Zlatý fond > Diela > Dejepis Slovákov


E-mail (povinné):

Franko Víťazoslav Sasinek:
Dejepis Slovákov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 87 čitateľov

Od pradoby až do zániku deržavy veľko-moravskej

Platí-li tá zásada, že národ, ktorý pozná historia len čo bývajúci na svojom území, nie ale čo pozdejšie ta prisťahovalý, je on tamže od historickej pradoby bývajúcim národom: platí to i o Slovákoch.

Je pravda, že meno Slavini alebo Slaveni až v polovici 6. stoletia po Kristu Pánu vyskytuje sa v dejepisoch carihradských; ale Prokop Caesarejský hneď tehdy poznamenáva, že Slaveni predtým nazývali sa po grécky Sporoi čili Sievači (Roľníci); Theophylakt (r. 629) a za ním patriarcha Photius († 891) dokladajú, že Slaveni predtým nazývali sa u Grékov Gétes čili Roľníci. Keď je tak, teda dejepis Getov je tiež dejepisom starobylých Slovákov.

Dejepisec Herodot (o. r. 444 pred Kr.) počíta Thrakov k najstarším národom sveta a dokladá, že sú po Indoch národom najpočetnejším tak, že keby boli pod jedným vladárom spojení, žiaden národ nebol by v stave ich sile odolať. Poznamenáva o nich i to, že sú na rozličné krajiny a pomenovania rozdelení. Veľká časť Thrákov nosila u Grékov meno Gétov, u Rimanov tiež meno Dákov, a bývala z čiastky pod dolním Dunajom, totižto medzi Dunajom a Balkánom; zčiastky nad Dunajom, totižto medzi Dunajom a Karpatami.

Dejepisec Plinius (79 po Kr.) prvý je, ktorý označuje územie nášho Slovenska, keď píše, že keď za jeho doby Jazygovia panovali na Potisí, Dákovia (Getovia, Slováci) bývali nad Potisím až k Morave a Odre, súsediace so Svebami v Germanii.

Dosaváď uhorskí a moravskí Slováci to územie obývajú. Tacitus (r. 100) ich zná na tomže území pod menom Quadov, a pod týmto menom zná ich na začiatku 5. stoletia i sv. Hieronym.[1]

