E-mail (povinné):

Janko Matúška:
Siroty

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Janechová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 118 čitateľov

Dejstvo tretie

Tá istá chyža, čo v prvom dejstvu.

Prvý výstup

(Žofka s Milkou šijú pri stolíčku; Janko sa vedľa nich učí z čítanky. Ulka s Milkou kus ďalej sedia na stoličkách a pletú pančušky.)

JANKO: Žofka, čože je toto za litera? Tak myslím a nemôže mi zísť na um: O, či I?

ŽOFKA: Nie, to je Q. — No veru si mi ty za chlapa, keď ešte ani litery nepoznáš.

JANKO: Nuž keď je takô akôsi — ach —

MARKA: Ba len ti je ťažko tu pri nás sedieť; rád by si už von vyšiel — však?

JANKO: Druhí chlapci sa tam von bavia na slniečku, a ja musím tu pri vás čupieť ako dáky hríb.

ŽOFKA: Ak si sa naučil, čo som ti naložila, môžeš sa ísť pobaviť; ale príď hneď, aby ťa zas pol dňa hľadať nemusela.

JANKO (Hladí ju): Nie, Žofička moja, nie, len trošičičičku. (Vybehne.)

MARKA: Jednu hodinku nemôže v chyži ticho posedieť, a náš dobrý otec, chudák! Za osem rokov nevidel slniečka.

ŽOFKA: Ach, Bože! či ho ozaj ešte dakedy uvidíme. Tak sa tešil, že sa už vyslobodí a medzi nás sa dostane: a hľa, zas len sám musí v tej pustej temnici bývať.

MARKA: Ale probujme my ešte raz toho strážneho prosiť, veď sa nám vari len dáko nakloní.

ŽOFKA: Darmo, Mariška! Keď som uňho bola, tak som ho prosila, žeby sa kameň bol pohol; dávala som peniaze, čo som mala pri sebe: ale nie — že by mi, povedá, zadarmo bárs čo rád urobil, len dnu pustiť že ma nemôže. Ale otcovi dačo poslať že dovolí, len abysme opatrne robili.

MARKA: Ale prečo on to len tak prísne robí, veď bysme nášho otca ukradnúť jednako nemohli.

ŽOFKA: Že sa, vraj, ten komisár dozvedel, že dakto bol u otca; že mu teda veľmi prikázal, aby nikoho nevpustil. Musíme len čakať, kým príde ten pán; on sám najlepšie pomôže.

MARKA: Kde sa len baví toľké časy? — Už zajtra bude týždeň, čo odišiel; veru sa už môhol navrátiť. Sľúbil nám, že o dakoľko dní naiste príde.

ŽOFKA: Lenže už majme trpelivosť: on nás neopustí. On sa za nás ustáva. Že vraj šiel do Krakova, aby nám otca vyslobodiť môhol.

MARKA: Nuž akože ho on môže vyslobodiť?

ŽOFKA: Nuž hľaďže, on je bohatý — a peniaze mnoho môžu. I pán farár tak rozpráva: že kde srdce, spravedlnosť a zákon nič nemôžu vykonať, že tam peniaze pomáhajú. A možnô, že je s kráľom za dobrô, nuž mu vari kráľ k vôli urobí.

MARKA: Azda, azda dačo vykoná.

ŽOFKA: Marka, ja dačo tuším, lebo mi v pravom uchu už od tretieho dňa tak zvoní a to je na dobrú novinu. Dnes zajtra iste príde. — Len dobre, že môžeme nášmu otcovi jedlo posielať; on tých pár dní už len vydrží. A s nami je tiež nie bieda, veď nám nehal dosť peňazí: ani neviem, čo máme s nimi robiť.

MARKA: Veru ich tak ležať nenehajme — mohli bysme s nimi dač započať, veď nám náš priateľ, keď sa navráti, zase dá.

ŽOFKA: To je pravda. Nuž a čože by si myslela?

MARKA: Doveď sa od druhých, ja pristanem.

ŽOFKA (k druhým): A vy že byste čo radily?

MARKA a ULKA: Komu?

ŽOFKA: Čo s tými peniazmi počneme, ktoré nám ten pán dal.

MILKA: Kúpme si šaty — veď také otrhané chodíme, ako dáke tuláčky.

ŽOFKA: Ach, otrhané sme ešte, chvala Bohu, preto nie, že nemáme šperky po sebe — to nám ani netreba. — A ty, Ulka, čo myslíš?

