Franko Víťazoslav Sasinek: Dejepis Slovákov (Od prinesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Dejepis Slovákov


E-mail (povinné):

Franko Víťazoslav Sasinek:
Dejepis Slovákov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Od prinesenia koruny slovenského královstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského

Dokiaľ Jesaslav bol kráľom celého Uhorska, Vladislav a Lambert, bratia jeho, mali svoje údelné kniežatstvá. Kde bolo údelné kniežatstvo Lamberta, nevedomo; snáď v Byhorsku. Vladislav bol slovenským údelným kniežaťom so sídlom v Nitre a čo taký podpísal r. 1075 základovú listinu kláštora sv. Benedika nad Hronom a bránil si svoj údel proti Salomonovi. Cisár Henrik, aby tomuto miláčkovi svojmu vydobyl aspoň údelné kniežatstvo slovenské, už r. 1074 tiahol do Uhorska a po ľavom brehu Dunaja pritiahol až k Vacovu. Vojna bola pristavená; lebo Jesa dal sa do vyjednávania s cisárom, sľubujúc oddať kráľovský trón Salomonovi. Henrik teda tiahol s vojskom nazpak, zanechav Salomona na hrade prešporskom, kým nebude vybavená jeho záležitosť s kráľom Jesaslavom. Vladislav ktorý nič nevedel o tomto tajnom dohovore medzi Jesaslavom a Henrikom, dal sa obliehať Salomona v Prešporku, aby ho vypudil zo svojho údelného kniežatstva slovenského.

Medzi tým časom, čo Vladislav obliehal Prešporok, Jesaslav slávil vianoce v Sexarde. Po vykonanej bohoslužbe rozkázal, aby všetci, vynímajúc biskupov a opátov, vyšli z chrámu. Potom pred tam pozostalými osvedčil, že je hotový popustiť Salomonovi kráľovský trón, privolí-li, aby podržal predošlé svoje údelné kniežatstvo so svojou korunou. Vyjednávalo sa teda so Salomonom; ale behom toho vyjednávania umrel 25. apr. 1077.

Vladislav, tušiac zradu v tom vyjednávaní so Salomonom, utiekol do podkarpatského Ruska, ktoré mu pripadlo s rukou dcéry Mečislava, kráľa podkarpatských Rusov, a odtiaľ zabral sa k poľskému kráľovi Boleslavovi, aby s pomocou tohoto posadený bol na uhorský kráľovský trón. Boleslav Salomona, ktorý bol opanoval Slovensko (Sclavoniam), zapudil a k Prešporku zatlačil, Vladislava ale do Stolného Belehradu odprevadil a jeho vyvolenie za kráľa zabezpečil. Do toho však vložil sa pápež Rehor VII., ktorý od Vladislava, čo vyvoleného kráľa uhorského, očakával jasné vyjadrenie sa o spojení svojom s Apoštolskou Stolicou. Krem toho Salomon zdržoval sa ešte vždy v Prešporku, a Boleslav, r. 1079 zavraždiv sv. Stanislava, biskupa krakovského, pápežom z cirkve vyobcovaný, nemohol mu byť viac k pomoci: chcel sa teda vyrovnať so Salomonom, aby sa pred ním zabezpečil. Vyrovnali sa r. 1081 tak, že Vladislav podržal kráľovstvo, Salomonovi ale odstúpil dôchodky zo Slovenska k vedeniu dvora kráľovského.

Salomon bezpochyby sídlil v Prešpoku: ale dosť skoro, keď opät snoval pletichy, bol polapený a uväznený na Vyšehrade. Vladislav prevzal aj správu Slovenska; lebo čítame o ňom, že kláštoru sv. Martina na pannonskom vrchu daroval časť Saly (Deaki) nad Váhom; a keď knieža Břetislav, s 2000 mužmi vysťahoval sa z Čiech do Uhorska, osadil ich u Bánoviec v stolici trenčianskej, Břetislava ale prijal ku dvoru svojmu; konečne v Nitre zachvátila ho i smrť.

