ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V podzámockej záhrade na Muráni vystierali dve panské služobnice na výslní vyprané biele šaty. Vyspevovali si pritom veselé piesne.

„Jaj, Katka, nieže takú pochabú,“ povie Betka. „Veď keď ťa dakto počuje, povie, že si azda bláznivé huby pojedla alebo že ideš z krštenia.“

„Ej, čoby tam,“ smeje sa Katinka. „Moja pani má rada veselé služobnice, a vieš, aký pán, taký krám. Veď keby som slúžila, napríklad, u panej na Strečne,^[38] ktorá nás kedysi navštívila, tak by som istotne vždy len smutnú nôtiť musela.“ Poťahuje:

„Zomriem, zomriem, ale neviem kedy!“

„Veru máš pravdu,“ povie Betka. „Tá pani zo Strečna je ako nejaká kláštornica. I keď bola tu na našom zámku, nosila čierne šaty a dlhé pátriky a často sa tak modlievala ako nejaká svätá. A jej komorná našej komornej rozprávala o nej všelijaké čudné tajnosti, že vraj jej manžel býva na Fiľakovskom zámku a na ňu často zabúda. Preto sa ona v jednej tmavej noci a v hroznej búrke vybrala ku kaplici, stojacej nad Váhom, bosá pomodliť sa, aby Hospodin srdce jej manžela láskou k nej naklonil. A hľa, ako stŕpla, keď v tom okamihu jej manžel znenazdania pricválal na vranom koni, vzal ju do náručia a k svojim prsiam privinul. Ona si to pokladala za veľké šťastie a milosť od boha, a potom každoročne v tom istom rúchu a bosá k tejže kaplici sa chodievala modliť a bohu ďakovať, že jej muža zasa k manželskej vernosti prinavrátil.“

„Horkýže tá jeho vernosť nesladká,“ povedala Katinka Betke. „Aspoň ja by za takú vernosť nedala ani deravý groš. Veď ten istý pán Vešelín z Fiľakova a manžel panej zo Strečna písava zaľúbené listy našej pani veľkomožnej, keď sa vlastná žena, chúďatko, ako pustovníčka modlí a plače. Ja by takému mužovi oči vyškriabala.“

„Daj pokoj, Katina. Veď medzi pánmi panujú iné zvyky než medzi nami chudobnými ľuďmi. Ale nehovorme už o tom, aby nás niekto nevypočul. Beztak nás i zámocký vrátnik, keď sa vrátime, zasa bude školiť, ako keby sme vychádzali na samé špehy a výzvedy. Len to sa mi tu na Muráni nepáči, že tak veľmi strežú zámockú bránu, ako čo by zo všetkých strán číhal nepriateľ.“ Obzrie sa. — „Ľaľa, Katina, práve prichádzajú do zámku nejakí čierni páni — sú to kňazi, čiže kláštorníci, idú vedľa záhrady.“

„Pán boh s nami a zlé preč,“ prežehná sa Katinka, „azda vedú k starej panej lekára alebo spovedníka. Mne sa tak zdá, že sa onedlho dočkáme pohrebu, lebo som včera večer nad jej oblokom počula kuvika. A keď bude, Betka, pohreb, zíde sa tu panstva zo široka-ďaleka, ako hovorieva starý vrátnik, keď vraj pochovávali nebohého pána Sečiho, nuž tu bolo panstva a vojska toľko, že sa ani na zámok nevpratali. Bol tu vraj i Toköly z Kežmarského zámku s veľkým sprievodom.“

„Pán boh s vami, dievky moje. Či ste vy snáď služobnice zo zámku?“

„Áno, vaša milosť,“ odpovie Katinka.

