ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúš, syn Petra Čák (z rodu Chaak), už za doby Ondreja III. r. 1294 bol palatínom a sudcom Kumánov, teda palatínom naddunajským (ultradanubialis), kdežto Omodeus bol palatínom a sudcom preddunajským (citradanubialis, pannonským). Keď kráľ Ondrej proti svevoli oligarchov zakročil, vypovedal jemu poslušnosť, tak že tento i zbranné zakročenie proti nemu (r. 1297) nariadil. Možno, že Ondrej pozbavil ho východného Slovenska a hodnosti palatínskej, však ale podržal západné Slovensko v moci svojej a neodriekol sa hodnosti palatínskej.

Po smrti Ondreja, keď jedna časť stavov išla do Čiech, povolať kráľa Vácsava III. na uhorský trón, držal sa na oko Karola Roberta, bezpochyby preto, aby tým prinútil Vácslava, žeby si ho získal za každú cenu. Tým viac, že Vácslav z Hodonína, kam bol z Prahy prijel, musel konať cestu cez územie jeho. Vácslav mu zasľúbil, že jaknáhle bude kráľom uhorským, potvrdí ho v držaní všetkých pevností a miest, zdedovizní a statkov, buď kráľovi alebo kráľovne prislúchajúcich, jakokoľvek nadobudnutých a pod jakýmkoľvek menom jemu náležajúcich; menovite ale že mu daruje hrad a stolicu trenčiansku so všetkými mestami, dedinami, mýtami a jakýmikoľvek príslušnosťami. Slavnostné vyslanstvo odprevadilo Vácslava od Hodonína k Holiču a po ľavej strane Dunaja k Parkánu. Protivníci síce chceli prekaziť im prekročenie Dunaja; ale boli porazení a k ustúpeniu prinútení, tak že Vácslav šťastne dorazil do Stolného Belehradu, kde už 26. aug. bol korunovaný. Odtiaľ s veľkou slávnosťnou viedli ho do Budína, kde mu stavy skladali prísahu vernosti. Čo bol sľúbil Matúšovi palatínovi, to aj splnil 6. júla 1302. Od tej doby prichádza v dejepise pod menom Matúša z Trenčína, kde bolo sídlo jeho, odkiaľ čo palatín vládol tiež nad Oravou, Liptovom, Turcom, Zvolenom, Nitrou, Tekovom, Hontom a Novohradom, jako aj nad ľavodunajským Prešporkom, Komárnom a Ostrihomom. Toto bolo spolu aj temer to územie, nad ktorým kraľoval Vácslav, tak že ostatné Uhorsko bol by musel si mečom podmaňovať.

Keď pápež, dorozumev sa s cisárom Albrechtom, 31. mája 1303 vyhlásil voľbu Vácslava za neplatnú a zahrozil cirkevnou kliatbou prívržencom jeho, odpadol i Matúš Trenčiansky od neho buď preto, alebo i pre neporiadny život jeho. Následkom toho otec jeho Vácslav II. v júni r. 1304 prišiel s vojskom a premohúc prekážky, ktoré mu kladené boly na Slovensku v cestu, uderil na Ostrihom, kde bolo hlavné hniezdo úkladov proti Vácslavovi III. strojených, a potom na Budín. Odtiaľ vzal syna i s korunou a odviedol ho nazpak do Prahy.

Po smrti otca Vácslava II. (21. júna 1305) syn jeho Vácslav III. oddal korunu uhorskú Ottovi, vojvodovi bavorskému, ktorý pochádzal od jednej dcéry kráľa Bely IV. Ačkoľvek Otto 6. dec. 1305 bol v Stolnom Belehrade korunovaný, Matúš, rozhnevaný i na neho i na Vácslava, že dal korunu Nemcovi, nepristal k nemu, ale už jako neodvislý panovník vstúpil vo smluvu s vojvodom rakúskym.

