ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 1643, večer pred Michalom. U Michala Horváta, tamojšieho chýrneho pravotára, rečeného literáta, zhromaždilo sa na jeho meniny veľa hostí z mesta i z okolia. Medzi prítomnými na hostine bol aj jelšavský farár a senior Krištof Lovčány a profesori vyššej jelšavskej školy:^[1] Ján Augustini, Andrej Szentkereszty zo Svätého Kríža a Daniel Sinapius Horčička, slovenský spisovateľ a literárny odporca Horvátovcov. Zo zemanov okrem iných tam boli páni Szekérkay, Zatroch, Zubál, Chujava; z mešťanov Grnáč, Frčka, Zapletal, Pijava a veľa iných. Pred večerou si páni hostia zasadli do bočných izieb, a jedni zotrvávali v priateľskom rozhovore, druhí hrali v tých časoch obľúbenú hru v kocky. Medzitým, zdravkajúc domácemu pánovi, popíjali vínce. Pán farár a profesori i podaktorí mešťania zasadli si vo vedľajšej izbe okolo stolíka a pustili sa do politizovania.

Rozhovor začal Lovčány:

„Tá naša Uhorská krajina sa nijako nemôže dožiť pokoja, ktorý by tak veľmi potrebovala, aby jej už raz aspoň staré rany zaceleli.“

„Staré nezaceleli a nové sa zasa robia,“ povedal Augustini.

„Zo Sedmohradskej prichádza na nás ustavične hrmavica,“ pomiešal sa do reči Szentkereszty, „s prívalom a s krupobitím, a vzbura vzbure ruku podáva. Sotvaže Bethlen zažmúril oči, už zástavu odboja za slobodu a náboženstvo vyzdvihol Juraj Rákóczi, a tuším ani toto nebude posledná hrmavica.“

„Počuť,“ pokračoval Lovčány, „že ho stíha cisárske vojsko pod Eszterházym^[2] a Vešelínom a tlačí späť, odkiaľ prišiel, do Sedmohradska.“

„Rád by som vedel, kto a odkiaľ je Vešelín. Toto mi je celkom homo novus,“^[3] spytoval sa Grnáč.

„Ja viem o ňom len toľko,“ vysvetľoval Lovčány, že jeho predkovia pochádzajú z Poľska a že si nadobudli uhorský indigenát^[4] a statky v Novohrade blízko Fiľakova. Ich potomok Fraňo Vešelín však už od útlej mladosti vyvolil si vojenský stav a doteraz bojoval pod veliteľstvom palatína Eszterházyho proti Rákoczimu i proti Turkom.“

„Lenže ako počuť, nie s veľkým šťastím,“ vysvetľoval Augustini, „lebo v boji s Turkami stratil Veľký Varadín a Novohrad a Rákóczi ho i s Eszterházym pri Košiciach porazil na hlavu. V roku 1631, 15. marca, tam vtedy padlo z cisárskych do šesťtisíc mužov a dvetisíc zajali. Medzi zajatcami bol aj Vešelín.“

„Vojenské šťastie býva premenlivé,“ povedal Lovčány. „Musíme však pochváliť nielen Vešelínovu osobitnú hrdinskú udatnosť, ale aj vodcovskú obozretnosť.“

„Možno,“ kývol Augustini, „lenže čo sa terajšej vojny týka, jedno je isté, že ju nezačal Rákóczi, ale sám cisár, keď po Bethlenovej smrti sedmohradské stavy, hoci ešte pred jeho smrťou Kataríne Braniborskej, vdove po ňom, vernosť prisahali, no po jeho smrti vyhlásili Juraja Rákócziho, Žigmundovho syna za Bethlenovho nástupcu. Cisár Ferdinand^[5] hneď po tom vyslal palatína Eszterházyho s vojskom, aby zaujal Sedmohradsko a šesť uhorských stolíc.“

Do izby vošiel Horvát s niekoľkými zemanmi.

„Tak je,“ pritakal Augustinimu, „a Rákóczi s pomocou Turkov vyhnal dobitých cisárskych zo Sedmohradska.“

„Páni, Ferdinand II. sa narodil na zlej planéte,“ precedil Szekérkay.