Keď totižto r. 1094 pápež Urban II. vyzval europejských panovníkov k dobytiu sv. zeme, k úmyslu tomu pristúpil i Vladislav, áno kniežatá europejské vyvolili ho i za vodcu križiackych plukov. Prijav voľbu, nahováral Svatopluka, údelné knieža moravské, aby s ním tiahol na križiacku vojnu. Svatopluk zasľúbil mu pod tou podmienkou, bude-li mu na pomoc proti Břetislavovi II., kráľovi českému, ktorý ho — vraj — ukrivdil. Vladislav ujal sa ho a majúc po boku Almusa a Kolomana, synov to po nebohom bratovi Jesaslavovi I., tiahol mu na zasľúbenú pomoc; ale na hranici zachvátila ho nenadála nemoc, ktorej aj v Nitre 29. júna 1095 podľahol.[9]

Vladislav umrel náhlou smrťou, a Koloman Jesaslavič korunovaný bol až r. 1098 za kráľa uhorského; musely sa teda medzi tým časom prihodiť mnohé veci, ktoré naši domáci dejepisci zamlčujú.

Poneváč Vladislav mal ešte brata Lamberta na žive, nestaral sa o nástupcu; mal byť ním tenže brat jeho, nie ale Almus alebo Koloman, jeho vnukovia. Lambert bol údelným kniežatom Byhorska a podkarpatského Ruska, Almus (r. 1090) kráľom Horvatska, Koloman ale stal sa biskupom (jágerským). Tomuto zneľúbil sa kňazský stav, a keď otec neprivolil k tomu, aby ho opustil, utiekol do Poľska. Keď potom Vladislav r. 1095 upadol do nebezpečnej nemoce, povolal ho z Poľska a tak vec usporiadal, aby Lambert stal sa nástupcom, Koloman ale, až ho pápež osvobodí od kňazského stavu, údelným kniežatom Slovenska. S touto hodnosťou spojené bývalo i nástupníctvo.

Lambert prv, než by bol zaujal kráľovský trón, r. 1097 umrel, Almus ale zahnaný bol z Horvatska. Nastaly teda roztržky medzi Almusom a Kolomanom o kráľovský trón. Almus dal sa veľmožom uchlácholiť tým, že Koloman je neženatý a tak že v páde jeho smrti stane sa kráľom. Uspokojil sa s údelným kniežatstvom slovenským, Koloman ale r. 1098 stal sa kráľom. Avšak roztržky medzi nimi nanovo vznikly, keď sa Koloman oženil. Veľmoži s jednej strany osočovali kráľa pred Almusom, že preto si vzal mladú ženu, aby mu prekazil nádej na kráľovský trón; s druhej strany osočovali Almusa pred kráľom, že snuje úklady proti jeho životu. Následok bol ten, že Koloman odňal Slovensko Almusovi. Tento odobral sa najprv k cisárovi Henrikovi a potom, keď bol odtiaľ odišiel s prázdnou rukou, do Poľska ku kráľovi Boleslavovi.

Práve tehdy, keď sa Almus zdržoval v Poľsku, Koloman zamiešal sa do vecí v Rusku. Dostavil sa ta i Almus, a keď Koloman utrpel tam velikú porážku, najal si Rusov a Polovcov (Kumanov), aby s nimi ďalej prenasledoval ho. S nimi prekročil Karpaty a 1107 uderil na Abov Novýhrad; ale Koloman sobrav vojsko, vytiahol proti nemu a obľahol ho. Almus poddal sa mu na milosť a nemilosť; ale prostredníctvom Boleslava sa stalo medzi nimi smierenie. Koloman Rusov a Kumánov, ktorých bol so sebou priviedol Almus, dielom vzal do služby svojej, dielom ale osadil v Uhorsku.[10]

Bezpochyby aj na Slovensku povstali z nich kumánski čili maďarskí osadníci (székelyek) čo strážcovia (evrek, őrök) hranice pri Morave (Székelyfalva, Sikula), Bielej Hore (Plavec, Plavenstein, chybne Blasenstein), Váhu (Siculi de Vaag) a inde (Stráže, Bešeňovce). Behom času však sa poslovenčili.