Roku 1308 prišiel kardinál Gentilis do Uhorska a získav Matúša pre Karola Roberta, ktorý po odchode Ottona bol jediným praetendentom, svolal snem na 27. nov. do Pešti. Matúš poslal ta svojich vyslancov. Keď kardinál v zahájajúcej reči prízvukoval, že právo udelovať korunu uhorskú patrí pápežovi, nastal krik proti nemu, tak že sa snem rozišiel bez vybavenia veci Karola Roberta. Poneváč snem tento nebol riadne svolaný, a v ňom celé Uhorsko nebolo zastúpené: Matúš, čo palatín, rozposlal obežník po krajine a povolal stavy do snemu na nastávajúci rok k svobodnej voľbe kráľa. Gentilis predišiel Matúša a svolal niektorých biskupov na 3. dec. do Budína, kde uznalo sa za najspôsobnejšie, aby Karol korunovaný bol opravdivou korunou uhorskou, ktorú Ottonovi násilne bol odňal a v moci svojej mal Vladislav, vojvoda Záhoria (Sedmohradsko). Tento sa však osvedčil, že len tomu vydá korunu, ktorý svobodnou voľbou povýšený bude na uhorský trón. Následkom toho odopretia shromaždil sa snem 11. júna 1309, a 15. korunovaný bol opät Karol Robert korunou prozatymnou. Do snemu dostavil sa aj Matúš.

Čo pohlo Matúša Trenčanského, že sa dostavil do snemu toho? Strana Karolova získala si Henrikovičov Kyseckých, prívržencov Ottonových, a tým sosilila sa tak, že si Matúš netrúfal tej sile odolať.

Snem svrchu spomenutý naliehal najprv na to, aby statky, kráľovi a kráľovne náležajúce, navrátené boly; a vyslovená bola kliatba na tých, ktorí by to neučinili, jako i na tie vojvodiny, hrady, zámky, mestá a jakékoľvek miesta, ktoré by navrátené neboly. Toto sa týkalo aj Matúša a rozhnevalo ho tak, že sa chopil zbrane a stíhal prívržencov Karolových. Sám kardinál a biskupi, neciťac sa byť bezpečnými v Budíne, utiekli do Prešporka, kde 10. nov. obnovili všeobecnú kliatbu na protivníkov Karolových, potom ale do Udvordu, kde totiež učinili. Konečne Gentilis 6. júla 1311 vyslovil osobnú kliatbu na Matúša Trenčanského, ktorá ho tak rozpálila, že sobral veľké vojsko, oboril sa na Nitru, a potom jednu časť vojska poslal k Spišu a Šarišu, druhú ale viedol ku Komárnu a Vyšehradu.

Karol 15. júla 1312 porazil síce jednu časť Matúšovcov pri Rozhanovciach, ale ďalej nestíhal, áno dal sa do vyjednávania s Matúšom. Od tej doby Matúš jednal jako samostatný a od Karola neodvislý panovník Slovenska; mal svojho palatína a svoje peniaze, ustanovoval županov a úradníkov, rozdával majetky a zakladal Lehoty (lehotas apellabat), viedol vojny a uzavieral smluvy so susednými krajinami atď. Tak to bolo až do r. 1317, v ktorom Karol opät začal válčiť proti Matúšovi, a odňal mu Vyšehrad a Komárno a preniesol válčenie proti nemu i na ľavý breh Dunaja. Čo nemohol dosiahnuť zbraňou, to hľadel dosiahnuť sľubami, aby ľudí Matúšových získal k zrade. Tak učinil i jeho palatín, Felician Zaha a mnohí iní. V tom 1. mája 1321 umrel Matúš Trenčanský bez potomka, a Matúšovci podľahli presile kráľovskej. Karol dostav zprávu o tom, spiechal k Trenčínu, aby čím skorej sa ho zmocnil. Dna 6. júla bol v Leviciach, 25. júla pod Trenčínom. Po dobytom Trenčíne (8. aug.) pokračoval Karol ďalej, kým celé Slovensko nedostal do moci svojej a nespojil s uhorskou korunou.