ULKA: Ja by radila, abysme si hodne pamuku nakúpily; napletieme moc pančúch a budeme kupčiť.

ŽOFKA: To je tiež nepotrebnô. Čo popletené predáme, za to si pamuku vždy môžeme kúpiť, ako sme dosiaľ robily. A ty, Marka, akože?

MARKA: Kebyste moju radu prijaly, ja by vás nahovárala, abysme kvetov nakúpily a všetky na hrob našej nebohej mamičky posadily. Pri tom bysme jej aj dáky kameň mohly ta dať položiť a naň peknými zlatými literami vo veršoch napísať — veď by nám to pán farár spravil.

ULKA a MILKA: To, to, to. Matke posväťme tie peniaze.

ŽOFKA: To je pekne, sestričky, že na našu nebohú mamičku pamätáte. Ale vám ja i tu dač poviem. Čože jej my s tým pomôžeme, keď jej aj pekný kameň na hrob položiť dáme? Ona nežiada našich pomníkov. Pod sprostou zemou si ona tak pokojne odpočinie, ako pod najokrášlenejším hrobovým kameňom. — Ja vám ale inšie predložím. Kúpme my dáke perinky — keď príde Hanka, dáme jej ich, aby ustlala nášmu biednemu otcovi. Čo sa nám zvýši, to odložíme, abysme mohly otcovi vše dačo kúpiť, a možno, že sa ešte i nám dobre zíde. No, čože myslíte, či tak dobre bude?

ULKA: Nuž, veď sa vari náš otec už len dáko vyslobodí.

ŽOFKA: Ach, sestrička moja, to je istô, lebo nie. Ostatne — my posteľ i potom spotrebujeme.

VŠETKY: Áno, áno, posteľ kúpme — náš otec najviac potrebuje.

ULKA: Žofka, ja pôjdem s tebou, keď budeš kupovať, pomôžem ti doniesť.

Druhý výstup

(Hanka a predošlé.)

HANKA: Dobrô ráno, sestričky. Váš otec vás srdečne pozdravuje a dovedá sa, či ten pán ešte neprišiel.

MILKA: Veru nie; ale azda dnes príde. Mne sa snívalo, že sneh pršal, a vtedy je hosť istý, keď sa to sníva.

HANKA: Škoda, že ešte neprišiel. Váš otec ho túžobne čaká: že mu vraj od toho celý živôt závisí. Bojí sa, že sa nenavráti, a tak žeby ani vás viacej nevidel.

ŽOFKA: Azda len príde, čo ako. — Medzitým budeme ťa voľačo prosiť. Mali sme ešte troška peňazí: bárs sme aké chudobné, predsa bysme radi nášmu otcovi za ne pomôcť. Kúpime dáke perinky: budeš tak dobrá a zanesieš mu ich.

HANKA: Dobre, Žofička. Veľmi vďačne to vykonám. — Strážny mi nič nezakázal k otcovi donášať, to môžem. Len vy sami k nemu nechoďte, lebo by nám to mohlo zle poslúžiť. Radšej ja prídem k vám častejšie.

ULKA: Aj áno — my sa zdržíme, bárs nám to ako ťažko padne; len nás ty často navštevuj, abysme vedeli o otcovi.

MARKA: Ešte dačo. Tuto na dvaciatnik. Čo bude otec chcieť, to mu kúp zaň.

HANKA: Vďačne vykonám. Kúpim mu mäsa a dám mu dobrej polievočky uvariť.

MILKA: Jaj, Hanička, aká si ty dobrá — kebysi chcela s nami bývať, ja by ťa tak rada mala.

ŽOFKA: Dá Pán Boh, že nám ešte všetkým dobre bude, len sa jeho nespúšťajme.

HANKA: Veru by ja potom bola šťastná. Ach, vám je dobre, máte ešte predsa dobrého otca, ale ja — Bože! — na celom širokom svete ani duše z rodiny.

ULKA: Netráp sa, Hanka, veď si teraz naša sestra. Len bysme sa mohli odtiaľto vyslobodiť, šla bysi potom s nami.

ŽOFKA: Ulka, poďmeže už po tie perinky.

ULKA: Dobre — ale ich my samy donesieme?

ŽOFKA: Pôjde i Hanka — i tá nám pomôže.

