E-mail (povinné):

Janko Matúška:
Siroty

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Janechová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 118 čitateľov

Dejstvo druhô

Prvý výstup

(Tmavá temnica. V samom zadku na zemi kus slamy, na nej vidno všelijaké handry — hneď vedľa oheň dohára. Za chvíľku je ticho. Potom sa zpod handier počne dvíhať starý, šedivý, chudý a ubiedený Väzeň. Smutno sa poobzerá na všetky strany, a bolestne uprie oči na oheň. Dakoľko razy si vzdychne. Chcel by stáť — ale nevladze. Horko ťažko sa prevlečie k ohňu a začne naň prikladať.)

VÄZEŇ: Ohníček drahý, zhasol si? Nemal ti kto dať sily, žeby si sa ďalej udržal. — — Ja som zaspal. — — Ach, všetko ma nehalo, len jedinký priateľ, sníček, mi zostal verný. Nezáviď mi ho, ohník môj. Vidíš, ja ťa skriesim — ty sa zas jasať budeš v celej tvojej kráse a sláve. Ty zhasínaš; ale ťa ostatná iskrička ešte pozdvihne. — Život ľudský je tiež oheň. Pokiaľ je duch jarý, silný, pokiaľ je telo svieže, človek blkotá: ale keď ho sily opustia, pomaly hynie, až celkom zhynie, že ani znaku po ňom nezostane. Teba, ohník môj, ja rozdúcham, uhlia rozpálim, popol rozhrejem, a žiadnej škody nepocítiš: ale ja biedny starec — — nie, nie — ty si šťastnejší, ako ja. — Čože sa ti snívalo, môj drahý priateľko? — nič neodpovedáš? — — Ja by ti rozprával môj krásny sen — ale čože, to teba nepoteší — ty sa neznáš so mnou radovať a smútiť, ako ja s tebou, ty nemáš srdca pre mňa, ako ja pre teba, — a ja by najradšej k srdcu hovoril. — Snívalo sa mi — bol som zase svoj. Ozaj milý je sníček, keď sa sladko sníva. Bol som ďaleko, bol som doma medzi mojou rodinou — ach, dom a rodina! — Sen sa pretrhnul — a mesto domu otcovského videl som túto temnú dieru, mesto rodinných hlasov zahrkotaly reťazy. — — Ach, hrozne som sa prebudil. — Bože môj, Bože môj, kedyže urobíš koniec mojim mukám? — Hriechu neznám, svedomia ma netrápi, srdce mám čistô, ľudia ma radi mali: predsa som teraz od všetkých tak opustený — to je bolesť, horšia že všetky muky telesného trápenia. (Ťažko stane a sadne si na stolek.)

Druhý výstup

(Hanka s hrnčekom v ruke a predošlý.)

HANKA: Nehnevajte sa, môj drahý starček, že som vás tak dlho samého nehala.

VÄZEŇ: Nehnevám sa, duša drahá! Čože by to bolo za srdce, čo by sa proti anjelovi pobúrilo.

HANKA: Včera odpoľudnia som bola v cmiteri na zelinách, pre istú príčinu som skôr prísť nemohla. Večer som bola pri vás, ale ste vy už driemali, nehala som vás teda v pokoji. I dnes ráno som už tu bola s teplou vodou na váš kúpeľ, ale ste ešte driemali.

VÄZEŇ: A čože si ma nezobudila? — Ach, Hanka, rád by si už tieto nohy poobmýval.

HANKA: Veď kúpeľ nezhynie. Ktože by vás budil, keď pokojne spíte! Tak ste ticho ležali. Ja som si sadla k vám, na ohník som priložila, troška si popriadla a čakala som, že sa prebudíte. Tak ste sa vo spaní usmievali, že som vás tak pokojného ešte nikdy nevidela: iste sa vám dač dobrého snívať muselo.

