ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Milka pletie pančušku. — Marka tiež drží jednu v ruke, ale nepletie; s rukama na kríž založenýma smutno hľadí do zeme. — Obe pri stolíku. — Janko sedí pri stolíčku a usilovne čosi strúha. Pri ňom na zemi knižka.)

MILKA: Ale, Marienka, nevzdychajže už toľko! Ja som už štyrirazy na mojej pančuške obišla, a ty len vždy do tej tmavej zeme hľadíš. — Mne je tiež tak úzko okolo srdiečka, keď sa na teba dívam.

MARKA: Nemaj mi to za zlô, sestrička. Keď si na náš žalostný stav pomyslím, zabúdam na robotu. Len myšlienka, ako sa ďalej vyživíme, ma zo sna vytrhne a tu sa potom v mojej práci tak ponáhľam, že často očká povynehávam a rozpletať musím.

MILKA: Nesmúťme sa tak, sestrička; veď nás Pán Boh neopustí. Vieš, čo nám pán farár vše, keď k nám príde, rozpráva: „Siroty, ak sú dobré, majú svojho otca v Pánu Bohu, on je bohatší a mocnejší ako iní otcovia.“ — Pán Boh aj nás opatrí. Oj, pán farár vie, že sme my nie bezbožné, preto nás i tak rád vidí.

MARKA: Ozaj, keď ten pán farár príde, tak mi je dobre, tak ho rada poslúcham. Jeden tvrdý kúštik chleba mi je od neho milší, ako všetky groše, čo za našu robotu dostávame. Keby si ho len Janko vedel lepšie vážiť; ale mu ten vždy musí dačo na protiveň urobiť.

MILKA: Ach, už je to ozaj planô chlapčisko. Ja sa tak hnevám naňho od tých čias ešte, čo mi tú pančušku odvliekol.

MARKA: Ale len kde ju podel — rada by vedela. Predať ju nepredal; len bysme dáky grajciar uňho spozorovaly. Janko! nože nám ty ozaj povedz, čo si urobil s tou nedopletenou pančuškou, ktorú si Milke odvliekol?

JANKO: Vari som vám ešte nepovedal. Nuž hľaďteže! Mne je to veľmi ľúto, keď vidím, že vy vždy dačo zarábate a mňa len tak, ako pavúka chováte. Len som si ja pomyslel: „Čo, keby si im i ty dačo pod zuby doniesol, — to by sa veru svedčilo.“ Šiel som na ryby, ale som nič nemohol ulapiť, iba dvoch hláčov — čože je to pre toľkých. Schoval som ich; a keď mi trošku uschly, priviazal som ich na prúty a hybaj s nimi na raky.

MARKA: Nuž a pančušku že si načo potreboval?

JANKO: Jaj — nuž akože ti už mám povedať? Nuž hľa, ja som s tymi prútikami šiel a položil som ich do vody, kde som myslel že budú raky. O chvíľku prišiel rak. Ja prút ťahám von z vody, raka vidím, pomaly sa zakradám — a chvat! — lapím ho; ale ti ma tak uštipnul, že som počal rukou hádzať a v tom milý rak — člup do vody.

MARKA: Nebožiatko. — A bolí ťa ešte ten palček?

JANKO: Ja, horky bolí! Ale počúvajte len ďalej. Ja som videl kedysi, keď chlapci raky lapali, že mali také malé sačky: myslel som teda, kdeby môhol tiež dostať. Raz som našiel Milkinu pančušku na stole, vzal som ju, na paličku pripravil a lapal som do nej. Nuž tak hľa, z tej pančušky som si spravil saček a lapávam doňho tie raky, čo vám vše donášam.

MILKA: Veď by ja za tú pančušku viacej bola dostala, ako všetky tvoje raky stoja.

MARKA: No, už je darmo. Vidíš, sestrička, on to tak zle nemyslel: jeho láska a starosť ho v tom vyhovára. Lenže sa druhý raz, Janíčko, keď budeš dač potrebovať, spýtaj, — my bysme ti v tom dáko inakšie boly pomohly.