HANKA: Len mi dajte dáku plachtičku, ja to sama poberiem a hneď na mesto zanesiem. (Poberajú sa preč.)

Tretí výstup

JANKO (pribehne): Sestry, sestry! Radujte sa! Bude nám dobre — pôjdeme k otcovi. Budeme mať peňazí! (Skáče od radosti.)

MARKA: Čože ti je? Čo sa stalo?

JANKO: Oj, ja som hneď vedel: za to som nechcel pri vás sedieť.

ŽOFKA: Veďže povedz, čo je?

JANKO (Rozpráva): Ako som pred chvíľou z chyže von vyšiel, bežím dolu dedinou a nezastavím sa iba pri veži, kde je náš otec. Kukal som oblokom, ale som nič nevidel. Behám okolo, a hádajte, čo som zazrel!

VŠETKY: Nuž čo?

JANKO: Ja, vy neviete. — Ja som videl toho pána; ale neprišel sám, i ten zlý komisár je tu. Bál som sa k nemu ísť, keď som ho samého nenašiel; ale on takto (ukazuje) palcom na mňa zakýval a čosi mi rozprával, ale čo, to ja veru už neviem. Volal som ho k nám, že nám dá zas peňazí; ale on povedal, že musí najprv ísť k strážnemu — a potom že hneď príde.

HANKA: Chvala Bohu! — Na, Žofička, azda nám už tej postele ani nebude treba. Ja musím utekať. (Vybehne.)

ŽOFKA: Ozaj; čo za novinu doniesol? Či k potešeniu, a či asnáď ešte horšie bude, ako bolo.

MARKA: Dúfajme, azde bude dobre.

Štvrtý výstup

(Neznámy vchodí, Janko vybehne — predošlé.)

NEZNÁMY: Dobre bude, deti moje! — Radujte sa, váš otec je vysvobodený: hneď príde k vám.

ŽOFKA: Ďakujeme Vám, dobrý Pane! Znám, že ste to všetko Vy vykonali. — Ach, ako sa Vám my len odslúžime?

VŠETKY: Ďakujeme Vám, ďakujeme Vám!

NEZNÁMY: Áno, ja som to vykonal. Prijímam Vašu vďaku. Ale, deti, keď som vám ja pomôhol, proste aj vy otca, aby mal milosti nado mnou.

MARKA: Oj, ten Vás veľmi rád vidí: už Vám dávno ďakoval za Vašu lásku k nám.

NEZNÁMY: Nevidel ma ešte, preto ma požehnáva: kto zná, keď ma zazrie, či ma nebude preklínať.

MILKA: Oj, Vy nemusíte znať nášho otca, keď o ňom tak myslíte; ten sa nevie hnevať.

NEZNÁMY: Dieťa moje! Ľudia hovoria, že na nebi Pán Boh býva, že je nebo svatô; a predsa sa i to často tak pobúri, že celé svety strachom trnú. — Pravda, nepoznal som vášho otca nikdy, ale som ho za mladi neráz vídaval. Srdce môže byť dobrô, ale i dobrô srdce sa nasrdí.

ULKA: No uvidíte, že je to dobrý človek — len by skôr prišiel — veď ste ho mohli doviesť so sebou.

NEZNÁMY: Ja som s ním ešte nebol. Komisár šiel sám, aby ho z temnice vyviedol. Ja som k vám utiekol, lebo sa bojím jeho pohľadu.

JANKO (zvonku): Sestry, sestry, otvárajte! Náš otec ide!

Piaty výstup

(Jedlovský s veľkou radosťou, bez pút — Janko a ostatní vyjmúc Hanky.)

JEDLOVSKÝ: Deti, tu som medzi — — (Zazre Neznámeho.) Ha, to mi je známa tvár! Kde si sa tu vzal, človeče? Dozvedel si sa o mojom vyslobodení — chcel bys’ ma zas strčiť do priepasti?

ŽOFKA: Otče, nebuď taký hrozný. Veď je to ten pán, čo ťa vyslobodil a nám dobre pomáhal.

JEDLOVSKÝ: Neverte, deti, to je had jedovatý! Len nás na to zohnal dohromady, aby nás môhol odrazu poškrtiť. Utekajte, lebo ak vás jeho žiadlo zastihne, pomrete!