„Tak to vyzerá,“ pritakal Szentkereszty, „lebo s jeho nastúpením na trón začala sa v Čechách táto osudná, nesmierne dlhá a krvavá vojna, ktorá pustošila krajiny ohňom a mečom a potokami krvi zaplavila nielen celú rakúsku dŕžavu, ale aj polovičku Európy.“

„A hľa, aký zmätok nastal u nás,“ pokračoval Horvát. „Keď si náš národný hrdina Juraj Rákóczi získal Turkov a prostredníctvom poslov podpísal zmluvu i so Švédmi, rozposlal príhlasy aj maďarskému národu, vyzývajúc ho do boja za krajinské slobody a náboženstvo, väčšina zemianstva i obecný ľud hrnie sa pod jeho zástavy. A cisár Ferdinand III.^[6] poslal uhorským národom tiež príhlasy, v ktorých nás pred Rákóczim vystríha ako pred buričom.“

„Palatín Eszterházy a Vešelín prichodia na Slovensko a zvolávajú pod svoje zástavy všetkých cisárovi verných,“ vzdychol Augustini.

„Dožili sme sa smutných časov,“ povedal Horčička trpko, „keď podľa písma syn povstane proti otcovi, otec proti synovi, brat proti bratovi a jeho vlastní sú mu nepriateľmi.“

„Žiaľbohu, že sa toto všetko deje a krv vylieva pod zámienkou viery a náboženstva, hoci Kristovo učenie káže pokoj,“ povedal Lovčány.

„Ale ľudia vo svojej zaslepenosti si myslia,“ skočil mu do reči Horčička, „keď sa navzájom vraždia, že tým slúžia bohu.“

„Čože tam našich pánov po viere a náboženstve,“ hodil rukou Grnáč. „Veď aj ten Vešelín, o ktorom sa teraz toľko hovorí, bol kalvínom, ale pod Pázmánovým^[7] vplyvom sa stal katolíkom.“

„Pázmán nielen Vešelína,“ vysvetľoval Augustini, „ale asi päťdesiat rodín vedel obrátiť na katolíkov, a to: Zriniovcov, Batyániovcov, Thurzovcov, Forgáčovcov, ktorí teraz i svojich poddaných nútia prestúpiť, odoberajúc im kostoly.“

„Ako to mohol Pázmán vykonať, to nepochopím,“ čudoval sa Zubál.

„To je dostatočným dôkazom toho, že spomínaným vysokým famíliám v Uhorsku luteránstvo nebárs ležalo na srdci,“ pokračoval Horčička. „Títo ho potrebujú len pre svoje politické ciele a aj luteránmi sa stali azda len preto, aby si kláštorské a kňazské majetky i dežmu mohli prisvojiť. No len čo sa im z druhej strany pri Pázmánovi ukazovali lepšie výhľady na svetské hodnosti, na vysoké úrady a vyznačenia, hneď a hneď sa luteranizmu obrátili chrbtom.“

Chujava zdvihol pohár:

„Nech žije sloboda! Nech žije Rákóczi. Každý opravdivý uhorský zeman a vlastenec je v politickom zmysle protestant a pripije mu na zdravie!“

Všetci vzali poháre a kričali: „Vivat Rákóczi!“

„Protestantizmus je číročistou náboženskou zásadou a s politikou nemá celkom nič,“ odporoval Horčička.

„Ja si dovolím tvrdiť,“ povedal Horvát, „že uhorský protestantizmus sa vyznačuje zvláštnosťou, že protestuje a protestuje proti všetkému, čokoľvek od Nemcov pochodí, už či je to dobré alebo zlé.“

„Domine spectabilis,“^[8] čuduje sa Horčička, „nuž a veď vari i protestantizmus prišiel k nám z Nemecka.“

„Protestujem,“ volal Horvát, „ja totiž robím rozdiel medzi pravým a nepravým protestantizmom. Ten pravý došiel k nám zo Ženevy, a ja v tomto prípade držím s Kalvínom,^[9] aby mi nikto nemohol vyhodiť na oči: Tvoja viera je nemecká!“

„Veď sú hádam i Nemci ľudia ako my. A či by sme ich azda len preto mali nenávidieť, že sú Nemci?“ spýtal sa Horčička.

„Ľudia sú, ale sú Nemci,“ stál na svojom Horvát.

„Vivat,“ zdvihol Szekérkay pohár, „za túto pohotovú odpoveď pripíjam na zdravie domáceho pána: Spectabilis et perillustris dominus, dominus Michael Horvát, literator doctissimus ac celeberrisimus vivat!“^[10] Všetci vydvihli poháre, štrngajú si a kričia:

„Vivat!“

„Už je to len pravda,“ pokračoval Zatroch, „že náš domáci pán, pán brat Horvát, právom si zasluhuje čestné meno literator, lebo či už vezmeš historiu patriae, čiže corpus juris, či diplomata regum, čiže naše zemianske genealógie,^[11] tu sa mu veru v našej Gemerskej stolici, ba ani v desiatich nikto nevyrovná.“

„Ja som sa neraz nemohol vynačudovať, že pán brat Horvát cituje Anonyma, akoby ho mal v piatich prstoch,“ povedal Zubál.

