ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mária Seči mala verného a celkom spoľahlivého služobníka, Kádaš rečeného, ktorý pre svoje veselé a vtipné žarty bol v zámku veľmi obľúbený, takže ho i veliteľ Szakolczay, i hlavný strážnik, starý Pastrnák, človek inak veľmi mrzutý, nedôverčivý a šomravý, radi vídali u seba. Mária uznala za najlepšie zdôveriť sa Kádašovi a jeho prostredníctvom si s Vešelínom písať. Zavolala ho k sebe a povedala mu:

„Kádaš, už mnoho rokov ťa poznám ako verného služobníka.“

„Som hrdý počuť z úst pani veľkomožnej takú chválu o sebe,“ poklonil sa Kádaš.

„Teraz by som nadovšetko potrebovala tvoje služby, môžem sa spoľahnúť na tvoju ochotu, vernosť a mlčanlivosť?“

„Že vaše rozkazy navlas splním, za to vám ručím svojím životom.“

„A veru ťa potom neminie bohatá — počuj, Kádaš — bohatá odmena.“

„Vaša spokojnosť mi bude dostatočnou odmenou.“

„Nuž teda ti zverím svoje tajomstvo, o ktorom okrem mňa a teba sa nesmie nikto iný dozvedieť, ak ti je život milý. Napísala som list pánu Fraňovi Vešelínovi, ktorý teraz mešká so svojím vojskom neďaleko Rimavskej Soboty. Tento list chcem tebe zveriť. Trúfaš si, že ho bezpečne a istotne oddáš tomu, komu náleží?“

Kádaš sa škrabe za ušima a zamyslený pološeptom si hovorí: ,Ako by to, čo by to, jedno druhé, hento sem to, tak a tak — chudobný človek ako si môže, tak si spomôže!’ nahlas povie: „Pani veľkomožná, vaša vôľa sa musí stoj čo stoj vyplniť, prosím si ten list.“

„Tu ho máš, poraď sa s rozumom a šťastne putuj,“ Mária mu odovzdá list.

Kádaš odíde.

Eva, vkročiac do izby, vykríkne:

„Zvestujem ti radostnú novinu, sestra, Rákóczi spoločne s mojím mužom porazil pri Košiciach cisárskych na hlavu, ktorí tlačení i od Švédov i od Turkov prosia o pokoj a sľubujú Turkom veľké dary, ak opustia svojho spojenca Rákócziho. Tento však kladie také tvrdé podmienky pokoja, že cisár dosiaľ nijako nechce na ne pristať. Toto mi píše môj manžel a dokladá, že o krátky čas ma chce na Muráni navštíviť.“

„To ma veru teší, sestra, lebo s jeho príchodom nastane tuším na Muráni veselší život, veď posiaľ žijem tu ako v kláštore alebo ako vo väzení.“

„A práve preto, aby ti nebolo tak otupno, budeme mať dnes veľa hostí. K obedu som pozvala prefekta a dôstojníkov posádky i obidvoch kňazov.“

„S kňazmi je nebárs príjemná zábava,“ povie Mária, „tí sa vedia len podľa svojho dohadovať o takých veciach, na ktorých nám ženám neveľa záleží, nuž ale keď si sa tak rozhodla, sestra, teda dobre, prídem i ja, aby som sa spolu s tebou radovala zo šťastia tvojho manžela.“

„Budem ťa istotne očakávať. Ale teraz už musím povydávať kuchárom potrebné rozkazy.“ Eva odíde.

„Zbohom, milá sestra,“ povie Mária a odíde na prechádzku. Kádaš, idúc ponad bránu k starému Pastrnákovi do bašty, spieva si „Čierna vlnka na bielom baránku“, a vtom práve stretne Szakolczayho, pozdraví ho a povie veselo:

„Viktória, pán veliteľ, naši vyhrali. Teraz sa i ja schuti napijem na zdravie nášho pána Illésházyho i na vaše, pán veliteľ.“

„To môžeš urobiť,“ povie Szakolczay so smiechom.