VÄZEŇ: Oj, dieťa moje, čistô svedomia a pokojný sníček, to sú dobrí, verní priatelia — tí sa tak ľahko nerozlúča. Často som ti hovorieval, že reťaze len telo poputnajú, duch vždy slobodný zostane. Ale s nemocným telom i duch trpí; a len keď telo bolesti necíti, ako v spaní, lieta si slobodne ponad svety, a často si na rajských kvietkach zasadne; ale keď sa palček na ruke pohne, duch vylietne z jeho rája a vráti sa zas do utrápeného tela. Telo si videla tu na slame, ale duch môj lietal za horami, pri rodinnom meste. — Ale daj tú vodu, rád by už i zmeravené nohy občerstviť.

HANKA: Odpusťte. Ja som vodu, keď ste spali, von vyniesla, bola by ostydla; ale ju hneď zohrejem — potom vám ju donesiem. Ale tu máte jedenia, občerstvite sa tým trošku.

VÄZEŇ: Jedenia? — — daj — — Hanka, — dávno som už nejedol?

HANKA: Včera na obed ste nechceli, čo som vám doniesla: neviem, neboli ste lačný, či sa vám hlúpo videlo.

VÄZEŇ: Lačný som vždy, dieta moje: ale taký pokrm! — hreším proti mojej bytnosti, keď ho do úst kladiem.

HANKA: Ach, ako by som vám ja rada dač lepšieho doniesť! Ale ten strážny ma vždy vykľaje, keď vám dač inšieho donášam, a všetko mi poberie. Čo vám dakedy kúštik chleba pridám, to je len tak ukradomky. — Ale naďalej bude azda lepšie. Tu máte čosi lepšieho.

VÄZEŇ (Začne jesť.): Ozaj to lepšie chutí. Kde si to vzala?

HANKA: Ako som včera bola na zelinách, našla som v cmiteri jedneho bohatého pána. V shovorke sme prišli aj na vás. Dovedal sa, kto ste: ale som mu ja povedať nič nevedela, iba že ste dobrý, ale biedny. Keď som odchádzala, dal mi do rúk peniaze a povedal, že vám rád pošle i viacej, akby ste potrebovali. Dnes som mala už uňho byť, iste by mi bol zas dačo dal.

VÄZEŇ: Dievča, ty si žobralo! Bože — ja žiť z almužny! Ale áno, áno — veď som žobrák. Dobre, Hanička, ja som utisnutý na almužnu. — Ale ako si to mohla sem doniesť, či ťa strážny prepustil? Už od koľko rokov som mäsa nemal v ustiech.

HANKA: To som vedela, že byste vy neužili, čo bysom vám čo pripravila. Dala som teda strážnemu dakoľko z tých peňazí, a poprosila som ho, aby mi dovolil vám dákeho lepšieho pokrmu priniesť. On mi za ten dar dovolil, a azda i viacej razy dovolí.

VÄZEŇ: Dobrá duša! — poznať, že si sirota. Ja ti to nikdy nebudem môcť vynahradiť; ale sa teš na vyššú odplatu, na odplatu Božú — Pán Boh ti to odplatí.

HANKA: Ach, ja som vám moc dlžná. Keby nie vy, bola by zostala sprostá. Za vaše učenia, za vaše reči som vám zaviazaná dobre priať. — Ale si sadnite, občerstvite sa — ja medzitým donesiem triesočiek. (Odíde.)

VÄZEŇ (sám): Dobrá duša! Svet ma opustil, priatelia ma zanehali, pokrevní ma zapreli, všetko som utratil — ale teba mi Pán Boh poslal, aby docela nezahynul. — Mal som i ja deti — mám deti — Bože! ale ich k otcovskému srdcu pritisnúť nemôžem. — — Biedne siroty! bedujete za otcom? či ste naň už zabudly? — Možno, že vám ľudia mnoho špatného na otca nahovorili, vy ste uverily a žalujete sa na nevinného rodiča. — Že ste v chudobe, to je istô; ale ste predsa nie celkom opustené, lebo máte dobrú matku, ona vás vychová. Žofka, drahá ženička moja! ja žijem, a ty si vdovica — deti majú otca, a predsa sú siroty. Boja sa moje meno vysloviť, aby u ľudí dôveru neztratily.

Tretí výstup

HANKA: Drahý starček, ten pán bol tu. Keď som dnes ráno k nemu neprišla, bol tak dobrý a sám sem prišiel, aby sa so mnou poshováral.