JANKO: Ja, keď sa s vami človek nikdy nemôže pekne poshovárať. Vy by ste sa so mnou iba naveky hašterily.

MILKA: Ľa, už by zas začínal.

MARKA: No len no, už i ty! — Janko, keď príde Žofka, i jej toto povedz, lebo sa veru tiež bola namrzela.

JANKO: Dobre — a kdeže je?

MARKA: Išla dačo k obedu kúpiť. Aj pán farár ju dal volať, že jej má čosi povedať. Nuž ta šly obe i s Ulkou.

JANKO: Veď len by skorej prišly, lebo ja by veru už tak jedol.

MILKA: Veď by si ty iba naveky jedol. Rob i ty dačo — potom nebudeš ustavične na jedenia myslieť.

MARKA: Nože no, krajšie, Milčuška! Ľa, už idú; čože donesú?

(Žofka s košíčkom, Ulka a predošlí.)

ŽOFKA: Čo donesieme? Kúpily sme mrkve — z toho sa všetci najeme. Bola som u pána farára: on nám dal kúštik slaniny a odpísal jednu peknú pesničku, ktorú povie daktorá z nás na hrobe našej nebohej mamičky.

MILKA: Už je dnes týždeň, čo sme večné siroty zostali. Ach, Bože, Bože! čo len z nás bude?

ŽOFKA: Srdce nám krvavieť nikdy neprestane, smútok nás nikdy nezanehá; ale máme zdravé ruky, tie nás výživou zaopatria — a cnosť, ktorú do nás naša dobrá mamička zaštepila, tá nám získa dobrých priateľov. Jesú ešte dobrí ľudia, čo sirotám zahynúť nedajú, je ešte Pán Boh s nami, len buďme aj my s ním a nespúšťajme sa ho.

JANKO: Žofka!

ŽOFKA: Čože chceš, Janíčko? — — A čože to zase pidlikuješ? Knižka na zemi! Či si sa naučil, čo som ti naložila? Ulčuška, nože choď, nech ti povie. Ak ho človek nenúti, k ničomu sa nepoberá.

(Ulka odíde s ním na stranu; Janko jej pomaly šlabikuje.)

ŽOFKA: A ty, Marka, choď do kuchyne, rozdúchaj ohňa. My s Milkou medzitým tú švábku oškrabeme, čo nám od včerajška zostala. (Hľadá na opálke, ale nič nenajde.) Kdeže ste ju dali? veď som ju ja sem pokládla.

MILKA: Ja som ju veru nevidela.

JANKO (prestane čítať, bojazlive hľadí na Žofku a povie s plačom): Veru som ju ani ja nevzal.

ULKA: Ak jej tam niet, kde si ju položila, s tou veru už Janko vygazdoval. Ľaľa, ako sa obzerá.

ŽOFKA: No, veru si nás, Janíčko, nachoval! Kde si len podel takú hŕbu? Veď by sme sa z toho všetci boli najedli.

JANKO: Horky najedli: veď ich tam len z desať bolo.

ULKA: Ľa, a predsa ju len on popratal.

JANKO: No, len sa nehnevajte, sestričky. Až dosiaľ je ešte v humne pod slamou. Chcel som ísť popoludní raky lapať — pri tom si oheň kladávam — nuž som si chcel dakoľko švábočiek upiecť.

ŽOFKA: Za tvoju krádež nebudeš dnes s nami jesť. A teraz choď, hneď ju dones!

MILKA: Dobre, dobre! Tak ti treba! (Tľapká rukami).

JANKO (plače): Žofička, prosím ťa, odpusť mi. Daj mi radšej kľačať, alebo sa mi daj čo chceš naučiť; ale nič nejesť! Bože, veď som od včera poľudnia nič nemal v ústach.

