ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrej po malom hľadaní našiel majstra, ktorý ho hneď aj prijal; zhováral sa s ním len máličko, povedal mu, čo má robiť a odišiel po svojom. Bahra už bol vtedy roky vdovcom. Bahrová zomrela pri treťom dieťati — žene udrelo mlieko do hlavy a nebolo jej pomoci. Všelijako mu bolo bez nej. Ale sa nechcel po druhý raz oženiť — akoby za prehrešenie bol považoval, keby jej miesto dovolil zaujať inej. Tým väčšmi zahryzol sa do práce — iba v nej videl cieľ ostávajúceho života. Bol už bohatý, býval vo svojom dome, ale nikdy sa neuťahoval, všadiaľ na všetko dohliadal sám. Poriečania hovorili o ňom „pretrhnutý“ a ktorí ho nechápali, opovržlivým okom hľadeli na neho. Zato boli aj takí, čo ho ľutovali. Neborák, namáha sa. Na koho! — Tri cifreny… Tie opatria jeho mozole!

Kto ho vie, prečo sa dcéry neudali na otca. Môže byť, zapríčinila to pomýlená výchova, otec ich rozmaznal. Práca je drsná, hľadel na ňu ako na pochybený údel života, ktorý je nie pre každého. Jeho dievčatá kvitli a boli jemné akoby ich vyňal z bábkarského sklepu — vari je pre také práca, ktorá robí drsným, hranatým a zabíja človeka. Ešte čo! Milé stvorenia nech sa tešia životu, ich úsmevy nech sú jasné, bez starosti ako svit slnka.

Zdalo sa mu, že vlastne každý rodič mal by sa namáhať, aby zbavil deti robotenia a pripravil im bezstarostný život. — On nedal im robiť — trápil sa odjakživa, bude sa aj do skonania; jedného starého obdratého života nie je taká škoda ako troch mladých. Ťažký bol život — ale keď pribehla k nemu Iľka alebo Nána a pohladkala mu utrápené čelo a ovesiac sa mu kolo hrdla, rozsamopašená čerila svoje biele zúbky a vyvolávala „tata dobrý, ja ťa rada!“, sladilo sa mu žiť a nežiadalo sa mu ničoho. Iba najstaršia mu robila starosti, niekedy postrehol, že je smutná a okolo úst jej pohrával nervózny trpkastý úsmev, z očí akoby svietilo sklamanie a vkrádala sa do nich únava. Inokedy zas pozdalo sa mu, že v jej očiach vidí akúsi výčitku. Vtedy bojazlivo sa približoval, aby zvedel, prečo je taká a aby ju potešil; dobrý otec, všetko spozoroval, len toho nevidel, že je Marína dvadsaťštyriročná a nik ju neberie…

Hovorili, že pre pána je málo učená a pre remeselníka nesúca. Ale aj dievča vždy sa bálo, kedykoľvek pomyslelo, že by malo žiť po boku človeka robotného, ako je otec — nevedela by strpieť muža medvedích pohybov a odporným by jej bol bozk nepestovaných úst, nejapný, bez nehy… „Bŕŕ,“ striasla sa ako v zimnici a bledla ešte väčšmi, ako bola obyčajne.

Nána bola v osemnástom roku. Málo sa podobala staršej Maríne, ktorá ju často musela márne karhať pre pestvá. „Púza!“,^[2] smiala sa jej vtedy Nána a povedala sestre, že bude z nej svätý obraz do kostola alebo socha. Predvlani ešte zbehávala so štrnásťročnou Iľou dlhú záhradu a naháňala motýľov, prehliadla v boku pod stranou všetky kry, či sa v nich nenosia strakoše alebo pštrosence. Vlani a toho roku už menej dbala o motýle a vtáčky, nosila dlhé sukne a smiala sa mládencom, vošla za nimi aj do zafúľanej dielne v pivnici a čmárala prštekom v čiernej zingre na kláte nákovy a obtierala ho nepozorovane na tvár alebo holé ramená pomocníkov. Ktorý sa jej páčil, toho volala po stihy do izby, aby ju bavil a dala sa mu pobozkať. A smiala sa, až sa rozliehalo, keď pľaskli veľmi ústa.

Hneď si šla obzrieť aj nového pomocníka.

Ondro sa začervenal, keď zbadal černovlasú hlavu majstrovho dievčaťa vo dverách, ako kuká na neho. Chcel sa lepšie schýliť nad tvrdý zväzok klíng, ktoré opiľoval podľa vzorky, lebo pálil ho zrak ostre na neho upretých očí, ktoré žiarili ako dva španielske topasy. Ale hneď sa zahanbil v duši za svoju neodvážnosť a smelo, no s úklonou pozrel na Nánu.

„Nový?“ spýtala sa a obdivovala jeho ohrnuté svalnaté ramená a smiala sa ,gundžiam‘.

„Vy by ste veľmi vedeli pohladkať, pravda?“

„Železo hej, dievča by nevedel.“

„To budeme priatelia!“ zavrtela sa na päte až spravila vietor a zavadila oň rozletenými sukňami. „Viete spievať, až sa ozve? — ja tak rada — budete ma učiť vaše!… Večer sa dobre sedí, svieti mesiac, pôjdeme do filagórie pod jedle, ak sa nebojíte mátoh. Na dedine sa boja!“

Pri večeri nechcela mať iného po boku, len nového hosťa. Pre mladé ženské, dievčatá, všetko nové býva neodolateľným kúzlom, ktoré razom zatieni ich zrakom všetko a ľahostajnými spraví veci a osoby každodenné, staré. Náne nielen že sa páčila, ale ju aj bavila osobnosť Ondrova. Jeho ohorená tvár s rozpačité blúdiacim zrakom čiernych očí zdala sa jej ako povrch mliečnej baby s osmaženými veľkými hrozienkami. Len také čierne fúziky baba nemá!

Rozosmiala sa svojej myšlienke a spýtala sa Ondreja, či rád jedáva babu. Ona rada, veľmi rada, krstná mama ju už dávno nepriniesla. „Cha-cha! Baba… viete, a vy, vaša tvár, vaše oči…“ Chcela mu už povedať, čo si myslela, ale v smiechu nemohla a štopla ju aj sestra, že „nehanblivica“, vraj. Všetci sa smiali, aj otec sa smial, i Ondro sa smial — Nána bola taká ako všetečné samopašné decko a jej veselosť prechodila na všetkých.

U Bahrov bolo vo zvyku, že pomocníci jedávali vedno s majstrom. U väčšiny mestských majstrov to už zakapalo — oni radšej platia za stravu — ale Bahra ani čoby bol zrástol so svojimi pomocníkmi — s kým robil, ten musel s ním sedávať aj pri rodinnom stole. Pritom bolo milo každému. Aj Ondro dosť chytro zoznamoval sa s novým kruhom, cítil sa ako medzi svojimi. Iba niekedy sa zahanbil pred sebou: bol by rád býval zdržanlivým, ale suseda mala ho uštopať, musel jesť to i to jej kvôli a on nevedel odoprieť. Pri krájaní mäsa všímal si dvoch plných Nániných rúčiek s jamkami nad zhybmi. Ako dobre by bolo pohladkať jednu z tých rúčiek! A pozrel jej do očí, do červenej tváre. I bol prekvapený nad zhodou, ako mu ju namaľovala fantázia, kým Nány ešte nevidel.

Po večeri šli sestry so starým otcom do záhrady. Filagória mala spodnú i vrchnú miestnosť; hore viedli schodíky a kolom dokola bola ochodza s podstennou lavičkou. Tam si sadli. Ondro musel rozprávať o domove a spieval dedinské. V prestávkach hučal spust od hati a ozýval sa obďalečný klepot z oblokov mlyna ležiaceho niže, asi na dve dostrelenia. Nána ticho mlčala, nie ako čo by počúvala, ale akoby jej pieseň bola dodala krídiel a jej duša bola lietala niekam neznámymi krajmi náhle prebudených túžob mladého srdca, ktoré za letných večerov prudšie bije… Sladké túžby skolembajú v tichú mlčanlivosť i samopašných neposedov…

Ondro v prvú noc dlho nevedel zaspať — v ruke dlho cítil mäkkú ruku, ktorú, ani sám nevie ako, uchopil v šere a náhle pritisol k hrudi. Na posteľ svietil mesiac, vstal a otvoril okno čistému májovému vzduchu od záhrady do dvora sa valiacemu. Tak krásne bolo hľadieť do lunnej noci…