ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvláštne príťažlivé hniezdo sú Poriečany — akoby v dolinke pri Hrone sedelo veselé chlápä; nakríž nohy, dlhá šedivá brada a kývalo ukazováčkom, volalo ku plachetke, z ktorej zdarma rozdáva svetu blýskavé veci, žlté peniažky, stužtičky, čačky. A ľud sa hrnie-hrnie ako muchy na osladený prútik. Mesto rastie, vzmáha sa navidomoči, obchod má zlatú pohodu.

Kedysi dotáral sa do Poriečan aj Bahra; — zaprášený tiskal pred sebou brúsne koleso, ktoré rozsušené škrípalo, vŕzgalo; jeho upálená tvár akoby závodila o čiernosť, aby nebola viditeľná na nej špina z prachu, ktorý robil aj jeho odev ešte ošúchanejším. Kto ho stretol cestou, odvrátil sa, aby pochybné chlapisko nestačilo strhnúť po grajciar svoj deravý pinčurák; — ľudia sú už takí, žobráka a naničhodníka vidia v každom, kto cestami a blúdením bez výsledku ošumel a zdrapmi ukrýva svoju nahotu. On si však veľmi nevšímal neľudských pohľadov a len tískal jednostajne — neobzerajúc sa ani vpravo, ani vľavo — svoje koleso do mesta.

Z rozsiahleho lánu pšeničného, neďaleko hradskej, povylietol škovrán a chvíľu váhavo trepotal širokými krídlami na mieste pri zemi, ozývajúc sa občas stiesneným, akoby zo suchej šupiny, a nie z hrdla vydierajúcim sa piskotom a len keď zavlnil sa vzduch a zavialo vlažnou chladnosťou od rieky, vyšvihol sa do výše. Horúci prach, po ktorom sa stúpalo ako po popolovej perine, lenivo rušal sa zo šľapají bosých nôh a rýchle sa vrtiaceho kolieska a tisol sa do dýchadiel, usadzoval sa na obočia a rozcuchané fúzy. Pot štípal ako srditý hmyz. Býlie a zeleň oparené klonili sa k zemi — únavou dýchala celá príroda. Iba tam, kde dolina zahýbala v smer juhovýchodný, až jej brehy zastali zraku obzor — smelo vypínalo sa mesto. Červenokryté budovy prívetive vinuli sa k sebe a ako vyhladené čelá mihotali sa v zátope strieborných lúčov predpoludňajšieho slnka. Veľa miest videl už Bahra takto, ale zakaždým bolo mu tak pochybne okolo srdca, keď ich videl, že chcel by sa bol vrátiť, keby bolo kam a keby odvšadiaľ, kde bol, nebol sa musel vzdialiť s tou istou beznádejnosťou.

Poriečany ako jasná hviezda zahovorili mu v mrak dlho štvanej a utrmácanej duše a on pevným, dlhým krokom zaberal k mestu a obveselený pohvizdoval.

Na rínku zastal. Nad ním vypínala sa stará mestská veža, vedľa v parku hvízdal hlasnou rozliehavou piesňou posmievač — pieseň jeho znela chvíľami ako divý, ostrý, nezadržiavaný smiech: brusič pri mohutnej veži bol maličký, nepatrný a úbohý ako čert, sklesnutý sem rozorvanosťou v márnom sliedení za dušou.

Ale divný je človek, ukoná sa na úmor, hneď mu je hoc i do skoku, len čo okolo seba zbadá veselé prúdenie života. A vôkol Bahru bolo živo — na rínku rojil sa zástup trhovníkov: haleny, hnedé kabanice — s belasníkmi, škrobené sukne, oplecká — s okázalo vyfintenými meštiačkami, slnkom zrudlé tváre — s maznave pestovanými, ukrývajúcimi sa pod slnečníkom: všetko to splývalo v jednotnej hlučnej mrviacej sa mätenici — s chaosom rôznych jarmočných zvukov nad sebou. Bahra utiera si pot podolkom košele, vykasanej cestou a ľubuje si, je v svojom prúde, oči sa mu smejú rozjasnené ako modravá obloha nad ním, mrví sa v akomsi nervóznom nadšenom vzrušení. Skákal by. A na tvári mu vidieť prívet i podivenie: „I vy ste tu, dobrí ľudia — i ja; čo nás je! Ak si budeme pomáhať, to jest ak prijmete brusiča…“