„Ja musím úprimne vyznať,“ priznával sa Szekérkay, „že hoci som už mnohokrát prečítal Anonyma, predsa ešte vždy mnoho temného nachodím v ňom.“

„Napríklad?“ spýtal sa Horvát.

„Spomeniem len jedno. Anonymus píše: Illi qui dicuntur hetumoger^[12] — čo to boli za ľudia?“ spytuje sa Szekérkay.

„Možno Kumáni alebo Čudi,“ odpovie Augustini.

Horvát si vykrútil fúzy a povedal:

„Nihil horum!^[13] — hetumoger, to boli samí maďarskí obri, pred ktorými Nemci, len čo ich zočili, zutekali. Veď takýto obor s budzogáňom jedným úderom desiatim Nemcom odrazil hlavy. Ako napríklad Lehel v jedinej bitke svojím rohom sto Nemcom prerazil lebky.“

„Za to mu hádam Nemci tú česť preukázali,“ pokračoval Horčička, „že ho samotretieho obesili a ostatným hetumogerom aspoň uši a nosy obrezali. Ale páni, keď je tak, že Maďari prišli od Uralu a ich najbližšími príbuznými sú i teraz žijúce uralské národy, ako Mordvíni, Čusari, Voguli, Čeremisi,^[14] a my vieme, že títo nie sú obrovskej, ale strednej postavy, práve takí územčistí ako naši terajší Maďari.“

„Nuž teda, clarissime domine,“^[15] obrátil sa Horvát k Horčičkovi, „vysvetlite nám to vy lepšie, čo znamená hetumoger.“

„Vysvetlím vám,“ pristával Horčička, „ako som to v jednej starej kronike čítal, že Maďari dostali toto meno pri Augsburgu, lebo keď vraj sa Maďari dali na útek, Nemci za utekajúcimi volali: ,He, du mogjer, blabst a stahn!?‘^[16] a z toho im vraj ostalo to meno hetumoger.“

„Láry-fáry, ja to viem lepšie,“ hrdil sa Horvát.

„Náš pán Horvát je autorita,“ líškal sa Zatroch.

„A pre mňa je autoritou Anonymus,“ vypínal sa Horvát, „a nie kadejakí nemeckí kronikári. Čo tí vedia! Možno azda iba o svojom Siegfriedovi^[17] tárať kadejaké povedačky. Čudujem sa však, že pán Horčička našich hetumogerov ešte za Slovákov nevyhlásil, to by jemu tak svedčalo!“

„Slováci nie sú takej slávy žiadostiví,“ odpovedal Horčička pokojne, „ale toľko predsa len môžem tvrdiť, že Maďari za svoju existenciu v Európe nie tak svojej vlastnej energii, ako skôr pre nich priaznivej okolnosti môžu ďakovať, že sú pre Európu akousi plantou exotikou,^[18] a práve pre túto ich zaujímavosť sa veľké európske národy milkujú s prišlými aziatskými hosťami. A aj preto, lebo sú na priedele hraničnej čiary Slovanov a Nemcov, a Slováci sa od prvopočiatku proti nemeckému tlaku s Maďarmi spolčovali a z nenávisti oproti Nemcom obetovali svoju krv i životy za týchto svojich spojencov. A Nemci zasa naopak, upotrebovali Maďarov za nástroj oproti vzmáhajúcej sa prevahe Slovanstva, ba ešte i dosiaľ ich používajú na ich záhubu. A okrem toho vynikajúci maďarskí muži pochádzajú zväčša z pomaďarčených Slovanov, Románov a Nemcov.“

„Ešteže čo,“ odpieral Horvát. „Maďarská krv nie je ničím pomiešaná. Je to čistá arpádovská krv ako srieň.“

„Nego,“^[19] pokračoval Horčička. „Veď už za čias Belu IV. s príchodom Tatárov živel maďarský bol veľmi oslabený a temer blízky k svojmu zániku, a len tomu môže ďakovať za svoje posilnenie, že krajinu zaplavili Kumáni,^[20] ktorí posilnili a omladili Maďarov, preto by sa terajší Maďari mali vlastne nazývať národom maďarsko-kumánskym.“

„To je pravda,“ prisvedčili Augustini a Szentkereszty.

„To nie je pravda,“ povedal Horvát a všetci zemania.

„Kumáni sú len tí, čo bývajú v Nagykunšágu a Kiškunšágu,“^[21] povedal Zatroch.

