ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Z Jesenského krátkej prózy vyšli knižne iba novely a črty pojaté do zbierok „Malomestské rozprávky“ (v ďalšom MR), „Novely“ (v ďalšom N) a „Zo starých časov“ (v ďalšom ZSČ). Ostatné rozprávky boli pouverejňované po časopisoch, kalendároch a almanachoch pod jeho menom, šifrou alebo pseudonymom. V Riznerovej „Bibliografii písomníctva slovenského“ (v ďalšom BPS) zaznačené sú len novely, ktoré boli publikované do roku 1900, aj to nie všetky. Tak vypadli z BPS novely „Rezervisti“ a „Švihák“, o ktorých autorstve, ako ukážeme nižšie, nemôže byť pochybnosti, pravdepodobne preto, lebo Jesenského pseudonym, použitý v týchto prípadoch, bol Ľ. V. Riznerovi neznámy. Bibliografiu väčšej časti prozaickej tvorby Jesenského zachytil Andrej Halaša vo svojich rukopisných „Doplnkoch k bibliografickému prehľadu“, v (ďalšom DBP), uložených v Knižnici Matice slovenskej, ale aj jemu vypadla novela „Maškarný ples“ a novela „Líza“ je datovaná nesprávne. Jesenského novelistická produkcia v „Slovenských pohľadoch“ (v ďalšom SP) po r. 1918 je zachytená v „Registri slovenských pohľadov 1881 — 1938“ od Dr. Pavla Halašu. Časť Jesenského novelistickej tvorby zaznačila bibliograficky A. Ferienčiková, pracovníčka Univerzitnej knižnice Komenského univerzity v Bratislave, v rukopisnej „Bibliografii Janka Jesenského“ (v ďalšom BJJ), ktorú zostavila z jestvujúcich prameňov i vlastného bádania pre potreby Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry v Bratislave. Všetky tieto bibliografické práce neobsiahli celú novelistickú činnosť Jesenského a redaktorovi tejto publikácie nepodarilo sa doteraz presne datovať všetky jeho novely. Úplná a presná bibliografia celého diela Janka Jesenského bude uskutočniteľná len potom, keď sa prevedie pozorná excerpcia všetkých slovenských časopisov do roku 1915, excerpcia všetkých slovenských časopisov, kalendárov a iných publikácií v USA, časopisov a publikácií československého odboja v Rusku v rokoch 1916 — 1920 a časopisov a publikácií druhého odboja, najmä vo Veľkej Británii. Výsledok takýchto obsiahlych skúmaní, ktorý plánujeme do posledného dielu „Spisov Jesenského“ (v ďalšom SJJ), môže priniesť niektoré prekvapenia ešte aj v oblasti krátkej prózy, ale nie je to pravdepodobné pri Jesenského literárnej praxi, v ktorej, ako ešte podrobnejšie ukážeme, zužitkoval aspoň v partiách textu alebo v námete aj svoje počiatočné práce.

Presnému datovaniu uniká doteraz trinásť zo štyridsiatich piatich noviel, vydaných v III. zv. „Spisov Janka Jesenského“. Najviac nedatovaných noviel je v MS a ZSČ, kým N sú datované okrem troch všetky.

Tieto fakty bolo treba spomenúť preto, lebo to rozhodovalo o edičných metódach pri príprave III. zväzku SJJ.

Po preskúmaní celej krátkej prózy Janka Jesenského bolo editorovi celkom zrejmé, že celá táto časť spisovateľovho diela má byť vydaná čo najúplnejšie, a to aj tie novely a črty, ktoré autor z autokritiky nepojal do ním vydaných zbierok. Badať síce na niektorých z nich nedostatky, ale sú to predsa už hotové umelecké diela, v ktorých sa prejavuje typicky jeho tematický záujem i charakteristické črty jeho umeleckej techniky. Nepokladali sme však za potrebné zaradiť sem všetky jeho prózy. Predovšetkým preto, lebo ide o vydanie čitateľské, v ktorom by podobné dokumenty boli na príťaž, a napokon aj preto, lebo niektoré tieto novely autor prepracoval a vydal knižne, zachovajúc v nich všetko podstatné.

Zaraďujeme sem teda predovšetkým všetky doteraz neznáme alebo knižne nevydané novely a črty, ktoré sú celistvými umeleckými dielami, ako sú novely „Miško“, „Strach“, „Prefúkaná sláva“ a „Dva medvede“, „Železničné nešťastie“, „Kvôli lepšej kvalifikácii“, a črtu „Cestoval som na Štedrý večer“, ktorá je prvým číslom cyklu ľúbostných noviel a čŕt z N.

Ďalej zaraďujeme sem ako samostatné čísla novelu „Bez diplomu a s diplomom“, ktorú použil v námete a v značnej miere aj v pôvodnom umeleckom spracovaní ako XIII. kapitolu I. zv. v románe „Demokrati“ (v ďalšom RD), a taktiež novelu „Rezervisti“, z ktorej námet použil pre V. kapitolu II. zv. RD a nepatrnú časť textu v novele „Čara“ v zbierke ZSČ, lebo sú to jednako len samostatné umelecké diela odlišného umeleckého žánru, zmenené v námete, charakteristikách i kompozícii, i keď je ich jednaký pôvod zrejmý a majú v každom ohľade mnoho spoločného.

Naproti tomu nezaradili sme sem beletrizované spomienky zo študentských čias, ktoré neobstoja umelecky a majú iba cenu biografického a bibliografického dokumentu, a pôvodné novely z r. 1897 „Švihák“ a „Fraňo Kaška“, lebo z nich spisovateľ len s malou úpravou štylistickou urobil novú novelu „Mladé opice“, ktorú zaradil do zbierky ZSČ. Celý materiál alebo aspoň jeho časť príde do posledného zväzku SJJ, ktorý bude obsahovať listy, články neliterárne a ostatný dokumentárny materiál.