„Iba ľutujem, že som sa i ja tej bitky nezúčastnil.“

„Nuž a prečo?“

„Preto, že by som bol aspoň desiatim Nemcom hlavy postínal.“

„Veru, keby tak boli pred tebou stáli, ako hen v záhrade tie kapustné hlavy. Je tak?“ pýta sa Szakolczay.

„Tak by ich bol naraz i s haluškami a s maslom pojedol.“

„Tebe sa vždy len o haluškách sníva.“ Szakolczay odchádza so smiechom.

Kádaš bokom: „Lepšie halušky s praženou kapustou než teľacia hlava s chrenom a s octom,“ vojde do bašty k Pastrnákovi. „Pánboh s vami, báťa, ako sa mávate?“

„Ako hrach pri ceste, ktorý každý šklbe.“

„Netreba sa dať. Aj pes keď si raz dodriapal laby na mojom prasati, po druhý raz mu dá svätý pokoj a zďaleka ho obíde. I mňa, ľa, takto boli ošklbali židia, keď som raz od nich tu pod Muráňom kupoval oblek. Kúpil som si na nohavice; sotva som ich mal raz, dva razy, len čo sa zohnem, nuž ti mi ony na kolene prásk! Kúpil som si na kabát, raz som v ňom zmokol ako myš, nuž ti tu ten môj kabát oblezený ako líška v kanikule.^[55] — Počkaj, žide — príde ti zase, a ja k nemu po židovsky: Šalen lecha! Jakuf!“^[56]

„Viem ja, že ty jazykom tak po židovský omieľaš, akoby si bol rodený žid,“ povie Pastrnák.

„Nuž a keď mu ja tak po židovský do úst i veľa pekného nahovorím, počne sa mi starý Jakub usmievať a hlavou kývať — lebo viete, že židia, i keď sa modlia a čokoľvek robia, vždy sa kníšu.“

„A potom?“

„Potom som k tomu ako na dôvažok ešte i psa za ním nahuckal, totiž pre ten oblek — ale predsa len sa mýlim, nebol to pes, ale suka.“

„Veď to azda na jedno vychodí?“

„Ba veru nevychodí, báťa, lebo pozrite, pes suku nikdy nepohryzie, ale pes psa zaraz zubami chmatne.“

„Už si zasa pri psoch. Či vieš, chlape, že pes psu brat? A čo si mi tu i prišiel teraz toľkú kapitolu o samých psoch rozprávať?“

„Vec sa má, báťa, takto: mám syna v Jelšave v škole.“

„Dobre ho poznám, priam taký holomok ako i jeho otec, jablko nepadne ďalej od stromu.“

„Ba tu sa vám z tej našej zámockej záhrady odkolotí až hen dolu do doliny. — Ale sa vám môj Janík v jelšavskej škole i hodne po latinsky naučí. Bol som vlani na exámene;^[57] spýta sa ho pán farár: Ako je in genitivo ,caseus‘? A môj chlapec zavolá ,casi‘. A ,lepus‘ in genitivo? spýta sa druhého - a ten chytro odpovie ,lepi‘. A pán farár sa dajú do smiechu: Výborne vraj — jeden kazí, druhý lepí!“