ULKA: Odpusť mu, Žofka, veď by nám zomrel od hladu. Janko, len choď, dones sem švábku; Žofka je nie taká prísna.

(Janko odíde.)

ŽOFKA: Ach, Bože! ja sama by ešte potrebovala pestovania starších, a predsa už druhých opatrovať musím. Bože, Bože, neopúšťaj nás!

(Marka, predošlé.)

MARKA: Stará Johanna zo zadnej izby nechcela mi oheň dať naklásť, žebysme sa dnes s obedom netrápily; ona nás všetkých k poľudniu povolala.

ŽOFKA: Pán Boh jej vynahradí — nebožiatko, mnoho nám už dobrého urobila, bárs je sama chudobná. Ale pravda, chudák biednemu najskôr uzná.

JANKO (donesie švábku): No škrobte!

ŽOFKA: Janko, za tvoju krádež naučíš sa na budúcu nedeľu evanjeliu. Škrobať nebudeme, lebo nás stará Johanna zavolala k obedu.

JANKO: Chvala Bohu, tá nás zase dobre nachová.

ULKA: Kebysme jej to len mohli dakedy odplatiť.

MILKA: Ona vždy hovorieva, že nám je dlžná; nevieš ty, Žofka, za čo?

ŽOFKA: Odpoveď je to veľmi ľahká, ach, ale ju vysloviť je veľmi ťažko. — Jestli chcete, sestry dobré, ja vám voľačo zjavím, o čom sa vám často sníva. — Ach, my sme nie len siroty, ale aj z iného ohľadu veľmi nešťastné deti.

MARKA: Nieraz nám to aj naša drahá mamička hovorila, abysme si nežiadali zvedieť, čo sme. Ja síce nič neviem, ale ona to naveky takým rozžialeným hlasom hovorievala, že naozaj musí byť smutnô.

MILKA: A prečože nám ona to povedať nechcela?

ŽOFKA: Nechcela, nebožiatko, naše srdcia rozkrvaviť; ach, ozaj je to bolestnô!

ULKA, MILKA, JANKO: Povedz nám ty, Žofka, keď vieš; neboj sa: vypočúvame ťa pokojne.

ŽOFKA: No, sadniteže si teda a počúvajte — poviem vám, nad čím sa so žiaľom možno zaradujete. Pred dakoľko rokmi nebývali naši rodičia v takýchto poplátaných búdkach. Tam ďaleko, na brehách Svity mal náš otec bohaté veľké panstvá i s vysokým pekným zámkom. Ja pamätám ešte — mohla som byť asi štyriročnô dieťa — pri boku starej Johanny sme vždy chodievaly do jedneho kúta zámku, odtiaľ sme do tichej Svity pozerávaly a malé skalôčky do vody spúšťajúc, spolu sme sa hrávaly. Mali sme moc sluhov; o biede sme neznali: dobre nám bolo. — Raz — Milka mohla mať asi rok, Janko ešte nebol na svete — prišlo k nám mnoho vojakov, a jeden taký mrzký pán rozkázal otca poviazať. Mamičky sa spýtal, či syna nemá? a mamička odpovedala, že nie. Mamička sa mu hodila k nohám, prosila za otca, prosila za svoj a náš živôt; ale všetko nadarmo: ten mrzký pán rozkázal vojakom, aby poviazaného otca preč odvliekli, a nás všetkých zo zámku von vyhnal. Nič sme si so sebou vziať nesmely, ešte len tie šaty s nás strhali; a my polonahé s matkou a so starou Johannou, ktorá nás opustiť nechcela, sme utekaly, prosiac po dedinách o almužnu, až sme sa sem dostaly.

ULKA: A prečože sme práve tu zostaly?

ŽOFKA: Lebo sme boly od nebezpečenstva ďaleko a v tejto dedinke sa Johanna narodila. Keď sme prišly, našla ešte svojho brata živého. O nedlho potom brat zomrel a svoje dosť chatrnô mania jej poručil. Z lásky k nám, že jej u nás dobre bolo a že sa našej mamičke pri jej smrti o nás starať zaviazala, požívame od nej toľké dobrodenia.