Štúdium celej krátkej prózy Janka Jesenského ukazuje, že aj tie diela, ktoré autor usporiadal a vydal knižne, nie sú pevným ideovým celkom. Hlavné sujety, ku ktorým sa spisovateľ vo svojej tvorbe vracal, preplietajú sa vo všetkých jeho vydaných zbierkach a nezmenila sa v podstate ani jeho umelecká technika. Istý vývin badať, ako sme to ukázali už v úvode, len v tendencii od motívov náhodných a anekdotických cez motív ľúbostný k spoločenskej problematike, čoho dôkazom sú RD a novely z posledných čias jeho života. Ale ani časom vzniku nie sú knižné zbierky ohraničené. Tak MR majú časové rozpätie 1897 — 1913, N 1897 — 1913, ZSČ 1897 — cca 1942/3 — teda obe prvé zbierky zaberajú čísla jednakého časového rozpätia s prevahou — podľa dnešných našich vedomostí — druhej polovice tejto doby, kým ZSČ obsahuje čísla z najmladšieho a najstaršieho obdobia tvorby.

Podľa našej mienky jedine správnym by bolo zoradiť Jesenského krátku prózu podľa časovej následnosti do troch tematických celkov: anekdoticko-humoristického, intímneho a spoločensko-satirického. Od toho by bolo treba oddeliť juvenilia ako partiu vstupnú, nebolo by však potrebné oddeľovať poslednú tvorbu, lebo ona súvisí bezprostredne myšlienkovým i formálnym (žánrom) vývinom s celkom spoločensko-satirickým. Takéto zoradenie by zodpovedalo vedeckým potrebám a vyhovovalo by aj pre širšie čitateľské publikum.

Ale k takémuto jedine správnemu vydaniu Jesenského krátkych próz nebolo možno pristúpiť, lebo by to značilo zdržať vydávanie SJJ o niekoľko rokov. Nerozhoduje tu natoľko predpoklad novonájdených noviel, lebo aj v takomto šťastnom prípade sotva to bude znamenať aj objavenie celkom nových námetov a žánrov, ako skôr nateraz neznáme dátum mnohých, umelecky i literárnovedne veľmi závažných noviel Janka Jesenského. Bolo teda treba nájsť inú metódu, ktorá by vyhovovala čo najlepšie vedeckej potrebe z hľadiska dnešného stavu skúmania spisovateľovho diela a pritom neporušovala celkovú koncepciu SJJ.

Východiskom k tomuto zoradeniu je list Janka Jesenského z 24. IV. 1944 dr. R. Brtáňovi, uverejnený v článku dr. R. Brtáňa „Z črpáka pamäti“ v sborníku „Jesenský v kritike a spomienkach (v ďalšom JKS) str. 298/300 pri chystanom vydaní „Sobraných spisov Janka Jesenského“ v Tranosciu, (v ďalšom SSJJT) ktorý je v podstate vodidlom aj pre vydávanie SJJ v SVKL. V prvom návrhu, ktorý istotne pokladá zo svojho hľadiska za lepší, navrhuje rozdeliť novely z trojzväzkových „Sobraných prác Janka Jesenského“ (Vydal Tatran 1921 v Martine, v ďalšom SPJJM) a spojiť ich s MS vo väčší knižný celok, ale vidno, že tak robí len z nakladateľských ohľadov, keďže v tom istom návrhu necháva ZSČ ako zväzok samostatný a rešpektuje aj zadelenie ostatných svojich knižne vydaných diel, ale schvaľuje aj návrh dr. R. Brtáňa, v ktorom sa všetky knižné vydania pod zmenenými alebo nezmenenými názvami rešpektujú. Ostatné jeho pretriasané návrhy (napr. spojiť MR s I. zv. SPJJM) iba ukazujú, že autor sám nepokladal svoje knihy za pevné celky a neozrejmil ani nijaké racionálne hľadisko svojich návrhov, takže ich musíme pokladať za číro vonkajšie. Nijaké také racionálne hľadisko nemožno v tomto návrhu nájsť ani nám. Preto sa zdá najsprávnejšie rešpektovať to rozdelenie, ku ktorému došiel aj dr. R. Brtáň. Výhoda tohto rozdelenia je v tom, že vychádza zo zbierok, ktoré si autor sám zredigoval a že sú tieto zbierky v tejto podobe a pod týmito názvami známe aj širokému čitateľstvu. Napokon toto rozdelenie zodpovedá po komentovaní aj z dnešného stavu literárnovedného poznania diela Janka Jesenského a vyhovuje aj pre ciele vedecké, lebo sa nespolieha na nijaké, hoci oprávnené predpoklady, ale len na presné bibliografické fakty.

Pokiaľ ide o nové čísla, do týchto čias knižne nevydané, kritérium ich začlenenia a zoradenia veľmi jasne vyplýva zo štúdia materiálu a z vyskúšaných literárnovedeckých kautel. Nemožno ich zaradiť do jednotlivých zbierok podľa súvislosti tematickej a časovej, a to nielen preto, že by sme tým ľubovoľne porušili tieto zbierky, ktoré autor rešpektoval, pričom by sme nevniesli do nich nijaký racionálny systém, ale aj zo závažných dôvodov estetických. Počiatočná tvorba vykazuje miestami zreteľne príznaky primitívnosti a vypadáva aj tematicky z plánu Jesenského zrelej tvorby, posledné novely, ktoré vznikli už po RD, sú tematicky veľmi vyhranené a sú v jeho tvorbe už niečím novým, spoločenskou a polemickou náplňou odlišným od prác mladších. Preto treba vymedziť juvenilia a poslednú tvorbu do osobitných oddelení.

Z týchto úvah vychádza nám rozdelenie Jesenského krátkej prózy tak, ako sme ju usporiadali v III. zväzku „Spisov Janka Jesenského“: Juvenilia, Malomestské rozprávky, Novely, Zo starých časov a Ostatná krátka próza. Postupnosť je určovaná publikovaním, respektívne knižným vydaním v časovej následnosti.