„Mohol si ho ešte tu nechať v našej podzámockej škole.“

„Ale, prosím vás, aký vám to tu bol i teraz exámen,“ povedal Kádaš. „Chlapci rozprávali o krkavcovi, ktorý vraj vyletel z Noemovho korábu,^[58] nuž sa pán farár spýtali, čo to je vraj ten krkavec? — Chlapci skríknu: Vrabec! — Pán farár: Aj nie vrabec. — Chlapci: Straka! — Pán farár zasa: Aj nie straka, nie! — Pán rechtor sa ozve: Nuž, chlapci, či viete, čo volá krr! krr! — a chlapci skríkli: Žaba! — Pán farár sa pustili do smiechu a pán rechtor povedali: Vere ego ad animan ipse nescio!^[59] Ale v tom máte pravdu, že by ma to učenie na dedinskej škole bolo oveľa menej stálo, lebo naši dedinskí rechtori sa s bársčím uspokoja. Keď matka na jeseň vedie dieťa do školy, zanesie mu za tanierik lieskovcov alebo dakoľko jabĺčok alebo dva kaleráby - to vraj bude za zapísanie. Na sviatky mu pošle nedopečený koláčik, na Gregora tri vajcia a na Blažeja kúštik slaninky ako moje dva prsty. To je pláca za učenie. Ale keď prídu chlapci pre ten kúštik slaninôčky, ešte ti pekne-krásne zaspievajú a prvý zavinšuje:

Druhý zasa započne:

„Jano, načo ty mne, prosím ťa, táraš také pletky,“ povie Pastrnák mrzuto.

„Báťa, veď vám vravím, že si chcem ísť do Jelšavy chlapca pozrieť, ako sa mi tam správa, a zaplatiť zaňho, čo som posiaľ dlžen. Veď mu vari bude exámen, a na to mi treba tiež vaše povolenie slobodného odchodu i príchodu na zámok.“

„Choď v čerty a nedomŕzaj ma tu svojimi daromnými rečami.“

„Nuž teda, báči, zostaňteže zbohom. Niečo dobré vám donesiem z Jelšavy.“

„Prinesieš ty beťaha — len čo vyjdeš za bránu, zabudneš, čo si tu povravel.“

„Nezabudnem,“ sľubuje Kádaš a odíde.

Za muránskou osadou Kádaš postál, vyňal zo svojej remennej kapsy rozmočenú sadzu, natrel si ňou svoje červené vlasy, obrvy i fúzy, prilepil si z kúdele pristrojenú bradu a na nos fľajster, a hneď bol z neho iný človek, takže by ho ani vlastná mať nebola poznala. Takýto si sadol na koňa a namiesto do Jelšavy zvrtol sa k Tisovcu a stadiaľ Rimavskou dolinou.

Mária Seči prechodiac sa po zámku dobre spozorovala, že jej sluha Kádaš sa bez najmenšieho podozrenia vykradol zo zámku, a hneď po jeho odchode šla k svojej sestre Eve a s ňou do spoločnosti, ktorá sa vo veľkej sieni zhromažďovala na obed.

Obed bol skvostný, hlučný a veselý. Pripíjalo sa na slávu a zdravie Rákócziho a Illésházyho, a hovorilo sa o pevnosti hradu Muráňa, ktorý vraj Nemci nikdy nebudú môcť dobyť.

Mária bola takmer rozmarná, takže sama podpichovala zámockého maďarského kazateľa Štefana Köszegiho k všelijakým učeným škriepkam s jeho kolegom Štefanom Dešelvičom, muránsko-dedinským kňazom.

Köszegi tvrdil, že Slovák sa v boji nikdy nevyrovná Maďarovi, lebo Maďar je vraj oveľa smelší a bojovnejší.

Dešelvič dokazoval, že Slovák je oveľa vytrvanlivejší nielen v boji, ale i v práci. Povedal: „Raz som cestoval poza Tisu a zablúdil som na ceste. Prišiel som k jednému pastierovi, ktorý bradou podopretý o svoj kyjak meravo hľadel na svoje stádo, čo pásol. Prišiel som k nemu a poklonil som sa mu — ani sa len nepohol, stál ako socha, ani mi neodpovedal. Spytujem sa ho: ,Barátom,^[60] ktorou cestou mám ísť na Halász-fehértó?‘ iba nohu trochu nadvihol a nohou mi ukázal: ,Arra ne!‘“^[61]

Hostia sa smiali a prisviedčali, že veru keby sa tak dolnozemskí Maďari presťahovali na horniaky, tí by tu sotva mohli vyžiť, ale by biedou a hladom pohynuli, a nechceli by tu vykonávať takú prácu, ktorá je vo vrchovatom kraji údelom Slovákov, ale by sa ani neuspokojili s takým biednym pokrmom, s akým sa uspokojí Slovák.

