Z rokov 1928 — 1942

U širokého Dunaja
sú samé veľké domy,
v tom najväčšom a najkrajšom
Jupiter tonans tróni.

On je tu v jednom paláci
na čelo postavený
nie svoje vlastné, ale nám
a celej našej zemi,

nie v plášti s hermelínom,
ach, to by bolo kriku!
Nám stačí, keď je zemský boh
v listrovom kabátiku,

nie s veľkou zlatou korunou,
ach, to by bolo praciek!
Náš zemský boh je v čapičke
za päťadvadsať kačiek,

nie sceptrumom,^[8] to nejde
Slovensku nášmu k lícu,
nám stačí, keď má zemský boh
v pravici trstenicu,

nie na tróne on slovenským
nehoráznostiam čelí,
on trónu čelí velebne
remennom vo foteli.

My nechceme kráľa, nám postačí boh
domáci: Malý Parom
v kabátiku a foteli
nad veľkým kalamárom.

Nám postačí Parom, nám postačí boh
domáci, hoci zemský,
nech má len v ústach búrku a
v dvoch rukách hrom a blesky.

Len aby ho už nemohla
matička trónu líšiť,
mal by si fotel koženný
o nohavice prišiť,

aby jak slimák domec svoj
po mrk od rannej rosy
v krajine celej ten svoj trón
na pudle mohol nosiť,

by sedel a chodil tu s parožkami
a v hromoblesku stálom,
by, keď je malým vo veľkom,
byť mohol veľkým v malom,

by naše hriešne gigane
vše česal svojim hromom,
nám slepil zrak a hlušil sluch
a trúbil telefónom,

by pulidery vzdúval strach
pred jeho svätým chrámom,
by doň sme s krížom vchádzali
a vyšli s Kristom Pánom,

by uznanie nám na zadok,
kým človek z dverí letí,
z baťoviek božských s gumami
udeľovali — päty,

by aspoň jedno zlacnelo,
že keď sme bez stolice,
hrom Paroma sa vyrovná
trom fľaškám šaratice,

by aspoň jedno vedeli
sme, totiž, že sme svine,
kým naučí nás slušnosti
a di — di — disciplíne…

Veď zvrhli sa pod psa Olympa hry.
Raz do mecha sa duje,
driek ohýba sa, od zadku
ťa každý preskakuje,

závody v behu riadia sa,
beh zhora a beh zdola,
tu nikto si ťa neuctí
a „máúcta!“ sa volá,

tu šije ohýbajú sa,
má každý úsmev v líci,
tu nikto zdaru nepraje
a každý „nazdar“ kričí,

tu lep sa kydá, osídla
sa pletú, siete štvaníc,
len Parom stojí voľačo
a ostatní sú nanič,

tu podlamujú kolená,
kto koho zboku sotí,
na otlaky ti stúpajú
a pľujú do roboty,

tu po rebríku driapu sa,
chce každý ku vrcholu,
zadného kope, predného
za šósy ťahá dolu,

tu každý chcel by „hodným“ byť
a „pokud je to možné“,
medzi vajcami tancuje,
sa vie, že graciózne.

Vytancoval by svoju masť,
vycedil všetok olej,
len aby mohol vysedieť
nejaké vajce skorej.

Tu hádžu s tebou sem i ta
ako na volejbale,
kebys’ nemusel dopadnúť,
tak by si lietal stále.

Škoda, že to, čo zemské je,
sa vždycky k zemi žiada
a čím diaľ niekto vo vzduchu,
tým dolu nižšie padá.

Tu velikánska radosť je,
keď si sa o zem pleštil,
to akoby si ostatným
kolegom brucho mastil.

Tá veľká sústrasť okolo,
kým človek zase vstane,
kto vyhodil ťa, spýta sa:
„Kolego, jak se máme?“

A ešte väčší chichot je
Olympa na krajine,
keď vo vlastnej ťa izbe tvoj
včerajší sluha prijme

jak pán tvoj sluhu svojeho
a pozrie za horúca,
že na svoj vlastný kabinet
sa klopať odporúča.

Diplómy inde v ráme sú,
na večnú na pamiatku
ti visievajú nad hlavou,
tu diplomy sú — v zadku.

Daromný dekrét, rodný list,
doktorát a pán „rada“
s uznaním zásluh možno ísť,
ale — do retiráda.

Retiráda a reterád.
Pomoci inej neni,
keď ustanovil takto raz
prezídiuma génij,

čo odmeriava kotrby,
ich rozum váži, reže
a stavia, správa — totižto
kvalifikačné veže…

A po hre, keď sa upachtíš,
ťa hráči obkolesia,
do teba kopnú, z dverí ti
firmičku tvoju zvesia.

A keby si sa vyvalil
jak vycválaná herka,
hneď zaháji sa s radosťou
vždy sympatická zbierka,

do zeme v kvetoch vložia ťa
naradujúci reční,
aby ti v malom kvartýri
dal pán boh pokoj večný…

Ty domáci bôžik, ty Jupiter,
ty veľký boh v malom!
Prašť hromom do tých hlúpych dvier,
bo teba zmetie Parom.

Bratislava 15. apríla 1931