ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vonku bola zima, až tak prašťalo.

Hajdúsi mali srieň na fúzoch a sneh im vržďal pod čižmami.

„V takej zime vyjsť do hory!“ divil sa starý Ondro a vypľul, až tak fŕkalo. „No, či to niekto slýchal? Keď tá naša pani majú vždy také čudné apetíty!“

Len on a Hanka išli s paňou do hory. Tam v horárni sa obliekala pani Judita na bál.

Z Viedne jej vlastnoručne doniesol Gašpar Madunický bednu; nikto nevedel, čo bolo v nej. Keď ju vyložili na sane, sama pani Judita dávala pozor, aby sa bedne nič nestalo.

A teraz bola konečne tu, v osamelej horárni, slovenský sneh ležal na slovenských svrčinách, široko-ďaleko nikoho, len ona, Ondro a Hanka.

Hanka bolo dievča ako srna a pravá ruka panej Judity. Starý hajdúch hundral po celej ceste a spomínal vlkov a zbojníkov.

Ale pani Judita ukázala biele zúbky a pekne vyloženú pištoľ; Ondro kývol plecom, a koníky letely ďalej do hory.

V lete bývala často po pár týždňov v horárni — to bolo vidieť hneď. Kuchyňa zariadená, panina izba tiež. Vo veľkej zelenej peci blčal veselý oheň, domček bol ako zakliaty vo vysokom snehu; neďaleko bolo vidno stopy jeleňov, čo hľadaly pokrm.

Pani Judita bola tak pozakrúcaná do velikánskej bundy na saniach, že by ani na dlhšej ceste nebola zamrzla, nie to takto na pol hodiny od stoličného mesta.

V izbe bolo príjemne teplo, kúrilo sa už od týždňa, nízke oblôčky domčeka ako by sa už zďaleka usmievaly na svoju paniu; vnútri stôl, stoličky z čerešňového dreva, všade srdiečka pekne vyrezávané na nich. V tom domčeku strávila prvé týždne svojho manželstva. Vtedy mal pán župan ešte viac vlasov a menej zkúseností, a Judita nemala toho čudného výrazu v očiach. Ale to bolo všetko už ďaleko za ňou. Do horárne chodila v lete sama, pán župan mal mnoho roboty… Ona stiahla červené ústa, keď to počula…

V košíku Hanka doniesla dobre zapakované chladné mäso, fľašu červeného vína, biely chlieb a všelijaké sladkosti. Večer mali prísť po ňu s fakľami mladí gavalieri. Veď im vravela, že tento raz uvidia na bále niečo, čoho ešte nikdy nevideli. Pri tom sa tak huncútsky a milo, ach, a tak veľmi po evovsky usmievala, že by štyria bratia Hajnócovci boli šli za ňou nie na polhodinovú vychádzku do zasneženej hory, ale, ako vraveli, i do pekla.

No skoro sa im to splnilo… Zvláštna vec, že v tie časy, keď naše staré matky krotko a sladko vyšívaly a varily, spievaly nábožné piesne a prelievaly slzy v dobe ešte veľmi pod vlivom Goetheho „Werthers Leiden“ stojacej, žila Judita Okoličánka, pokladala sa za Slovenku a pobláznila do seba mládež troch stolíc…

Ona tiež čítala „Werthers Leiden“, ale popri tom si krútila „lokne“ na ružový papier — na ňom verše k nej od mladého básnika, ktorý sa neskôr stal povestným maďarským poetom… nie, na ňu neúčinkoval už žiaľ mladého Werthera.

Pred bálom pila vždy chladný čaj; hovorievala, že ani pri najohnivejšom tanci sa potom nerozčervenie príliš.

Hádam od toho mala potom také oči, ako acháty? Jej nepriateľky to aspoň povrávaly — a ona mala ich dosť…

A počala sa veľká procedúra obliekania.

Príroda stvorila Juditu Okoličánku v obzvlášte dobrej nálade. Ako keby bola chcela ukázať, čo vie, keď chce, stvorila ju.

Ó, tie naše staré a prastaré matky! Musely byť veľmi trpelivé duše. Dnešná žena by nemohla nosiť krinolínu — a ony ju nosily bez reptania.

Ešte tomu neni šesťdesiat rokov, keď bola šírka ženskej sukne, meraná na spodku — 10 metrov. Aby táto masa stála, potrebovala všelijakých podpôr.

