ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Do tejto časti VI. zv. Diela zaradili sme výber z básní, ktoré Tajovský napísal v rozpätí rokov 1893 — 1901. Ide o začiatočnícke pokusy, ktoré nedosahujú ani úroveň priemernej poézie vtedajších rokov. Iba niektoré (napr. báseň „Chladný vietor“) placho prezrádzajú, že Tajovský bol by dosiahol aj v tejto oblasti isté umelecké úspechy. Pre VI. zväzok vybrali sme ich preto, aby si čitateľ urobil obraz o literárnych začiatkoch Gregora Tajovského. Sám Tajovský si ich nevážil a niet stôp, že by ich napr. zahrňoval do osnovy svojich Zobraných spisov. Pre literárnu históriu boli známe dôkladnejšie až po štúdii R. Brtáňa, „Verše a prvotiny Jozefa Gregora Tajovského“, v sborníku „Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach“ (str. 772 — 796). Opieral sa o Tajovského korešpondenciu, nájdenú v pozostalosti Jozefa Škultétyho. Pravda, jeho údaje nie sú úplné. Novým, hlbším výskumom objavili sme ďalšie verše, ako aj doklady, osvetľujúce vstup Tajovského do literatúry. Zásluha Brtáňova je v tom, že upozornil na pseudonymy Tajovského (Podsokolovský, Jozef Spevák, F. K.), ktoré nepoznal ani Rizner vo svojej Bibliografii slovenského písomníctva.

O svojich veršoch hovoril Tajovský niekoľko ráz pri spomienkach na svoju mladosť a prvé literárne krôčky. Najvýznamnejší moment z týchto spomienok je odmietnutie jeho veršov Národnými novinami. Sám autor o tom hovorí vo vlastnej bibliografii svojich literárnych prác. Bibliografia je v archíve Gregora-Tajovského. Má názov „Moje literárne pokusy a práce od roku 1893 —“. Končí vstupom do roku 1905 a iste chcel Tajovský v nej pokračovať. Tajovský ju zostavil na „základe dát L. V. Riznera a vlastných spomienok a poznámok“. Datovaná je „V Naďlaku 13. II. 1905“. V tejto bibliografii Tajovský hovorí o svojich začiatkoch: „V III. a IV. ročníku učiteľského ústavu počínal som sa cvičiť v čítaní a písaní. Dotiaľ som nevedel, čo je to materinská reč. Počínal som s tým, že som do slovenčiny prekladal vtedy bežné maďarské pesničky — práčkam ústavu (v Kláštore p. Z.). Vo IV. ročníku robil som pokusy v prekladaní Petőfiho, profesor ma chválil, a pred nebohým Szüllővom vyhlásili ma za „tót költőva“. Medzitým poslal som bol Národným novinám veršík, ale mi odpovedali, že „poeta nascitur“. Vlasť a svet mi však uverejnila jeden preklad a jednu ponášku na Petőfiho. Aj nejaký dopis mi už boli prijali. To ma posmeľovalo. Tak akosi dostal som sa aj do Slovenských novín, kde mi skoro každý veršík uverejnili. Ale ja som už s posvätnou mysľou túžil do národných časopisov. A v 6. čísle Pohľadov objavili sa moje dva veršíky: 1. Dobre sa maj… 2. Prosba ešte pod prvým pseudonymom — Podsokolovský.“ Tajovského zápis sme si preverili výskumom. Doklady ho potvrdzujú ale i doplňujú, prípadne opravujú. Tajovský študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom v školských rokoch 1889 — 1893, teda III. a IV. ročník absolvoval v r. 1891 — 1893. Do istej miery študentské roky Tajovského podobajú sa študentským rokom Hviezdoslavovým. Tajovský bol „tót költő“ (t. j. slovenský básnik) a Hviezdoslav „slovenský Petőfi“, odmeňovaný za svoje maďarské a nemecké verše najprv v Miškovci a potom v Kežmarku. Niet stôp, že by Tajovský písal svoje verše po maďarsky. No k jeho osobným charakterovým črtám, ktoré sa upevnili a rozšírili, patrí, že do slovenčiny prekladal bežné maďarské pesničky „práčkam ústavu“, t. j. slovenským ženám, ktoré pochádzali z najchudobnejších spoločenských vrstiev. A postavenie stredoškolského študenta v Uhorsku bolo oproti „práčkam“ rozdielne. Študent bol „pán“. Tajovský oproti tomu postupoval celkom nepánsky.

