ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za slnného rána, keď Bahra robil prípravy na kršliacky jarmok, kam chodieval rok čo rok s nožikárskym tovarom a robil dobrý obchod, privolal si na pomoc Ondra. Dookola stáli poroztvárané truhly a menšie debny. Tovar balili do jemného papiera a vkladali buď v balíkoch, buď jednotlive do nich. Dobrý jarmok obyčajne závisí aj od počasia, v posledné dni daždilo, ale od troch dní sa vyčasilo a pohoda sľubovala sa byť stálou. Bahra bol dobrej vôle. Proti Ondrovi bol láskavý a nazýval ho „syn môj“. Obľúbil si Ondra, čo zbadal ináč každý; spočiatku ho vyznačoval pred inými svojou uznanlivosťou a neskôr tým, že v mnohých veciach spoliehal sa na neho. Zdalo sa, že Ondrovi aj zo zvláštnych príčin dáva prednosť pred ostatným svojím osobníctvom. — Neozeral sa síce veľmi, čo sa mu deje za chrbtom, ale predsa neušiel jeho pozornosti pomer medzi ním a dcérou. Tváril sa, že nič nevie, ale v srdci cítil otcovskú radosť, lebo Ondro bol pracovitý, snaživý a statočný, ako si sám želal. Až dozrie vec, môže z nich byť niečo — Ondrovi spokojne zverí Nánu a prijme ho za zaťa.

„Hej, Ondrík, syn môj, len tak, ako by si sebe robil — pozorne, aby sa nám nič nepooškuľovalo pri prevážaní, nech sa na jarmoku sám tovar odporúča!“ hovoril Bahra a potom sa spýtal Ondra, čo písal otcovi, či ho nevolal, aby prišiel na jarmok.

„Otec sú slabý a chorým pľúcam nie je dobrý prach.“

„Hej, hej! Škoda, ja tak by som sa rád s nimi obznať, podať im ruku a“ — hľadel skúmave na Ondra — „ukázať im aj Nánu.“

Ondro vystihol narážku a začervenal sa. Nič neriekol, len sa zamyslel a po čase vydral sa mu vzdych.

„No čo, vari by si si za ťarchu považoval stať sa mojím zaťom, synom?!“

„Ďakujem veľmi, pán majster, že tak láskavo hovoríte so mnou, ale tu môže rozhodovať len…“

„Nána myslíš? Pravda, pravda! Ja aj tak nechcel by som rozhodovať, no som presvedčený, že je to už rozhodnuté v tvoj prospech — rozhodla Nána sama už dávno.“

Ondro zahryzol si do pery: „Ako zle znajú niekedy otcovia svoje dcéry!“ — Čipkár ju voľakedy potľapkal a potľapkal už možno aj iný. Nána je ako nočná moľa, ktorá obletuje každé zjavené sa svetlo. Nenadobudol síce ešte dosiaľ pevného presvedčenia, ale kýsi vnútorný hlas mu to šepce, jej pohľady sa nevinne menia a obličaj tak obratne pretvaruje, že jemu ťažko je zbadať niečo. Badá len na Nemcovi, ktorý zvláštne obchádza jej zraky, ako zlodej, ktorý je neskazený ešte a keďže sa potajme dopustil zlého, cíti hryzenie svedomia, hanbu.

Do skladu vbehla Iľa, zavesila sa otcovi na krk a pobozkajúc ho, oznámila mu, že Nána sa zle cíti, hlava ju bolí.

„Riekni jej, holúbok, nech si ľahne — nechám ju doma cez jarmok; na dozeranie postačí Maša a ty. Pri predávaní pomôže mi, hľa, tu pán Hrianka“.

Iľa vybehla natešená poskakujúc. Bude môcť byť cez celý, viacdňový čas na jarmoku, kde je tak veselo, hrajú kolotoče a pred panorámami a menažériou driapu sa žrďami malé smiešne opice a robia kotrmelce.

Ondrovi ani čoby v pažeráku zastala bola hrča, keď počul správu detskej Ile. Zapotil sa v čele a triasol sa akýmsi strašlivým pocitom. Nána sa nikdy neponosovala na hlavybôľ, od tej doby, čo ju zná, vždy bývala ako živé striebro, jednako čerstvá, zdravá.

Pri olovrante sadol si úmyselne proti nej a ju pozoroval. Bola zjavne vzrušená a ťažko sa jej darilo byť spokojnou ako inokedy, lebo netrúfala si podívať sa ani raz na neho. Na čele držala si ruku, ktorá jej zvrchu zakrývala aj oči, takže nebolo možné nazrieť jej do nich. Ondro vycítil, že sa Nána bojí tentoraz stretnúť s jeho pohľadom. A aj Nána vedela, že ju pozoruje. Bolo jej nevoľno; zatiahla si na oči šatku a vstanúc chytro ako zdurená od stola, vyšla.

Neskôr prechádzala dvorom. Ondro zastal jej cestu:

„Prečo hľadíš do zeme?“

„To je moja vec!“

„Taák, a ešte čia?“

„Pusť ma!“

Chcela ho obísť, ale on ju lapil mocne za ruku.

„Pozri mi do očí!“

„Čo ma prenasleduješ, idem kričať!“

„Patrilo by sa ti stonať, a nie zúriť; — he, čo ťa vlastne väčšmi bolí — hlava, alebo srdiečko, moja milá?… áno, srdiečko,“ zopakoval cez stisnuté zuby a lícne kosti mu vyčneli pri tom. Potom ju odtískal od seba a pohŕdavo odsotil jej ruku; vošiel do skladu.

Obloky skladu hľadeli na východ a v ňom skôr sa stmievalo. Prešiel dakoľko razy hore-dolu izbou; vnútri nebol nik. Temnota pokojne účinkuje na myseľ. Hodil sa na stoličku a zakryl si dlaňami oči. Hanbil sa pred sebou, že sa dal uchvátiť prchkosťou. Bože, aký je on vlastne, dá sa uniesť citu, nespoľahlivý cit rozhoduje u neho nad rozumom a vždy ho vženie, aby konal nerozumne, aby sa prenáhlil. Na akých základoch môže upodozrievať Nánu, či má dôvody, ktoré by niečo nepodvratne dokazovali? Je otrokom náruživosti, cit mu našepkáva, tušenie je mu boh, ktorému verí. Aký je len smiešny.

Bol hotový v ten okamih ju odprosiť. Ale Nána nevyšla a aj večeru zaniesli jej do izby.

V noci plietlo sa mu o nej. Videl ju kdesi vysoko nad sebou, na stolci, s rozpustenými vlasmi, pôvabnú, žiadúcu, s okrúhlou briadkou a s pekne vyplneným podbradím. V ruke, zloženej na lone, držala ružu v plnom kvete a zdalo sa, že rozmýšľa a chce ju niekomu zhodiť, ale nebolo vybadať, na koho hľadí. Dolu tmolili sa postavy chlapov, akých nikdy nevidel a medzi nimi poznal aj Nemca a červeného, teraz akosi protivne tučného čipkára. Keď tešil sa nádejou, že ružu dostane on, začal padať dážď, dážď jemných lupienkovitých lístkov: Nána stála a akoby sa bavila z celého zhluku čakajúcich mužských, smiala sa a trhala, rozhadzovala ružu… Bolo mu žiaľno a keď odvrátil zaslzený zrak, videl obďaleč Vitku, čistú, v dedinskom kroji, ako behá v podkasaných sukniach a kýva mu, kýva…

Dievčence ešte spali a Ondro Nánu ani nevidel. Ľutoval veľmi.

„Či sa hnevá. A udobrí sa ešte?“