. O dieťa sa nehádajte. To je tu. Čože už? Teraz ide o gazdu, nie…

EVA: Ani ho na rukách nemal, ako je na svete. Do izby nevojde, ak ho nevtiahnem.

JANO: Lebo hneď vidím gazdu za stolom, a hneď mi chuť prejde i do jedla, i do pitia, keď si pomyslím, že som ja len predsa sluha.

EVA: Ja nemôžem zato, že sa len za sluhu pokladáš. Či ťa neusádzam zavrchstola? Či nežijem, nie som s tebou ako vlastná žena? Na všetko sa ťa opýtam, kroka neurobím bez teba, tvojej porady…

JANO: To hej. Ale ja, ja len predsa musím vedieť, že tu nie je moje miesto, ale v stajni, v kuchyni.

BORA: Ty len vše svoje hudieš, a nedajbože ti to z hlavy vybiť. A ono mal by si si teraz už pomyslieť, že ty si prvý gazda v dome. Ondrej sa odcudzil, tam bol celé roky vo svete, príde, a zas pôjde, a ty si tak musíš pomyslieť, syn môj, že ty držíš dom, na tvojej hlave je starosť o Evkinu čiastku v majetku. Aby ju nevyduril gazda i s dieťaťom. Ty sa musíš neviniatka zastať, i matere jeho, ako sa patrí. Len ty pekne sadni na vozík a iď, bež po gazdu a rob sa, akoby sa nič nebolo stalo.

JANO: Ak má pri sebe revolver…

BORA: Ba — bože, odpusť hriechy!

JANO: Ja sa pre dieťa nedám zabiť.

EVA: A ja som sa dala pre teba.

JANO: Mohla si sa nepliesť stále okolo mňa.

BORA: No, už si nevykrikujte. Bolo, ako bolo. Keby si nebol býval tiež hriešnym, bol by si jej ušiel ako Jozef Putifárke.

JANO: Ja i tak poviem, ak na to príde. A že som neušiel, zato nemôžem. Ale že som v mysli nemal, to sa zaprisahám i pred oltárom. Dosť dievok, keby…

EVA: Keď som ti už taká zhnusená, nuž dobre: vydaj ma na súd. Nech trpím ja sama, za všetko.

JANO: Čo by som ťa… Ja len, čo je pravda, keď mať tak…

BORA: Pohútaj, povedz, čo chceš, ale hľaď i na to, že si decku otec. Toto si rozváž v svojej múdrej hlave. A na ceste ťa zabíjať nebude. A ty vyrozumieš z prvého slova, z jeho tvári, aký je gazda, čo myslí. To predsa hneď uvidíš, čo ti povie. Ak by ti šiel na život, odbehneš. Tma je; len už bež poň. (Ľahko ho vytíska.)

JANO (ide): Mala si ko mne prísť, mohli sme: alebo ty, alebo ja radšej nohu zlámať… (Cez dvere.) Ja za ňou nechodil po chyžiach, a ona liezla za mnou po chlievoch.

EVA: Hanba ti, Jano, za tie reči! Pes nešteká na suku…

BORA: Dievka moja (zapcháva jej ústa), prežri, prežri, dobre bude.

EVA: Nemá citu — takto ma s blatom miešať. Nevedela som sa radšej otráviť… (Plače.)

JANO (počuť voz na dvore a bičom puknúť): Hijo!

BORA (tíši ju): Už vyšiel. (Vydýchne.) Prikryjeme na stôl.

(Opona.)