Tajovského údaj o odmietnutí svojich veršov Národnými novinami je správny. V odkazoch redakcie Národných novín (XXIV., č. 41) dňa 8. IV. 1893 (t. j. v druhej polovici IV. ročníka uč. ústavu) čítame: „Pt. J. G. v K: ,Poeta nascitur‘, v tom nepomôžu žiadne pravidlá.“ Ide nesporne o „Jozefa Gregora v Kláštore“. Tajovského list, adresovaný Národným novinám iste okrem ponúknutého verša obsahoval aj žiadosť o radu, o „pravidlá, pre poéziu“. K tomu totiž smeruje odpoveď a o tom svedčia aj odkazy iných redakcií. Odkazom „básnik sa rodí“ chcela redakcia poukázať aj na nedostatok básnického talentu, ktorý na veršovnických pokusoch bolo jasne vidieť. Tvrdenie alebo letmé zmienky Tajovského, či jeho životopiscov, akoby odmietnutie v Národných novinách bolo od Vajanského, nie je opodstatnené. Vajanský začiatkom roku 1893 nastúpil jednoročné väzenie v Segedíne a teda v apríli toho istého roku nemohol sa zaoberať veršami začiatočníkov. Autorom odkazu je niekto iný, pravdepodobne Škultéty. Tajovský sa však ešte roku 1893 pokúšal uverejniť svoju prvotinu tam, kde mu roku 1894 dali najviac miesta a to vo „vládnych“ Slovenských novinách. V č. 50 (zo dňa 29. IV. 1893) čítame v odkazoch redakcie: „P. G. K. Váš verš — ak nasilu chcete — uverejníme, ale len vo ,Všeličom‘ a vo Vašom vlastnom záujme bez mena.“ P. G. K. dešifrujeme ako „pán Gregor, Kláštor“. Vedie nás k tomu aj to, že odpoveď Slovenských novín spadá do blízkosti termínu odpovede Národných novín, totiž obidve sú v jednom mesiaci. Mladý začiatočník chcel si overiť stanovisko k svojim pokusom v redakcii iných novín, a tiež nepochodil. R. 1893 prenikol však so svojou prvou prózou „Na mylných cestách“ do populárneho čítania „Zábavno-poučná záhradka“, zošit 7. (V Trnave. Tlačou a nákladom Adolfa Horowitza 1893) str. 57 — 59. Zošitové vydania tohto čítania redigoval Martin Kollár, nádašský farár, známy ľudovýchovný pracovník. Na stránky časopisov Tajovský prenikol až r. 1894. Opäť posielal svoje verše redakciám, a to do Národného hlásnika, do Slovenských pohľadov, Vlasti a sveta a do Slovenských novín. Svedčia o tom „listárne“ a „odkazy redakcie“. Redaktor Národného hlásnika v č. 2, r. 1894, roč. XXVII., na str. 48 odkazuje Podsokolovskému: „Zaslané verše vystanú.“ V č. 5 toho istého ročníka odkazuje redakcia Podsokolovskému: „Ľúbostné veršíky neuverejňujeme a iné len ozaj dobré.“ (Roč. XXVII, 1894, č. 5, str. 120.) V č. 6 (str. 144) odpoveď dostáva celkove negatívny ráz: „Vaše verše nemôžeme uverejniť.“

Tajovský usiloval sa svoje verše umiestniť v Slovenských pohľadoch. V „listárni“ Slovenských pohľadov (XIV, 1894, č. 3) dostal Tajovský (ako Jozef Spevák) túto odpoveď: „Majte trpezlivosť. Cvičte sa, a predovšetkým preštudujte si v Pohľadoch z roku 1890 (str. 486 — 509) rozpravu o rytme v prostonárodnom a umeleckom básnictve slovenskom.“ Jozef Škultéty, redaktor Slovenských pohľadov, dostal od Gregora list zo dňa 13. januára so štyrmi básňami. (Otázka, Prosba, Aničke I, Aničke II.) Akiste autor urgoval Škultétyho o odpoveď, ako to vyplýva z odkazu red. SP: „Majte ešte trpezlivosť.“ Listy, ktoré sa zachovali a ktoré odtlačil Brtáň v citovanej štúdii, to však nepotvrdzujú. Dotyčný list nemusel sa zachovať. Škultéty v č. 6 SP (XIV, 1894, str. 369 — 70) odtlačil Tajovskému dve básne „Dobre sa maj…“ a „Prosba“. Text zo Slovenských pohľadov je však iný než text básne s rovnomerným názvom z listovej zásielky z januára 1894. Básne sú uverejnené pod pseudonymom „Podsokolovský“. V liste, datovanom 9. júna 1894, posiela básne „Boženke“ a „Popevky I — III“, v liste z 12. júna 1894 „dve poviestky“ a v liste zo dňa 8. júla 1894 ďalšie verše. Škultéty neodpovedal a preto „Jozef Gregor, r. k. uč. a org.“, ako sa podpísal na liste z Hornej Lehoty dňa 10. septembra 1894, dožadoval sa odpovede. Škultéty sa postavil k príspevkom záporne. Nič z poslaného neuverejnil a Tajovskému v „odkazoch redakcie“ nič neodkázal. Nemáme dokladu, či nenapísal Tajovskému list, čo je možné, lebo Tajovský v zásielkach svojich veršov pokračoval aj začiatkom roku 1895 z Dohnane. O osudoch týchto zásielok nižšie. Vyčerpáme najprv rok 1894.

Tajovský roku 1894 prenikal aj do „vládnych časopisov“, keď r. 1893 nepochodil v slovenských „národných“. Údaj Tajovského o príspevkoch r. 1893 v časopise Vlasť a svet je správny, ale len do istej miery. Predovšetkým vo vlastnej bibliografii uvádzaný „jeden preklad a jedna ponáška na Petőfiho“ nie sú uverejnené v r. 1893 ale r. 1894 (XI, 11. II. 1894, č. 6, str. 8) pod názvom „Popevky I — II“. Pretože ide o dokument, dôležitý pre poznanie Tajovského vstupu do literatúry, odcitujeme ich. Podávame ich v dnešnom pravopise.