Podaktorí hostia sa po obede hrali v kocky, iní vyšli do kolkárne alebo do záhrady na prechádzku. Köszegi však odprevadil svojho spolubrata v úrade až za zámockú bránu a neprestal doňho zadierať.

„Keby to odo mňa záviselo,“ hovoril Köszegi, „vydal by som zákon, žeby sa všetky inojazyčné národy v krajine museli naučiť po maďarsky a zliať sa vedno, v spoločnú krv a telo. Tak by bol potom jeden jediný veľký, mocný a slávny národ v Uhorsku, pred ktorým by Európa mala úctu a triasla by sa ako za čias Ľudovíta Veľkého,^[62] keď maďarská dŕžava hraničila so štyrmi morami.“

„Doba výbojov s Ľudovítom sa pominula a odvtedy sa ich sláva kloní k západu. Ostatne, pán brat,“ povie Dešelvič, „nemajstrujte vy božie riadenie. Pozrite len, aj v tejto hore každý strom, ba každý list ináč vyzerá. A aká veľká rozmanitosť je v prírode, taká je i medzi ľuďmi, plemenami a národmi, medzi ich telom a duchom, takže nieto ani dvoch úplne si podobných ľudí. Tak to chcel mať Stvoriteľ, a čo on dobre spravil, prečo by to ľudia kazili, chcejúc naprávať božie dielo.“

„Vy nemilujete svojho blížneho ako seba samého, lebo nie ste priateľom Maďarov.“

„Milujem ich ako svojich spolukrajanov, ale to nemôžete popierať, že prvý a najbližší blížny mi je a zostane môj vlastný národ, v ktorom som sa zrodil, za ktorého zveľadenie, osvetu a dobrobyt i právom božím a právom prirodzeným pred všetkými ostatnými sa mám zaujímať.“

„Ale veď to by predsa pre našu spoločnú vlasť lepšie bolo, keby sme spoločne tvorili jeden národ,“ povedal Köszegi.

„Pán brat, pamätajte si toto: Maďarský národ je natoľko veľký, že by ho nemohli tak ľahko pohltiť iné susedné národy, a zasa na to je primalý, aby mohol pohltiť a stroviť susedné a mohutné národy. A tento váš maďarský národ je medzi veľnárodmi Európy práve taký malý ako delfín medzi veľrybami. I ten sa dotiaľ plaší a vodou strieka, pokým ho ozrutná veľryba chvostom nezavalí, a on sa horeznačky neprevráti. Maďari sa od skorého úpadku a pohromy tak zachránia, keď sa vyrovnajú s národmi a budú s nimi nažívať v pokoji.“

„Ďalej sa nebudem s vami zhovárať,“ odsekol Köszegi.

„To lepšie urobíte — zbohom,“ povedal Dešelvič a s tým sa rozišli.

Pri Hodejove, kam sa Vešelín utiahol so svojím vojskom, čakal na posla a list od Márie Seči. Míňal sa už piaty deň, a on plný nepokoja a vnútornej netrpezlivosti cválal na svojom koni k Rimavskej Sobote, či azda nestretne dobre mu známeho Nagya. Iba raz prichádza mu v ústrety čudný muž na koni s dlhou bradou a fľajstrom na nose. S ošklivosťou sa chcel od neho odvrátiť, lebo ho mal za žida, keď ho tento oslovil:

„Pán generál, prichádzam z Muránskeho zámku a nesiem vám toto písmo!“

Vešelín sa strhol, oči sa mu zaiskrili, vychytil neznámemu z ruky písmo, otvoril a dychtivo čítal.

Vtom si Kádaš strhol bradu i fľajster z nosa a stál pred ním celkom iný človek.