Spodné sukne sa počaly premieňať na matrace, robily ich z konskej srsti, povrazov a slameníc. A že sa konská srsť po francúzsky volá „crin“, nazvali tento báječný nástroj krinolínou. Nad krinolínou nosily ešte flanelovú sukňu a nad tou perkálovú… potom ešte koleso z konskej srsti, na tom dobre vyškrobenú sukňu, a ešte jednu ľahkú. A len na celý tento nástroj prišla sukňa parádnych šiat. Tá stála potom ako zvon. A to bola najvyššia krása! Panie nosily v rokoch 1850 — 60-tych dlhé čipkové nohavičky, potom flanelovú sukňu, na tri a pol rífa širokú, potom sukňu, mäkkou vatou futrovanú až po kolená, hore vyššie kosticami pretiahnutú, na tom škrobenú sukňu z plátna s troma škrobenými „volánmi“, na tom dve mulové sukne. Dosť.

Trvalo to dosť dlho, kým vymysleli miesto vankúša z konskej srsti niečo iné, oceľové ráfy. Bolo to ako ohromné papagájové klietky a pozostávalo z 24 kusov.

Šikovný človek vymyslel potom neskoršie „cage diamant“ — diamantovú klietku. Vážila len pol funta. Od tých čias ženy malý ľahší život. Prirodzená vec, diamantov na nej nebolo.

I Judita Okoličánka mala všetky tieto nástroje, ale dnes, ó, dnes zblednú všetky ženy od závisti, lebo ona bude mať prvá „magickú krinolínu“.

Jediným pohybom bude môcť krinolínu rozšíriť a zúžiť, ako bude chcieť. Niečo neslýchané! Ani Lujzika Rakovská, ani Mária Nedecká netušily o podobných veciach, a to boly jej najhoršie — priateľky.

Achátové oči sa blyšťaly od radosti, keď s Hankou vypakúvala bedňu.

Pred osemdesiatimi rokmi dámy maly na spodku šiat skromne len jeden „volán“, o pár rokov ich bolo už dvadsaťpäť, a Judita Okoličánka mala ich už deväťdesiattri.

Až jej líca horely, keď ich čítala. A bolyže to šaty!

Biely atlas, na ňom od spodku tých deväťdesiattri tulových volánov a celé šaty pokryté ľahkým závojom. Čo to bolo?

Judita rozmýšľala. Všetko to bolo ľahké, nežné, ako sen, ako nejaká vízia. Krep, barége, muselin, všetko priezračné, grenadine, tarlatan, jaconas, organdi, tul nosily dámy tej doby, len ona, ona bude mať šaty z „kryštálovej gaze“, ľahkej ako nádeja, plnej túžby a nežného tušenia, z dvoch rozličných farieb ako by zbásnené…

Judita nepomyslela na to, čo je po tom všetkom — nie, magická krinolína a vlny závoja sú pekné, ale ona, ona je krásna.

Zlaté, „túžobné lokne“ padaly na nahé plecia, hrdlo hladké, biele, okrúhle, ramená ako zo živého mramora, achátové oči v mladej tváričke…

Stála pred zrkadlom a probovala magickú krinolínu.

Malá izbietka bola naplnená jaganím šiat a bielych pliec. Ani tušenia nemala o tom, že sa horúce belasé oči dívajú na ňu cez sklo nízkeho oblôčka.

A dobre bolo tak, ináče by sa nebola pokojne obliekala.

Vonku zavržďal sneh, ľahký krok mladého šuhaja sa blížil k dverám.

Jeden skok — už ležala Hanka poviazaná v malej kuchynke, ani hnúť, ani zavolať nemohla od úžasu.

On otvoril tichúčko dvere a zastal v nich.

Aký to bol divný šuhaj?

V sedliackych šatách, tmavom kepeni, širokom klobúku — v opasku zbraň.

Judita sa obrátila.

Bola smelá, smelšia ako hociktorá žena jej doby a jej spoločnosti — predsa sa zľakla.

Oprela sa o stôl, volány na hrudi sa triasly, tvárička bola razom priezračne biela.

Šuhaj sa ešte vždy díval na ňu.

Chlap ako hora, vysoký, tenký, tmavé vlasy a horúce belasé oči, ktoré sa rovno dívaly do jej očú.