O týchže Quadoch vypráva nám Tacitus, že ešte za jeho pamäti mali vlastných kráľov z pokolenia Tudrov, ba že Drusus Markomannom, po zapudenom Marobudovi a Katvaldovi, dal za kráľa Vannia z národu Quadov. „Za prvej doby moci svojej — vypráva o ňom — bol vážený a milý krajanom; pozdejšie, keď ďalej kraľoval, zpyšnel a pripravený bol k pádu, jednak nenávisťou susedov, jednak domácimi rôznicami. Pôvodcami toho boli: Vibil, kráľ Hermundurov a Vangio i Sido, synovia od sestry Vanniovej. Claudius, ačkoľvek bol častokráť o to požiadaný, nemiešal sa so zbraňou medzi tie spory barbarské; sľúbil len bezpečné útočište Vanniovi, keby bol vypudený, a písal Publiovi Alleliovi Histriovi, ktorý spravoval Pannoniu, aby postavil legiu a pomocné vojsko, z tejže provincie vybrané, na breh (Dunaja) k pomoci premoženým a k postrachu víťazom; by títo, prepínajúc sa šťastím, nerušili pokoj (Rimanom). Nesmierna už totižto sila, Lygiovia a iné národy hrnuli sa, súc vábení povesťou o kráľovských pokladoch, ktoré Vannius behom 30 rokov skrze koristi a berny nahromadil. Jeho vlastné vojsko bolo pechota; jazdectvo skladalo sa zo Sarmatov a Jazygov, nerovné súc množstvu nepriateľov. Preto ustanovil sa na tom, že sa bude brániť na hradoch a preťahovať válku; Jazygovia však, nemohúc sniesť obliehanie a tekajúc po najbližších rovinách, učinili bitku nevyhnuteľnou, poneváč Lygiovia a Hermunduri boli už ta uderili. Vannius teda sišiel s hradov svojich, ale v otvorenej bitke porazený bol. Bol síce nešťastný, však ničmenej velebili ho, že bojoval svojou rukou a vpredu na prsiach ranený bol. Ušiel ale k lodiam, ktoré na Dunaji čakaly na neho. Brzo za ním prišli aj jeho bojovníci, ktorí obdržali pozemky v Pannonii a osadili sa tam. Vangio a Sido po zapudení Vannia rozdelili kráľovstvo medzi seba, uzavrevše priateľstvo s Rimanmi. Priateľstvo toto trvalo do cisára Domiciana. Tento totižto, chtiac sa pomstiť na Markomanoch a Quadoch preto, že mu nedali pomocného vojska proti dolnozemským Dákom, tiahol do Pannonie, aby viedol válku proti ním. Sem prišli ich vyslanci, aby vyjednávali s ním o mier; ale Domician dal ich povraždiť a uderil válečne na nich. Bol porazený a zahnaný od Markomanov. Zdá sa, že Rimania, majúc dosť na tej porážke, do Quadov ani nezavadili a spokojní boli s tým, že kráľ Quadov uznal moc a nadvládu cisára rimského. Dosť skoro zapletení boli však do vojny (r. 165 — 180) s cisárom Markom Aureliom, čo spojenci Markomanov a Jazygov. „Po mnohých krvavých bojoch a nebezpečenstvách — tak píše Dio Cassius — podmanil sebe (Marcus Aurelius) Markomanov a Jazygov. Potom nastala mu nebezpečná válka s Quadami, v ktorej sa mu prajúcim šťastím alebo viac riadením božským dostalo podivuhodného víťazstva. Quadi totižto dali sa do bitky v jednom vidieku, kde ich Rimania mohli obkľúčiť. Rimania, pritlačivše sa so štítami pevne jeden k druhému, bojovali veľmi udatne, tak že Quadi upustili od boja, činiac si nádej, že Rimania, úpaľom a žížňou postižení, bez veľkého z ich strany namáhania budú im v moc daní. Súc na počet mnohom silnejší, ohradili kolom do kola všetko, aby Rimania nedostali vody, tak že namáhaním, porážaním, slnkom a žížňou prišli do najväčšej nesnádze. Už neboli v stave, aby v boji ďalej postúpili, ani aby ucúvali, tak že museli vo žhavom vedre slnečnom a trápení žížňou zostať v radoch. V tom však stiahly sa náhle husté mračná a — nie bez riadenia božieho — vydaly hojný lejavec.“ Kresťanskí vojaci Rimanov pripisovali to modlitbe kresťanskej legie (legio fulminatrix), pohanskí ale černokňažníkovi Arnufisovi, ktorý to vraj vyprosil od boha Hermesa. Julius Capitolinus ale píše, že cisár však prepraviv sa na príhodnom mieste po lodňom moste pres ňu, vtrhol do zeme nepriateľskej, plieňac a pustošiac ju. Sarmatovia (na Potisí), vediac, že sú rýchlym pochodom jeho predskočení, rozutekali sa na všetky strany, aby vyšli nenadálemu zahynutiu; nemohúc však od strachu ujiežďať, z väčšieho dielu boli pobití. Tieto veci prihodily sa v onej čiastke Sarmacie, ktorá leží naproti druhej Pannonii. Rovne tak udatne, jako tam, hnalo sa vojsko (cisárske) nepriateľskou zemou vedľa (Pannonie) Valerie, páľac a lupiac, a všetko pred sebou pustošiac. Táto hrozná zkaza pohla Sarmatov, že vylieznuvše zo skrýš svojich a rozdelivše sa na tri zástupy, pod tou záminkou, jako by chceli prosiť o pokoj, prepadli našich, niečo neopatrných. Bolo to na jednom mieste, kde naši nemohli ani užiť zbrane, ani proti ranám sa brániť, ani dať sa na útek, ktorý v najväčšej núdzi býva posledným útočišťom. I hneď zjavili sa tu tiež Quadi, súc vôbec nerozdielnymi ich spoločnikmi pri mnohých zlých podujatiach; avšak táto statočná hotovosť neprospela im. Boli z väčšej časti pobití, a kto zachoval život svoj, uprchol po známych mu cestách do hôr. Tým vzmužila sa myseľ a oživla sila nášho vojska: pluky sa sostúply úzko k sebe a hnaly rýchlym pochodom do zeme Quadov. Títo dľa nešťastia, ktoré už potkalo ich, uvažujúc, jak hrozné veci im ešte nastávajú, radšej prosili o pokoj a odhodlane predstavili sa cisárovi. Jednoho dňa, keď im (Sarmatom) mali byť predložené podmienky mieru, prišiel Zizais,[2] tehdy kraľovič, mladík dosť vysokej postavy, a sošikoval Sarmatov jako by do boja, aby v tom spôsobe predniesel ich prosbu cisárovi. Obdržavše milosť a ten sľub, že môžu pokojne zostať vo svojich sídlach, vydali všetkých našich zajatých; dali tiež rukojmov, koľko ich bolo žiadano, a sľúbili, že chcejú byť poslušní ďalším rozkazom. Týmto dôkazom dobrotivosti pohnutí prišli tiež Arahara a Usafer so všetkým svojím ľudom, prední to veľmoži a vodcovia kmenov