Popevky

I.

(Dľa Petőfiho)

Koľkoráz rybka
vodičku preroní;
predsi sa jej vždycky
tá rana zahojí.

Len mne sa nemôže,
ani sa mi nikdá;
srdce s’mi ranila
holubička sivá.

II.

Nebudem viac pyšná
na môjho frajera,
lebo už nechal ma
od včera večera.

Ale som pre jedno
a aj budem pyšná;
dal mi už rozchodné,
predsa raz bozkal ma.

J. G.

Bude treba zistiť o akú Petőfiho báseň ide a nakoľko je Popevok I. prekladom a Popevok II. ponáškou. List, ktorý Tajovský v bibliografii spomína, sme nenašli. Tajova sa v roku 1893 v č. 22, str. 347 dotýka zpráva o otvorení kameňolomu, uverejnená v „Chýrniku“. Preklady z Petőfiho sa v tých rokoch hojne objavovali nielen po časopisoch, ale v krátkom čase sa zjavili aj ich knižné vydania (Podhradský, Matzenauer-Beňovský). Viac prác Tajovského sme v roku 1894 vo Vlasti a svete nenašli.

Ďaleko úspešnejší bol Tajovský v Slovenských novinách r. 1894. Prvú báseň odtlačili mu v č. 30 (IX, 10. III. 1894) pod názvom „Ľudmilke“. Tajovský sa obrátil k Slovenským novinám nie tak po odmietnutí z Národných novín, ako skôr z Národného hlásnika. Redakcia Slovenských pohľadov mu v č. 3 (marcovom) dala aspoň nádej a neskoršie mu odtlačila i dve básne. Prvá báseň v Slovenských novinách má všetky stopy začiatočníckeho veršovníctva. Odtláčame ju ako doklad, lebo sme ju nepojali do výberu „Veršov mladosti“ pre jej nízku umeleckú úroveň.

Ľudmilke

Keby mi dal Pán Boh moci,
spieval by som vo dne v noci:
Ospevoval krásu tvoju,
vyznal by ti lásku moju.

Škoda, že som básnikom nie,
— moja ruka písať nevie: —
Prijmi, Milka, tento prsteň
sťa znak tomu, že ťa vezmem.

Láska nás nech spolu viaže,
kým nás Pán Boh nerozviaže:
Keď rozviaže, nech nás spojí,
by sme aj tam — boli svoji.

