Elena Maróthy-Šoltésová

Pochádzala z rodiny slovenského básnika obdobia romantizmu Daniela Maróthyho. Aby naplnila svoje predstavy o budúcnosti – ovplyvnená domácim prostredím chcela sa venovať literatúre a činnosti pre národ, pragmaticky sa vydala za staršieho, národne orientovaného obchodníka Ľudevíta Šoltésa z Martina. Manželstvo z rozumu jej pomohlo dostať sa do Martina — do mesta považovaného v tých časoch za centrum slovenského kultúrneho a národného života, kde žila až do svojej smrti.

Po celý svoj život sa v rámci dobových možností angažovala v ženskom hnutí. Zdôrazňovala potrebu vzdelania žien a ich miesto v národnom hnutí — tieto myšlienky našli uplatnenie aj v jej dielach. Angažovala sa v spolku slovenských žien Živena, od roku 1894 do roku 1927 bola jeho predsedníčkou. Redigovala aj almanachy a rovnomenný časopis, ktoré spolok vydával. Okrem toho prejavovala pozoruhodne presné a jasnozrivé názory na dobovú slovenskú literatúru a autorov. Poskytla napríklad výraznú oporu B. S. Timrave, keď sa v dobových polemikách zastala jaj prozaických prác a vyzdvihovala ich kvality. Jej názory na literatúru prezentujú dve knihy — Korešpondencia Timravy a Šoltésovej (1952) a Pohľady na literatúru (1958).

V literárnej činnosti E. M. Šoltésovej možno pozorovať znaky oboch línií slovenskej realistickej prózy. Nachádzame u nej spoločenský typ prózy, ktorý sa vyznačuje rozsiahlou kompozíciou umožňujúcou tematizovať predovšetkým národnú problematiku. Uplatnil sa v tzv. ideálnom realizme, najmä v diele S. H. Vajanského, u E. M. Šoltésovej je ním poznačený dvojzväzkový román Proti prúdu (1897). Dôležitá časť jej tvorby však rovnako nesie známky „objektívneho realizmu“, ktorý sa uspokojuje s menšími žánrami a zameriava sa na zachytenie „detailov života“.

Do literatúry vstúpila krátkymi prózami uverejnenými v časopise Slovenské pohľady - Na dedine (1881) a Prípravy na svadbu (1882), ktoré charakterizuje zobrazovanie každodenných výjavov z dedinského života sprevádzané triezvym a vecným pohľadom a dokumentaristicky presným jazykom, ktorý bol u Šoltésovej prítomný aj neskôr.

Na dobové pomery výraznú polemiku vyvolal Šoltésovej spoločenský román Proti prúdu (1894), kde sa pod vplyvom S. H. Vajanského vyslovila k tzv. zemianskej otázke. Román zobrazuje návrat zemana Pavla Šavelského k národu, ktorý je motivovaný jeho manželstvom s Oľgou Laskárovou. Autorka si sama bola vedomá, že jej obraz slovenskej spoločnosti, ako ho podala, je viac idylickou predstavou než realitou. Do diskusie o románe sa zapojili S. H. Vajanský, M. Kukučín, T. Milkin, J. Vlček, ako aj samotná Šoltésová.

Osobnú tragédiu, smrť malej dcéry Elenky a dospelého syna Ivana, spracovala v zápiskovej knihe Moje deti, ktorá vyšla v dvoch zväzkoch v rokoch 1923 — 1924 a predstavuje jej najviac oceňovanú prácu. Jej podkladom sa stali Šoltésovej zápisky vznikajúce niekoľko desaťročí. V roku 1885 uverejnila v almanachu Živena prózu Umierajúce dieťa, ktorá sa neskôr, v prepracovanej podobe, stala súčasťou knihy. Denníkové záznamy spojené s každodennými starosťami a výchovou detí sa v texte zvýznamňujú vo svetle tragického osudu syna a dcéry. K autobiografickým prózam patrí i spomienková kniha Sedemdesiat rokov života (1925).

Hoci literárna tvorba E. M. Šoltésovej zostala v tieni „klasikov“, jej prozaická, kultúrna a organizačná činnosť tvorila od začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia až do tridsiatych rokov 20. storočia dôležitú súčasť slovenského kultúrneho života.

Literatúra:

KAŠŠAYOVÁ, T. (ed.): Elena Maróthy Šoltésová. Martin : Matica slovenská, 1987.

ČEPAN, O. : Próza slovenského realizmu. Bratislava : Veda, 2001.

ŠTEVČEK, J.: Esej o slovenskom románe. Bratislava : Tatran, 1973.

ŠIMKOVIČ, A.: Memoárová próza E. M. Šoltésovej. In: Slovenská literatúra, roč. 44, č. 3.