Vešelín si prečítal list a s prejavom veľkej radosti a uspokojenia pozrie na posla a začudovane povie:

„Ľaľa, čo to znamená? Hovor, človeče, kto si?“

„Pán generál, na to má kováč kliešte, aby sa nepopálil. Som Ján Kádaš, verný služobník a posol veľkomožnej pani Márie Bethlenovej z Muráňa. Pri takejto službe veru treba hýbať rozumom ako krava chvostom!“

„Pravdu vravíš. Vidím, že nie si každodenný človek a že nemáš sečku pod klobúkom. Nuž teda vedz, že ak sa tvojou pomocou uskutoční môj cieľ, tisíc dukátov ti darujem.“

„Spoľahnite sa na mňa,“ povie Kádaš hrdo.

Vešelín ho potom dal pohostiť a oddajúc mu list a hodinky ako dar pre Máriu, prepustil ho.

O krátky čas prišiel Kádaš k Vešelínovi zasa s listom. Bol prestrojený za drotára a spieval si: „Už som pochodil všetky dediny i Trenčín,“ na čom sa Vešelín chutne zasmial a chválil jeho dômysel a obozretnosť. V tomto liste už Mária pristáva na osobnú schôdzku, ustanovuje čas a miesto zídenia na budúcu sobotu pri prameni vedľa cesty, vedúcej z Muráňa do Tisovca, kde chce v ten deň ísť pstruhy loviť pre sestru Evu.

V piatok podvečer Vešelín povolal k sebe znenazdania štyroch najoddanejších a najspoľahlivejších dôstojníkov spomedzi svojho vojska a povedal im, že zajtra chce podniknúť veľmi dôležité a rytierske stretnutie pod Muránskym zámkom, k čomu potrebuje verných a spoľahlivých druhov, za akých všetkých štyroch považuje, a spytuje sa ich, či ho budú v tomto podporovať a s ním sa ta vypravia.

„Cez oheň i cez vodu,“ zvolali všetci.

„Dobre teda, páni,“ prikývol Vešelín. „K obsluhe vezmite ešte so sebou troch vybraných jazdcov a o polhodinu buďte všetci pohotove na koňoch a v plnej zbrani. Pôjdeme nocou, aby nás ľudia neprezradili, lebo opatrnosti nikdy nie je dosť a za rána dôjdeme na miesto v blízkosti Muránskeho zámku. Nateraz nech sa nikto zbytočne na túto vec nespytuje.“

„Dobre, pane,“ odpovie najstarší z dôstojníkov. „O polhodinu budeme podľa rozkazu k službám hotoví.“ S tým odišli, aby sa pristrojili.

V sobotu nad ránom hustý oblak ako čiernym závojom zatiahol skalnaté tisovsko-muránske vrchy, a z oblaku sa neprestajne križovali ohnivé blesky, zem dunela, hory sa ozývali rachotom od strašnej hrmavice. — Brieždilo sa, biele plášte siedmich rytierov, ťahajúcich za sebou svoje kone, črtali sa pomedzi husté jedliny, hľadajúc pod ich ovisnutými konármi prístrešie a ochranu proti zúriacemu lejaku.

„Ak to ešte dlho potrvá, neostane na mne suchá nitka. Voda mi cíkom tečie poza golier,“ povedal Lánczi.

„Hrozná chvíľa, ako keby nás lejak chcel vytopiť ani syslov,“ povedal Vešelín.

„Ja verím, že sa čoskoro vychvíli. Ľaľa, tam hore nad skalinami sa už trhajú oblaky,“ ukázal rukou Detvan.

„A čo to tam nad zápoľou tak lomozí a reve?“ spytoval sa Füleky.

„To sa medvede medzi sebou rujú,“ čuduje sa Kalinovský. Všetci hľadia s úžasom na to miesto. „Aké sú to ohromné potvory,“ pokračuje Kalinovský. „Teraz sa chytili za pasy — a ako sa zvŕtajú, ako praští drevo a lámu sa pod ich labami konáre.“

„To je boj na život a na smrť,“ ukazuje Vešelín, „hľa, aké veľké skaliská sa s rachotom rúcajú dolu do doliny.“

„Teraz tá čierna potvora zrútila toho červeného pod seba,“ vypliešťa oči Detvan, „a ako ten bolestne reve a stene.“

„Veru, keď taký obor obra pritlačí, praštia mu kosti,“ prikyvuje Kalinovský.