VÄZEŇ: Kde je, kde? — nach sa mu i ja poďakujem — tej dobrej duši.

HANKA: Keď som po triesky von vyšla, počula som jeho hlas u strážneho. Vkročím dnu a vidím ho horko plakať. Bohatý je, a predsa mu dač chybí.

VÄZEŇ: Oj, dieťa moje, tým bohatým najviac chybieva! Máloktorého nájdeš spokojného medzi nimi. — Ale ďalej, čože ti rozprával?

HANKA: Povedal mi málo, ale som sa mnoho dozvedela od neho. — Oblapil ma, bozkal ma a povedal mi, že mi dobre bude aj s Vami. Tieto peniaze mi dal do ruky. Strážnemu dal ešte o mnoho viacej. — Vám posiela tento prsteň. (Podá mu ho.)

VÄZEŇ (strmo sa díva na prsteň — po chvíli): Ha, dievča! — Kde si vzalo ten prsteň? to je môj vlastný klenot. — Boly časy, ale je to už dávno! — Hanička! tento prsteň, záväzok vernosti, bol od mojej ženy — to mi ona dala. Ale prišli zlí ľudia, mňa sviazali, prsteň strhli, že iba krvavô mesto po ňom zostalo.

HANKA: Ach Bože! prsteň som vám doniesla, že sa potešíte, a vy ešte do väčšieho žiaľu prichádzate.

VÄZEŇ: Nediv sa nad tým! Jediným pohľadom na tento prsteň celú predošlosť žitia môjho vidím pred sebou. — Ale kto to mohol byť ten človek, ako prišiel k nemu?

HANKA: Ja nič neviem; doručil mi ho, aby som ho, vraj, biednemu Jedlovskému oddala.

VÄZEŇ: Ha! Ako on zná to meno? — To meno je z knihy človečenstva už dávno vymazanô. (Smeje sa bolestne.) Jedlovský! — Nie, ja som nie Jedlovský, Jedlovský by nežobral. — Hanička, never, že som Jedlovský. Ľudia ťa oklamali. Veď som ja bedák, a Jedlovský bol bohatý pán.

HANKA: Upokojte sa, dobrý starček: veď vám on dobre chce.

VÄZEŇ: A kde je ten človek? Čo si ho sem nezavolala?

HANKA: Volala som ho, ale prísť nechcel, žeby to, povedá, včas bolo, že ide ďaleko, aby vás vyslobodil a deti vaše vám do náručia doviedol.

VÄZEŇ (plače): Mňa vyslobodiť? — Moje deti do náručia mi doviesť? — Hanka, i ty si mala rodičov; šťastná si, žes’ ich nepoznala, lebo pri utracení ich života storáz by si väčšia bola sirota! — S mojimi deťmi sa sísť? Bože — sloboda! deti — to je mnoho odrazu! Sem tie siroty na skamenelé údy! — Ruky moje, bárs hladom a reťazami už temer docela zkazené, majú ešte toľko vlády, že vlastné deti budú môcť na rodičovské prsá pritisnúť. — Sloboda? — poď, ó poď, ty slnce života, nach môj utrápený duch na teplých tvojich bleskách zas obživne. — Sloboda! rodina! Hanka! — jestli tvoje ústa pravdu nehovorily: ostatný deň si mi pokrm doniesla.

HANKA: Tak mi ten pán povedal, a to tak srdečne, že je nemožnô, aby pravda nebola.

VÄZEŇ: Verím, verím. — Ach, áno. Pán Boh svojich nikdy neopustí! Ja budem zas žiť. Moje meno, u ľudí očiernenô, sa vyjasní. — Dievča! rado by si, pravda, vedieť, kto som, aké moje časy? Sadni si, budem ti peknô, ale hroznô rozprávať.

HANKA: Sama tak myslím, že bude smutnô; ale len rozprávajte, s celou dušou vás budem poslúchať.