Ačkoľvek Štefan († 1354), mladší syn Karola Roberta, bol vojvodom, predsa jeho údelné kniežatstvo nebolo na celom Slovensku, ale bolo obmedzené len na Spiš a Šariš; a toto územie ešte i r. 1445 oddelené bolo od nekdajšieho územia Matúša Trenčanského. Za doby Sigmunda, cisára a kráľa uhorského, Štibor r. 1396 písal sa síce „Pánom celého Považia“; avšak ani celého ani samostatného Slovenska. Až Ján Iskra z Brandýza, generálny kapitáň kráľa Vladislava, dobyl politickej samostatnosti Slovenska a zastával ju, ovšem s rozličným osudom, až do r. 1462, v ktorom poddal sa kráľovi Matejovi Korvínovi a poslednie dni svoje strávil vo Zvolene.

Od tej doby, čo Iskra poddal sa kráľovi Matejovi, Slovensko (od r. 1471) nosí v zákoníku uhorskom meno „Hornie strany Uhorska“, stolice, do tohože „Hornieho Uhorska“ náležajúce, maly svojho generálneho kapitáňa a mnohokráť buď vo všeobecnom krajinskom sneme tvorily zvláštnu skupeninu, alebo schádzaly sa do zvláštneho a samostatného snemu: avšak nebolo to už viac výrazom onej drievnej samostatnosti Slovenska, ačkoľvek Slováci do 16. stoletia stáli na povrchu v Uhorsku. K tomu im dopomohla česká kultúra, ktorá z Prahy vychádzala a rozlievala sa po Uhorsku, tak že čeština nielen bola vo vysokých domoch, ale znela i v kráľovskom dvore a na krajinskom sneme, a došla toľkého významu, že Slováci i v zákoníku prichádzali pod menom Čechov. Krem toho Slováci tak sa obodrili, že i nemecké mestá buď celkom alebo čiastočne poslovenčili.

Po páde kráľa Ludvika (r. 1526) čili po katastrofe moháčskej počaly sa meniť národostné pomery v Uhorsku. Ačkoľvek Slováci povýšili Jána zo Zápolia na uhorský trón, tak že ho temer ináč nemenovali než „slovenským kráľom“, predsa ich pomery národnie obrátily sa na horšie, keď Slováci opustili kráľa Jána a pristali k Ferdinandovi I. Kráľ Ján získal si Kumánov (Maďarov) a lichotil im, agitujúc medzi nimi tým, že Ferdinand I. chce potlačiť ich jazyk a národ. K tomu prispel Štefan Verbőczi, ktorý padelal dejepis a zákoník v prospech Kumánov (Maďarov) a na ujmu Slovákov. Týchto strčil medzi nevoľné národy Uhorska, tamtých ale vyhlásil za národ voľný. K tomu prišlo zamlčovanie maďarského pôvodu Kumánov (Paóczok, Kúnok, Jászok), stotožňovanie Uhra s Maďarom, počítanie zemanov k Maďarom, vyhlásenie kalvínstva za „vieru maďarskú“, považovanie zemansko-maďarského stavu za oprávnenie k hodnosťam a k úradom, a rozširovanie maďarského kalvínstva proti nemecko-slovenskému lutheránstvu a proti dynastii habsburgskej. Taký náter maly všetky boje proti Habsburgom (1526 — 1711). Zotavenie katolíctva v Uhorsku síce obstrihalo kriedla maďarským kalvínom, avšak katolíci, ktorí pojšli z kalvínov, v národnostnej otázke s týmito sa spojili a od r. 1791, protislovanskou diplomaciou podporovaní a renegátmi rozmnožovaní, krok za krokom kráčali a povznášali sa k tej výške, na ktorej sú. Statoční Slováci ovšem tiež sa prebudili, chopili sa práce a obrany, a v tom hrdinsky vytrvali; ale lenivci položili ruky v kríž, zbabelci utiahli sa za pec, hladoši hnali sa za ziskom, márnivci za svetskou slávou a odpadávali od národa, ktorý nenie v stave dávať predajným zradcom svojim hľadané výhody.