Rozhodnutie o východiskových textoch pre juvenilia a ostatnú krátku prózu bolo samozrejmé, keďže existoval takmer vo všetkých prípadoch iba jediný text, ktorý vyšiel za autorovho života. Novela „Strach“ vyšla až po autorovej smrti a jej rukopis je predbežne neznámy, k novele „Prefúkaná sláva“, publikovanej posmrtne, je rukopis uložený v Múzeu Janka Jesenského v Bratislave (v ďalšom MJJ).

Pre riešenie textologických problémov najhoršie je, že doteraz sú všetky rukopisy knižne vydaných prác Janka Jesenského stratené a je len veľmi slabá nádej, že sa nájdu.

Podľa edičných zásad SVKL východiskovým textom MR, N a ZSČ malo by byť vydanie SSJJT, pripravené dr. R. Brtáňom, ktoré bolo posledným vydaním vyšlým za autorovho života. Keď sme však skúmali tento text, zistili sme, že síce editor v podrobnostiach v mnohom opravil chyby staršieho vydania, ale prevažnú časť chýb ponechal, pravdepodobne preto, že neporovnával svoje východiskové texty s textami prvej publikácie po časopisoch. Na jeho čiastočné ospravedlnenie možno uviesť, že v čase jeho edičnej práce nebolo ešte tých bibliografických dát pre jednotlivé čísla, ktoré máme poruke dnes, alebo ktoré sa nám podarilo nájsť pokusnou excerpciou časopisov. Druhým závažným nedostatkom jeho vydania je, že previedol v lexike i frazeológii mnohé zmeny, aby prispôsobil text dnešnému spisovnému úzu. Jeho zmeny, mnoho ráz oprávnené, nespočívajú však na pevnom systéme, a tak sa stalo, že niekde zašiel priďaleko pri zmenách dobových termínov alebo čechizmov a zotrel ich lexikálny alebo štylistický význam, inde zasa ponechal takéto slová a štylistické zvraty i vtedy, keď sú na prekážku plynného čítania alebo nemajú nijakú funkciu. Napokon do tohto vydania vkĺzlo miestami množstvo korektorských chýb a vypadli i celé dlhé frázy, takže tieto chyby vážne porušujú zmysel textu. Po týchto skúsenostiach došli sme k presvedčeniu, že Janko Jesenský, ak aj schválil texty, podľa ktorých sa sádzalo, nečítal a neschvaľoval vysádzané texty, lebo je nemožné, že by autor nepoznal ich porušenie. Preto po preskúmaní a porovnaní všetkých nám dostupných faktov vybrali sme si za východisko tieto vydania:

pre MR vydanie Jána Páričku v Ružomberku 1913, v edícii Páričkova slovenská knižnica v (ďalšom ružomberské vydanie),

pre N „Sobrané práce Janka Jesenského“, zv. I — III (próza), Martin 1921 (v ďalšom vydanie martinské)

pre zbierku ZSČ vydanie nakladateľstva Bibliotheky v Bratislave 1935 (v ďalšom vydanie Bibliotheky)

Pri MR dali sme prednosť ružomberskému vydaniu pred vydaním martinským preto, lebo sme porovnávaním prvotných textov zistili, že v martinskom vydaní sa robili pravopisné, lexikálne i štylistické zmeny podľa známeho martinského puristického úzu, s ktorými sa autor nestotožňoval, keďže aj v neskorších vydaniach nemartinských vydaní nachádzame pravopis, lexiku i zvraty, pre autora charakteristické od jeho literárnych počiatkov až po posledné diela, pričom, pravda, v každom vydaní sú zmeny, charakteristické pre jednotlivé vydavateľstvá. Text vydania Páričkovho je pomerne najmenej odchylný od zvláštností spisovateľovho pravopisu, slovníka i štýlu i od prvotných textov v časopisoch (hoci aj tu boli zásahy, ako to spomína výslovne Jesenský vo svojich spomienkach v sborníku JKS, str. 669, ibidem str. 689, ale často pre nedostatok času nie dôsledné), a to bolo pre nás rozhodujúce.

O zásadách našej úpravy, zmenách v pravopise, slovníku a štýle, ako aj dôvodoch pre ne podáme podrobnejšiu zprávu v poznámkach k jazykovej úprave.

Pri N rozhodli sme sa pridŕžať názvu zavedeného dr. Brtáňom. Názov „Próza“, použitý v martinskom vydaní, necharakterizuje dostatočne túto časť Jesenského tvorby, ani ju náležite neodlišuje od ostatnej jeho prózy v iných zbierkach a románe. Z tých istých príčin nevyhovuje ani názov „Besednice“, navrhovaný autorom v liste dr. Brtáňovi (sborník JKS, str. 300). Názov „Novely“ nie je práve najvýstižnejší, ale je už zavedený a medzi čitateľstvom známy, napokon aj autorom prijatý, nepokladali sme teda za potrebné bez závažných príčin ho meniť.

Ostatné literárnohistorické a bibliografické podrobnosti uvedieme pri opise jednotlivých oddielov a čísel nášho vydania.