svojich, z ktorých jeden mal pod sebou časť Záhorákov a Quadov, druhý zas niektorých Sarmatov, vesmes ľudí, ktorí čo pohraniční susedia, súc stejne divokých obyčají, v dobrom priateľstve spolu živí boli. Cisár však obávajúc sa, žeby prostý ľud pod záminkou, že chce vstúpiť v nejakú smluvu, náhle mohol sa chopiť zbrane, nariadil, aby sa rozdelili, a prímluvčí Sarmatov aby poodišli, kým by vec Arahara a Quadov Zizaisových bola rozhodnutá. I uloženo im, aby dali rukojmov, kdežto predtým nikdy nemuseli vernosť svoju takto zaručovať; čo oni ihneď aj učinili. Keď ale všetko toto slávne sa ukončilo, nesmel nikto odísť, kým dľa ustálenia naši zajatí neboli vydaní. Potom teprv preložený bol tábor náš do Bregovca (Bregetium), aby sa medzi (ostatními) Quadami, ktorí v tej krajine boli domovom, posledné rozpomienky slzami alebo krvou sotreli. A keď vojsko naše bolo v ich vlastnej zemi, prišiel od nich Vitriador, syn kráľa Viduara, vojvoda Agilimund a iní veľmoži a kmetovia, rozličným kmenom predstavení; vrhli sa pred zástavami vojska na zem a obdržavše odpustenie, poddali sa všetkému, čo sa na nich žiadalo. Dľa im uložených podmienok vydali deti svoje za rukojmov a učinili prísahu vernosti, dotýkajúc sa mečov svojich. Medzi tým, čo vojvoda (Firmus) válkou bol zamestknaný v Mauritanii a vôbec v Afrike, pozdvihli sa (r. 371) zas Quadi, národ to, ktorého teraz už nenie sa čo obávať; ktorý však ondy býval veľmi bojovný a mocný, jako to dokazujú skutky, ktoré vykonali, a rýchle vpády (do Pannonie), ktoré činili; tiež obliehanie Vogleje (Aquileje), ktoré s Markomanmi spojení predovzali; rozborenie mesta Opitergium a mnohé války krvavé, veľmi rýchle od nich vykonané, tak že sám slavný cisár Marcus (Aurelius), prekročiv Alpy Julské, s ťažkom im odolal. Zaiste mali si čo sťažovať. Cisár Valentinián totižto, chtiac už od počiatku svojho panovania (na západe), spôsobom síce chvalitebným ale prehnaným, upevniť hranice, rozkázal, aby za Dunajom na území Quadov sriadily sa pevnosti pre ochranu (Rimanov), jako by to územie bolo už pod mocou rimskou. Obyvatelia tej krajiny, nad tým rozhnevaní a svojho bedliví, hľadali prozatým zastaviť prácu vyslanstvom a hrozivým reptaním; Maximinus však, schopný všelikej neprávosti, nemajúc toľkej sily, aby na úzde držal prirodzenú svoju pýchu, ktorá skrze uvedenú jemu prefektúru ešte sa zväčšila, lál Equiciovi, veliteľovi jazdectva v Illyriku (kam patrila tiež Pannonia), že je tvrdošijný a nečinný, poneváč nevykonal, čo dľa rozkazu vykonať mal rýchle, doloživ — jako by majúc starosť o dobro obecné — žeby tie pevnosti už bez všetkých vytáčok boly vystavené, keby vladárstvo v (Pannonii) Valerii sverené bolo jeho synáčkovi, Marcelianovi. Čo oboje tiež brzo uvedeno vo skutok. Keď tento nový vladár ta prišiel, čo syn takého otca, príliš nadutý, pokračoval v diele, nedávno predtým započatom a zastavenom, preto že Quadom bolo dovoleno, viesť stížnosť nad tým. Konečne pozval ich kráľa Gabinia k sebe, ktorý bol slušne prosil, aby sa nič nového ďalej nestavalo, pod záminkou, že k tomu privolí, s niektorými inými, s pretvárenou zdvorilosťou na hostinu; keď sa však z hostiny navracal, nenadav sa ničoho zlého, kázal ho zavraždiť a tak hanobne porušil posvätné právo pohostinské. Povesť o tomto krutom skutku rozšírila sa hneď na všetky strany a rozvzteklila Quadov a iné vedľajšie národy. Oplakávajúce smrť kráľovu a shromaždivše sa, vyslali zástupy na plen; prepravili sa pres Dunaj do Pannonie a keď nikto ani sa nenadal nepriateľského vpádu, prepadli venkovský ľud, práve žňou zamestknaný, a pobivše mnohých z neho, čo ho zbylo, i s množstvom rozličného dobytka, so sebou odvliekli. A v skutku bola by sa tehdy stala ešte aj iná zlopaš, ktorú napraviť nebolo by možné bývalo, a skrze ktorú bola by država rimská hanebným spôsobom vzala veľkú ztratu; lebo málom dcéra Konstantiova, ktorá tehdy bola na ceste, aby sa zasnúbila s Gratianom, bola by padla do rúk nepriateľom, na jednom panskom dvore, menom Pistra (Bystrá), kde práve obedovala. Jedine šťastným riadením božím stalo sa, že správca tej provincie, súc tam práve prítomný, posadil ju do štátneho voza a rýchle zaviezol ju do Sriemu. Quadi a Sarmati, vidiac, že sa im vojna darí, tým početnejšie liali sa do Pannonie a nielen Carnuntum[3] a iné mestá poplienili, ale i sám Sriem dobývať počali. Probus, správca tohoto mesta, však hrdinsky sa bránil: opustivše teda Sriem, dali sa prenasledovať Equicia. Dve legie síce vytiahly proti ním, ale tieto začaly sa medzi sebou dohadovať, ktorá započať má boj? V tom Sarmati uderili na nesvorných a boli by ich zničili, keby nebolo bývalo Theodosia, mladšieho náčelníka moesických zástupov. Tento ich zavrátil. Cisár Valentinian, jaknáhle slyšal o týchto pohromách, ihneď s veľkou silou tiahol do Pannonie a pri Carnuntume položil sa táborom. Tieto válečné prípravy postrašily Quadov natoľko, že vypravili k nemu vyslancov, ktorí by vyprosili odpustenie pomsty, jakú len bezprávie bolo vyvolalo. Vyslanci boli chladne prijatí, a bola im daná dvojsmyselná odpoveď: že sa vec tam dokoná, kde sa započala. Valentinian po trojmesačnej válečnej príprave poslal vopred Marobauda s pechotou, aby pustošil Quadiu. Prekročil Dunaj pri Aquincumu (Budíne), vtrhol ta za nimi potom i sám, aby plienil Quadiu s druhej strany. Zpustošiv zem, navrátil sa do Pannonie, aby tam zimoval. Keď sa bavil v Bregeci,[4] prišli ta opät quadskí vyslanci prosiť cisára o pokoj a mier. Keď cisár Valentinian s tými vyslancami sa vadil, pukla mu žila, a následkom toho odnesený bol do jednoho zámku v Galii, kde aj (17. dec. 375.) umrel.“

Práve toho času Hunovia (Bulgari) uderili od východu na Getov Vislanských (Getae Vislavini), tak že jedna časť týchto utekala za Karpatami k ústiu Dunaja, aby vyprosila si od východného cisára Valensa priechod k Balkánu, druhá časť ale brala sa k horniemu Dunaju. Poneváč títo Getovia prišli od Visly, Byzantinci, aby ich rozoznali od Getov poddunajských, pomenovali ich Vislavanmi (Vislavini) čili zkrátene Slavanmi (Slavini); a pozdejšie toto meno preniesli aj na ostatnních, ktorí mali stejný jazyk s tými Getami, chybne a ľubovoľne aj Gotami prezývanými.

Nielen ľud ale i časť vojska Getov (Slavinov) zostala jako vo svojej otčine, taktiež na tom území, kde, pred Hunami utekajúc, najšla útočište, spojivše sa s Hunami. Toto podobne učinili aj Quadi, ktorí posledníkráť pod menom týmto r. 451 pod práporom Atilovým tiahli proti Aetiovi do Gallie. Od tej doby meno „Quadi“ umĺklo; lebo po smrti Atilovej († 454), keď rozpadla sa država hunská, nastaly nové mená drievnych krajín a národov. Meno Quadov premenené bolo na meno Rugov, Ruzov a podobné, a trvalo až do doby sv. Štefana, kráľa uhorského.[5] Meno to bezpochyby dostali preto, že boli pod vládou Ruha čili Ruga a Rugila strýca a predchodcu Atilovho.

Po smrti Atilovej vládu nad Rugiou uchvátil Edeko, rodilý Scytha (Slovan), hlavný muž, vodca a dôverník jeho. Po smrti tohoto syn jeho Odoaker panoval nad Rugami. Slyšiac, že Orestes, s ktorým bol slúžil pri dvore Atilovom, posadil syna svojho Augustula na rimský trón, sobral svoje vojsko, a poneváč ho Getovia nechceli pustiť pres Pannoniu, tiahol pres Noricum do Itálie. Shodiv s trónu Augustula, pochoval hodnosť cisárov rimských na západe, stav sa len správcom západnej državy rimskej pod právom cisárov východných; až pozdejšie prijal i názov kráľa rimského.

Keď Odoaker už niekoľko rokov panoval v západnej države rimskej, sahajúcej až k Dunaju, Velet (Feletheus), stal sa kráľom Rugov a činil nepriateľské vpády pres Dunaj do Pannonie a Norika. Z tej príčiny Odoaker prišiel s vojskom, pozbavil ho zeme i života, a r. 477 odvliekol so sebou veľký počet (Gepidov, Getov, Ugrov a Herulov) do Itálie, aby sa upevnil na na tróne. Po smrti Odoakra († 491) Longobardi (Lužičania) nielen obsadili Čechy ale i Rugiu. Nezostali ale dlho v nej, lebo cisárom Justinianom (r. 527) vyzvaní obsadili Pannoniu a r. 569, odstúpivše vládu Abarom, odtiahli do Itálie. Od tej doby až do 9. stoletia nemáme žiadnej zaručenej zprávy o Rugii čili o Slovensku.

Styky s novopovstalým západným cisárstvom otvárajú nám bránu k ďalšiemu dejepisu Slovákov. Okolo r. 830 kniežatom Rugie (Slovenska) bol Privina: ale Mojmír I., kráľ na Morave, chtiac zabezpečiť Morave a Slovensku neodvislosť od západného cisárstva, zapudil ho z Nitry, poneváč držal s Nemcami, áno v Nitre založil a skrze cisársko-latinského arcibiskupa solnohradského dal posvätiť chrám nemeckého svätca, sv. Emmerama, mučeníka. Netrvalo to dlho, že cisár Ludvik svrhol Mojmíra s trónu, Rastislava ustanovil nad Moravou, Svatopluka I. ale nad Slovenskom.

Rastislav, zapudiv Nemcov, stal sa kráľom na Morave; na Slovensku ale Svatopluk I., ktorý po shodenom s trónu Rastislavovi nielen r. 871 opanoval Moravu, ale r. 884 i Pannoniu, položiv tak základ države veľko-moravskej.

Mal Svatopluk I. troch synov: Predslava, Mojmíra II. a Svatopluka II., medzi ktorých pred smrťou (r. 894) podelil državu tak, že Mojmír, čo údelné knieža Pannonie, a Svatopluk II., čo údelné knieža Moravy, Čiech a Lužice mali stáť pod mocou najstaršieho brata Predslava, veľkniežaťa Slovenska, Sliezska a Veľkopoľska. Svornosť medzi nimi dlho netrvala. Predslav umrel, tak že o jeho pozostalé veľkniežatstvo r. 896 medzi Mojmírom II. a Svatoplukom II. povstaly roztržky, ktoré maly za následok rozklad a zánik državy veľkomoravskej. Pád a zánik ríše veľkomoravskej priskoril Arpád so svojimi slovanskými Turkami (Bulharmi) a Kozarmi.[6]



[1] Dejepisci dosť si nalámali hlavy, prečo predkovia naši od Rimanov pomenovaní boli Quadami. Dľa môjho zdania znie to vlastne Vagii (Važania, Povážania); lebo „Qu“ je rovné písmene „V“ tiež v mene Quandalus miesto Vandalus atď.; podobne „g“ je miesto písmeny „d“ v mene Remidius miesto Remigius; Andel miesto Angelus atď.

[2] Staroslovenské ziza čili živnosť; bohyňa Ziza alebo Cica bohyňa života.

[3] Ležalo naproti terajšieho Prešporka.

[4] Bregetium, Βρεγετξιον, teraz Szőny na brehu Dunaja.

[5] Sv. Imrich nazýval sa „dux Ruizorom“ a „dux Selavoniae“.

[6] Maďari nie sú potomkami Arpádových Turkov a Kozarov, ale pozdejšie sa do Uhorska prisťahovalých Pečencov a Kumánov (u cis. Konštantína Porph. Mazarov.)




Franko Víťazoslav Sasinek

— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.