Verše mladosti
Autor: Jozef Gregor Tajovský
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Filip Pacalaj, Michaela Dofková, Zdenko Podobný
Že ma vraj tej zimy nevydajú,
že ma ešte doma prechovajú!
Ja by sa už sama prechovala,
len by som povôli muža mala!
Za našima humny
drobná ďatelinka:
Už k nám chlapci chodia,
ešte som malinká!
Nechoďte k nám, chlapci,
lebo so mnou zle je,
a vás — mati povedala —
kalužou obleje!
Bodaj sa ten šuhaj,
budem sa modlievať —
aby sa mi dostal.
Bodajže zožrali
vlka chlpatého,
že nám matrikára
dali boľavého!
Ľudia boží, ľudia,
len si pozor dajte,
a u matrikára
na nič nesadajte!
Lebo ak sadnete,
budeže vám beda,
dostanete hosťa,
ktorý vám spať nedá.
Alebo zložme sa —
čo sa máme búriť —
a pre matrikára
dajme pec vykúriť.
Škoda tomu kúriť,
zaspí ten v pokoji,
len mladú cigánku — —
tá ho hneď vyhojí.
Prvý raz keď som sa nešťastne zaľúbil,
radšie by bol zubom z kremeňa odlúpil.
Hojba rany srdca dosiaľ nezačatá:
Už musím túlať sa za vami, dievčatá!
Bodaj popadali tie dedinské mosty!
Čo som sa nachodil po nich od ľútosti!
Za roka, pol druha po hnilých laviciach,
či v zime či v lete v nových nohaviciach.
Či v zime či v lete po tom úzkom dreve —
a neotvorila ni jedna mi dvere.
Prvou kráskou na doline
bola Sviežich Hana.
Zaťa chcela mať sedliaka,
ale dcéra pána.
za čím sa kto tára.
Tak aj Hana notárovho
našla si pisára.
Vodili sa pod pazuchou,
smiali, hrkútali,
a mať (pre žiaľ) o polroka
pekne pochovali.
Otec zhnitý. Mati mŕtva.
A pán pisár? Kto vie…
No, čo s Hanou, to sa nazdám,
každý si dopovie.
Akože mi, ľudia boží,
za tým mužom nežiaľ?!
Veď ten nikdy, veď ten nikdy
ani dieťa neklial.
Keď aj takto pri skleničke
štekol: „Sedem bohov!“ —
Ale keď šiel popred kostol,
vždy koleno zohou.
Galéria obrázkov
Obrázok