Zo starých časov

Aj väčšina noviel zbierky ZSČ bola publikovaná po časopisoch. Datovaniu nám unikajú doteraz štyri z desiatich noviel, a to novely „Čara“, „Karol Ketzer“, „Kukuk“, a „Obrana“. „Obrana“ bola pojatá pôvodne do SPJJ zv. II., takže nemohla vzniknúť po roku 1915. Tematicky ukazuje na dobu Jesenského advokátskej praxe v Bánovciach, teda medzi r. 1905/1914, kým autor nenarukoval do svetovej vojny. V rukopisnej pozostalosti Janka Jesenského inv. čís. 25 je stručný náčrt rozprávky „Kukuk“, ale nie je poznamenané, kedy bol zápis urobený. Sú však dáta k iným zápisom, a to k r. 1930 a 1933, z čoho môžeme takmer s istotou usudzovať, že bola napísaná medzi týmito krajnými dátami. V úvode novely „Čara“ je uvedené, že ju rozprával „Dr. Hrnčiarik“. Takáto poznámka, ako ešte uvedieme presnejšie v jednotlivých prípadoch, má značiť, že celý materiál alebo jeho časť pochádza od Jesenského kolegu na krajinskom úrade dr. Tafernera, hl. radcu politickej správy. Keďže Jesenský bol na Krajinskom úrade až od konca roku 1928, dátum jej vzniku je ohraničené rokmi 1928 a 1935, keď bola publikovaná knižne. Keďže však Jesenský začína publikovať prózu, a to aj z okruhu noviel zaradených do zbierky ZSČ, až v roku 1934, posunuje sa aj dátum vzniku tejto novely, veľmi pravdepodobne k tomuto roku. O novele „Karol Ketzer“ môžeme s istotou tvrdiť len toľko, že mohla vzniknúť len v tom období, ako nové čísla tejto zbierky.

Zbierka ZSČ je tematicky a ideove pomerne ucelená, a to i pri veľmi rôznorodom pôvode jej noviel. Jesenského záujem uberal sa v tieto časy vždy väčšmi ku spoločenskej problematike a jeho skúsená ruka vedela dať tento ráz väčšine noviel. A predsa obsahuje táto kniha tri novely z materiálu z najmladšej časti autorovej tvorby, z r. 1897, dve rozprávky z r. 1912 a jedna je vedľajším produktom pri tvorbe RD, takže úplne nové sú len štyri čísla. Zdá sa, že práve tieto štyri rozprávky boli mu popudom na spracovanie staršieho materiálu pre poslednú knižnú zbierku. ZSČ vyšli doteraz v dvoch vydaniach:

Janko Jesenský: Zo starých časov. Noveletky. 1935. Vydalo nakladateľstvo Bibliotheka, účastinárska spoločnosť v Bratislave. V Žatve, edícii domácich a cudzích autorov. Rediguje Tido J. Gašpar. Zväzok XXII, séria 2;

Janko Jesenský: Zo starých časov. Noveletky. Sobrané spisy Janka Jesenského zv. 13. 1946 Tranoscius v Liptovskom Sv. Mikuláši. Bezo zmeny.

Naše vydanie pridržiava sa vydania Bibliotheky z príčin, ktoré sme pre Brtáňovo tranosciovské vydanie uviedli vyššie. Nakoľko sa to dalo, porovnali sme jeho texty s prvými publikáciami v Národných novinách 1897 a pôvodnými alebo prepracovanými textami v Živene 1934 a v Slovenských pohľadoch 1935. O menších zmenách, ktoré sme previedli a o ich zdôvodnení podáme zprávu v poznámkach k jazykovej úprave.

Kráľ Dávid

Po prvý raz vyšlo v Živene 1934, str. 291/8 pod autorovým menom. Bibliograficky zachytená vo Ferienčikovej BJJ. Text vydania Bibliotheky odlišuje sa iba nepatrne v pravopise. O pôvode novely máme zprávu v rukopise Janka Jesenského inv. č. 25 Múzea Janka Jesenského, že mu to poskytol dr. Taferner, ale novela je spracovaná značne odchýlne od náčrtu v notese.

Aktík, aktík…

Po prvý raz vyšlo v Slovenských pohľadoch 1935, čís. 51, str. 95 — 103 pod autorovým menom. Bibliograficky zachytené vo Ferienčikovej BJJ. Text vydania Bibliotheky sa odchyľuje len charakteristickou úpravou pravopisnou podľa vtedajšieho matičného úzu. Keďže autor uvádza ako rozpravača dr. Hrnčiarika, súdime, že námet dostal od dr. Tafernera, ale v rukopisoch nieto o tom zmienky. Zato je tu vedený v MJJ inv. č. 25 celý list o vtáčkoch, uvádzaný v novele v podstate bezo zmeny s podpisom Andrej Krajný, tajomník vtáčkov, s podrobnosťou, že list prichodí z obce Visolaje, pošta Belluša. Podnet k rozprávke je teda z agendy Krajinského úradu niekedy okolo r. 1933. V tom istom rukopise sú anekdoty o nožniciach priložených k úradnému spisu a o istom župnom notárovi, z ktorého potom vyšla postava podnotára Kianičku, ďalej krátke výpisky z knihy Axela Muntheho „Kniha o lidech a zvířetech“, ktorá má partie o chytaní vtáčeniec v Taliansku, zaujímajúce autora. Muntheho postoj ku zvieratám je znateľný v postave podnotára Kianičku v novele, ale k tejto postave Jesenský mal nebodaj ešte nejaký iný živý vzor na Krajinskom úrade. Tento materiál nám veľmi dobre objasňuje realistickú metódu Jesenského umeleckej práce, vzťah jeho noviel ku skutočnosti i mieru umeleckej transformácie.