Smierenie Almusa s Kolomanom netrvalo dlho. Almus snoval opät úklady životu Kolomanovmu, tak že trestu vyhol len útekom. Zabral sa k cisárovi Henrikovi. Tento, ktorý v nemilej pamäti choval nepriaznivé jednanie Kolomana proti križiackym, cez Uhorsko tiahnuvšim plukom, ľahko sa dal nahovoriť k válke; pripojil sa k nemu Svatopluk, knieža český, a jebo brat Otto. Keď Henrik r. 1108 obliehal Prešporok, Svatopluk a Otto uderili na Slovensko, zaujali Trenčín, Nitru a iné pohraničné hrady. Koloman síce osvobodil hranicu od nepriateľov,[11] ale keď r. 1113 Henrik opät tiahol proti Uhorsku musel ho ukrotiť darmi a prijatím Almusa na milosť.

Nič tak teraz neležalo Kolomanovi na srdci, jako aby zabezpečil trón svojmu synovi, Štefanovi II. Dal ho korunovať a, aby Almusa i syna jeho Belu učinil neschopnými k panovaniu, dal ich oslepiť a zatvoriť v demešskom kláštore.

Za doby Kolomana († 1114) potlačené údelné kniežatstvo slovenské, poneváč k jeho zaplneniu nebolo kráľovských princov, vzkriesené bolo až pod Belom II., ktorý syna svojho Jesaslava (Gesu) II. učinil slovenským údelným kniežatom, r. 1137 ale druhého syna svojho Vladislava kniežatom Bosnanským. Keď Jesaslav po smrti otcovej r. 1141 stal sa kráľom, brat jeho Vladislav II. stal sa slovenským údelným kniežatom, kdežto Bosna ponechaná bola na bána Boriča. Svedkom toho je, že Vladislav k dotacii biskupstva nitrianskeho, kráľom Kolomanom r. 1105 založeného, daroval Skačany, veľkú a malú Belicu, veľké a malé Krsteňany, jako i Salu (Saliby) nad Dudváhom.

Do doby Jesaslava padá tiež osadzovanie Nemcov (od r. 1150) na Slovensku; ktorí, požívajúc veľké výsady, potom novými koloniami (od r. 1242) rozmnožení svojím spoludržaním, priemyslom a kupectvom vyšvihli sa i nad domorodých Slovákov a, sriadivše si mestá, veľkého významu dosiahli.

Po smrti Jesaslava († 1161) síce kráľom stať sa mal brat jeho, Vladislav II., ale stal sa syn jeho Štefan III. Bol však s trónu svržený i s matkou svojou do Čiech vypudený. Kráľom stal sa Vladislav II., slovenským údelným kaiežatom a následníkom ale Štefan IV. Po Vladislavovi II., ktorý kraľoval len za pôl roka, kráľom stal sa jeho brat Štefan IV. Boleslavič. Slováci pridŕžali sa Štefana III. Jesaslaviča, a shromaždilo sa okolo neho tiež toľko česko-moravských dobrovoľníkov, že Štefan IV. Beloslavič bol porazený a z krajiny zahnaný. Umrel 11. apríla 1172 v Zemlíne. Tak zahynuli synovia Bely II.

Poneváč Štefan III. Jesaslavič umrel 4. marca 1173 bezdetný, nástupcom jeho stal sa jeho brat Bela III., slovenským údelným kniežatom ale jeho mladší brat Jesaslav. Keď však Bela vysielal vojská na pomoc cisárovi Manuelovi proti Turkom, Jesaslav nielen hromžil na to, ale aj snoval pikle proti jeho životu. Bela teda musel vojsko, pre Manuela určené, odvolať a poslať na Slovensko. Medzitým Jesaslav utiekol do Rakúska a vyhol osudu matky svojej, ktorá omeškala sa na hrade Branči v nitrianskej stolici a tam čo zajatá pod stráž postavená bola. Bela teraz, soka zbavený, už mohol poslať válečnú pomoc Manuelovi.