Po tejto „veršovačke“ prišli ďalšie „verše“. Slovenské noviny r. 1894 uverejnili celkove dvadsať básnických pokusov Gregora-Tajovského. Išlo o ľúbostné verše mladého človeka, umelecky neskúseného, ktorý vzor pre svoje básničky mal v type ľudovej ľúbostnej piesne, ktorého sa pridŕžal veľmi mechanicky. Slovenské noviny ich prijali pre svoje „Besednice“, kde už v tých rokoch začala publikovať Timrava. V niektorej z besedníc sú Timrava a Tajovský vedľa seba. Ale aj tu stretol sa Tajovský s kritikou redakcie. V „Odkazoch redakcie“ v č. 69 (IX, 14. VI. 1894) odpovedajú Slovenské noviny takto: „Ct. p. Podsokolovskému: ,Ktorý bozk je najlepší‘ neuverejníme. Kto chce duchaplné hračky slovné prekladať, ten musí byť veľmi — veľmi zbehlý v oboch jazykoch. Taký však, čo so slovníkom v ruke prekladá, nech sa do toho nedáva. Ráčte sa pokúsiť o preklad takých besedníc, v ktorých je dej. — Z veršov, poslaných predošle, čo sa dá, ešte uverejníme.“ Tajovský sa pokúšal o preklad a redakcia jeho prácu zamietla. A odmietla aj ďalší verš. Ide o odpoveď v č. 85 (IX, 21. VII. 1894): „Ct. p. Podsokolovský: Daromne ráčite opätovne pridávať báseňku, v ktorej prichodí verš: ,Ba keby moja mať chcela skorej… žeby som ti milý mohla rúčku podať.‘ So žiadnou zmenou tú báseňku neuverejníme. I pri prvej, i pri druhej, i pri tretej ignorujeme ju preto, lebo svojou tendenciou vzbudila by pohoršenie. Je to myšlienka pre kanibala. Prvých I — VII ,popevkov‘ však vyjde.“ Viac odkazov Slovenské noviny Tajovskému neposlali a r. 1895 (v nasledujúcom ročníku) i v ďalších rokoch nič od neho neuverejnili. Ale Tajovský s vládnymi novinami rázne neskoncoval, hoci už v prvých rokoch jeho učiteľovania (najmä na Hornej Lehote) národne bol uvedomelý a nebojácne sa hlásil za Slováka a po slovensky učil. Tajovského verše nájdeme vo Vlasti a svete i r. 1895, 1896 a 1897. Raz pod značkou J. G. (t. j. Jozef Gregor), inokedy pod značkou S. G. (t. j. Spevák-Gregor, predošlý pseudonym a vlastné priezvisko). Ťažkosti s uverejňovaním má opäť. Redakcia Vlasti a sveta odkazuje v „Listárni“ v č. 5 (X, 3. II. 1895, str. 15): „P. S. G. Dohnány. Radšej neuverejníme žiadne verše ako s takými rýmami: robiť a chodiť; vláčiť a tlačiť; poletuje a zvestuje a pod. Oveľa milšie by nám bolo, keby ste nám nejakú rozpravu v próze poslali, z vášho listu uzatvárajúc, nespôsobilo by vám to nijaké ťažkosti. Nedošlé čísla majú sa hneď reklamovať.“ Ale redakcia ako by svoj sľub a hrozbu nesplnili. V č. 8 (X, 24. II. 1895, str. 11) odtlačili Tajovskému tri „popevky“ a v č. 16 (X, 21. IV. 1895, str. 11) tiež jeden „popevok“. Verše sú podpísané v č. 8 „J. G.“, v č. 16 „S. G.“. V roku 1896 uverejnil časopis Vlasť a svet jeden „popevok“ (XI, 19. I. 1896, č. 3, str. 3) pod pseudonymom Podsokolovský. V r. 1897 odtlačila Tajovskému na počudovanie najviac: dve básne (v č. 12 „Milému“, v č. 14 „Nepozeraj dievča…“) a tri „popevky“ (v č. 49). Značky pod veršami opäť ako v predošlých veršoch: „J. G.“, „S. G.“. V č. 19 je odtlačená báseň „Švárny šuhaj“, ale bez značky, bez mena. Nápadne je blízko Tajovského veršom. Podobne bez značky je uverejnená v č. 45 báseň „Posol môj“. I tá je blízka predošlej tvorbe Tajovského. Satira na tzv. staropanenské spôsoby a nálady pod názvom „Nespokojná“ (č. 32) tiež nemá nijakú značku. Tajovský už vtedy uverejňoval pokusy o satirické verše v Černokňažníku (verše o nešťastnom zaľúbencovi). Tlačí sa nám otázka, či Tajovský nechcel už vtedy ako „uvedomelý Slovák“, „pansláv“, zakrývať svoje autorstvo v maďarónskych novinách a neváhame ju zodpovedať kladne. Po próze je vo Vlasti a svete len jedna stopa, a to ešte po preklade. V č. 11 (XII, 14. III. 1897, str. 165) je próza „List Jonáša Stískalu“. Podtitul prózy znie: „Priateľovi“. Ako prekladateľ z maďarského uvedený je „J. G.“, čo by ukazovalo tiež na Gregora Tajovského. V r. 1898 a ďalších niet však už stôp po prácach Tajovského v tomto časopise. A niet ich ani v Slovenských novinách. Je pravda, že Slovenské noviny v r. 1897 — 98 odtlačili niekoľko pôvodných básní od Speváka. Ale to nie je už Tajovský a jeho pseudonym z r. 1894 — 95. Ide o niekoho iného. Tematika veršov tohto autora je iná. Súvisí s odchodom autora z rodného kraja do vzdialeného mesta, ktoré je mu cudzie a budí v ňom clivé spomienky na dedinu. Najlepší dôkaz je však údaj pod básňou „Na vzkríšenie“, ktorý znie: „Bpešť 9. IV. 1898.“ — čo znamená, že autor žil v Budapešti. V tom čase Gregor-Tajovský učiteľoval v Podlaviciach. Spevák bol prispievateľom z Budapešti, z „mesta“.

Zo zhromaždených údajov je jasné, že Tajovský do vydania prvých svojich knižočiek publikoval niekoľko rokov (1893 — 97) v tzv. vládnych časopisoch. Pre študenta nie je to prekvapujúce. Konečne Tajovský uverejňoval v nich verše, ktoré nič nemali spoločného s ideológiou „uhroslovákov“, či „slovenských uhrov“, ako sa vyslovili sami o svojom programe. Martinské a iné slovenské časopisy boli náročnejšie. Tajovský do nich prenikol ťažšie. Napr. Černokňažník (XX, 1895, č. 11) odkazuje: „Tajovskému: Pýtate sa, čo je prvou povinnosťou dopisovateľa do novín? Dotyčný prvý paragraf zneje: Píš zreteľne, čitateľne!“ Ale nielen pre takýto formálny nedostatok Černokňažník bol prísny na Tajovského. Odkazuje ešte predtým Podsokolovskému, pravdepodobne o veršoch: „Nehodia sa pre Černokňažníka“. (XX, 1895, č. 2.) V „Korešpondencii Ľ. Riznera“ (Archív SNM v Martine) našli sme list, podpísaný Jozefom Gregorom a F. Urbánkom z Dohnane, datovaný 2. III. 1895. Rizner redigoval prílohu časopisu Obzor, ktorú nazval „Pri kozúbku“. Gregor a Urbánek spoločne poslali Riznerovi básne na 22 stranách. Gregor mal pseudoným „Izäslav“ a Urbánek „Krásoslav“. Gregor poslal tieto básne: Anke, Popevky I — II, Otázka, Turcu, Popevky I — III, Rada, Veru by…, Rodu, Popevky I — IV. Riznerovou rukou je pri Popevkoch I — II poznačené rukou: „Vlasť a svet“. Dotyčný verš, pri ktorom je záznam, bol v tomto časopise publikovaný, ale až v apríli t. i. r. Rizner si to poznačil po uverejnení. Z poslaných veršov nič neuverejnil. Iba Tajovskému odtlačil v prílohe Pri kozúbku až r. 1899, a to v č. 1 básne „Cudzí a brat“, „Veľmi hrdá“, v č. 3 verš „Pusťže ma…“. Tieto básne nie sú medzi tými, ktoré poslal Tajovský Riznerovi r. 1895. No najhoršie pochodil so svojimi príspevkami v redakcii Slovenských pohľadov. Ako sme uviedli, Tajovský r. 1895 usiloval sa nadviazať kontakt s redakciou Slovenských pohľadov. Písal i verše posielal. Škultéty reagoval na Tajovského príspevky až príliš stručne: v „Listárni“ na zelenkavej obálke. V č. 9 (XV, 1895) je odkaz: „Podtatranský. V nasledujúcom čísle. — J. G. v D. Taktiež.“ Išlo teda zrejme o prísľub pre „Jozefa Gregora v Dohnani“, kde vtedy učiteľoval. Ale nestalo sa tak. V nasledujúcom 10. č. má Tajovský tento odkaz: „J. G. v D. Predsa nedal som tlačiť. Od toho, kto začína a je mladý, žiada sa zachovávať prízvučnú prozódiu. Nezachovali ste si, čo som Vám predlanským odporúčal na tomto mieste. Urobte tak; potom začneme tlačiť. Pána U. Prosím o pozhovenie ešte na pár dní.“ Škultétymu nepáčili sa „ľudové“ verše Tajovského. Išlo mu poukazom na Milkinovu štúdiu „O prostonárodnom básnictve“ o to, aby Tajovského odvrátil z cesty napodobňovania ľudovej poézie. Pamätal si predošlý odkaz (zmýlil sa o rok; malo by byť nie „predlanským“, ale „vlani“, či „lanského roku“) a bez okolkov ho Tajovskému zopakoval. Pod zn. U je myslený Ferko Urbánek, ktorý žil, vtedy už niekoľko rokov v Dohnani. Temer v tom istom čase bol Tajovský v styku s Izidorom Žiakom-Somolickým, ktorý v tých rokoch pracoval v redakcii Národných novín. Akiste sa Tajovský ako k známemu z Banskej Bystrice v mladších rokoch obrátil so žiadosťou, aby mu odtlačil v „Besednici“ niektoré verše. Ale u Somolického tiež nepochodil. Somolický vyčítal mu, že nepozná reč, prozódiu, nevie tvoriť dobré rýmy. (List zo dňa 9. augusta 1895 je uverejnený v štúdii A. Bejblika „Nad pozůstalostí J. G. Tajovského“ v Sborníku „J. G. Tajovský v kritike a spomienkach“, str. 827.) Negatívny postoj k veršom Tajovského bol teda nie len u Škultétyho, ale aj u iných.

Škultéty publikoval Tajovskému v Slovenských pohľadoch už len dve básne a to „Chladný vietor“ (XVII, 1897, str. 168) a „Starý motív“ (XIX, 1899, str. 744). Tajovský však r. 1897 publikoval v Slovenských pohľadoch národopisné práce, a to „Z povier a obyčají v Pohorelej“, „Mladý herceg“, „Hra na mýšku“. Vtedy Škultéty, keď Tajovskému uverejnil opis pohorelských zvykov, odkázal: „Ostatok v augustovom čísle. Tých pohorelských zvykov čím najskorej spíšte ešte viacej.“ Ostatok asi tvorili práce „Mladý herceg“ (zápis z Tajova) a „Hra na myšku“ (zápis z Podlavíc). Slovenské pohľady r. 1897, ani r. 1898 viac z Tajovského prác neuverejnili.

Nám však ide o sledovanie vzniku veršov Gregora-Tajovského. O národopisných zápisoch uverejníme poznámky na príslušnom mieste.

Tajovský sa pokúsil písať aj do Černokňažníka. Popri odmietaní mal aj úspech. A „Jano z Dohnian“ (pseudonym Tajovského) dostal r. 1896 na str. 56 po „Telefone Černokňažníka odkaz: Prosíme pokračovať“. Tajovskému potom uverejnil Černokňažník ďalšie príspevky.