Zrazu sa nablízku ohlásia vojenské trúby a bubny, vojsko prechádza okolo. Medvede ušli do húšťavy.

„Čo je to, vari nás prepadnú,“ Vešelín sa chytí meča. „To je zrada! Vytiahnite meče, aspoň draho predáme svoje životy.“

„Len ticho,“ upokojuje Detvan. „Majme sa na pozore. Nevieme ešte, čo je vo veci!“

„Podľa zástavy je to Rákócziho vojsko,“ zistil Kalinovský. „Zdá sa mi však, že nás nezbadali. Idú ďalej svojou cestou. Mne sa vidí, že to bude skôr náhoda než zrada alebo podvod.“

Slnce už bolo vysoko a Vešelín bol v rozpakoch, či má ešte čakať alebo sa sklamaný domov poberať. Vtom sa zrazu z druhej strany lesa zjavil Kádaš, zastal si pred nimi a hovoril:

„Pán generál, nech vás nemýli vojsko, ktoré pred chvíľou tadiaľto prešlo. Bol to Illésházy so sedemsto mužmi, ktoré v dolnom Gemeri okolo Putnoka a inde zozbieral a priviedol od Tisovca pod Muráň. Odtiaľto ich chce odviesť do Rákócziho tábora. V zámku práve teraz raňajkami častuje Illésházyho jeho pani a veľkomožná pani Mária Bethlenka musela ostať pri svojom švagrovi, kým sa ten bude v zámku zdržovať, čo iste nebude dlho trvať, lebo ako sám hovorí, má naponáhlo, a len čo sa vojsko trocha občerství, odíde preč a pani veľkomožná nebude meškať a istotne sa tu zjaví. Pre vaše upokojenie vám posiela svoje hodinky so zelenou stužkou,“ odovzdá ich Vešelínovi.

Vešelín ich so zaľúbením obzerá, priloží k ústam, pobozká a schová.

„Ľaľa,“ ukazuje rukou Detvan, „čo sa to tam hore dolinou vedľa potoka tak ligotavo trbliece na slnci ani nejaké ženské stužky?“

„Ako z takej diaľky môžem rozoznať,“ pozerá Vešelín pred seba, „budú to tri ženy na koňoch. A približujú sa k nám.“

„Tá vpredu je krásne oblečená ani bohyňa lovu,“ povie Kalinovský prekvapený, „a v ruke nesie sieť.“

„Páni, ostaňte tu. Sám im idem v ústrety.“ Vešelín popchne koňa a cvalom uháňa oproti nim.

„Už ho má v sieti, toho nášho pána veliteľa,“ žartuje Füleky.

„A on ju. Žena je malum necessarium,“^[63] povie Detvan.

„Pekné jablko,“ zachmúril sa Füleky, „ale kyslé.“

„Ba často aj červivé,“ dodal Detvan.

„Škoda, že sa my nesmieme priblížiť aspoň k jej spoločniciam,“ ľutoval Lánczi.

„A veru by ani jednému nezaškodilo uchytiť po jednej Sabinke ako Rimania. Ale pozerajme len, odtiaľto vidíme všetko,“ radil Kalinovský.

„Hľaďte, už je pri svojej vyvolenej, klania sa jej,“ upozorňoval Detvan.

„Chce jej pomôcť z koňa, ale ona skôr, než by sa bol dotkol strmeňa, skočila dolu ani strela,“ usmial sa Lánczi.

„Vešelín strhol z hlavy kalpak a ukláňa sa jej,“ povedal Detvan.

„Teraz prestiera svoj vojenský plášť na vlhkú trávu a ona sa naň usadila,“ zazávidel Füleky.

„Ľaľa, po rytiersky prikľakol na jedno koleno a ustavične jej hľadí do tváre,“ vzdychol Detvan.

„Musí to byť naozaj pekná tvár, len škoda, že ju zblízka nemôžeme vidieť,“ ľutoval Kalinovský.

„Ešte väčšia škoda, že z ich rozhovoru celkom nič nepočujeme,“ podotkol Lánczi. „Aj my si aspoň sadnime.“ Dôstojníci si posadali. Lánczi pokračuje v reči: „Máriine služobníčky odišli nabok k potoku. Nechali Vešelína s paňou osamote.“

„Nie som schopný vypovedať veľkú radosť, ktorú teraz cíti moje srdce z našej schôdzky,“ povie Vešelín Márii. „Ó, drahá moja. Keby som ťa len mohol dokonale presvedčiť o vernosti a oddanosti môjho srdca! Prosím ťa, neopovrhni mojou náklonnosťou, keď si ma uznala za hodného sem pripustiť. Ale nemaj mi za zlé, keď ti i svoju ľútosť vyjavím nad tým, že vládci Muráňa sa zaplietli do odboja proti svojmu zákonitému kráľovi; len jemu váš rod za svoje povýšenie do grófskeho stavu môže ďakovať. Milostivá pani, či by si ty naozaj mohla brať podiel na tejto nevďačnosti, keďže si taká krotká, prívetivá a nepoznáš nijakú urážku, ktorá by ťa vedela rozhnevať? Ak zachováš vernosť svojmu kráľovi, ver mi, že tvoje meno, tvoju veľkodušnosť budú oslavovať po všetkých končinách sveta, a ak hrad Muráň odovzdáš do rúk kráľovských ľudí, slávna odmena ťa neminie, lebo ak si doteraz nad všetkým vládla so svojimi švagrami a sestrami, tak potom len ty sama budeš nad všetkým vládnuť.“

„Nie je v mojej moci odovzdať Muránsky zámok alebo kohokoľvek doňho prijať. Veliteľom tamojšieho vojska je Szakolczay, ktorého musí každý poslúchať. Okrem toho zámocká stráž vo dne v noci pri bráne i na prepevných hradbách dáva neustále pozor, a moja sestra Eva po každú noc kľúč od brány schováva u seba.“

„Ty si teraz mojím väzňom, milá, a ja ťa na Fiľakove slávne povýšim, grófka moja! Tam sa budeme spolu kochať v rozkošiach života!“ povedal Vešelín žartovne.

„Keď myslíš, že by takáto lesť tvojej vojenskej cti mohla poslúžiť, môžeš to veru vykonať,“ povedala smelo Mária. „Lenže čo ti to prospeje? Tým sa na Muránsky zámok nedostaneš a vydáš o sebe iba svedectvo o tom, ako málo sa môže žena na mužovo slovo spoliehať!“

„Odpusť, drahá,“ spamätal sa Vešelín, „že som priďaleko zašiel, odpusť mi nevčasný žart, no pomôž mi zmocniť sa Muránskeho zámku a ja ti prisahám večnú lásku a manželstvo na tento meč a svoju rytiersku česť,“ pľasne dlaňou po meči.

Mária trochu pomätená týmto jeho osvedčením, so zarumenenou tvárou povedala:

„Bojovný rytier, manželstvo je božie dielo. Ak to bude vôľa Najvyššieho, nebudem sa tomu protiviť, ale sa k tebe pridružím s čistou a úprimnou láskou a postarám sa i o to, aby som spolu so sebou i Muráň mohla odovzdať. Ak bude naša obapolná láska opravdivá, dá boh, že obidvaja dosiahneme šťastie.“

„Ako si predstavuješ, že by som sa mohol dostať do hradu?“

„To ti časom poviem, len pozhovej. Najprv si ja musím všetko premyslieť a k tomu potrebné prípravy porobiť, aby si ty potom v pravý čas na udané heslo mohol pritiahnuť.“

„Ó, ty krásny vzor ženskej hrdinskosti,“ vraví Vešelín vo vytržení, „ty anjel môjho šťastia, vyvolená královná môjho srdca, dovoľ, nech ťa pobozkám, lebo moje srdce od rozkoše plameňom horí,“ chce ju objať a pobozkať.