„Vy nám teda najistejšie poviete, či je doma pani veľkomožná.“

„A ktorúže, prosím, ráčite mieniť? Na zámku máme tri veľkomožné panie. Jedna je,“ ráta Katinka na prstoch, „naša pani veľkomožná, pani Mária Seči, vdova po grófovi Bethlenovi, ktorá len nedávno ráčila prísť na tento zámok zo Sedmohradska s veľkými pokladmi po nebohom grófovi. A div nad všetky divy, že sa jej na takej dlhej ceste nič nestalo, pretože, ako sa všeobecne hovorí, je vzbura, všade tlupy vojska, drancujúcich priateľov i nepriateľov, počnúc od Tisy až po Husín, ktorý je pohraničnou hranicou proti Turkom. Ja som to, prosím, na vlastné oči videla, lebo som chodila s pani grófkou. Ale tá si všade veru smelo a hrdinsky počínala, ako hociktorý rytier. A môžem povedať, že keď si moja pani veľkomožná sadne na koňa, veru by jej pristalo byť i generálom.“

„Možno - azda medzi ženami - ale my nehľadáme vašu paniu, lež —“

„Nuž teda druhá zámocká pani,“ a Katinka zasa ráta ma prstoch, „teda druhá pani veľkomožná je Eva Illésházyčka,^[39] ktorej sa teraz všetko bojí a ju jedinú na zámku poslúcha, lebo jej pán manžel Illésházy, terajší pán a majiteľ Muráňa, šiel s vojskom na pomoc Rákóczimu proti cisárovi. A teda ona tu rozkazuje i pánom od vojska i zámockej stráži, a veru môžem povedať, že je veľmi prísna a ostražitá. My sme tu všetci za Rákócziho, preto sa ráčte mať na pozore, aby ste azda nepovedali niečo také, čo by pani Eve nebolo po vôli. I náš vrátnik má sto očí, ten hneď podľa vonkajšku pozná každého, kto je priateľ a kto nie.“

„Dievka moja, neboj sa ty o nás, my sme ľudia pokoja, cirkevné osoby, a chceme vlastne prehovoriť so starou paňou veľkomožnou, Máriou Drugeth de Homona.“

„Ach, to je iné, ale, prosím pekne, stará pani veľkomožná ležia nemocná,“ hovorila Katinka. „A veru už od štyroch rokov. Ale sú to veľmi nábožná pani, a duchovné osoby majú vždy k nim prístup. Ráčte sa len najprv u pána prefekta hlásiť.“

„A či je pán prefekt doma?“

„Nateraz veru nie, lebo včasráno všetko panstvo vyšlo do hory na poľovačku. Tam je i pán prefekt i veľa urodzených pánov, i naša pani veľkomožná Mária Seči; lebo ona má rada takéto zábavy. Hneď loví ryby, hneď zasa poľuje so sokolmi na divé holuby alebo so psami na srny a zajace. Iba veľkomožná pani Eva nechodí na poľovačku ani nikam von zo zámku, len ho strežie, aby sa vraj nejaký špehúň a vyzvedač od Nemcov nevkradol do neho.“

„To bude priveľká starostlivosť, teraz aspoň nablízku okolo nás nepočuť o nijakom nepriateľskom vojsku.“

„Ba veru hovoria,“ pokračuje Katinka, „že pred nedávnom, keď Vešelín tiahol s vojskom od Brezna cez Tisovec na Fiľakovo, potajme sa prikradol až k nášmu zámku a zblízka si obzeral múry, či by ich nejako nemohol dostať do moci.“

Vtom počuť blízke trúbenie na lesných rohoch.

„To už ide naše panstvo domov z poľovačky,“ povie Katinka. „Už sú blízko. Zbohom teda, velební páni, ráčte sa oznámiť u vrátnika.“

„Zbohom, dievky moje,“ ďakuje Horčička.

„Už sú to raz štebotavé stvorenia tie Evine dcéry,“ usmeje sa Lešták. „Čo vedia, povedia. Len zver svoje tajnosti ženám, tak naozaj dobre pochodíš.“

„A ja vám hovorím, nech si Vešelín len takéto ženy vezme do žoldu, ručím za to, že s nimi dobyje Muránsky zámok: lebo žena ho stráži, ženská lesť ho môže i dobyť,“ všetci kráčajú k bráne.

„Kto je tam?“ volá vrátnik sediaci v bašte nad bránou.

„Dobrí priatelia,“ odpovie Horčička.