Keď r. 1175 vojsko kráľovské bojovalo v Asii, ľahko by bola v Uhorsku vypukla vojna proti Henrikovi Jasomirgotovi, markgrófovi rakúskemu, u ktorého sa Jesa zdržoval, keby tento nebol odišiel z Rakúska do Čiech, požiadať Sebeslava, aby ho nemeckému cisárovi odporúčal. Sebeslav, aby si získal priateľstvo Bely, vydal ho tomuto, a tento ho potom 15 rokov držal vo väzení. Behom toho času Bela syna svojho Imricha ustanovil za údelné knieža Slovenska a r. 1185 dal ho i korunovať čo kráľa mladšieho. Toto korunovanie nemohlo sa týkať Dalmátska a Horvatska, ale územia uhorského, menovite údelného kniežatsva slovenského, ktoré dávané bývalo synom prvorodzeným a následníkom. Potvrdzuje to i tá okolnosť, že Imrich, keď čo r. 1195 korunovaný za staršieho kráľa udelil zemanstvo Zerzavému, poddanému prešporskému, učinil mu to bezpochyby za zásluhy, ktoré jemu predtým čo mladšiemu kráľovi bol preukázal. Poneváč ale kraje posavské ustavične znepokojované boly skrze Benátčanov, mladší brat jeho Ondrej ale zamestnaný bol v Haliči, Imrich (r. 1194) prevzal správu i nad Dalmátskom a Chorvatskom.

Po smrti Bely († 23. apr. 1196) Imrich korunovaný bol za staršieho uhorského kráľa, Ondrej ale mal podujať križiacku válku do sv. zeme; k čomu jemu otec zanechal veľké poklady. Nemal k tomu chuti a zdedené poklady vynakladal na získanie si strany k svrženiu Imricha s trónu. Popudený bol k tomu tým viac, keď sa Imrichovi narodil syn Vladislav; čo mu prekazilo nádej k dosiahnutiu i slovenského údelného kniežatstva i nástupníctva, poneváč toto oboje náležalo prvorodzenému synovi.

Po Imrichovi († 30. nov. 1204) stal sa kráľom jeho syn Vladislav III., ale keď tento po šesť mesiacoch umrel (7. mája 1205), Andrej obsiahol už dávno hľadanú korunu kráľovskú. Konečne chystajúc sa predsa raz na križiacku vojnu, syna svojho učinil slovenským údelným kniežatom, dal ho r. 1217 korunovať za mladšieho kráľa, a dal sa na cestu do sv. zeme.

Keď sa kráľ Ondrej na jar r. 1218 nazpak navrátil, našiel Uhorsko v náramnom neporiadku. Predovšetkým ustanovil sudcov, ktorí, chodiac po krajine, skúmali práva vlastnícke, a zeme bezprávne odňaté navracali vlastníkom. Z toho povstaly kriky a žaloby; nespokojenci so záležitosťami svojimi obracali sa už na staršieho kráľa Andreja (do Stol. Belehradu), už zas na mladšieho kráľa Belu IV. (v Nitre). Aby sa tomuto a iným neporiadkom vyhnulo, Andrej vydal „zlatú bullu“, v ktorej medzi iným zakázané bolo odvolanie sa na staršieho kráľa proti rozsudku mladšieho kráľa, a naopak. Tým však trenice medzi starším a mladším kráľom neboly odstránené, tak že Bela stíhaný, hlavne pomocou župana prešporského, musel sa dať r. 1224 na útek zo Slovenska do Rakúska. Do toho vložil sa pápež Honor, aby otec so synom smierený bol. Stalo sa to síce, ale Bela preložený bol zo Slovenska za správcu do Dalmatska a Horvatska.

Bela IV. 14. okt. 1235 korunovaný bol v Stol. Belehrade za staršieho kráľa, teda ešte pred smrťou otca svojho 22. nov. 1235). Sotva začal panovať, po Európe rozniesla sa zpráva, že Tatári od severo-východu tiahnu k západu. Pred nimi ustupovali zakarpatskí Kumáni (Maďari) a od Bely do krajiny prijatí boli.[12] Za nimi r. 1241 dorazili Tatari, uhorské vojsko porazili a krajinu i nasledujúceho roku náramne zpustošili. Po odchode Tatarov prvá starosť Bely bola, nazpak povolať rozptýlené domorodé, a nahradiť vyhubené obyvateľstvo skrze osadenie cudzozemcov, takto dostalo Uhorsko temer novú tvár: množstvo Slovákov vykrvácalo pod mečom tatarským, a v mnohých vidiekoch po prachu otcov našich kráčali prisťahovavší sa Česi, Nemci a Kumáni (Maďari). Slovenské údelné kniežatstvo však v tých pohromách nezaniklo, áno tým jasnejšie na povrch vystupuje.

