ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dívala sa do zrkadla a posmešne sa usmievala sama na seba.

Najtrpkejšiu zkúsenosť života už mala za sebou: že mužskí ináč, ó, celkom ináč milujú, ako ženy; a od tých čias sa stala pani Judita nebezpečnou — sama pre seba: neľúbila nikoho, ani seba nie, len svoju krásu pestovala, ako nejaký exotický kvet. Ju sklamala láska — dobre, vlastne zle; teraz oklame ona lásku! Ako vidno, bola na zlej ceste.

Pán Ladislav Okoličányi, jej muž, bol veľmi milý človek — pre iných. Len pani Judita vedela o ňom, že má i veľmi nemilé vlastnosti; jemu ďakovala trpkú zkúsenosť o mužskej vernosti, a preto mávala ten divný úsmev, keď bola reč o láske; mladé dievčatá sa jej bály. Niekedy bola ako búrka v Tatrách…

Ale teraz nie, lebo sa obliekala na bál k bývalému županovi.

Narodila sa, vyrástla a žila v Hornom Uhorsku, slovenská krv farbila jej tváričku ružovou ľúbeznosťou, a ona, polovedome, polo nie, milovala tú slovenskú krv a ešte viac — slovenskú zem.

Ležať v sene, prižmúriť oči a načúvať spev dievčat, to boly jej najšťastnejšie chvíle v živote.

A často sa škandalizovala tá „prvotriedna“ spoločnosť stoličná, keď vravela o sebe, že je ona Slovenka.

Že bola mladá, krásna, kapriciózna a bohatá, boli by jej odpustili i to, keby bola tvrdila, že je — Židovka. Ale to nevravela; pani Judita bola skrz-naskrz estetická…

Z mužských si nerobila nič; neimponovalo jej ani to, že Géza Rubínyi prelumpoval svoj majetok, zo žiaľu, že ona nechcela s ním tancovať, a že Ferko Motešický v januári preplával Váh, aby mohol ísť s ňou na saniach do Horných Motešíc. Jej to spravilo len na minútu nejaký dojem.

„Rovnakí sú všetci, rovnakí!“ hovorievala a lámala srdcia tak, ako hluché orechy.

Vravím, bola na zlej ceste.

Že mala už povesť, aká je kapriciózna a pritom chladná, krásna a nesvedomitá, z toho si ona málo robila. A pán Ladislav čušal… neopovážil sa veľmi hovoriť… nikdy nemal celkom čisté svedomie… Hja, kačica je komótnejšie zviera, ako labuť v chlievci lásky — no a Marka v domčeku pri Váhu nebola ani kačica, ale hus. Škoda, že pán Okoličányi obľuboval husaciu pečienku…