VÄZEŇ (Pokojne): Dobre, moje dieťa, poviem ti. Neboj sa, nezahanbíš sa za tvojho priateľa: nie som ja taký zločinec, ako sa ľudia nazdajú. — Pravdu ti povedal neznámy, ja som Jedlovský. Bol som dakedy veľký pán, mal som statky, mal som bohatstva, akého si ty ešte nikdy nevidela. Cudzí ma volali grófom, moji poddaní dobrým otcom. Ja som svojich ľudí rád videl a moji ma tiež radi videli. — Ale som sa v zlé časy narodil. Poľská, moje rodište, bola vtedy ustavične v nepokojach a rúzniciach. Celé rodiny sa medzi sebou hrýzly. Za maličkô slovo prišiel človek do podozrenia, za maličkô previnenia dostal sa do pút, nič nehľadiac na stav, na jeho urodzenosť. — Ja som mal jedneho brata: to bol tiger, ktorý i môjho otca svojím planým životom so sveta zniesol. Za mladi bol hráč, korheľ, výstupník, málokedy prišiel na otcovský zámok. Pri smrti ho otec z dedictva vytvoril. Ale on si znal pomôcť. Šiel ku kráľovi, navymýšľal, že kujem proti kráľovi, že so sberbou planých ľudí sa túlavam, že som i jeho do toho podlého spolku nahováral — a obžaloval ma. Hanka! to urobil môj vlastný brat, a to len preto, aby sa otcovského panstva zmocnil! — Kráľ mu uveril. Mňa okovali, a jeho, tuláka, usadili do dedictva. Moje deti so ženou preč zahnali — neviem, čo sa s nimi robilo; a mňa dali sem. Ako som tu žil, to znáš.

HANKA: Hrozné, prehrozné sú vaše časy, lež tešíte sa a tešte sa, že bude lepšie; navráťa vám azda, čo ste utratili: ale ja, ubohá sirota, kde najdem podpory, kde vám rovného srdca?

JEDLOVSKÝ: Netráp sa, dieťa moje; ak mne Pán Boh pomôže, bude i tebe dobre. Nebudeš sirota: budeš mať otca, dám ti matku, dám sestry, ktoré ťa iste budú rady mať.

HANKA: Ach, to nie, toľko si nežiadam. Akože by som sa ja, chudobná žobráčka, do kola urodzených detí mohla postaviť? Len ma k vám vezmite za slúžku, za bársčo.

JEDLOVSKÝ: Dobrô dieťa. Do kola urodzených detí sa dostaneš: nebudú sa ony hanbiť za teba. Či neznáš, že sú vyhnaté, že samy žobrú, že sú chudobnejšie od teba? Ony samy sotva znajú, z akých sú rodičov — nemyslím, že by im to matka bola vyjavila, aby ich stav uľahčila. Ony samy to nepamätajú, ač možno, že sa im dakedy o tom sníva. Ach, len kde môžu byť? Rádby ich vidieť, ako podrástly. Ozaj, či by ma poznaly?

HANKA: Tak povedal ten pán, že sú v tejto dedine: už teda mohly aj prísť.

JEDLOVSKÝ: V tejto dedine? Asnáď chodily aj okolo mojej temnice, dovedaly sa, kto tam môže bývať: a nepočuly otcovo vzdychania, nepočuly túžby, nevidely slzy, ktoré som vylieval za nimi.

HANKA: Dovoľte, nach vyjdem von; obzrem sa, možno, že vás už hľadajú, ale potrafiť nemôžu, — možno, že ich strážny nechce pustiť.

JEDLOVSKÝ: Buď tak dobrá, choď a priveď ich do tejto temnej jamy. (Hanka odíde.) Bože, Bože, tajné sú cesty tvojho riadenia, nepochopiteľne Ty spravuješ osudy človeka! Ó, udeľ mi síl, abysom neklesol od radosti.

(Hlas z vonku.) Skoro, skoro k biednemu otcovi.

JEDLOVSKÝ: Ha! to známy hlas!

Štvrtý výstup

(Deti prídu a s radostným plačom bežia k otcovi.)

JEDLOVSKÝ: Všetky ste Jedlovského deti? — — Sem, sem sa zhrňte na prsá otcovské — nebojte sa, ešte vás udržia. — Ha, deti! kde ste matku nehaly? čo neprišla s vami?