MARKA: Nuž a či nášho dobrého otca tí ľudia zabili?

ŽOFKA: To matka neznala a ani sme sa o tom prezvedieť nemohly. To je istô, že ho zo zámku živého odvliekli; ale či posiaľ živý je, to neviem. Možno, že už i on tam hore u otca láskavého za nás oroduje.

JANKO: Ach, keby žil! ja by ho veľmi rád videl!

ŽOFKA: Ak aj žije, teda je jeho stav žalostnejší, že sama smrť. Ale sme ešte mladé, možno, že sa dakedy dozvieme.

JANKO: Žofka! Keď ja dorastiem, pôjdem do sveta, a budem sa všade spytovať, aspoň zvieme, čo je a ako je.

ŽOFKA: Budúcnosť nám sama ukáže a dobrí ľudia nám poradia. Teraz len hľaďme ešte hrob našej drahej mamičky v spomienke zadržať. — Marka, naučíš sa tú pesničku, na, tu je prepísaná, prečítaj si ju dakoľko razy a potom ju povieš za nás všetkých na svätom meste, na hrobe našej mamičky.

MARKA: Vďačne vykonám. Ďakujem ti, sestra, za tú milú prácu.

MILKA: A ja pôjdem po naše kamarátky, tie nás už čakať budú.

JANKO: A ja si tento krížik dohotujem, ponesiem napred vás a potom ho na hrob zasadím.

ŽOFKA: Dobre, dobre! Teraz choďte k Johanne, zajedzte si a prihotujte sa, abysme hneď po jedení odísť mohli.

(Všetci odídu.)

ŽOFKA (sama): Rodičia drahí, odpusťte, že som vaše tajemstvo nevinným deťom odkryla! Moje užialenô srdce smútok znášať nevládalo. Kus som si obľahčila. — Otec dobrý, ak si už tam pri tróne božskom, prereč slovo za biedne siroty na svätom súde! Pán Boh ťa iste vypočúvne.

(Kľakne si a modlí sa za chvíľku, potom stane a za druhými pomaly odíde.)

(Cmiter. Na zadku vidno jeden hrob, obrátený koncom do predku; na ňom uvädnuté kvety. — Na pravo krížom druhý hrob, malý, okrúhlo pekne pripravený — pri ňom kameň.)

NEZNÁMY (Príde pomaly.): Stoj, človeče, tu tvoj cieľ. — — Do domu chodím údy občerstvovať, aby klesal do prachu. Vymývam oči, aby z nich slzy v prúde tým väčšom vyvieraly. — — Synku! zhrešil som a preto som zhrešil, aby som teba do slávy vyzdvihol! A ty si opustil slávu, zanehal si otca. Zavrhnul si slávu — ha — že z koreňa hriechu vyrástla; nehal si otca, že ti otec hriešnym zločincom. — Uznávam, pred Bohom a svetom vyznávam, ťažko som zhrešil: ale som zhrešil preto, žeby som tebe do žulových kameňov schody vykresal, po ktorých bysi sa nad svet povýšil. Zaprel som srdce, zaprel som svedomia, zaprel som rozum, zaprel som seba samého, abysom v tebe, moja radosť a útecha, môj svet, to všetko zas našiel: a ty si všetkým pohrdnul! — Tešil som sa, že v tebe najdem utíšenia zbúreného svedomia, že ty budeš pokánim za moje hriechy: a hľa! mesto neba, ku ktorého bránam som sa zdal približovať, odsúdený som do pekla bôľu, nepokojov a trápenia. Kto ma z nich vyslobodí?! — Žiadna, žiadna nádeja. Ostatnia a najväčšia nádeja mi tu leží mŕtva v mŕtvom hrobe. Ach, syn môj drahý, môj jediný, moja radosť, môj svet, ty si padol za obeť mojich hriechov. Ťažké sú moje hriechy, prísny a hrozný bude a je už môj súd. — Počujem kroky. — Kto to? Či tu i viac jest, ktorých dačo tiahne na toto hrúzosvätô mesto?