A volá zaliečavo na totky a pošklbáva dievčatá, kuchárky, zovúc ich „peknými“ a „mojimi“, aby dali brúsiť. Strýčkom zas sľubuje, že až im nabrúsi nožík — kremeň môžu rezať a pod britvou vyhladia sa im tváre ako hen údenkárovi naproti! Smiali sa. Starí i mladí. A dali brúsiť. Jedni zo zvedavosti, či sa to oddá pre druhý raz, iní, že sa im páčili také figliarske reči a starší, baby, akoby sa zľutúvali, že je taký odriapaný, ľahký súkenník. „Na poriadnejšiu hábu“, vraj, „aby mal“. A Bahra brúsil, brúsik sršal iskrami ako malý pekelný strojček a z rínku ani neodchádzal. Vše mal plné ruky práce a celý vozík poupchávaný, obvešaný britvami, nožmi a nožničkami — bolo ťažko aj počítať, čo dostane za vyhotovené veci. Ale nezadlho vyznal sa aj v tom — nieto dreva, čo by sa neustrúhalo! — hľadel do klobúka, akoby tam mal vypočítané a razom odhadoval: „Osem nožov, dvoje veľkých, troje malých nožníc — zlatý dvadsať, moja krásna.“ Niektorá mala zas menej. Dobre zarábal od mäsiarov.

Už sa aj priodel, vo sviatok chodieval v peknom čiernom a pri práci býval tiež v slušnom obleku, opasoval sa zelenou súkennou zásterou.

Niekedy obhŕkli ho chlapčiská a popásavali si oči na jeho remesle. A keby sa boli len dívali. Niekedy sa rozpestvili,^[1] chŕkali hrtanmi ako brús a kývali nohou ako on pri práci. Nechal ich, nevšímal si ich nezrelosti. Ale pozdejšie ho predsa omrzeli a nepohodlnými mu boli posmešky. Sprotivila sa mu pouličná luza.

„Aby sa do toho páralo; aby vás ďas bral!“

A hľadel do klobúka, rozmýšľal a var vychodila mu na čelo, ako vychádza obyčajne tomu, kto sa vžil do svojho stavu a musí podniknúť na iný spôsob niečo nového.

„Aj zima bude, skrepenieš.“

Nie, nepôjde to; kto by sa trápil!

A za sychravého dňa, keď prázdna pustota zívala z ulíc a i pes sa uťahoval pod bránu pred počasím, zatisol koleso pod strechu a vošiel do domu, kde bol zavretý skliepok s tesnými dverami a oblokom.

„A budeš vládať osemdesiat zlatých platiť, šklbíček?“

„A tieto prsty — ľaľať —“ smeje sa, ako že nimi pohybuje a môže pracovať.

„Dobre teda,“ povedá bruchatý domový pán v uzrozumení.

A na druhý deň Bahra stojí v tesných dverách a prihovára sa totkám a chlapom, ako to robil na rínku. Úsmev jeho ku nim je ten istý, priamy, figliarsky, ku starším a vážnejším úctivý a len oči jastria mu povedomejšie.

„Tuto budem odteraz,“ hovorí a ukazuje do skliepku. Uprostred stálo šedivé koleso, kyvotajúce sa zošlosťou a uťahujúce sa ako plachá stará mačka, ktorá sa razom ocitla v cudzom, neznámom príbytku. Do zadnej steny vbité boli dva klince, kde visel odev a plátená torysňa. Čierna povala chmúrne hľadela v izbu, akoby sa jej nepáčil nájomca a kruh, označujúci miesto lampy, zdal sa chichúňať proti dvom klinom: „Čo, ak zablúdi baran z trhu a vezme na rohy šatňu a komoru!“ A poznamenala aj široká Hulinová zo susedstva, ktorá sprostredkovala v meste dievkam služby a mala červenú bujnú dcéru na vydaj: „Pane bože, ako pusto-pustučko — ako po vydrancovaní.“ Ale toto posledné si už len domyslela, pri tom v jej hlave akoby bolo vibrovalo: „Ja by ti mohla pomôcť, úbohý čerte, ak by si sa vedel odslúžiť!“ Myslela na svoju vyvinutú dievku a keď odchodila, pošmátrala prstom po špinavom, prachom zapadlom obločnom skle a: „aspoň toto vám pošlem umyť Marínu“, povedala a usmiala sa: „veď sme vari susedia!“