Bela IV. mal dvoch synov: Štefana a Belu. Štefan už r. 1246 bol mladším kráľom a vojvodom celého Slavonska (Slavonska, Dalmatska, Horvatska, Podrávska a Štajerska), potom ale i Sedmohradska a čo „Dominus Cumanorum“ i Potisia. S tým ale nebol spokojný a domáhal sa i údelného kniežatstva slovenského, ktoré bolo dávané prvorodzeným kráľovičom, a s ktorým spojené bývalo i nástupníctvo, a to preto, poneváč mladší brat Bela, miláčok rodičov, ustanovený bol za slovenského údelného vojvodcu (dux Sclavoniae). Trenice medzi otcom a Štefanom V. tak ďaleko išly, že r. 1262 medzi nimi vypukla domáca válka na hranici, ktorá delila Slovensko od Potisia. Ačkoľvek vojská už stály proti sebe, neprišlo to k bitke, ale k vyjednávaniu. Dľa vzájomnej úmluvy zaviazal sa Štefan, že viac ničoho nepodnikne proti mladšiemu bratovi a nebude k sebe vábiť jemu poddaných Slovákov a Nemcov, jako ani Čechov, ktorí buď sú alebo budú osadení v údelnom jeho kniežatstve; vojvoda Bela ale podobne sľúbil, že nepodnikne nepriateľstvo proti Štefanovi a nebude k sebe vábiť Kumánov (Maďarov) jemu poddaných. Pokoj dlho netrval. Keď po smrti Rastislava, zaťa Bely IV., Štefan napadol po ňom pozostalú vdovu Agnesu a chcel ju pozbaviť Mačvy a Bosny, nemohol to trpeť kráľ Bela IV., lebo sa obával českého kráľa Ottokara, ktorý mal podobne Rastislavičku Kunegundu za manželku, a zavrátil ho, ponechajúc Rastislavičom Mačvu a Bosnu; Slavoniu, Dalmaciu a Horvatsko ale, Štefanovi odňaté, roku 1266 sveriac mladšiemu synovi Belovi.

Štefan V. po smrti mladšieho brata († 1269) a po smrti otca († 3. mája 1270) bol korunovaný za kráľa celého Uhorska (super totam Hungariam) a sotva že sa sohrial na tróne, podujal r. 1271 veľkú válku proti českému kráľovi Ottokarovi, ktorej dejište bolo Slovensko medzi Moravou a Váhom. Následkom tejto ukrutnej vojny a neúrody nastal okolo Bielej Hory náramný hlad, tak že predkovia naši museli byť na čas od krajinských daní osvobodení. Pokoja s Ottokarom uzavreného dlho nepožíval, lebo už 6. aug. nasledujúceho roku umrel. Po jeho smrti jedna strana (maďarská, kumánska) chcela staršieho syna Vladislava IV. Kumanského, druhá (slovanská) ale mladšieho syna Andreja, tak že hneď v deň korunovania Andrej Kaplon opovážil sa ho kyjom uderiť.

Už r. 1273 zapletený bol do vojny s Ottokarom, kráľom českým, a veľké bitky viedly sa opät medzi Moravou a Váhom. Medzitým časom došla Ottokara zpráva, že za rímskeho kráľa vyvolený je Rudolf z Habsburgu: hľadel teda vyrovnať sa s Uhrami.