Talapka

Novela vyšla po prvý raz v Národných novinách 1897, čís. 9, pod názvom „Pre jeden fúz“ pod šifrou J. J-ský. Bibliograficky je zachytená v Riznerovej BPS. Pre knihu ju Jesenský dôkladne štylisticky prepracoval. V úvode definitívneho textu uvádza autor ako rozpravača dr. Hrnčiarika, ale tento údaj nás nesmie zvádzať k mylnému záveru, že by bol dostal materiál od dr. Tafernera. Autor sám spomína v článku „Spomienka“ (v sborníku JKS, str. 688/9), že ju dostal od pani Ivankovej: „Šiel som k Milanovi Ivankovi… Ani nie tak k nemu, ako skôr k jeho pani matke. Tá vedela všelijaké historky a ako jej tvár bola samý úsmev, tak jej reči samý žart. — ,Milosťpani, povedzte nám nejakú zaujímavú rozprávku.‘ — ,Nuž bol istý mladý pán, počala naša milá pani, ktorý mal dve veci: krásne fúzy a lásku. Tuho zamilovaný. Tak na osemdesiat stupňov Celzia. Raz pri sto stupňoch, teda pri bode ohňa a varu, milovaná mu odstrihla jeden fúz. V ľahkomyseľnosti svojej chcela vedieť, čo mu je drahocennejšie, či ona a či jeho fúz. Ukázalo sa mu, že mu fúz bol milší. Vyhodil zo srdca obraz, pred ktorým uctieval svoju pannu. Národne povedané, tak ju nechal, zlumpačil sa a skazil i svoj i dievčin život‘. — Báječná romantika, pomyslel som si a napísal o tom besednicu. Vytlačil ju pod čiarou, ale Vajanský nebol s ňou spokojný. — ,Však čítate Herczeg Ferencza?‘ opýtal sa ma. — ,Ale baťko, ja len vás čítam.‘ — ,Ten váš fúz zapácha hercegovskou pomádou.‘ — To ma znepokojilo. Počal som študovať „Budapesti Hirlap“, ktorý donášali do kasína a do ktorého Herczeg písal svoje fejtóny. Samí baróni, zemania, najmä dôstojníci. Hneď som uhádol, prečo to baťko hovoril. Nešťastník mal byť dedinský stolár, zámočník alebo kováč a ja, aby to krajšie vyzeralo, spravil som z neho vojaka-dôstojníka. Ten i bez bitky a bez toho, žeby vláčil svoju Marienu po izbe, bude dôstojný, po vojensky rázny. Vtedy, azda sa pamätáte, nemali sme svojich vlastných dôstojníkov ani gardistov, a táto okolnosť urobila besednicu nenašskou, cudzou, slovom nesedela po slovensky a pani Ivanková sa mojím pričinením stala Herczeg Ferenczom.“ — Jesenský ani po takejto kritike novelu podstatne v druhom spracovaní nezmenil, lebo umeleckým vkusom cítil, že postupoval oprávnene.

Ináč novela „Pre jeden fúz“, spracovaná na „Talapku“, je prvou uverejnenou prozaickou prácou Janka Jesenského.

Taraj

Po prvý raz vyšla novela v Národných novinách 1897, č. 267/70 pod šifrou J-ý. Bibliograficky je zachytená v Riznerovej BPS. Pre knihu ju prepracoval, vynechal fraškovitý záver z Národných novín a urobil terajší záver. Pripojil napokon ešte jeden záver po rokoch, v pomeroch ČSR. Takto upravený text novely uverejnil v Slovenských pohľadoch 1934, str. 705/23. Tento druhý „Taraj“ je zachytený vo Ferienčikovej BJJ. Porovnali sme ho aj s textom vydania Bibliotheky a našli sme v ňom zmeny iba v pravopise, ktoré Jesenský v knihe do istej miery rešpektoval. Aj táto rozprávka je veľmi zaujímavým dokladom o spôsobe Jesenského práce.

Mladé opice

Text tejto novely vo vydaní Bibliotheky je zložený zo dvoch samostatných noviel, ktoré vyšli v Národných novinách 1897, a to v čís. 186 novela „Švihák“ pod pseudonymom Pikulík, a „Fraňo Kaška“ pod menom Jesenský. Riznerova BPS zachycuje správne obe novely, ale nevie, že Pikulík je Jesenský. Uvádzame to presne až v našom vydaní. Novely sú použité tak, že „Fraňo Kaška“ tvorí jej prvú časť, podľa vydania Bibliotheky až po vetu „Ale mladá opica si“ a oddeľujúcu hviezdičku, „Švihák“ zvyšok. Jesenský prepracoval štylisticky obe novely a prispôsobil ich jednotnému, kompozične celkom voľnému plánu a zjednotil podľa prvej časti aj mená osôb, ktoré boli vo „Švihákovi“ čiastočne odlišné. Nová takto vzniklá próza nebola uverejnená v časopise, ale hneď v knihe.

V akom vzťahu je táto novela ku skutočnosti a k osobe autorovej, vysvitá z tejto partie Jesenského článku „Moje verše a pán redaktor Škultéty“ (sborník JKS, str. 667): „Dopúšťam, že sú dnes mladí ľudia múdrejší, ako boli pred tridsiatimi piatimi rokmi, ale myslím, že i teraz sa stane, že mladý jurista nie žeby sa učil, ale radšej chodí do kaviarne, do cukrárne, krčiem, biliarduje, tancuje, že síce dobre vidí, ale aby sa robil vážnejším, dospelejším a nadovšetko zaujímavejším, kúpi si cviker s obločným sklom, že síce nemá dobrého zimníka, ale kúpi si cylinder a hrubú palicu a meria na kroky dlažbu, že by milerád dvíhal ukazovák, aby videli na ňom hrubý prsteň s erbom, znakom zemianstva, keby ho nebol dávno začapil — keď mladík jedným slovom chce byť človekom a stáva sa opicou. — I ja som bol takouto opicou. I v literatúre. Písal som verše a napodobňoval som ako mladý vrabec starých vrabcov. Ale keby len vrabcov! Imitoval som i orlov, tých najviac.“

Básne tu použité už v texte r. 1897 uverejnil Jesenský len omnoho neskoršie, až v tranosciovskom vydaní „Veršov“ r. 1944 v novozaradenom oddelení Chvíľky, a to bezo zmeny. V rukopisoch Janka Jesenského MJJ je báseň počínajúca sa slovami: „Pekná je tá tvoja ruža“ datovaná v Prešove 13. VI. 1895 a báseň „Nie, nechoď preč…“ Sv. Martin 5. I. 1895 titulovaná: Ó, nechoď preč…! s poznámkou: venované slč. E. Š., báseň počínajúca sa slovami: „A či je zima…“ nachádza sa, len s nepatrnými zmenami v druhej a tretej slohe v rukopisnej pozostalosti v MJJ s jednakým titulom a dátom Kežmarok 1892. Posledná redakcia je akiste z doby prepracúvania „Mladých opíc.“ Druhá báseň je prevzatá aj do RD, čím je znova dokázaná súvislosť medzi týmto románom a niektorými číslami ZSČ ako aj autobiografický ráz Landíkovej postavy.

