ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď si voľakde zvykneš — si spokojný a ak si sa dožil ešte toho, že ti v jednostajné nudné more životnej suchopárnosti pustil kotvu trblietny zjav zemského anjela — si šťastný; ružová rúčka zastrie ti hyzdný^[3] obzor, nazrieš v svit rozkošných dvoch očí a zjaví sa ti nebo.

Ondrovi dni plynuli ako jasnobielučké peny dolu vodou. Otcovi písal, že mu je veľmi dobre a chcel by zostať u majstra čo najdlhšie, kým vraj — všetko neskúsi. Bohvie čo Ondro rozumel pod ,všetko‘. Neskoro ho napísal. Akoby premýšľal, či z neho „niečo nekuká“ mimo vecí zamestnania Aby otec nezbadal, čo ho vlastne zaujíma a zdržiava, písal mu: „Otec, počúvali ste vy dakedy spust (tu jesto za záhradou spust), keď všetko spí? — Rúti sa do hlbiny, mohutne hučí, ako čo by spieval dumu. A voda tak sa leje a jaší proti mesiacu ako tekuté striebro a vlny hojdajú sa a žblnkajú ďalej skalnatým riečiskom. Pri ňom mohol by si sa zhovárať aj spievať — nepočujú ťa a ani nevidia, večer k spustu nik nejde… Však je zaujímavé, otec“ — dokončil svoj list — že aj v meste je ľud poverčivý.

V nedeľu Ondro viac stačil a vtedy písaval a potešoval v listoch neduživého otca alebo ležiaval v záhrade na mäkkej tráve, kde bol chládok; býval i veselý; a keď bol sám, myslieval roztúžený na Nánu, na prvé bozky a na chvíle strávené s ňou a bol netrpezlivý, keď ju niekedy musel vyčakávať

A Nána prichádzavala ako štebotné vtáča, vysmiata a vrhala sa milému v náruč. Ľudia vraveli, že je zrovna taká ako mati, bujná, rozkošná, len nenaučená robiť. Pery sa jej červenali, líca akoby chceli šľahať horúcim ohňom a vlasy splývajúce s mramorove bielou šijou černali sa ako najtmavšia noc po bielom dni. Takéto vlasy okúzľujú, roznecujú v tele túžbu a chcel by si sa ponoriť do nich ako do vĺn a vdychovať ich omamujúcu vôňu.

Ondrovi strepotalo srdce, keď Nána ovinula mu vôkol krku ruky a stiahla ho k sebe na lavičku. Myslel, že blaženosť preteká prúdmi a prúdy vytryskli a naplňujú a zaplavujú celé jeho vnútro. Naklonil sa k jej hlave a sal nepretržite nadstavovanú času rozkoše, bozkával rubínové rty. Ona priťahovala ho k sebe tesnejšie a tesnejšie a zahrňovala mu do svojich rozpustených vlasov tvár. Bol ako hračkou v plameňoch jej lásky, ako list strhnutý prudkým vírom. Roztúžil sa, rozplýval horúcim citom, ale lásku jeho ovládala láska dievčaťa; nie on, ale akoby ona bola stvorená, aby milovala zvrchovane.

Ona riekla slovo — on počúval; mala žiadosti, smiešne, vrtošivé, pochabé a on nemal nikdy ničoho proti nim, bol šťastný, že mohol jej vyhovieť. Bohatého mestského majstra dcéra mu lichotila, jej priazeň považoval za obetavú blahosklonnosť ku nemu a pyšný, tvrdý dedinský mládenec poddával sa jej ako hnilička prstom.

Ľahký vetrík šumel v korune široko rozvetveného hradu, akoby šepotal s listami o rozkoši milovania a lístoky dívali sa, akoby cítili a niekedy rozkolembávali sa s vetvami ponad hlavu dvoch milujúcich. —

„Prečo si taká pekná a prečo mi tak uchvacuješ srdce, až strácam samostatnosť?“ spýtal sa jej dnes večer, chytro, nečakane, akoby sa bol odrazu vzpamätal, odchytiac pri tom strmo hlavu z pružných pŕs dievčaťa. Ona mu neodpovedala, ale rozosmiala sa, akoby ju bavilo, že sa tak naraz strhol. „Rada ma?… Veríš, že ja život svoj dám za teba?… Srdce… ako bije… opáč! Prisahaj, že ako som ja tvoj celý, aj ty si a budeš mojou!“

Zmrvila sa, akoby jej bolo chladno. Ako divne, hlúpo sa správa dnes, skoro sa jej to protivilo. Ale sa ho trochu aj obávala: vari zbadal, že sa dnes dlhšie zahľadela za Solingenčanom, ktorého doviedol otec z chýrneho nožiarskeho mesta, aby prospel jeho dielni a obchodu. Nový pomocník bol pekný, ani čo by ho otec zrovna takého bol hľadal, s jemnou kožkou v tvári, biely ako panna, vysoký, rovný ako svieca a hustého, tmavého vlasu. A pritom bol taký mlčanlivý, tak zvláštne, zaujímavo mlčanlivý a v rozumných hlbokých očiach mal čosi také výrečné, že temer vždy pozabudla na ňom svoj zrak. Bola by sa mu už aj prihovorila, ale okúňala sa za svoju nemčinu — len keď odchádzal po obede na prechádzku mestom, podala mu ruku a vyprevádzala ho zamyslená zrakom. Vtedy prišiel do dvora Ondro… Ondro, čo pred ňou kľačí. Stretol sa s Nemcom pred bránou a trochu zdal sa jej poblednutý, oči nepokojne pátrali po nej. Ale ona sa mu usmiala a pobehla mu v ústrety. Aký bol rád tomu Ondro!… A čo by sa mu aj inokedy neusmievala takýmto smiechom, ktorý razom udobrí mužských?!… Ale vlastne čo ju po Nemcovi, Ondro je tiež pekný; je hranatejší, surovší, ale nový sotva je vstave tak náruživo, šialene ľúbiť.

Príjemný pocit prebehol jej telom, keď pomyslela, ako ľúbi Ondro. Pocit sa vzmáhal, menil v ohnivý podmaňujúci prúd. Triasla sa. Prúd tisol sa silou, burácal až potrhával údmi. A napokon akoby sa jej všetok hnal do pŕs, prekážal dychu — musela siahnuť na hruď rukou. Vstala. Zas sadla a razom vášnivo pritisla sa na Ondra a zadychčala mu voľačo. Mohlo to byť slovo lásky, prísaha, i slovo neodhodlanosti alebo odmietnutia — nerozumel. Len cítil, že mu stisla ruky celou silou dievčenského ohňa a on musel klesnúť a bozkával ruky, ktoré ho stískali, pritískal si ju na srdce a nanovo prepukal rozkošou lásky; vlna veľkého šťastia schválila ho v svoju náruč. Omamoval sa dychom a akoby bol padal v nekonečnú priepasť, strácal vedomie celého svojho bytu v jej objatí; nevidel, necítil len ju, bez ktorej nebol ničím a jej ústa, s ktorými chcel splynúť ako s vlastným životom.

Pozdná noc hľadela temným svojím okom na milencov a nad ňou blýskali sa hviezdy sťa strážne oči, množstvami rozsypané po oblohe božou rukou. V dome všetko spalo hlbokým snom, len niekdy kleplo otvorené a vetru ponechané krídlo okna, ktorým sa Nána už toľko razy prešupla za večerných chvíľ do záhrady a spať.

Ondro zďaleka zahľadel sa v tú stranu. Stena vôkol okna, ktorá tvorila zároveň priehradu od záhrady, meravo sa belela; zvonku trochu ťažko bolo sa dostať do okna a Náne musel pri tom pomáhať on. Milý bože, ako rád ju zdvíhal a ako sa potom ťažko lúčieval od okna, keď neúprosne bolo treba ísť spať, lebo mnoho razy svit hrozil im prikvačením.

I teraz už poozýval sa tu-tam spev prebudených vtákov a na východe zabelúvali sa oblaky. Ako z omráčenia strhol sa Ondro a pretrel si oči. Nemilosrdný čas!

Ešte jeden bozk, jedno objatie a milenci vstali. Nána schýlila veľkú teplú šatku a zakrútiac sa do nej po päty, ponáhľala sa napred k domu.

U okna bolo Ondrovi tak teskno okolo srdca, akoby pre neho mala navždy zájsť za bielu hladkú stenu.

Chytil jej ruku a horúce, s prosbou zadíval sa jej do očí.

„Si moja, povedz, si moja?“

„A čia že som bola teraz?“ capla ho Nána ľahko cez líce.

Schytil ju, mocne zovrel vôkol pása a ako perie vyložil hore — až zmizla v tme izby.

Keď zostal sám, zbadal, že je chladno. Leto za augustových nocí hodne tratí z teploty — čas účinkuje vraj aj na lásku. Áno, niekedy už počasie, niekedy obdobie a okolnosti príchodiace s ním. Aká slabá, aká mizerná je i láska! Bože, mohla by ochladnúť aj láska Nány k nemu?“