Popri týchto časopisoch usiloval sa Tajovský uverejňovať aj v Katolíckych novinách. Od redaktora Katolíckych novín, Martina Kollára, dostáva odpoveď: „Tajovský: Vaše verše dobre sa čítajú, ale my prosíme len z Vašich poviestok.“ (VIIL, 1896, č. 24.) I neskoršie táto redakcia v odkazoch žiada len prózu, alebo odkazuje, kedy, ktorú prózu uverejní. Aj Národný hlásnik odkazuje (XXIX, 1896 č. 9, str. 215): „Tajovský: Uverejníme, keď bude miesto.“ Skutočne v 10. č. uverejnili Tajovskému prózu „Škoda suseda“. Redakcie čoraz väčší záujem mali o prózu a Tajovský postupne opúšťa poéziu, prechádza na krátku prózu a na dramatickú spisbu. Máme doklad, že Tajovský písal verše i počas svojho pražského pobytu. Zápisnica slovenského študentského spolku Detvan z III. riadnej týždňovej schôdze dňa 5. XI. 1898 hovorí o tom, že „brat Gregor“ čítal okrem pôvodných próz i tri pôvodné verše: „Návrat domov“, „Nad hrobom matkiným“ a „Bolo-bude“. Kritizoval ich V. Šrobár. Z veršov považoval za najvydarenejšiu báseň „Bolo-bude“. Básne pod týmito názvami Tajovský nepublikoval. Dňa 3. marca na schôdzke Detvana predniesol „piesne“, ktoré kriticky rozobral M. Štefánik na schôdzke dňa 10. marca. Posudzovateľ Tajovského verše pochválil. Z dvoch krátkych úryvkov, odcitovaných v spolkovej zápisnici, súdime, že básne ostali neodtlačené. Tajovský v Detvane recitovával verše popredných slovenských básnikov a bol kritikom prednesú iných spolučlenov, prípadne posudzovateľom ich pôvodných veršov.Zasahoval do diskusií o problémoch prozódie.

Posledné verše publikovali Tajovskému kalendáre, a to r. 1899 a 1900. Ide o Slovenský domový kalendár (1899, 1900) a Novú domovú pokladnicu (1900). Celkove v obidvoch publikáciách má Tajovský 6 básní, 5 „pesničiek“ (na spôsob „popevkov“) a 1 preklad, prípadne ponášku „dľa R“. O akého autora ide, nepodarilo sa nám zistiť.

Niektoré svoje verše publikoval Tajovský opätovne po ich odtlačení vo svojich „Omrvinkách“, vydaných r. 1897. Pri veršoch, uverejňovaných v Slovenských novinách alebo vo Vlasti a svete dáva len rok uverejnenia. Okrem nich publikoval v „Omrvinkách“ verše, odtlačené v Čase r. 1896. Ide o noviny amerických Slovákov. Sám Tajovský vo svojej bibliografii uvádza pod názvom: „Amerika, t. j. zakopané práce v Amerických novinách“ tento údaj: „Do Ameriky posielal som v r. 1895 veršíky do tzv. ,Času‘, r. 1896 verše, aj prózu, aj vtipy Rovniankovi, potom zase v r. 1901, 2, 3, 4 na súbehy i povedľa.“ Uvedený časopis bol nám nateraz neprístupný a údaje Tajovského nemohli sme si preveriť.

Prvý pseudonym Jozefa Gregora bol „Tajovský“. Podpísal ním svoju prvú prózu r. 1893. Potom nasledovali pseudonymy a značky Jozef Spevák, J. G., Podsokolovský, S. G., Izäslav, F. K. V tom čase pseudonymy typu „Podsokolovský“ boli najčastejšie. V deväťdesiatych rokoch stretávame v časopisoch pseudonymy: Podčakavský, Podskalský, Predsitniansky a iné. Tajovský si za trvalý pseudonym zvolil pseudonym Tajovský, ktorý neskoršie zamenil len veľmi zriedka.

Verše Tajovského ukazujú na zápas mladého autora o vstup do literatúry, väčšinou zápas neúspešný. Hoci sa o prózu pokúšal súčasne (je temer nepochopiteľné, že Tajovský zabudol vo vlastnej bibliografii na svoju prvú prózu, keď ju zachytil aj Rizner) s poéziou, od poézie sa odvrátil až po niekoľkých rokoch, aby natrvalo zakotvil v próze a v dramatickej literatúre. V obidvoch umeleckých druhoch dosiahol vysokú úroveň, hoci aj tu prešiel hľadaním a ťažkosťami.

„Verše mladosti“ rozdelíme do troch tematickožánrových skupín. Prvú skupinu tvoria „ľúbostné verše“, druhú „žartovné a satirické“ a tretiu „vlastenecko-reflexívne“.

Ľúbostné

V tejto skupine, ktorá tvorí celkovú väčšinu všetkých Tajovského veršov, podávame vo výbere básne z r. 1894 — 1900. V uverejňovaní postupujeme chronologicky. Viacero básní má názov „popevok“ alebo „popevky“. Sú to verše, ktoré sú veľmi blízke ľudovým piesňam. Utvorili sme z nich samostatný celok a jednotlivé popevky číslujeme. Aj z nich podávame len výber.

Väčšina ľúbostných veršov je apostrofická. Prihovára sa k žene konkrétneho mena (Ľudmila, Anna, Božena, Mária) v príslušnej zdrobňovacej forme. Má často nádych žartu i miernej irónie.

Pri jednotlivých veršoch uvedieme ich vydania. Slovenské noviny skracujeme SL. Záznamy v VI. zv. Diela uverejnených veršov bude v pripravovanej „Bibliografii tvorby J. G. Tajovského“.

Anke

Slovenské noviny IX, 20. III. 1894, č. 34

„Anke“ je druhá báseň, uverejnená v Slovenských novinách pod pseudonymom „Podsokolovský“. Básne umiestňovala redakcia SL na prvý stĺpec Besednice.

Boženke

SL IX, 5. IV. 1894, č. 40

Vlasť a svet XII, 5. XII. 1897, str. 733.

Tajovský napísal viacero veršov, kde sa toto meno vyskytuje.