Nešťastník

Po prvý raz bola novela uverejnená v Živene 1912, str. 46/54 a 76 82 pod autorovým menom. Bibliograficky zachytená vo Ferienčikovej BJJ. Text vo vydaní Bibliotheky líši sa iba nepatrne od textu v Živene.

Poznámky k jazykovej úprave

Pri jazykovej úprave textu vychádzali sme z predpokladu, dnes všeobecne uznávaného, že jazyk próz Janka Jesenského je vedľa diela Martina Kukučína jedným zo základných pilierov modernej spisovnej slovenčiny. Jeho prínosom je, že uplatnil v próze konverzačný jazyk stredoslovenskej meštianskej triedy a konverzačný jazyk inteligencie, ako bol vypestovaný dlhodobou praxou.

Z týchto príčin obmedzili sme jazykovú úpravu na prispôsobenie terajšiemu pravopisnému a gramatickému úzu. V pomerne nemnohých prípadoch nemohli sme sa vyhnúť zmenám v hláskosloví a tvarosloví, ako aj v písaní cudzích slov, a to aj tam, kde ich Pravidlá slovenského pravopisu neuvádzali, ale vždy v ich duchu a podľa všeobecne platných zásad. Taktiež sme zamenili určitý počet čechizmov za slová dnes všeobecne vžité a ustálené. Do syntaxe sme zasiahli len v minimálnych prípadoch, a to najmä pri Jesenského nesprávnom kladení reflexívneho zámena sa, pri nesprávnom používaní záporného genitívu, ako aj v nemnohých prípadoch pri slovoslede. Všade tu podľahol Jesenský dobovej móde, alebo bol text takto zmenený pri korektúrach, ako o tom svedčia porovnania s rozličnými textami, najmä s najstaršími v Národných novinách z prvých rokov Jesenského spisovateľskej činnosti.

Z príčin, ktoré sme uviedli už vyššie (str. 490 — 491), východiskom pre jazykovú úpravu neboli nám posledné, za Jesenského života vydané a ním schválené texty, ale texty mladšie, o ktorých sme sa kritikou presvedčili, že sú autorovi bližšie a že predstavujú zhruba jeho vlastnú jazykovú redakciu. Sú to:

pre Juvenilia texty v Ľudových novinách a Národných novinách, ako ich uvádzame v bibliografických poznámkach k jednotlivým novelám;

pre Malomestské rozprávky: Malomestské rozprávky. Napísal Janko Jesenský. Nákladom Jána Páričku, Ružomberok 1913 (bibliografické dáta str. 494);

pre Novely: Sobrané práce Janka Jesenského, zv. I — III. (Próza) 1922. Vydal Tatran v Turčianskom Sv. Martine (bibliografické dáta str. 496);

pre Zo starých časov: Janko Jesenský: Zo starých časov. Noveletky. 1935. Vydalo nakladateľstvo Bibliotheka v Bratislave (bibliografické dáta str. 500);

pre Ostatnú krátku prózu: Tvorba roč. 1940, 1946, Služba 1941 — 1943 (presné dáta v bibliografických poznámkach str. 503 — 504).

Hoci sa jazyk Jesenského v jednotlivých obdobiach vyznačuje charakteristickými prvkami, nie sú rozdiely také veľké, aby budili dojem nejednotnosti. Nápadnejšie je len užívanie príslovky zasa miesto obvyklého zase v Novelách.

Vcelku urobili sme tieto zmeny:

Odstránili sme zrejmé pravopisné alebo vecné chyby, ktoré nezodpovedali často ani súdobému pravopisnému úzu a ktoré vkĺzli do textu alebo nepozornosťou autorovou a jeho nedostatočnou znalosťou pravopisu, alebo pri korektúrach, napr.: Mercela — Melcera, ect. — etc., baranina — barančina (kožušina), Vyšňové — Višňové, viesť — viezť, výživa — vyžitá, obe lakte — oba lakte, kotrecoch — kotercoch, pohrávať sa guľkou — pohrávať sa s guľkou, večere — večery, zory — zore, porotci — porotcovia, Ule — Uli (dat.), drnde — drndy (gen.), vráskov — vrások, dominov — domín, k svojej snúbenice — k svojej snúbenici, a priniesol jeho kráľovi — a priniesol svojmu kráľovi, II. Ondrej — Ondrej II., naisto — na isto, peší — peši, posedali — posadali, chybovalo — chýbalo, a pod.

V pravopise urobili sme tieto zmeny:

Podstatné mená typu poštová ulica, horná ulica, dolná ulica atď., ktoré sú miestami písané nedôsledne s malými začiatočnými písmenami, zjednotili sme podľa iných, správnych prípadov, ako aj podľa zmyslu dôsledne na typ: Poštová ulica, Horná ulica, Dolná ulica atď. so začiatočným veľkým písmenom;

slovo boh osamele i v zložkách a expresívnych výrazoch píšeme všade malými počiatočnými písmenami, resp. chápeme ho v zložkách ako súčasť jedného slova, napr. Boh — boh, boh vie — bohvie, pre Boha — preboha, Pán Boh chráň — pánbohchráň, nedaj Bože — nedajbože, daj ti mi Bože — dajtimibože atď. Malými písmenami píšeme aj zámená, vzťahujúce sa k menu božiemu, napr.: Kto sa Jemu modlí — Kto sa jemu modlí atď.;

osobné priezviská chápeme ako vlastné mená, napr. Fojták čierny — Fojták Čierny;

osobné mená cudzieho pôvodu prispôsobujeme slovenskému hláskoslovnému systému a dnešnému pravopisnému úzu, napr.: Betty — Bety, Ella — Ela, Gabriella — Gabriela, Lujzík — Lojzík atď.;

mená literárnych hrdinov cudzieho pôvodu prepisujeme podľa terajšieho úzu do pôvodnej transkripcie, napr. Basarov — Bazarov, Feaublas — Faublas;

podstatné mená cudzieho pôvodu, ktoré pre niekdajšiu neustálenosť autor písal rozdielne od nášho úzu, prepisujeme na náš spôsob, napr.: muff — muf, appetít — apetít, intelligencia — inteligencia, bonna — bona, pikkolo — pikolo, betta — beta (sinus beta), Schluss — šlus, Hopp — hop (výraz z kartovej hry), foajér — foyer, obškúrny — obskúrny, flekwasser — flekvaser, gest — gesto, parfým — parfum, blasovanosť — blazeovanosť, roseta — rozeta, gurmán — gurmand, pydžama — pyžama, revanž — revanš, ekipáž, ekipáža — ekvipáž, fascikuly — fascikle, allüre — alure, hülsne — hilzne, distingovaný — distingvovaný atď.; naproti tomu ponechávame niektoré zastaralé tvary cudzích slov, keďže nesú istý významový odtienok a v takom zmysle boli aj použité, napr.: oficier, ale aj oficír (s despektom), maniera i manýr (výsmešne), šturm i šturma, alarma a pod.;

dôsledne odstraňujeme a nahrádzame modernými tvarmi tieto zastaralé slová a zvraty: vnísť — vojsť, nevýnsť — nevyjsť, tedy — teda, barva — farba, kamašne — gamaše, petroleum — petrolej, kolečká — kolieska, šliak — šľak, mimo toho — okrem toho, prse — prsia, zretedlne — zreteľne, objaviť sa — zjaviť sa, tliapkať — tľapkať, narodzeniny — narodeniny, škriňa — skriňa, po valašsky — po valasky, bych — by som, chtiac — chcejúc, viať — viať, rovný — priamy (vy ste priamy, t. j. úprimný), bratranec — bratanec, nemôžte — nemôžete (oznam. spôsob), obajanie — obájenie, ohebný — ohybný, rozčepírený — rozčapírený, pogáčiky — pagáčiky, písmeny — písmená, medajla — medaila, žibrienka — žubrienka, sklenený — sklený, bekeč — bekeš, mädokýš — medokýš, pandrav — pandrava, bleskorýchle — bleskurýchle, dišpozícia — dispozícia, lakýrky — lakovky, neokrúchaný — neokrôchaný, čakálňa — čakáreň, po predstavení sa — po predstavení, kúpajúci sa — kúpajúci, rodená Silnický — rodená Silnická, ste negavalierski — ste negavaliersky, vy ste pekní — vy ste pekná atď.;

dôsledne nahrádzame zaužívanými slovenskými slovami tieto kedysi dosť obvyklé české slová: punčocha — pančucha, kúriť — fajčiť, zrudnúť — sčervenieť, zbývajúci, zbytok — zvyšný, zvyšok, žehlidlo, vyžehlený — hladidlo, vyhladený, limec — golier, lhať — luhať, potkávať — stretávať, púhy — číry, konva — kanva, jednanie — konanie, špičky, po špičkách — prsty, po prstoch, primäť — pohnúť, stín, stínidlo — tieň, tienidlo, drúbež — hydina, pešinka — chodníček, sprepadený, zatratený — prekliaty, ťažítko — ťažidlo, protejší — náprotivný, kostkovaný — kockovaný, vliv — vplyv, mnohomluvný — mnohovravný, mžikať — mihať, žmurkať, mazliť sa — maznať sa, pohlavok — zaucho, rana — úder, tužka — ceruzka, atď.;

dôsledne sme podľa pravopisných pravidiel alebo v ich duchu zaviedli písanie zložených prísloviek: do vysoka — dovysoka, z vysoka — zvysoka, z hora — zhora, z dola — zdola, do hora — dohora, z počiatku — spočiatku, z vonku — zvonku, z vrchu — zvrchu, z boku — zboku, z blízka — zblízka, na bok — nabok, na ďalej — naďalej, na budúce — nabudúce, za rána — zarána, za tým — zatým, z čiastky — sčiastky, od voľakiaľ — odvoľakiaľ, do rovna — dorovna, na kríž — nakríž, na prostred — naprostred, na prostriedku — naprostriedku, na blízku — nablízku, od predku — odpredku, od zadku — odzadku, do prostred — doprostred, do vnútra — dovnútra, do široka — doširoka, na široko — naširoko, na vrchu — navrchu, na silu — nasilu, na protiveň — naprotiveň, na vonok — navonok, na miesto — namiesto, na ruby — naruby, o samote — osamote, za vrchstolom — zavrchstolom, ani čo by, ako čo by — ani čoby, ako čoby, čo že by — čožeby, čo by — čoby atď.;

príslovku vše, ktorú Jesenský podľa dialektu užíva vo zmysle vždy i zavše, zmenili sme podľa významu na vždy, stále, ustavične, zavše. Kde ostalo vše, znamená vždy zavše, niekedy;

taktiež sme podľa pravopisných pravidiel alebo v ich duchu zaviedli ako jedno slovo rozličné, u Jesenského oddelené príslovky, partikule, alebo slovné strnuliny: zriedka kedy — zriedkakedy, čo chvíľa — čochvíľa, čo raz — čoraz, medzi časom — medzičasom, medzi iným — medziiným, hore vyššie — horevyššie, na vnivoč — navnivoč, hen ten, hen tá — henten, hentá, minister predseda — ministerpredseda, čierno-žltý, čierno žltý — čiernožltý, tuho červený — tuhočervený, longa-méta — longaméta, na okolo idúcich — na okoloidúcich, na verím boha — naverímboha atď.;

pri predložkách opravili sme nesprávne a dnes už neznesiteľné predložky, napr. u vchodu — pri vchode, u zápästia — v zápästí, u kútikov — pri kútikoch, k vydržaniu — na vydržanie, k obedu — na obed, ku Kútnickým — do Kútnických, prídem za hodinu — prídem o hodinu, a pod. Vokalizované predložky ku, ko sme ponechali podľa autora;

zo spojok odstránili sme zastaralé a dnes neužívané spojky ačpráve, jestli a kdežto a zamenili sme ich za dnes užívané hoci, ak, kým.

V hláskosloví urobili sme len veľmi málo zmien. Predovšetkým sme zaviedli kvantitu niektorých slov podľa dnešných pravidiel, napr. v pôvodom cudzích slovách špárkasa — šparkasa, banknoty — banknóty, šósy — šosy. Z domácich slov ide o zmeny takého typu ako slycha, slych — slucha, slúžebník — služobník. Slovo šúchať a šuchať, obšúchaný i obšuchaný nechávame tak, ako si ho určil autor. Pri zákone rytmického krátenia zaviedli sme dnes zaužívané porušenia, napr. pod Tŕnim — pod Tŕním, v listí — v lístí, vtačí, vtáči — vtáčí atď. Pri tvare čísiel, čísel rešpektovali sme tvar čísel, ktorý je autorovi bližší.

Aj v tvarosloví je zmien málo. Pri podstatných menách duálových prepísali sme dôsledne tvary očima, ušima na očami, ušami. Tvar fialôk prepísali sme na fialiek. Dvojtvary pánovi profesorovi — pánu profesorovi sme zjednotili podľa tendencie autorovej na pánu profesorovi. Vokatív pane sme ponechali len vtedy, keď stojí osamele alebo na konci vety, ináč sme zaviedli bežný vokatív pán. Slovo lupeň skloňujeme gen. lupňov, miesto chybného lupeňov. Ponechali sme aj inštrumentály typu prsty, Ježovci (lusknúc prsty, za Ježovci), keďže sú príznačné pre jeho slovník a niekde nosia aj významový odtienok. Pri slovesách nahradili sme niektoré zastaralé tvary novšími, napr. kráče — kráka, čo sa týče — čo sa týka, ráce — ráta atď.

Aj zásahy do syntaxe sú nepatrné. Ide len o prípady, ktoré sú pre dnešného čitateľa celkom neznesiteľné. Napr. že tento istý človek ako pokorne — že tento istý človek tak pokorne, vstúpenie zakázané — vstúpiť zakázané atď., ináč meníme len pozíciu slov. Systematicky sme zasiahli len do používania zvratného zámena sa a do záporového genitívu. V oboch prípadoch Jesenský podlieha dobovej móde. Pri zvratnom zámene sa nadužíva jeho kladenie za sloveso, a to aj na koniec vety, čo je pre dnešného čitateľa neznesiteľné, a tam sústavne meníme jeho polohu podľa logického slovosledu: líca zabeleli sa — líca sa zabeleli, ústa rozširujú sa — ústa sa rozširujú, o koho ona zaujímala sa — o koho sa ona zaujímala, oči privreli sa mu — oči sa mu privreli atď. Tak isto zamenili sme na akuzatív všetky záporové genitívy, pokiaľ nemajú partitívneho významu: neotvárajúc dvier — neotvárajúc dvere, neprijal daru — neprijal dar, lyžice nevyňal — lyžicu nevyňal, úst neutrel — ústa neutrel, nečakajúc môjho vysvetlenia — nečakajúc moje vysvetlenie, (nemal) advokátskej tašky — advokátsku tašku atď.

Zasiahli sme aj do interpunkčných znamienok, keďže v ich používaní je autor nedôsledný. Hojne sme zmenili systém čiarok, najčastejšie v takýchto prípadoch: ale, ktože sa bude dívať — ale ktože sa bude dívať, ale, aby si niečo nevykázal — ale aby si niečo nevykázal. Často sme menili interpunkčné znamienko v týchto prípadoch: Čo vás bolí, spýtal sa — Čo vás bolí? spýtal sa. Ani neviem ako sa to stalo — Ani neviem, ako sa to stalo. Atď.

Z ostatných zmien treba ešte uviesť: zaviedli sme dôsledne spojovník pri slovných reduplikáciách, napr. čosi-kamsi, kedy-tedy, to-to-to atď., ktorý autor používa nedôsledne. Rozpísali sme všetky skratky, napr. tzv. — takzvaný, t. r. — toho roku atď. Rozpísali sme aj všetky číslice, okrem číslic časového dáta a hodín. Zaviedli sme ďalej dôsledne úvodzovky a pomlčku na odlíšenie priamej reči a uvažovania, v čom sa autor často mýlil.

Všetky uvedené zmeny sme urobili po dôkladnom preskúmaní všetkých textov, najmä prvotných textov časopiseckých, čo nás takmer vždy uviedlo na autorov pravý úmysel. Najmä nám to pomohlo pri zisťovaní zvratného zámena sa a pri záporovom genitíve, lebo sa ukázalo, že zlé užívanie týchto častíc v jeho syntaxi nie je v jeho jazykovom povedomí a že ich používal alebo zniesol po korektorských zásahoch len ako dobovú módu, ktorá vyvrchoľovala v rokoch pred svetovou vojnou.

Keďže sme uviedli všetky typy zmien, nepokladali sme za potrebné pri tomto čitateľskom vydaní uvádzať čísla stránok, na ktorých sú udané zmeny.

Michal Chorváth