(Hanka príde, a nepozorujúc Neznámeho, hľadá po zemi zelinky.)

NEZNÁMY (Pre seba): Nebožiatko, ty si asnáď rodičov utratilo. — (K Hanke.) Dobrá duša, čo ťa sem priviedlo? Utratila si dakoho? umrel ti otec, či matka?

HANKA: Ach, Pane môj drahý, ja som ani otca, ani matku nepoznala — tí už dávno pomreli; ich hroby sú odtiaľto ďaleko, a ja by ta už ani nepohodila. Tu nemám nikoho, nad kým bysom plakala. Mňa sem dač inšie priviedlo.

NEZNÁMY: A čože to môže byť?

HANKA: Ja som biedna sirota — nemám nikoho. Tu v dedine je jedna veža, v nej býva jeden starček, chudák, nohy má už celkom zmeravené: toho ja opatrujem, na jeho popuchnuté údy chodím sbierať zelinky.

NEZNÁMY: To je vari dáka tvoja rodina? Či si jeho slúžka?

HANKA: Ach, veru nie. Nikdy som ho neznala. On hovorí, že z Poľskej pochodí. Ani jeho slúžka som nie, lebo on sám nič nemá — on je tuná v temnici.

NEZNÁMY: Z Poľskej, povedáš, že je. — A neznáš, ako sa volá?

HANKA: To veru neznám. Raz som sa ho dovedala, ale mi nič nepovedal, len sa pustil do plaču, že som sama plakať musela. — Ale strážny, čo naňho pozor dáva, volá ho Janom.

NEZNÁMY: Janom? — hm — (Pre seba.) Bože, zažni mi hviezdu, aby za jej bleskom na pravdivú cestu trafiť môhol. — (Hanke.) A či ti nehovoril, že má ženu, alebo dáke deti?

HANKA: To som sa nikdá nespytovala. Keď k nemu prídem, vždy ho najdem pri ohni. Mňa Pán Boh vie čo učieva — a veru mu mnoho mám čo ďakovať. Ale často sedáva sám zamyslený po celé dni; a tu počujem dakedy dáku Žofku menovať. Baveru som ho počula, že i deti spomínal, ale len tak pre seba. Z toho myslím, že má i dáku rodinku.

NEZNÁMY: A o bratovi, lebo o sestre si ho šeptať nikdy nepočula?

HANKA: Nikdy. Čo som od neho počula, to už viete: viac neznám. Ale prečože sa vy naňho tak dopytujete?

NEZNÁMY: Ja som sám biedny, trebárs som bohatý: keď sebe pomôcť nemôžem, pomáham aspoň iným chudobnejším. Mne chudoba leží na srdci.

HANKA: Ak je tak — čo vám rada verím — teda vás prosím, Milostivý Pane, udeľte tomu ubohému starcovi maličkú almužnu. Málokto potrebuje väčšmi ako on.

NEZNÁMY: Dievča! ty žobreš preňho: či mu to nebude proti vôli? On je možno natoľko hrdý, že sa žobrať hanbí.

HANKA: Možno, žeby sa mu to nepáčilo; ale mu ja o tom nič nepoviem. Ja tými peniazmi len strážneho budem chcieť udobriť, aby mi dač preniesť dovolil.

NEZNÁMY: Tu máš. (Dá jej dakoľko peňazí.) Aleže mu spomáhaj.

HANKA: Ďakujem, Milostivý Pane. Ach, azda, azda už lepšie bude.

NEZNÁMY: Dieťa moje, vieš čo? Vyzveď sa ty od neho, ako sa dostal do temnice; dozveď sa všetko to, na čo si mi odpovedať neznala; dozveď sa, kto je. Zajtrá príď ko mne: bývam v hostinci. — Keď mi to dobre vykonáš, budem vám obom na pomoci.