Otázka a odpoveď

SL IX, 5. V. 1894, č. 53

Tajovského Omrvinky. Zošit I. Ružomberok 1897. Nákladom vlastným, str. 11.

Zúfanie

SL IX, 21. VI. 1894, č. 72

Povedzže mi…

SL IX, 26. VI. 1894, č. 74

Či ma verne ľúbi?

SL IX, 7. VII. 1894, č. 79

Ľúbil som, aj ľúbim

Z dediny. Napísal Jozef Gregor. Nákladom spisovateľovým v B. Bystrici r. 1897, str. 31, č. 10.

Ide o tridsaťdva stranovú knižočku, v ktorej Tajovský odtlačil niektoré svoje prvotiny ako z prózy, tak aj z poézie. Z veľkej časti ide o verše predtým už odtlačené. Celkove v knižke „Z dediny“ odtlačil Tajovský 14 básní z rokov 1894 — 1897. Báseň „Ľúbil som, aj ľúbim“ našli sme medzi veršami, ktoré Tajovský spolu s F. Urbánkom poslal Ľ. V. Riznerovi na uverejnenie. V rukopise je medzi „popevkami“, podpísanými pseudonymom „Izäslav“.

Dobre sa maj…

Slovenské pohľady XIV, 1894, str. 369.

Prvá literárna práca, uverejnená vo vedúcom slov. literárnom čosopise. Tajovský použil aj tu pseudonym „Podsokolovský“.

Prosba

SP XIV, 1894, str. 370

Z dediny, str. 28 — 29, č. 3

Otázka

Odtláčame z rukopisu básní, poslaných s listom z 9. septembra 1895 Riznerovi. Podpísaný „Izäslav“.

Veru by…

Odtláčame z toho istého rukopisu.

Dievča už sa…

Z dediny, str. 30, č. 6

Zaspala

Z dediny, str. 30, č. 7

Povedz mi…

Z dediny, str. 32. Tajovský pod básňou uvádza, že bola uverejnená v Čase (amer.) r. 1896.

Milému

Vlasť a svet XII, 21. III. 1897, č. 12, str. 182. Uverejnené pod zn. „J. G.“.

Nepozeraj, dievča…

Vlasť a svet XII, 4. IV. 1897, č. 14. Uverejnená pod zn. „S. G.“.

Chladný vietor…

Slovenské pohľady XVII, 1897, str. 168. Odtlačené pod menom Tajovský. Z dediny str. 29, č. 4. V čase uverejnenia začal už Tajovský opúšťať značky a pseudonymy svojich prvých literárnych krokov.

Ružička a pníček

Z dediny, str. 31 — 32, č. 13

Veľmi hrdá

Z dediny, str. 30, č. 8

Pri kozúbku XI, 1899, č. 1, str. 7. Uverejnená v beletristickej prílohe časopisu Obzor pod plným menom „Jozef Gregor-Tajovský“.

Pusťže ma…

Pri kozúbku IX, 1899, č. 3., str. 20. Uverejnené pod pseudonymom „Izäslav“. Obidve básne sú odtlačené v časopise, kde „hlavným spolupracovníkom“ bol Ľ. V. Rizner. Báseň „Pusťže ma…“ je poslednou v rukopisnom sborníčku, ktorý poslal Riznerovi r. 1895.

Starý motív

Slovenské pohľady XIX, 1899, str. 744

Pesničky

Slovenský domový kalendár XVII, 1900, str. 55. Uverejnená, ako aj ďalšie dve, pod značkou „-g-“ a s hlavným názvom „Piesne“.

Tušenie

Nová domová pokladnica II, 1900, str. 90

Či ma…?

Nová domová pokladnica II, 1900, str. 91

Nieto!

Nová domová pokladnica II, 1900, str. 91

Popevky

Pod prostým názvom „popevok“ alebo „popevky“ odtláčal Tajovský verše piesňového charakteru. Pre VI. zv. Diela vybrali sme len niektoré z nich. Zaraďujeme ich chronologicky a číslujeme podľa nového poradia. Usilujeme sa však zachovať pôvodné celky.

1. Vlasť a svet X, 21. IV. 1895, č. 16, str. 11. Zn. S. G. Omrvinky, str. 6. Tajovský odtlačil tento verš medzi „Popevkami“. Označil ho č. III. a dátumom 1895. Poslal ho aj Riznerovi, ktorý si poznačil do rukopisu, kde bol publikovaný.

2. — 4. Vlasť a svet X, 24. II. 1895, č. 8, str. 11. Zn. J. G. Popevok č. 2 uverejnený v Omrvinkách str. 6, popevok č. 4 na str. 7.

5. — 10. Odtláčame z rukopisu básnického sborníčka poslaného Riznerovi. Popevok č. 9 bol uverejnený v časopise Vlasť a svet XI, 19. I. 1896, č. 3, str. 3. Verš č. 10 uverejnil časopis Vlasť a svet XI, 19. I. 1896, č. 3, str. 3 samostatne pod názvom „Popevok“.

11. — 12. Vlasť a svet XII, 5. XII. 1897, č. 49, str. 773, V Omrvinkách str. 12 je uverejnený popevok č. 11. Predtým v Slovenských novinách pod názvom „Boženke“.