„Kto ste, odkiaľ a čo žiadate?“

„Sme vyslanci gemerského seniorátu, podľa mena a stavu: Šimon Lešták, revúcky farár, Ján Molčáni, polônsky, a Daniel Horčička, profesor na jelšavskej škole. Ráčte náš príchod oznámiť veľkomožnej panej Márii Drugeth de Homona.“

„Hneď to bude,“ povie vrátnik. „Len trochu pozhovejte.“

Zmizne z bašty, po chvíli sa zasa zjaví a povie:

„Páni Lešták, Molčáni, Horčička dostali povolenie vstúpiť do zámku.“

Brána sa spustí a oni vojdú. „Tento pán dôstojník,“ ukazuje vrátnik na strážneho vojaka, „pôjde s vami, páni, a predstaví vás i pánu prefektovi, ktorý sa, ako počuť, vracia z poľovačky, i samej pani veľkomožnej.“

Pred bránou sa ozýva trúbenie.

„A už je tu i panstvo!“

„Velební páni, ak sa vám ľúbi, poďme trochu do zámockej záhrady, kým panstvo vojde do paloty,“ vyzýva dôstojník.

„Veru odtiaľto uvidíme všetkých dobre,“ pristáva Horčička.

Bethlenova vdova Mária Seči je na čele družiny poľovníkov. Sedí na bujnom vranom koni, oblečená fantasticky na spôsob Diany.^[40] Obklopujú ju dve komorné v podobnom oblečení a tiež na koňoch. Za nimi ide prefekt Jakoffy, ako i vojenskí dôstojníci a daktorí čelnejší zemania z Rákócziho strany. Potom idú strelci a služobníctvo, z ktorých jedni vedú poľovníckych psov, druhí nesú sokoly,^[41] priviazané na tenkých retiazkach a iní zasa srny, líšky, zajace a vtákov. Celá družina má za klobúkmi zelené chvojky a za veselého spevu zastane pred palotou.

Mária Seči sediac na koni, povie Jakoffymu:

„Pán prefekt, strelci a služobníctvo nech sa počastujú tam dole. Ale vy, páni zemania a páni dôstojníci, ste dnes všetci mojimi hosťami.“ Zoskočí z koňa.

Všetci sa jej úctivo uklonia a oddajúc kone služobníkom, vchádzajú do paloty.

Dôstojník od stráže prichádza k Jakoffymu a povie:

„Pán prefekt, čakajú tu vyslanci zo seniorátu, priniesli prosbopis pani veľkomožnej a úctivo žiadajú o povolenie máličko si s vami pohovoriť.“

„Nech čakajú! O chvíľu ich priveďte do mojej izby, tam ich vypočujem,“ povie Jakoffy hrdo.

Lešták a ostatní, vkročiac do izby k Jakoffymu, úctivo sa mu klaňajú.

„Vítam vás, clarissimi ac reverendi domini,^[42] čo dobré prinášate od pána seniora?“^[43]

„Odkazuje vám svoje pozdravenie a odporúča sa do služby, a okrem toho v mene bratstva posiela pani veľkomožnej pokornú prosbu,“ povie Lešták.

„S vašimi prosbami nás neprestávate obťažovať, ale panstvu nechcete nič urobiť po vôli,“ hnevá sa Jakoffy.

„Ba áno,“ ohlási sa Lešták, „áno, spectabilis domine, ak sa žiadosti slávneho panstva zrovnávajú s poriadkom a zákonmi bratstva.“

„Čoby to tam? My zemania sme zákon a my protestanti udržujeme naše poriadky a zákony, pokiaľ chceme. Ale nemali by ste zabúdať, že slávna sečovská família uskutočnila reformáciu na celom gemerskom Pohroní a necháva ju tam posiaľ v platnosti. Ináč by ste vy tam panujúce schizmatické^[44] a pohanské obyčaje s vašimi artikulami^[45] neboli schopní potlačiť,“ dokazoval Jakoffy.

„Evanjelici nechcú násilím prinucovať ľudí k ničomu, ale ľud len slobodne poúčať,“ povedal Molčan.