NEZNÁMY: Bože, Bože, neopusť ma! Jedlovský! zhrešil som proti tebe, dopustil som sa veľkej neprávosti, ale na biednu našu matičku Poľskú ťa prosím, odpusť mi! Pýcha, ktorá ma k zlému skutku zviedla, už zhasla — buď mi dobrým bratom.

DETI: Otče, nehnevaj sa naňho, odpusť mu!

JEDLOVSKÝ: Jestli je tvoj úmysel srdečný, dobre — odpúšťam ti. Ale ťa prosím, nekal radosti starca utrápeného. — Choď na tvoje panstvo. Ja mám ešte toľko sily, abysom, chodiac po dobrých ľuďach, zaopatril si výživu, pre mňa a pre moje deti.

NEZNÁMY: Bratku, nebuď taký prísny. Počuj! chcem sa ospravedlniť pred tebou a pred tvojimi deťmi.

JEDLOVSKÝ: Vyhovor sa — potom choď!

NEZNÁMY: Čo ti chcem povedať, poviem ti úprimne, — počuj ma duchom pokojným. Moje prvô neštestia bolo, že som sa dostal do rozvlneného mesta Paríza. Otec ma ta poslal, abysom sa vzdelal; ale sa môj duch vedám oddať nechcel — a padol som do rúk planých ľudí. V zlých spoločnostiach vyrastlý, bol som divý, výstupný. Všetko som musel popredať, že mi nič nezostalo, len moje meno a moja urodzenosť. Na toto som robil dlhy, mysliac, že to otec poplatí: ale som sa sklamal. Z domu som nič nedostal — nuž som z Paríza zutekal do Poľska ako dáky úskok. Príduc na hranice rodinného panstva, dozvedel som sa o otcovej smrti a spolu o tom, že ma, ako nehodného syna, z dedictva vytvoril. — Neznal som žiadnej pomoci, hľadel som sa teda klamom pozdvihnúť. Žiaľ Bože, kráľ mojim rečiam uveril: a ty si zostal bedárom.

JEDLOVSKÝ: A ty?

NEZNÁMY: Ja ešte väčším. Svedomia ma ustavične trápilo: nemal som nikde mesta ani pokoja, ani dňa, ani noci. Povolal ma kráľ k sebe, dal mi hodnosti, bol som v sláve. Dostal som ženu anjela, bol som šťastný — na oko; porodila mi syna — nič som si viacej nemal čo žiadať. — Žena sa dovedela o mojom čiernom skutku: nebožiatko, po krátkom čase som ju pochoval. — Ale som mal ešte syna, v tom som žil celý. Vybral som sa s ním do Uhier na cestu; — ale nevydržal, i toho som v tejto dedinke utratil.

JEDLOVSKÝ: Pravdu máš: ty si ešte väčší bedák. — Čo budeš robiť s tvojím panstvom?

NEZNÁMY: Nemám už žiadneho — zas som žobrák. Kráľovi som všetko porozprával, on uveril; veľkých hodností som sa odriekol, a tebe som prišiel povedať, aby si sa na tvoj rodinný zámok navrátil. Tu ti posiela kráľ vlastný rukopis. (Podá mu písmo.)

JEDLOVSKÝ (pohnutý): Dosť, dosť, áno, verím ti! — Pravda, samô neštestia ťa k cnosti priviedlo. Verím ti. Nemožno, žeby si nespravodlive robil! Sem, poď do náručia tvojho brata — on Kazimírovi odpúšťa. (Objímajú sa.) Deti, radujte sa, lebo zas máte dobrého strýka!

JANKO: Oj, my sme radi, lebo nám zas bude dobre robiť, keď budeme v biede.

KAZIMÍR: Nie, Janíčko, v biede nebudete. Už vám viacej nič nebudem môcť dávať. Teraz vy proste vášho otca, aby ma k vám prijal.

JEDLOVSKÝ: S nami pôjdeš, Kazimír! Tam nad Svitou sa udomácnime, a len dakedy, keď nám dlhé budú večery, spomenieme si na minulosť. Deti, vyberte sa, pôjdeme k nám!

KAZIMÍR: Ja som vozy už obstaral — tie nás do Poľskej zavezú. Koľko nás je?

JEDLOVSKÝ: Všetci sme tu, len moja Hanka chybí; po tú pôjdeme — a potom s Bohom!

(Opona sa spustí.)

« predcházajúca kapitola    |    



Janko Matúška

štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.