Jakokoľvek temné sú dejiny Uhorska toho času, predsa pravdepodobné je, že tehdy Vladislav dal sa nakloniť k tomu, aby brata svojho Andreja učinil vojvodcom Slovenska a kráľom mladším. Pokoja však medzi nimi nebolo; lebo Henrik z Güssingu, aby sa pomstil na Vladislavovi, r. 1274 dal lapiť Andreja, aby ho posadil na trón; áno v mene Andreja chopil sa i zbrane a obliehal Vladislava v Budíne; avšak Peter Čák pri Bukoň-Šumli porazil a pri Füvényi (Fuen) zabili Henrika v boji a tak Vladislava z nebezpečenstva vysvobodil. Ináč to navliekol Joachim Pektari, dvorník kráľovský, ktorý nielen sprostredkoval zasľúbenie dcéry Rudolfovej Ondrejovi, ale i smierenie sa tohoto s Vladislavom. Stalo sa to r. 1277. Pri tej príležitosti Ondrej stal sa mladším kráľom a slovenským údelným kniežatom, bezpochyby preto, aby bol v hodnosti, zasnúbeniu sa s dcérou Rudolfovou primeranej. Poneváč Vladislav pri svojom hýrení s Kumánkami (Maďarkami) nemal potomka, a jemu strana protivná chcela ho svrhnuť s trónu a posadiť Ondreja naň: z obavy pred ním zapudil ho. Ondrej utiekol do susedného Poľska, kde mu jeho tetka, blahoslavená Kunegunda, u kráľovského manžela svojho vymohla bývanie na jednom hrade, neďaleko Korczina. Vladislav ešte ani na tom nemal dosť ale vyslal ta uplatených zákerníkov, ktorí ho už r. 1278 v noci prepadli, sputali a do susednej rieky Nidy uvrhli.

Keď Vladislav od svojich miláčkov, Kumanov (Maďarov), ktorí chceli svojho Arbuza posadiť na trón, 10. júla 1290 zavraždený bol.[13] Andrej Štefanovič, vnuk kráľa Ondreja II., ktorý už za živobytia Vladislava Kumanského (o. roku 1278) prišiel z Benátok do Uhorska a (o. r. 1286) bol vojvodcom Slavonska, už 23. júla 1290 korunovaný bol v Stolnom Belehrade za kráľa uhorského. Jeho sadnutie na trón potkalo sa s mnohým domácim a zahraničným odporom. Na Slovensku (v Šariši) povstal a k trónu sa hlásil jakýsi Ondrej, ktorý sa vydával za mladšieho brata nebohého kráľa Vladislava IV., klamajúc Slovákov, že (r. 1278) nebol v Poľsku utopený, ale pri živote zachovalý. Sotva tohoto potlačil (28. aug. 1290), už mal zápletky s cisárom Rudolfom, ktorý osoboval si právo na Uhorsko a chcel ho podeliť tak, aby zadunajská časť Uhorska pripadla k Rakúsku, naddunajská (Slovensko) ale k Čechám. Albert, vojvoda rakúsky, v skutku už r. 1291 vtrhol do Zadunajska. Andrej vyrovnav sa s ním, vybavoval snemy a nastúpil cestu do Turca, Liptova, Oravy a inde po krajine, jako i do Horvatska, aby robil poriadky dľa snemových uznesení a získal si priateľov. Daromné bolo jeho namáhanie; pohlavári krajinskí nevšímali si ho, a keď noví praetendenti hlásili sa k uhorskému trónu, rozpadli sa na stránky dľa toho, jaké kde výhody vlastné očakávali.

Práve keď Karol Robert, čo pápežom podporovaný praetendent, pritiahol z Apulie do Horvatska a bol tam roku 1300 v Záhrebe skrze Gregora, administrátora arcibiskupstva ostrihomského, korunovaný za kráľa uhorského, dňa 14. januára 1301 umrel Ondrej III., posledný to mužský potomok z krve Arpádovej.

Po smrti Ondreja boly dve hlavné strany v Uhorsku, jedna za Karola Roberta, druhá za Vácslava, kráľa českého. Oba boli po praslici z rodu Arpádovského. Na čele strany proti Karolovi Robertovi bol palatín Matúš Čák.



[9] Pápež Coelestin r. 1198 vyhlásil ho za svätého.

[10] Takrečený bezmenný notár kráľa Bely (Anonymus Belae regis notarius), tieto a nasledujúce deje preniesol do 9. stoletia, učinil Almusa otcom Arpádovým.

[11] Toto dobývanie Nitry preniesol tenže Anonymus tiež do 9. stoletia a vymyslel pritom bájku o Soborovi, veliteľovi českom na hrade Nitrianskom.

[12] Títo noví kumánski osadníci menovaní boli Neuhri (Neugri), predošlí ale Uhri (Ungari, Cumani).

[13] Od tej doby Kumáni až do doby kr. Sigmunda prestali hrať úlohu.




Franko Víťazoslav Sasinek

— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam