Verše mladosti

Viem, že darmo chodím do vás,
  ružo-krásna Anička.
Nad mnou biednym nepohne sa
  tvoja útla dušička.

Viem, že darmo chodím do vás
  úľavu srdcu hľadať,
náklonnosti v Tebe ku mne,
  ach, ni za mak nebadať.

Ty falošná falošnica,
  veď ty budeš banovať,
keď ja budem na koníku
  do vojny mašírovať.

Budeš ty mňa oplakávať
  ako žiadna žiadneho.
Veď sklamala si jedine
  tvojmu srdcu verného.

Viem, krvácať budeš za mnou
  tam, kde ťa nik nevidí,
lež daromné všetko bude…
  Ja už budem zabitý.

„Cez deň, ty má milá,
veľa razov povieš…
Ej, to moje meno
veľa razov spomnieš?“

„Ani raz nepoviem;
len si ja vždy myslím:
Čiže ťa už kedy,
oj, milý môj, vidím?“

Keby som ja vedel,
že sa hneď zabijem,
veru by som vyšiel
na vysoký kameň.

Skočil by som z neho
tam, kde je najvyšší.
Milá ma sklamala,
už ma nič neteší.

Povedzže mi, moja milá, či ma chceš?
Ak pravda to, ohlášky hneď písať bež;
lebo ja ťa ako oči milujem,

Preleť, slnko, preleť,
ponad tie rovienky
a spýtaj sa tam
tej mojej Boženky:

Či ma verne ľúbi?
A či len zavádza?
A keď ma neľúbi,
prečo ma zavádza?

Plače to slniečko
a smutne sa díva:
Plače aj srdiečko,
a hnev ho zalieva.

Ľúbil som, aj ľúbim,
  bárs aj bez nádeje;

Dobre sa maj, pyšné dievča,
  už k vám neprídem,
čo bys’ mi hneď srdce dala,
  už ho neprijmem.

Ešte som ti nepovedal,
  že ťa milujem:
Ty si mi už odkázala,
  že tvoj nebudem.

Ešte som len raz bol u vás,
  už mať šeptala,
že by ona svoju dcérku
  za mňa nedala.

*

Nechcem vás ja za testinú,
  milosť-mamička,
ani teba za ženičku,
  pyšná Anička.

Radosť bolo mi žiť v svete,
  keď som ešte malý bol,
nevedel som, čo sú žiale,
  necítil som žiaden bôľ.

Lietal som si sťa ten motýľ
  po pohronských výšinách,
oko moje blúdievalo
  po tých našich dolinách.

Pod mnou ovečky som videl
  valachove dokola,
nad mnou bystrého som počul,
  Bože ty môj, sokola.

Radostiam tým je už koniec,
  valach, sokol odišli,
a mňa roky, žiale, bôle,
  spomôž, Bože, nadišli.

Chvíle, milé chvíle,
  kde ste sa minuli,
v ktorých sme sa jeden
  k druhému vinuli?

Veru by, dievčatko,
  do vás nechodieval,
keby k tebe nádej
  v svojom srdci nemal.

K vám by nechodieval,
  chodníčky netlačil,
ani moje oči
  po tme by netrápil.

A v tom mojom srdci
  netrpel by muky,
keby, dievča, tvojej
  neúfal sa ruky.

Dievča, už sa zoria
  biele líčka tvoje,

Falošná, falošná
  si ty, Anulienka,
nechala si ma stáť
  večer u okienka.

Neblíž mi, Janíčko,
  ja som ťa čakala:
Tys’ neskoro chodil
  a ja som zaspala.

Povedz mi, dievčatko,
  bľadá malinôčka.
prečo sú zrosené
  tvoje modré očká?

Prečo že by boli?
  Keď som sa modlila…,
aby falošnosti
  hodina odbila.

Milý môj, milý môj,

Nepozeraj, dievča,
  nepozeraj na mňa,
veď ja to dávno viem,
  že nepôjdeš za mňa.

Chladný vietor duje,
  zžlklé lístie padá,
osiralé vtáča
  zimovisko hľadá.

Zhýba hlávku dolu,
  zase dvíha hore,
sťa by pýtalo sa:
  Na ktoromže dvore?

No vtom víchor zhviždí,
  vtáča strihne v svety,
a to nebožiatko
  nezná kde, a letí.

Ako letný vetrík
  sticha pofukuje,
tak sa tá ružička
  k pníku prichyľuje.

Pozri, milá, pozri,
  nezapaľuj líček —
ty si tá ružička
  a ja som ten pníček.

„A tichý vetríček
  čo ich spolu znáša?“
To je tá horúca,
  verná láska naša!

Prečo by som, strynká,
  prečo k vám chodieval
a sa s vašou dievkou
  iba zapodieval?

Prepáčte mi, prosím,
  mne k vám cesta tvrdá,
lebo vaša dievka
  pre mňa veľmi hrdá.

Chalupa, chalupa,

Rád ťa vidím, dievča,
  a ty tajíš mienku.
Povedz, aké túžby
  zhrievaš na srdienku.

Ach, by sa tak niesli
  s môjmi jednou dráhou!
Poviem ti pred kňazom,
  akou si mi drahou!

Oj, len zjav už tajnosť,
  žením sa na zimu:
A keď ty nepôjdeš,
  to si vezmem — inú.

Krásna si ty, ružička červená,
akoby si šuhajka videla!
Poľúbil ma švárny šuhajíčko,
bo sa nazdal, že to tvoje líčko.

Kdes’ bol, vetrík hravý, že si tak voňavý?
V sádku u Aničky, kde kvitnú ružičky.
A čo robí ona? Perečko ti vije,
poľubok do lístka každučkého kryje.

*

Králiky, králiky,
vaše lístky klamú,
lebo mi zakaždým
iné povedajú.

Netrhaj nám lístky,
tie veštiť nevedia;
šuhajove oči
pravdu ti povedia.

*

Kde hviezdičky padajú, keby ja to znala,
veruže by som ti ich všetky pozberala.

Smutné srdce moje
  vo dne v noci plače
lebo mrcha ľudia
  dvoja cesty naše.

A keď tie rozdvoja,
  ochladne i láska
sťaby rozišla sa
  na kytočke páska.

Myšlienky, myšlienky,
  kdeže ste sa deli?
veď ste mi na jednu
  všetky uleteli.

Všetky, iba jedna,
  tá mi hlavu láme —
či ma to dievčatko,
  či ma neoklame?

„Pekné to dievčatko!
  až na zaľúbenie.“
„Ba mu var’ v okolí
  ani páru nenie!“

„Tie ústa“, „tie oči“,
  „líčka“, „zlaté vlásky!“
Škoda len, v srdci že
  nieto — rodolásky.

1.

Keď som ja maličká
  šaty prala,
každý mi ručníček
  voda brala:

Teraz, keď už väčšia
  šaty periem,