„A prečo teda vždy žiadate od panstva, aby vám svoje brachium a svetskú moc povolilo či už na zamedzenie vzmáhajúceho sa kalvinizmu alebo na potrestanie spurných cirkevníkov? My vám staviame kostoly, dotujeme fary a školy, prikazujeme, aby ste dostávali plat a desiatky. Ale keď my ako patróni prijmeme farára, ktorý sa nám páči, a odstránime toho, čo nám nie je po vôli, tu na konventoch kričíte proti prechmatom slávneho panstva a unúvate nás svojimi listami. Teraz som naozaj zvedavý, čo od nás chcete.“

„Bratstvo sa s prosbou prihovára za svojho nešťastného farára Gažúra,“^[46] povedal Lešták.

„Za toho grobiana, za toho ničomníka, za toho sa chcete u nás prihovárať. Teda vám úprimne radím: dajte tej veci pokoj, ak sa chcete pri dobrom poriadku dostať zo zámku,“ hneval sa Jakoffy.

„Domine spectabilis,“ ohlásil sa Horčička. „Gažúr sa veľmi previnil a prehrešil, keď dom pani veľkomožnej tak veľmi pohanil, ale veď už toľko rokov znáša pokutu, a pretože svoje previnenie už s plačom uznáva a ľutuje, iste si zaslúži prepáčenie trestu a milostivé odpustenie.“

„Ak je tak, ako ma uisťujete, prehovorím sám vopred s pani veľkomožnou. Ale popri tom všetkom vás vopred uisťujem, že farár Gažúr musí byť pokutovaný, aby si iní z neho príklad brali, ako sa majú voči svojim patrónom správať. Chvíľu tu čakajte. Idem vás teraz ohlásiť do paloty,“ Jakoffy po týchto slovách odíde.

Horčička povie svojim spoločníkom:

„Páni bratia, tí naši patróni sú naozajstní tyrani kňazov. I sám prefekt: odpúšťam mu vraj, ale nezabudnem.“

„To všetci zakusujeme,“ povedal Molčáni, „že nás kňazov páni ustavične pichajú ako osy a žiadajú, aby im kňaz bol predsa vo všetkom servus humillimus.“

„Beata acclesia ista ubi nullus nobilista!“^[47] vzdychne si Lešták.

Dnu vkročí panský služobník, pokloní sa a povie:

„Velební páni, veľkomožná pani ma k vám posiela, aby ste ráčili vojsť k nej do paloty.“

Všetci sa poberú a vkročia do priestrannej izby, v ktorej leží na posteli chorá staručká vdova Sečová, Mária Homonayová, a ktorá, pozdvihnúc hlavu, hovorí prívetivo k príchodzím: „Vítajte mi, velební páni, čože nového prinášate?“

Lešták sa ukloní:

„Predovšetkým naše úprimné želanie, aby milostivý Hospodin vašej veľkomožnosti čím prv vrátil stratené zdravie.“

„Ďakujem vám srdečne,“ povie Mária Homonayová. „Veru je už mnoho rokov, čo ja tento Jóbov kríž^[48] musím znášať. Ach, bože, čože som také ťažké zavinila, že ma tak skusuješ?!“

„Svätý Duch hovorí, že koho boh miluje, toho krížom navštevuje a každého švihá, koho prijíma za syna, a naše utrpenia sa nemôžu prirovnať k budúcej sláve, ktorá sa má v nás zjaviť,“ potešuje Lešták.

„To si myslím i ja,“ hovorí pani, „a zato sa modlím, aby ma vyslobodil z tohto kríža. Veď som ja už pre svet odumrela a chcem žiť bohu. Modlite sa i vy za mňa a napomeňte celé bratstvo, aby sa horlivejšie modlilo a bohu slúžilo. Povedzte to pánu seniorovi. Ach, veď ja už nemám ani nádej na uzdravenie.“

„A Kristus predsa onej chorej žene, ktorá toľké roky trpí, povedal: ,Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila!‘“ hovorí Lešták. „Na to v tomto smutnom položení neráčte zabúdať, že kde nikto z ľudí a ani lekár nepomôže, tam pomôže a poteší Kristus; lebo on vládne nad životom a prameňom živej vody na potechu a na občerstvenie biednych, i žiaľom a bolesťami utrápených ľudí,“ potešuje chorú Lešták.