ŽOFKA (zajikavo): Otče! — matka s nami neprišla, — doma zostala — nemohli sme izbu prázdnu nehať.

JEDLOVSKÝ: Doma zostala? — Dievča, čo sa tak trasieš? — v reči sa zajikáš, ako keby si nasilu rozprávala.

ŽOFKA: Odpusťte, drahý otec — že sa po tak dlhom čase pred vašu tvár s nepravdou ukázať opovažujem. — Ach, my sme našu drahú mamičku ztratili! Už vyše týždňa chodíme na jej hrob, abysme sa nad pozostatkami pomodlili. Ten pán, ktorý nás k tebe doviedol, nám prikázal, abysme, jestli možno, o matkinej smrti pred tebou nič nehovorili, že by ti ten smutný chýr mohol uškodiť.

JEDLOVSKÝ: Dobrý človeče — mýliš sa. Ľúto mi je, rana moja sa môže väčšmi rozjatriť; ale ma zlý chýr nezloží. Oj, kto toľko vytrpel, ako ja, tomu žiadna ľudská každodenná prípadnosť nová nebude. — Drahá Žofka! opustila si nás teraz, keď nám slniečko vychodí, teraz, keď bysme sa spolu mohli poradovať, keďby — nám dobre bolo. Čo si nedočkala krajšieho pohrabu? — Ale áno, ty si šťastná — len telo ti schovali, duch tvoj našiel cestu ta, kde by bol i z grófskej krypty iste zaletel! Pokoj prachu tvojmu!

JANKO: Ach, môj drahý otec, Žofka mi tak mnoho nerozprávala, ako sa mám s tebou zvítať; ale odpusť, že som to zabudol, a nemôžem ti inšie povedať, len že ťa veľmi, veľmi rád vidím.

MARKA: I ja som bola s rečou k tebe pripravená; ale uspokoj sa, dobrý otec, keď ti ruku po detinsky pobozkám.

JEDLOVSKÝ: Moje deti! I mňa ste prekvapily; ale som na váš príchod bol pripravený. Nemyslel som, že vás poznám; ale, verte, bárskde by sa vám priznal, lebo či to na matku, či na starého otca ste celkom udaté.

MILKA: Drahý otec, čože to máš na sebe? Priviazaný si na reťazi, ako kebysi sa ani s mesta pohnúť nesmel.

JEDLOVSKÝ: Tak, vidíš dieťa moje! — Sem na túto spuchnutú slamu ma ľudia prikovali, abysom sa ani po tejto temnej studenej diere prechádzať nemôhol. Nazdajú sa, že im utečiem, a nepomyslia, žeby sa moje nohy sotva ku kroku nahovoriť daly.

ULKA: A vari ty len vždycky tu bývaš, a na čistô povetria nikdy nevyjdeš? Tu je taký puch, ako keby tu ani ľudia nebývali.

JEDLOVSKÝ: Čak sa ti tu nepáči, dieťa moje: a ja tu predsa musím bývať už od rokov. Od tých čias, ako som sa sem dostal, nebol som vonku. Jeden krok je moja prechádzka, a tento malý oblôček ma kŕmi čistým povetrím.

MARKA: My sme sa nazdali, že od nás biednejších ľudí byť už nemôže; ale tvoj príbytok, otec, ešte na väčšú biedu ukazuje. Otec! dovoľ, nech odíde dajedna; máme jednu hlavničku od starej Johanny, my sa bez nej zaobídeme, a tebe sa dobre zíde. — Ktože pôjde pre ňu?

VŠETKY: Ja idem, ja idem.

JEDLOVSKÝ: Pomaly, pomaly, moje zlaté prepeličky, veď som vás ešte ani dobre nevidel! Mne byste i s jednou hlavničkou dosť dobre poslúžily; ale bysom ja teraz ešte nerád spať. Neľahnem si, musím vás lepšie poznať. (K Žofke.) Ty si, však, Žofka! Teba znám, ťahy tvojej tvári nemohla psota premeniť. A tieto, Marka, Ulka, Milka, pravda, tak sa voláte; ale čo ste ktorá, neviem — povedzte mi: čože by bol za otca, akby ani vlastné deti neznal menovať.

