Janko Matúška:
Siroty

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Janechová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 118 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Janko Matúška
Názov diela: Siroty
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2009

Licencia:
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Digitalizátori

Michal Garaj
Viera Studeničová
Katarína Janechová
Lenka Konečná
Michaela Dofková
Andrea Kvasnicová
Branislav Šušlík
Miroslava Oravcová

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Janko Matuška
Názov diela: Janka Matúšku sobrané spisy básnické
Vyšlo v: Matica slovenská
Mesto: Turčiansky Sv. Martin
Rok vydania: 1921
Počet strán: 165

Editori pôvodného vydania:

Jaroslav Vlček [vydavateľ]
POZNÁMKY:

Siroty. Malá činohra v troch dejstvách.

V Levoči, 1846. Tlačom Jana Werthmüllera a syna.

Poznámky vydavateľove

Storočná pamiatka narodenia Janka Matúšku primäla Maticu Slovenskú k tomu, aby nemnohé, ale kedysi obľúbené plody horlivého učeníka školy Štúrovej oživila v pamäti obecenstva. Vítaným príspevkom k tomu bol rukopisný sborníček Matúškov, založený a písaný ešte v časoch štúdií bratislavských, ktorý podstatným spôsobom doplnil práce Matúškove, v rokoch štyridsiatych minulého storočia uverejňované tlačou, a tým rozšíril i obraz autorovej činnosti slovesnej. Sborník ten dochoval peknoduchý rodoľub, zvolenský advokát Samko Medvecký, a spolu s listom, dňa 6. októbra r. 1894 oddal ho do rúk Jozefa Škultétyho, vtedy redaktora a vydavateľa „Slovenských Pohľadov“, týmito slovami: „Posielam Vám rukopis vlastnoručný od pôvodcu prác, nebohého Janka Matúšku. Ráčte to prezrieť a ak mienite, čo nebolo ešte uverejnené, jednodruhé v ,Pohľadoch‘ uverejniť. Predbežne sväzoček zachráňte u seba; pozdejšie, ešte i s inými vecmi, to oddám do Muzea… Zaujímavé je, čeština ako prešla do slovenčiny.“ To bola pomôcka k zamýšľanému vydaniu veľmi cenná.

Ako sostaviť práce v neobšírnom sväzku, bolo jasné. Veršami Matúška počal, potom sa podobral na kus divadelný a zakončil pokusom novelistickým. Tak idú za sebou i Matúškove plody v našom vydaní: sborník veršov, „Siroty“, „Shoda liptovská“.

Siroty. Malá činohra v troch dejstvách od Janka Matúšku“ vyšly v Levoči r. 1846 na 67 stranách v 8°. Vydavateľ a nebodaj i sadzač knižky Janko Rimavský (pseudonym Jána Francisciho) vlastnými veršami venoval dielo Matúškovo Miloslave Lehockej, vychytenej vtedy slovenskej deve v našej spoločnosti literárnej. Slovenčina je štúrovská, so zaujímavou výnimkou, že Rimavský, ako o málo neskôr Hodža, značí mäkké ľ, ktorého Ľudovít Štúr do písma nezaviedol. Zo zvláštností gramatiky štúrovskej, ktoré dohoda bratislavská r. 1851 zase opustila, podržali sme dvojhlásku ô v prvô, zlô atď., ale netlačíme mojích, pod Tatramí, pestuvať, pančužka, veť atď. Oravské zvláštnosti, na pr. mesto (v smysle miesto), sme nechávali.

Z početných drobných lístkov zápisných na tuhom zlatorezovom papieri všelijakých farieb, popísaných heslami na pamiatku v niekoľkých rečiach (po slovensky, po česky, po srbsky, po poľsky, po nemecky, po maďarsky) a pietne opatrovaných do konca života Matúškovho, uvádzame sedem najvýznamnejších. „Dá Boh i lepších dňí i lepšjeho šťesťja! Na pamjatku v čas prenasleduváňja písal Ludevít Štúr v Bratislave 1844 dňa 6 brezna.“ „Zpjevaj pjesne Tatrám! Petr Dobroslaw Kellner v. r. 6. Brezna 1844 pro prenasledowáni odcházajúci Slovák z Prešporku.“ „Podaná ťi harfa s božskími strunami, Spievaj Slovákom, zatras skalinámi! D. 4 Brezňa 1844. M. Dohnáňi.“ „Ty tam ga tu budem národu slaužiť. Janko muog nezabuď Twuógho Wiljma Paulinyho. W Prešporku 1844. d. 6. Brezna pri rozchodu našém.“ „Nu tedy táhni s Bohem o přjteli, Nic proto že nám krutý osud welj Přátelských si podať rukau k rozchodu; Nechť nás dálka nie nestraší, My vždy zůstaneme naši, Ty tam, gá zde chci slaužiť národu. Geště gednau s Bohem! nechať swatosť slowa Každý we swém srdci ku hrobu zachová. W Bretislawě dne 6 Března 1844. Na památku napsal swému přjteli Rast. Ludewjt Lichard.“ „Janko muoj, Janko muoj! Ťažko Ťi odvikám, Ťažko tu k samoťe Bez Ťebe privikám; — Duša ale moja Ta za Ťebou zajďe, Ta — bars pri Dunaji — Pod Zámkom Ťa najďe. Na rozlúčenja a na večnú pamjatku Bratovi Brat zapísau Janko Kmeť v. r. v Bratislave nad Dunajom r. 1844 d. 6. Brezna.“ „Buki, dubi preskakujme, Po slowenskí sa milujme. Na pamjatku swojmu Bratowi Ond. Klimo w. r. W Bratislawe 1844 dňa 6. Marca.“ Šiesty marec 1844 bol dňom rozchodu.