„Zaspievajte teda so mnou pieseň: Ó, láska moja, vyslyš ma!“ prosí Mária Homonayová.

Horčička začal spievať a všetci spievali s ním. Mária Homonayová sa pridala k spevu. Hlas sa jej trasie. Po speve odrieka Lešták modlitbu, pri ktorej všetci kľačia. Po modlitbe dá nemocnej Áronovo požehnanie.

„Ďakujem vám, že ste ma takto potešili, lebo moja skľúčená užialená myseľ čudne pookriala,“ povie Homonayová. „Nuž a teraz mi povedzte, aký je cieľ vášho príchodu?“

„Vyslalo nás bratstvo s písomnou prosbou, ale i osobne poprosiť vašu veľkomožnosť o odpustenie nášmu spolubratovi v úrade Gažúrovi urážku, ktorou obrazil slávnu rodinu,“ odpovedal Lešták.

„A či naozaj ten ničomník oľutoval svoju vinu, či dokázal byť hodným odpustenia?“

„Plačky pred celým konventom oľutoval,“ vysvetľuje Lešták. „A pretože Kristus, ktorý i sám odpúšťal svojim nepriateľom a modlil sa za tých, čo ho ukrižovali, hovorí i nám: Odpúšťajte a bude vám odpustené, a teda, pani veľkomožná, ráčte zabudnúť na to ublíženie.“

„Radila som sa už so svojím prefektom,“ povedala pani, „radila, a privoľujem, aby až do budúceho Jura mohol zostať so ženou i deťmi vo fare. Povedzte to pánu seniorovi i celému konventu, ako i to, že ich pozdravujem a som im naklonená. Pripomeňte im však, aby boli nábožnejší než dosiaľ. Zbohom.“

Páni s Leštákom sa panej uklonili a vošli k Jakoffymu, aby sa od neho odobrali. Jakoffy ich odprevadil k dverám, uisťujúc ich, že je to dostatočná milosť pre nehodného Gažúra, a pani veľkomožná sa i len tak dala prehovoriť, lebo on za Gažúra prosil.

Kňazi teda odišli. Pod zámockou bránou začal Horčička veštiť o veľkej budúcnosti slovenského národa a potom spieval:

Keď tento spev v muránskych horách zanikol, pribehol k Jakoffymu dôstojník od stráže hovoriac:

„Pán prefekt, pred bránou stojí pani Kürtička z Hrachova, ktorá uteká pred cisárskym fiľakovským vojskom a prosí o ochranu.“

„To je zlá novina,“ zachmúril sa Jakoffy. „Ohlásim to pani veľkomožnej.“ Odíde zaraz do paloty, o chvíľu sa vráti a povie dôstojníkovi: „Oznámte panej, nech vojde i so svojou čeliadkou, že u nás nájde ochranu nielen pre svoju osobu, ale i imanie, čo priniesla so sebou na zámok.“

O chvíľu prichádza Kürtička s dôstojníkom a pokloní sa Jakoffymu.

„Vítam vás, pani drahá,“ povie on. „Nuž a či Vešelín so svojím vojskom už obsadil Hrachovo?“

„Ešte nie, ale je už v Rimavskej Sobote a vyhráža sa nám obidvom preto, že i môj muž bojuje s Rákóczim a i vy tu držíte s ním. Bojím sa teda, aby ten ukrutník neurobil s Hrachovom to, čo nedávno vykonal Balaša s Roštárom pri Štítniku.“

Jakoffy hrdo odsekne:

„Ja o Vešelínovu priazeň nestojím a jeho hnevu sa nebojím. Nech sa len opováži ten hrdina postaviť proti Muráňu, tu istotne horšie pochodí než v Novohrade, kde ani len taký Balašov chatrný zámček nemohol dobyť s celým svojím vojskom. Hneď zajtra pošlem našich priateľov na výzvedy do Hrachova.“

„Ak dovolíte, ja tiež vyšlem s nimi svojho sluhu Nagya, aby mi priniesol podaktoré veci, na ktoré som pozabudla.“

„Dobre a teraz ráčte vojsť k pani Eve Illésházyčke a potom i k chorej pani Homonayovej.“

Obidvaja odídu.