„V srdci krajiny,“ usmial sa Horčička, „a lepšie rozprávajú už či po maďarsky, čiže, s dovolením, podľa vás, po kumánsky než všetci ostatní Maďari v krajine i s Palóczami^[22] a Zadunajcami dovedna.“

„Možno, že dakedy i blízka Kunová Teplica patrila do Veľkého Kunšágu,“ pomiešal sa do reči Zapletal.

„A ty čit!“ zaharušil ho Chujava. „Čo ty vieš, keď si nebol ďalej iba toť v Miškovci na vandrovke.“

„Dajme tomu teraz pokoj,“ tíšil pánov Lovčány.

„Tak je. Prečo by sme sa mali dohadovať,“ povedal Szekérkay. „Radšej nám povedzte, pán Horvát, ako stojí vaša pravota s veľkomožnou paňou z Muránskeho zámku?“

„Nuž takto,“ nedal sa Horvát ponúkať. „Pani Mária Homonayová, vdova po Jurajovi Sečim, začala proti mne pred stoličným súdom v Rožňave pravotu udávajúc, že tento dom, v ktorom bývam, nie je vlastne môj, ale jej majetkom ako pozostalosť po jej nebohom manželovi Jurajovi. Ja som náležite dokázal, že tento dom nepatrí jej, ale mne, a to de jure et facto,^[23] a mám pritom aj právnu výhodu, že som intra dominium,^[24] lebo bývam v ňom, a pani vdova Seči býva v zámku.“

„Hja, pán brat, veď hádam i Jelšava patrí do muránskeho domínia,“ povedal Szekérkay.

„Tak je,“ pritakal Horvát, „a predsa in dominio Sečiano je tento dom moje vlastné neodškriepiteľné dominium.“

„To je teda akoby status in statu,^[25] a teda pod akým titulom patrí vám?“ spýtal sa Szekérkay.

„Titulo donationis^[26] Sečianae,“ pokračoval Horvát. „A preto keď prišiel muránsky prefekt so slúžnym a boženíkom, aby pre vdovu Máriu Sečovú tento dom prevzal, ja, pretože som uhorský zeman, pripásal som si šabľu a postaviac sa predo dvere, zvolal som na príchodiacich: Oppono!^[27] Ani krok ďalej. Cez môj prah neprejdete! A oni museli s hanbou odísť, odkiaľ prišli.“

„Nuž a či máte darovaciu listinu od Juraja Sečiho?“ spýtal sa Szekérkay.

„Nihil horum; to bola donatio inter vivos,^[28] a to pro fidelibus servitiis.^[29] S jeho povolením a za jeho života som sa usadil v tomto dome vtedy, keď som vypravotil statky Homonayovské: Zemplín, Trebišov a Barkov,“ doložil Horvát.

„Za tie on životom zaplatil,“ pokračoval Zatroch.

„Hja, pán brat, to už nebola moja vina.“

„Hovorí sa, že on rečené majetky si bol násilím prisvojil, bez práva a bez zákona,“ pokračoval Zubál.

„Jus naturae je jus fortioris,“^[30] povedal Szekérkay.

„Ale s mojou radou, a ja som si zato prisvojil tento dom. Pozrel by som sa,“ vyhrážal sa Horvát, „kto ma z neho vyženie! Muránske ženy to istotne nedokážu, zato vám stojím.“

„Veď vieme: nobilis, nisi legitime citatus et convictus,“^[31] doložil Zubál.

Tento rozhovor pretrhla domáca pani oznamujúc, že je prestreté, aby sa pánom hosťom páčilo na večeru. Hostia ihneď šli a posadali si okolo tabuly, obťažkanej pečienkami, koláčmi a dobrým vínom.

Jedlo sa a pilo až do neskorej noci. Štrnganiu pohármi nebolo konca-kraja. Medzitým farár a profesori, povstávajúc od stola, odobrali sa od domácej panej a hosťov, odchádzali domov. Pán s paňou ich úctivo odprevadili predo dvere. Sotva boli predo dvermi, ozval sa Pijava:

„Ako dobre, že tí čierni už odišli. Veď s kňazmi si človek nemôže ani zahrešiť, ani po chuti si vypiť, a ani zaspievať.“

„Daj si pokoj, chlape,“ zaharušil ho Chujava, „lebo ťa kňaz zle vykáže, keď ťa bude pochovávať.“

„Ja už vopred viem, z ktorého textu mi bude kázať,“ povedal Zapletal.

„No teda povedz,“ žiadal Pijava.

„Aký život, taká smrť; čertu slúžil, čert ho vzal! Amen,“ smial sa Zapletal.