O čom hovoria tieto zápisky mládencov bratislavských s vodcom Štúrom v čele? Že Janka Matúšku všetci mali radi, že si sľubovali vernosť v priateľstve i v zásadách a že pre národ i poeziu jeho od dvadsaťtriročného mladého muža očakávali mnoho.

Nádeje tie sa plnily. Hurbanova prvá slovenská „Nitra“, v apríli r. 1844. dotlačená tiež „v Prešporku alebo v Bratislave nad Dunajom“, verejnosť slovenskú milo prekvapila dvoma hlavnými menami básnickými: Jankom Kráľom a Jankom Matúškom. Kráľ tam mal príspevkov desať, Matúška päť; obidvaja balady a piesne v spôsobe ľudovom. V časopisoch tu i tu neskôr ešte ohlásil sa Matúškov verš, roku 1846. vyšla jeho divadelná hra a r. 1848. v „Orle Tatránskom“ jeho pokus novelistický. Ale potom už uverejňovanie zaseklo: zásoba druhých veršovaných pokusov Matúškových ostala v zápisníku jeho neuverejnená. Okolnosti boly mocnejšie než osobná vôľa. Matúška básnil ešte, kým bol voľný a svieži ako vychovávateľ pod Oravským zámkom; keď naň však pozdejšie doľahla dlhoročná choroba a suchá úradná starosť kancelárska, „podaná mu harfa s božskými strunami“ zamĺkla.

Jednako literárna snaha Janka Matúšku a jej plody nie sú bez významu. V rokoch štúdií bratislavských 1839 — 1844 prešiel školou piesne a povesti ľudovej, ktorú mládež radostne poznávala z vydaní Šafárikových a Kollárových, ktorú sama usilovne sbierala a do slovníkov ukladala a na ktorú hľadela oduševneným zrakom vodcu Ľudovíta Štúra. A zôkol-vôkol na Slovensku, v Čechách i na Morave hlásili sa básnici v duchu prostonárodnom.

Do radu týchto spevákov stal si i Janko Matúška. Popri Samovi Chalupkovi, Kráľovi a Bottovi je postavenie jeho skromné. Obrazotvornosť Matúškova nepreniká do hlbokých mystických oblastí, ako Janko Kráľ, nebuduje pozadia svojich epických skladieb na silných postavách dejinnej minulosti ako Chalupka, nepodmaňuje tak sýto maľovným, na melodických vlnách plynúcim slovom ako Botto. Básnik vie však dobre, že balade nepostačí kopiť hrúzy a príšery, ale že jej smysel je tragika vášne a náruživosti a očista viny utrpením i smrťou. A rovnako dobre vie, že drobnú lyriku básňou nerobí iba spevný verš, lež i cit a myšlienka. Rád sa učil od predchodcov — Erbenov „Poklad“ na pr., roku 1835 uverejnený vo „Vesne“, bol mu vzorom k podarenej „Púchovskej skale“, vzniklej o osem rokov neskôr.

Verše Janka Matúšku, neuverejnené tlačou a zachované len v bratislavskom zápisníku, neprehĺbily rysov jeho básnického profilu, len ho rozšírily. Vystupuje tam najmä tiež ako humoristický deklamátor, ako slovenský Klicpera, Rubeš lebo Saphir a má i na to spôsob.

„Malá činohra“ Siroty sama sa hlási za to, čo je jej účelom. Keď redaktor a zároveň posudzovateľ vtedajších „Slovenských Pohľadov“ (dielu I. sväzok 2. z r. 1847. na str. 55.) o nej hovorí, že „je dobrá pre cvičenia sa divadelnô malých dietok“, že však „kritiku nevydrží“, ale že „chlapček Janko je ešte najlepšie uhádnutá figúrka“ — povedal všetko, čo o tomto pokuse možno napísať. Kus o deťoch pre deti; najstaršie z nich rozpráva už ostarkovito, je to štrnásťročná vychovateľka, ale sedemročné chlapča je figliar každým mihom a spisovateľ iste mal k nemu živý model.

Historickou novelou Shoda liptovská Matúška tvorivú činnosť svoju zavŕšil. Číta sa príjemne, vyšla z dobrej školy: majstrom Matúškovho rozprávania bol Janko Kalinčák. „Shoda“ má všetky charakteristické znaky Kalinčákovej novelistiky: lyrizmus výlevov citových, najmä pri líčení prírody; živé osoby osemnásteho a devätnásteho storočia, prenášané do storočí starších; a predovšetkým realistický dialóg ľudí zemianskych i pospolitých. Či by chystaná pozdejšia novela Krvavá svadba na zámku Oravskom, ktorej drobný zlomok Janko Kalinčák vložil do svojej „Oravy“, bola rozvila tieto vlastnosti, z episôdky tej nevychodí.

Janko Matúška je typický Oravec. Názory, látky, reč ukazujú to pri každom kroku, i tam, kde predmet je odľahlejší. A svojej milej dolnej Orave ostal verný v živote i smrti: narodený dňa 10. januára r. 1821. v Nižnom Kubíne, tam, práve päťdesiatšesťročný, umrel dňa 11. januára r. 1877, a tam, na rodný dom Matúškov, dňa 10. januára r. 1921. vďační Oravci zasadili pamätnú tabuľu jubilejnú. Znely pritom verše starej piesne „Nad Tatrou sa blýska“, o ktorých, skladajúc ich za dôb najhoršieho poníženia slovenského, skromný básnik iste netušil, že štyridsať rokov po smrti jeho budú znieť ako hymna slobodného národa v slobodnom štáte.

V Turčianskom Sv. Martine v júli 1921.

Jaroslav Vlček.


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo



Janko Matúška

štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.