Hulinová chodievala denne vedľa mladého brusiča na rínku a čoskoro si všimla, aký je usilovný. Nepreriekla s ním slova, len ho pozorovala. Teraz, keď sa usadil naproti v skliepku; bola utvrdená v presvedčení o neúnavnej snaživosti neznámeho prišelca, zašla k nemu a umienila si mu pomáhať aj ona. Mohla. Skoro každá služobná dievčica obrátila sa u nej. Keď obstarávala miesta od matiek a dievčat, dala si podmienku, že nezabudnú ísť s niečím k nemu. Paniam tiež sľúbila v tom páde dobré dievča. Brusič — brusič bol predmetom jej starostí. A ešte, prvého týždňa primala ho k tomu, aby prijímal od nej stravu, ktorú mu zanášala do sklepu Marína.

V skliepku mu pribúdalo práce a nestačil stávať medzi dvermi, aby upozorňoval ešte neznámych na svoju dielňu. Myslel, že je to škoda. Lebo zdalo sa mu, že hádam by mal ešte viac práce. A preto v nedeľu hľadel do klobúka a hútal o niečom dlhší čas. A potom zašiel k maliarovi, obstaral si firmu na vchod a druhého dňa do obloka navkladal brúsených vecí.

Nová tabuľa s radom jasno maľovaných litier s červenými okrajmi tieňu upútala zraky každého mimoidúceho. A páčila sa aj Maríne, musela každú chvíľu ísť podívať sa na ňu, akoby tam boli vyvesené jej svadobné šaty. A odteraz aj Bahra postúpil akosi v jej očiach. Taký milý, mladý človek. Len keby nebol taký… ej, veď sa nezdá, že je ona z cukrového prášku! A napoludnie, keď mu doniesla obed, dala sa mu chytiť za podbradok a na odchode uštipnúť na rameno — lebo vyvesená firma akoby bola i jeho posmelila a bola podnetom k povedomejšiemu, odvážnejšiemu vystupovaniu. Díval sa za ňou, ona sa obzrela červená a šibla do brány. —

Zahľadel sa von dvermi. Vonku bolo jasno, akoby svietilo letné slnko, sneh sa jagal a pipíšky slobodne prechodili cestou — čiapali, akoby sa im bolo niečoho žiadalo.

Na jar mladý majster rozmýšľal už o zväčšení svojho obchodu, do brusiarne vzal učňa a pomocníka. On sám robil prípravy na nový nožiarsky obchod, ktorý mienil zariadiť vo vedľajších prenajatých miestnostiach. Vedel rozpoznať pomery a prispôsobovať sa im ako dobrý plavec návalu vĺn, chytro vystihol potreby mesta i okolia a snažil sa im zodpovedať hoc i s veľkým zápasom s ťažkosťami neopelichaného začiatočníka. Hej, ako sa potieval a ako predsa uskutočnil, čo chcel, v sklepe bolo tovaru na výber dosť — trochu pomohli aj Hulinovci, hotovým grošom a tým, že neprijímali za stravu.

„Dobrý človek, usilovný,“ — vravela stará, „hriech by bol, keby sme od takého niečo prijali.“

Ale jedného dňa, keď sa Bahra tešil značnej objednávke a balil tovar na odoslanie, vošla stará Hulinová a pošepla mu čosi do ucha, že sa začervenal a nôž vypadol mu z ruky.

„Čo môžem robiť, čo môžem…“

„Vy nič, plané decko, ale kňaz…“

„Pravdaže, pravda, na dievča nik nesmie ukazovať prstom…“

Matka hovorila, že veď to nič, vietor po hore — ľúbosť po mladých, aby nebol márne ustarostený, ešte aj dá s ňou, aby mu nebola na ťarchu.

Oj, božeuchovaj, ešte na ťarchu, veď dievča má rád; ale sa hanbí, hanbí ako pes… Ale ani sám dobre nevie, ako sa prihodilo… Marína bola taká červená, plných líc a očarujúcich očí a tak horúco dýchala i náruživo tisla svoju malinkú ruku do jeho a jej okrúhla ruka tak ochabnuto odporovala, akoby sa bola chcela len tesnejšie ovinovať…

Dobre, ožení sa…