HANKA: Dobre. Teraz si len ešte tých zelinôk nasbieram. Ach, chudák, budeže sa tešiť; už ma vari očakáva. (Hľadá zeliny a pomaly sa stratí z dejišťa.)

NEZNÁMY (sám.): Z Poľskej? Ján? Žofku spomína? Svoje meno nechce vyjaviť? — Ty, áno ty si to, duša šlechetná! — Chudák — taký pán, a teraz je predsa utisnutý na maličkú almužnu. — Trpíš, duša nevinná, duša šlechetná; ale nemáš dlho trpieť. Celý sa obetujem a spomôcť ti musím, azdaj že sa mi pokoj do utrápenej duše navráti. — Počujem kroky. Čože to bude zase za bedára? — (Sadne si na kameň.)

(Žofka, Marka, Ulka, Milka, Janko a viac detí prídu pomaly, pokľakajú si okolo hrobu a modlia sa. Po chvíľke Žofka stane, sberá od detí kvety, s hrobu zvädnuté posberá a svieže pokladie a medzi tým hovorí:) Zvädly ste, úbohé kvetinky. Tu, drahá mamička, prijmi tento chudobný, ale srdečný darček od tvojich detí. Zhliadni na biedne siroty z výšavy laskave, oni ti viac obetovať nemôžu.

MARKA (stane na prostriedok a reční, alebo spieva, ako: V rumích Slovensko atď.):

JANKO (kladie krížik na hrob): Mamka, tu ti dávam na znak, že som ťa rád videl. Často som ti proti vôli robil; ale odpusť! — Prosím tvojej pomoci, doprevoď ma k nášmu otcovi. Keď dorastiem, sľubujem ti, že ho vyhľadám.

MILKA: Hovorievalas’, mamka, že som ľahkomyslná, a prosilas’ ma, aby som sa hľadela premeniť: nič ti za obeť doniesť nemôžem, ako sľub, že sa polepším. A jestli tvoje zraky moje kroky spravovať budú, nezahanbíš sa za tvoju Ludmilu.

ULKA: I ja sa ti, mamička, na tvojom hrobe zavazujem, že cnosť, ku ktorej si nás viedla, vždy mi bude pred očima: nestanem sa druhých sestier nehodnou.

(Dievčatá si zas pokľakajú dookola a modlia sa. Janko sa zabudne, obzerá sa po zemi, ako keby dačo hľadal, príde až ku Neznámemu, ktorý sa na všetko to bolestne díval.)

JANKO: Ach, ako som sa zľakol! — Ktože ste vy?

(Sestry povstávajú a poberajú sa preč.)

NEZNÁMY: Som človek živý ako ty. Neboj sa, nič ti neurobím.

ŽOFKA: Janko, čože robíš? — Odpusťte, pane, že vás náš brat v modlitbe nepokojí.

NEZNÁMY: Nie, nenepokojí ma. Ja som už dávno odbavil moju modlitbu, teraz sa len na vás dívam. Čieže ste vy?

ŽOFKA: Neviem, ako vám mám odpovedať. Rodičov nemáme. Matku sme pred dakoľko dní stratili: toto je jej hrob.

NEZNÁMY: To som si hneď myslel. A otec váš, či ten už tiež umrel?

ŽOFKA: Milý Pán Boh vie. My neznáme, či ešte žije a či už aj on v zemi spočíva.

NEZNÁMY: Vari odišiel na ďalekú cestu? Či je na vojne?

ŽOFKA: Ach, keby tak bolo! aspoň bysme mali nádeju, že sa ešte navráti.

NEZNÁMY: Nuž a kdeže sa vám podel?

MARKA: Žofka, povedzme tomuto pánovi, aké sme nešťastné siroty; z neho taká dobrota vyzerá.