ŽOFKA: Toto je Marka, čo si ju, keď bola maličká, tak rád kolísaval na nohách — oj, ja to tak dobre pamätám, ako keby to dnes bolo. Toto je Ulka, toto Milka, a toto Janko, ktorého si ty ešte nikdy nevidel, lebo sa on tu narodil, len po našom úteku.

JEDLOVSKÝ (Vezme Janka k sebe.): Janíčko môj, dobre Pán Boh sporiadal, že si otca nikdy nevidel: keby si sa bol na otcovskom zámku narodil, boli by ťa zlí ľudia zabili.

MILKA: Ale však už teraz pôjdete s nami, tatíčko?

JEDLOVSKÝ: S vami? — — nie — nie — veď som prikovaný — nepustia ma.

JANKO: Ja viem, čo. Ten pán, ktorý tu stojí v prednej izbe, ten ti, však, bráni odísť. Počkaj, ja mám jednu šabličku, darujem mu ju, potom ťa veru pustí.

ULKA: Ach, a ja ho budem tak pekne prosiť. Kľaknem na kolená; ja viem, že sa dá uprosiť.

(Jedlovský krúti hlavou.)

ŽOFKA: Otče, jestli za dobrô uznávaš, prinesieme všetky naše peniaze, všetko, čo máme, azda ťa on pustí; veď on z teba hádam žiadneho osohu nemá.

JEDLOVSKÝ: Mýlite sa, moje deti. Trebárs byste aké hromady zlata nasnášaly, on ma nevypustí, nemôže, nesmie; on ma nezajal, len pozor dáva na mňa. Keby on to urobiť môhol, už dávno by bol urobil. On je srdca dobrého, ale sa kráľovskému rozkazu protiviť nemôže. A jestliby sa ja odtiaľto dakde podel, on sám by živôt utratil. — Ale sa úfam, že tu dlho nezostanem, lebo mám priateľa, ktorý bude za mňa oroduvať.

(Neznámy príde ticho, len sboku sa na všetko díva.)

MARKA: Ach áno, ten pán, čo nás sem doviedol, a hodne nám peňazí dal, povedal, že on nášho otca vyslobodí, abysme sa netrápili.

JEDLOVSKÝ: Vy tiež poznáte toho anjela? — Nič vám nepovedal, kto je?

ŽOFKA: Nič. — Ale ja myslím, že teba zná, možno, že to naša rodina, lebo nás teraz, keď sme sem mali ísť, na svoje prsá s plačom tak pritískal, ako kebysme jeho vlastné deti boly.

JEDLOVSKÝ: Ach, rodina je nie, to je nemožnô, lebo bližšieho pokrevného ste nemali, výjmuc jedneho strýka, ktorý sa ale z nášho stavu teší a on sám je biedy našej príčina. Ale dobrý priateľ byť musí; veď som ich dosť mal. A veď je to v terajšom svete nič neobyčajného nie, že ti cudzí lepšie praje, ako vlastný brat.

MILKA: Ale, otče, akby to náš strýk bol: veľmi ti je v tvári podobný.

JEDLOVSKÝ: Nemožno, Milka. Váš strýk žiadnej lásky nezná, okrem lásky k sebe samému: čo by ten tu robil? Človek bez srdca nemá útrpnosti ani nad najväčšou biedou. Ten je v Poľskej, plazí sa okolo kráľa, ktorý ho veľkými hodnosťmi za jeho krvavý hriech obdaroval. Oj, ten nezná, čo je poľutovania bližnieho — ten žije len pre seba.

(Neznámy si povzdychne a potom odíde.)

JANKO: Čože to máš tuto za oheň? To je takô ohništiatko, ako u nás, čo na ňom varievame. Ty si tu, však, tiež varievaš. Ach, ja som už veľmi hladný.

JEDLOVSKÝ: Rád bysom ti dačo dal, Janíčko, kebysom mal. Ja si pri tom ohni jedlá nepriprávam, on ma len hreje, abysom v tejto pivnici o Jáne nezamrznul. Ten ohník mi len kútiky osvecuje, aby tým lepšie poznal moju biedu.