Všetci volali: „Vivat! Vivat!“

„A ja ti na takú kázeň idem pripiť,“ zdvihol Pijava pohár a začal: „Andro, Andro, chlap si, ale vyjdeš na psy!“ Ozval sa veľký smiech a volanie vivat!

Domáci pán a pani, vracajúc sa do izby, povedali:

„Teší nás, že sú naši hostia takí veselí.“ Horvát zdvihol pohár: „Na zdravie našim milým hosťom!“

Všetci kričali: „Ďakujeme,“ a pripili na zdravie domácej panej z práve prinesenej tokajčiny.

Chujava odrazí nožom hlavu fľašky:

„Takto sa pije tokajčina, hľa!“ Druhí ho nasledujú. Zubál prosí domácu paniu, aby bola taká milostivá a vyzula si z nohy papuču. Čo ona po krátkom odporovaní aj urobila. Nalial si do papuče tokajčinu hovoriac: „Takto pije uhorský zeman paniam na zdravie!“ Odpije z papuče a podá druhému. Ten neváha, a za ním pijú všetci zaradom.

Chujava začne spievať krepčiac:

„Či nemáte v meste nejakých muzikantov,“ spytuje sa Zubál. „Dajte ich priviesť!“

„Sú napohotove,“ povedal Zapletal. „Ak chcete, páni, hneď budú tuná!“

Všetci volajú:

„Sem s nimi, priveďte ich, priveďte!“

Zapletal privádza troch chlapov s husličkami, hovoriac im: „Len poďte dnu, nič sa nebojte. Páni radi počúvajú muziku.“ A obrátiac sa k hosťom: „Tu vám vediem muzikantov. Tento prvý je drotár spoza Magury, ten sa mi nevdojak priplietol a vraví, že vie hrať na husliach.“

„A ktorúže nám zahudieš, chlape?“ spytuje sa Szekérkay.

„Padám do nóg, pánovie; či mazurek, či krakoviaka alebo kolomyjku?“^[32]

„Ja veru neviem, čo sú to za nôty a ako na ne treba tancovať,“ povedal Chujava.

„Nuž a ten druhý?“ spýtal sa Szekérkay.

„To je slepý žobrák zo Zdychavy,“ odpovedal Zapletal.

„A ktorúže nám záhudieš?“ spýtal sa Szekérkay.

„Prosím pekne, ja neviem inú, len pobožnú: Kde si môj premilý,“ sklonil hlavu žobrák.

„No, to je výborné, znamenité. A ten tretí, to je čo za šibenca, je ošklbaný ani rakyta?“ posmieval sa Zubál.

„To je Cigán z umrlej Lehôtky.“

„Pán veľkomožný, ja viem túto,“ zahúdol i zaspieval: „Štará še mi napytuje — a ja štarú nechčem!“

„Výborne, znamenite,“ smejú sa páni.

„No hrajte teraz, všetci a každý svoju,“ rozkazuje Chujava.

Všetci začnú hrať.

„Teraz ešte psa privrznite medzi dvere,“ povedal Szekérkay.

„A kocúrovi pristúpte chvost, potom bude koncert dokonalý,“ radil Zubál.

Szekérkay si zapcháva uši: „Dosť už, bolia ma uši.“

„Len hrajte! Výborne! Da capo!^[33] Vivat!“ posmeľujú Zubál s Chujavom.

Ozýva sa krik, spev, tanec.

Frčka Spišiak sa pustil do spevu:

„Na zelene lučke bilý pes. Daj karčmarko vina! Budzeme zaplacic,“ prekrikuje Pijava.

Vtom vstúpil do izby kočiš pána Chujavu s bičom v ruke, v dlhej belasej zástere a povedal pánovi:

„Pán urodzený, či sa nebude páčiť domov ísť? Kone už stoja zapriahnuté pred domom.“

„Pax^[34] tebe, víno,“ povie Zubál vážne.

Chujava je už dobre podnapitý. Pokladajúc kočiša za svoju kuchárku Zuzku, schytí ho a povie:

„Zuzka moja, poď, nech ťa vykrútim,“ tancuje s ním, oblápa ho a bozkáva.

„O jerum, jerum! Quanta mutatio rerum,“^[35] vzdychá Szekérkay.

Ostatní tlieskajú a volajú:

„Vivat, vivat!“

Szekérkay prehluší ich rev:

„Páni bratia, sat prata biberunt!^[36] Poďme už spať.“

Hostia tackajúc sa hľadajú dvere, podaktorí ich nevedia nájsť.

Szekérkay sa tiež tacká a s chichotom volá:

„Conturbaba-bantur et ibant, quo poterant!“^[37]