Judita si myslela, že i on musí počuť bláznivý tlkot jej srdca. Ona sama tu prostred hory, sama s povestným zbojníkom. Veď to nemôže byť nik iný ako Holubár…

Ešte bola v ľude živá rozpomienka na Jánošíka, a v nepokojných časoch pre revolúciu kde-tu zjavili sa i na Horniakoch zbojníci. I teraz šarapatili. Ach, aký nesmysel ísť do hory! robila si výčitky. Ale teraz už bolo neskoro…

„Čo chceš?“ spýtala sa ho, darmo sa vynasnažujúc mať pokojný hlas.

Krásna mladá žena sa bála…

On, akoby onemelý, tmavo díval sa na ňu.

Judite sa zdalo, že je nekonečne dlho, čo takto stoja, a to trvalo len sekundu.

„Pištoľ, pre Boha — kde mi je pištoľ?“ — blyslo jej hlavou.

Márna úfnosť.

Spravil skok, a chytil ju za ruku. Judita skríkla — vrhla sa zpät, a už blkotaly ľahké šaty v plameni sviečky, ktorá stála za ňou.

Šuhaj šmahol za čipkami, pritisol rukou plameň — bolo po nebezpečenstve.

Predsa ju držal za krátuškú sekundu v náručí a počula silný klepot jeho srdca, a jeho pery len že sa nedotkly jej vlasov — tak blízko jej bol.

Striasla sa od hrôzy a rozčúlenia.

„Pani, nebojte sa!“ oslovil ju konečne. „Vám nestane sa nič, len vaše zlato musím mať“ — ukázal na šperky, ktoré ležaly na stole. „Ja ich nepotrebujem,“ dokončil opovržlive, „ale kamarátom to musím dať.“

Judita si vydýchla. Prvá hrôza jej prešla. Nie, tento človek, čo ju práve ratoval od ohňa, jej neublíži. No, a čo len šperky — veď tie ešte dostane zpät! A keď i nie.

„Len tento prstenček mi nechajte!“ prosila, ukážuc na tenušký skromný prsteň. „Mám ho od nebohej matky!“

On sa odvrátil.

Judita ho prvý raz videla s boku. A ešte i v tomto momente zbadala „bajonetový profil“ zbojníka. Profil, za ktorým sa blaznely dámy vysokej spoločnosti tej doby.

Paralelná rovná čiara čela a nosa, spojená krátkou priečkou, i podnes najväčšia zriedkavosť. Mladý zbojník jej odovzdal prsteň a vzdychol si.

S Juditou sa stala razom premena, už sa nebála. Možno, posmeľovala ju i myšlienka, že každú chvíľu môže počuť sánky štyroch Hajnócych.

Len jedna sviečka horela, druhá ležala zrútená na zemi, z kachličiek svietil červený plamienok. Ako tak stála Judita, opretá o tmavé drevo steny, čipky okolo pŕs a pliec strhnuté a spálené, achátové oči v tajnej tôni mihalníc, volány šiat boly ani biele oblaky, a ona ako pekný smutný anjel.

Zelená košeľa zbojníkova mala jedovatý lesk, vpila do seba svetlo jedinej sviečky, šuhaj počal hovoriť.

Bez pýtania rozložil Judite svoj celý život: krivdu, žiaľ, zármutok…

Tak sa stal zbojníkom.

Ako by sa spovedal v chráme, tak vravel pred Juditou.

A ona sa cítila, ako keby ho už dávno, dávno bola poznala. Pyšná Okoličánka sa dlho a milo shovárala so ztrateným šuhajom.

*

Keď o štyri týždne jedného rána prebúdzala sa pani županová, počula krik a lomoz na širokých chodbách stoličného domu.

Nahnevano zvonila na Hanku.

Ale už sa dvere roztvorily a v nich stál sám pán Okoličányi.

„Jutta, už ho máme!“ zvolal pyšne, vykrútiac si fúzy.

Za županom drábi a hajdúsi a medzi nimi, ruky sputnané, roztrhaný, zakrvavený — Holubár.

Judita v nočných šatách, biely čepček na hlave, práve chcela vložiť ružovú nôžku na koberec z labutieho páperia, keď zbadala tento zjav.

Zahodila na seba čipkový plášť, pomaly vstala, a dlho a pozorne sa dívala na krvavého zbojníka.

A melancholicky, ticho a mäkko vravela mužovi:

„Ale, ale, čo ti prišlo na um… Nikdy som ja tohoto človeka nevidela.“

A tým mu ratovala život…

To bola jediná láska v živote Judity Okoličánky.