ŽOFKA: Áno, povieme vám pravdu. Náš dobrý otec nás zanehal, lebo musel: zlí ľudia ho zpomedzi nás nasilu vytrhli, a nás rozplašili, že sa po svete len tak túlať musíme.

NEZNÁMY: Teda ste vy nie ztadiaľto?

MARKA: Ja veru nie. My sme sa narodili v Poľskej. Náš otec bol tam veľkým pánom.

NEZNÁMY: Tak? Teda ste vy z Poľskej. Nuž a prečože ste museli ztadiaľ odísť?

ŽOFKA: Tak nám povedali, že sa na nášho otca kráľ voľačo nahneval; nuž ho dal zajať a nás z domu preč vyhnať.

NEZNÁMY (Pre seba): Svitaj, Bože, svitaj, aby sa rozjasnilo! (K deťom.) A či neviete, kde je váš otec?

JANKO: Ja, kebysme vedeli, šli bysme k nemu a doviedli bysme ho sem. Musel by tu s nami bývať, keď ho v Poľskej nechcú!

NEZNÁMY: Naozaj? No to si dobrý syn! — A neviete, ako sa volal váš otec?

ŽOFKA: Gróf Ján Jedlovský.

NEZNÁMY: Jedlovský? (Pre seba.) Či dobre počujem, svätý Bože! On je, on. (K deťom.) Deti, ja znám — váš otec žije. — Onedlho, dá Boh, že budete spolu. — Chcete ho vidieť?

MILKA: Ach, prosíme vás pekne, doveďte nás k nemu! Ja som ho nepoznala.

ULKA: Oj, my bysme ho všetci tak radi videli!

NEZNÁMY: Dobre, deti moje, dovediem vás k nemu, len poshovte ešte málo.

ŽOFKA: Odpusťte, Pane, že sa osmeľujem spýtať, kto ste? Zdá sa, že poznáte nášho otca.

NEZNÁMY: I ja som Poliak — biedny — tiež vyhnaný z vlasti, nie síce od zlých ľudí, ale od kohosi iného. Za mladi som poznal vášho otca. — A vy že sa ako živíte?

MARKA: Kým nám naša mamička žila, ešte len šlo; ale teraz nám ťažko ide.

NEZNÁMY: No, dietky moje, tu máte peniaze (podá im mešec) — nakúpte si, čo vám treba. Ja pôjdem, abysom vášho otca vyhľadal. Pomodlite sa ešte na svätom hrobe matkinom; pomodlite sa i tuto na tomto — tam je môj syn pochovaný.

JANKO: Ach, škoda ho! To musel byť tiež dobrý chlapček.

NEZNÁMY: Myslíš? — veru bol! — (vystúpi napredok, hlboko pohnutý do neba pozerajúc, hovorí pre seba.) Bože veliký, nevyspytateľné sú cesty múdrosti a riadenia Tvojho! Tu som pochoval moju ostatnú nádeju, aby na jej hrobe nová vyrástla; tu som utratil môjho najdrahšieho syna, abysom si našiel rodinu; na tomto meste som pocítil peklo vlastného zatracenia, aby sa mi nebo spasenia usmialo. Bože, veľký si! Otče, milostivý si! (Hľadiac do neba, pomaly odíde.)

ŽOFKA (Pri matkinom hrobe): Matička dobrá, ty si to vykonala, abysme sa tu sišli s týmto dobrým človekom. Ó, ukáž nám svetlo, ktorô nám osvieti cestu k tvári otca nášho.

MARKA (Pri druhom hrobe): Dobrá dušička, zaveď tvojho otca slniečkom nebeským k nášmu otcovi; vypros mu tam hore u Boha sily, aby nás do náručia nášho dobrého otca skoro doprevodil.

(Deti si všetky pokľakajú okolo obidvoch hrobov, modlia sa potíšku. Hudba veľmi pomaly smutne hrá. Keď počnú stávať, opona sa pomaly spustí.)