ULKA: A ktože ti dáva jesť?

JEDLOVSKÝ: Ten pán, čo ste ho v prednej izbe videli, mi za cudzie peniaze ovsený chlebík kupuje, ten mi dá do teplej vody nadrobiť a tým ma kŕmi. Asnáď má taký rozkaz, žeby ma pomaly vysušil, aby na umrlčú truhlu menej dosák potrebovali. Veru mňa čudno hostia, moje deti. Keby nie toto dievčatko, už by dávno po mne bolo; ale mi ono tu i tu kus lepšieho chleba donesie. S touto sirotou som žil už vyše dvoch rokov.

ŽOFKA: Dobrô dievča, ty si šťastnejšia ako ja, keď si tak statočného starca, môjho drahého otca, opatrovať mohlo.

JEDLOVSKÝ: Veru ma opatrovala, nebožiatko! Strážny ju neraz i ubil, keď u nej dač inšieho našiel, lebo vedel, že to mne nesie; ale ona na to nedbala, len keď ma mohla občerstviť. Deti, milujte ju ako vlastnú sestru — dobrô má srdce.

MILKA: Moja sestrička! (Každá ju oblapí.)

(Z vonka počuť krik.)

JEDLOVSKÝ: Počujem dáky krik vonku. Choď, Hanka, pozri čo to, abysme si zle nenarobili.

(Hanka odíde.)

ŽOFKA: Veď my vari len môžeme byť pri tebe. Čože by to boli za ľudia, čo by nám ešte i to zabraňovali.

JEDLOVSKÝ: To je štestia, deti moje, že sa strážny dal preplatiť, len aby vás ku mne pustil. Indy nepustili sem ani duše. Len to dievčatko, alebo keď dakedy dáka myš po zemi prebehla: inšieho som nevidel, ako tu bývam. Sám strážny ma málokedy navštívi.

HANKA (zadychčaná): Jaj, Bože! Nešťasné siroty, utekajte, aby vás hnev divého vlka nezastihnul. Starče! ten ukrutný komisár prišiel — s akýmsi pánom sa pri moste shovára. Strážny nakladá, žebyste vaše deti hneď preč poslali!

JEDLOVSKÝ: To je zlô znamenia! — Teraz, keď by vám, moje úprimné deti, ešte moc mal rozprávať, teraz vás musím vyhnať odo mňa. Ak by vás ten u mňa našiel, iste by alebo mňa do druhej, temnejšej jamy dal zavliecť, alebo by vás z tejto dediny vyhnal. Choďte a čakajte, kým vás sám od tejto Hanky nedám zavolať.

ŽOFKA: Ale veď aspoň jedna vari tu pri tebe zostať môžeme. Hanka nech ide so sestrami, tie stará Johanna opatrí, ja zostanem pri tebe, otče.

JEDLOVSKÝ: Moje dieťa, to je nie na mojej vôli, aby si koho chcem, k sebe voliť môhol. Hanku mi dali: pri tej zostanem do času. Modlite sa Pánu Bohu, držte sa pokojne a nepovedzte nikomu, že ste pri mne boli. — Teraz choďte s Pánom Bohom potichu, aby vás ten komisár nezbadal.

DETI: Dobre sa maj, otče. (Nejdú.)

JEDLOVSKÝ: S Bohom! — No choďte, ak ma radi máte. I ja sa musím do predošlého pokojného stavu položiť, aby pri mne dač nespozoroval.

(Deti nevoľne odídu i s Hankou často sa na otca obzerajúc.)

JEDLOVSKÝ: Ticho, ticho, srdce moje! uspokoj krv zbúrenú. — — (Sadne si k ohňu.) Zase si zhasol, ohníček. Čože si sa nedíval na moje štestia? Ja sa tešievam, keď ty pekne horíš, a ty si zmiznul, ako keby ti po mojej radosti nič nebolo!

(Prikladá na oheň. Opona sa pomaly spustí.)




Janko Matúška

štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.