Žartovné a satirické

Do tejto skupiny zaradili sme niekoľko veršov na ukážku. Aj niektoré verše v predošlej skupine mali náznak satirickej poézie.

Sebavedomá

Omrvinky, str. 4

Tajovský uvádza pod básňou, že bola uverejnená v časopise Černokňažník r. 1895. Jeho údaj nepodarilo sa nám overiť.

Za našima…

Z dediny, str. 29, č. 5

Tajovský udáva vznik r. 1896 a uverejnenie v Čase (amer.). Pre neprístupnosť časopisu neoverili sme si tento údaj.

Vzdych

Z dediny, č. 12

Tajovský udáva len rok 1896.

Dohnanská

Černokňažník XXI, 1896, str. 5

Autorstvo pripisujeme Tajovskému podľa jeho vlastného údaja v bibliografii „Moje literárne pokusy a práce“, ktorý nasleduje po zázname o „Ľúbostných piesňach“, uverejnených v Černokňažníku r. 1896. Tajovský poznamenal: „Tam má byť aj ,Dohnanská’, pre ktorú mi poslal notár žandárov hľadať, poburujúce spisy.“ Uverejnené pod pseudonymom „Škrab-škrab“ — zrejme narážka na tendenciu básne, napísanej na matrikára, fakticky na notára.

Ľúbostné piesne nešťastného zaľúbenca

Černokňažník XXI, 1896, č. 11, str. 87

Sviežich Hana

Slovenské listy III, č. 15, str. 2 (14. IV. 1901). Odtlačené pod zn. „J.“ Báseň uviedol Tajovský v bibliografii svojich prác.

Za mužom

Slovenské listy III, č. 16, str. 3 (21. IV. 1901). Odtlačené pod zn. „-ý“. Autorstvo Tajovského poznávame podľa toho, že za touto značkou nasledujú dva „žarty“ z Trnavy a po nich „Korheľská“ z Tajova. Tajovský poslal príspevky v čase svojho pôsobenia v Trnave.

Vlastenecko-reflexívne

Sem zhrnuli sme básne, v ktorých Tajovský vyjadruje svoje národné uvedomenie, svoj názor na postavenie slovenského národa.

Turcu

Uverejňujeme z rukopisného sborníka, poslaného Riznerovi. Podpísaný „Izäslav“.

Rodu

Z rukopisného sborníka.

Dve túžby

Z dediny, str. 28. Pod básňou Tajovského dátum vzniku 1896.

Zbohom

Katolícke noviny XLVIII, 1897, č. 18, str. 142. Jediná báseň Tajovského, odtlačená v tomto časopise, ktorý žiadal od neho ďalej už len prózu.

Do „Ameriky“

Slovenský domový kalendár XVI. 1899, str. 79. K básni je pripojená ilustrácia s kresbou hrajúcich sa detí.

Cudzí a brat

Z dediny, str. 28, č. 2

Pri kozúbku IX, 1899, č. 1, str. 5

Pri prvom uverejnení je dátum vzniku 1896.

Moja pieseň

Nová domová pokladnica II, 1900, str. 60

Môj poklad

Nová domová pokladnica II, 1900, str. 70

Poznámky k textovej úprave

V VI. zv. Diela pri prácach, ktoré majú viac než jedno vydanie, postupovali sme tak, že za základný text volili sme posledné vydanie. Ak sme v rukopisnej pozostalosti našli autorom skontrolovaný a doplňovaný predtým už publikovaný text, použili sme ho ako základný text. Tam kde sme sa uchýlili od tohto pravidla (volili sme za zákl. text 2. vyd. „Sľubov“ a nie 3. vyd.), osobitne sme to uviedli. Usilovali sme sa rešpektovať čo najväčšmi autorov jazyk, aby sa nezotreli znaky autorovho vývinu. Zasahovali sme do slovníka len vtedy, keď išlo o slová, ktoré sa rozchádzajú so slovným fondom spisovnej slovenčiny a z hľadiska jazykovej správnosti sú chybné. Vychádzali sme z praxe Oddelenia slovenskej a českej klasiky v SVKL. Ostatné zásahy majú povahu pravopisných opráv, pravda, dotýkajú sa niekedy hláskoslovia a v menšej miere tvaroslovia. Popis týchto zásahov uviedli sme v poznámkach I. zv. Diela. Rešpektovali sme interpunkciu pôvodín, zasahovali sme v minimálnej miere, a do slovosledu len v najnutnejších prípadoch.

Zásahy do slovníka a hláskoslovia: ač, ačpráve > hoci, poneváč > pretože, keďže, ovšem > pravda, pravdaže, patrne > asi, až na > okrem, cestou > prostredníctvom, nabídka > ponuka, výtisk > výtlačok, plášť (včelí) > plást, delnícky > robotnícky, válečný > vojnový, vyne > vyberie, kúriť > fajčiť, častej > častejšie, bezsporne > nesporne, nazadku > pozadu, hodčo > hocčo, trikráľový > trojkráľový, kaviarničkou > kaviarenskou, barvami > farbami, kotáľ > kotol, vdolky > dolky, strižok > ústrižok, pidimužík > piadimužík, čakáleň > čakáreň, berávať > brávať

Karol Rosenbaum