Mária mu vykĺzne z rúk:

„Teraz ešte nie je na to čas. Dám ti však toto na pamiatku,“ podáva mu kader svojich vlasov, „nech ti pripomína tvoju úprimnú priateľku, osamelú vdovu na Muráni.“

Vešelín pobozká podanú mu kader, uschová si ju:

„Nech mi je táto pamiatka blízko môjho srdca.“

„Čas veľmi uteká a my sa tu už pridlho bavíme, treba nám pomyslieť na rozlúčenie, aby nás nejaká nemilá náhoda neprekvapila a nepripravila vo chvíli o všetko, čo nám bolo milé a drahé. Beztak musíš uznať, že som v mojom terajšom položení vystavená všelijakým ohováračkám a klebetám, ktorým sa musím veľmi vyhýbať. Nuž teda zbohom,“ podáva mu ruku.

Vešelín jej pobozkal ruku:

„Zbohom, vyvolená môjho srdca. Dajže to, bože, aby sme sa spolu tam hore,“ ukáže na hradby Muránskeho zámku, „skoro mohli zísť. Potom nás už nikto okrem smrti viac nerozlúči.“

Mária kývne opodiaľ stojacemu Kádašovi, ktorý jej hneď privedie koňa. Vyšvihne sa naň, nečakajúc Vešelínovu pomoc. I jej dve spoločnice posadali rýchlo na kone, a po nich i Kádaš. Mária ešte raz kývne Vešelínovi rukou:

„Buď zdravý!“ a pustí koňa cvalom. Za ňou uháňajú dolu dolinou popri potoku i jej spoločnice a služobník so sieťou.

Mária sa spozďaleč obzrie a kýva šatkou na rozlúčku ešte vždy za ňou hľadiacemu Vešelínovi.

Vešelín sníme svoj vojenský kalpak a tiež sa jej ukláňa. Potom kričí vo vytržení na svojich:

„Priveďte mi koňa. Ja sa tu už neudržím. Musím ísť za ňou stoj čo stoj!“

Lánczi, Detvan, Kalinovský a Füleky priskočia k nemu:

„Preboha, to nesmiete urobiť. To by bola vaša i vašej vyvolenej konečná záhuba. Pre vaše dobro to nesmieme pripustiť.“

„A kto je vaším veliteľom,“ kričí Vešelín zlostne. „Ja vám ukážem, ako máte plniť vôľu svojho generála.“

Detvan odhodlane povie:

„My sme nielen vaši podriadení vojenskí dôstojníci, ale i vaši verní a za vaše šťastie a slávu telom i dušou oddaní priatelia, a dúfame, že našu priateľskú radu nezavrhnete. Nezabudnite, že vaše služby i naďalej potrebuje kráľ a vlasť. A na Fiľakove posiaľ nevedia, kde sme a ako si počíname.“

„Prepáčte, priatelia, moju rozčúlenosť,“ povie Vešelín mierne. „Teraz som zasa cele váš. Sadajte na kone, za mnou!“ a obrátiac sa smerom k Tisovcu, zmizli všetci ľudskému zraku v horách tisovského dielika.

Toho leta sa pálčivé dni a chladné noci zamieňali, následkom čoho sa vyvinula úplavica, ktorá sa nákazou šírila medzi obyvateľstvom a posádkou v Muránskom zámku. Aj Mária Seči sa začala ponosovať svojej sestre, že vraj cíti na sebe príznaky tejto šíriacej sa choroby a bola veľmi nepokojná. Sestra Eva sa veľmi predesila, sama jej zháňala, pripravovala i podávala lieky, často ju navštevovala a vysedávala pri nej. Raz, keď bola Eva zasa pri nej, ponosovala sa jej Mária na svoje služobnice, že jej periny odmietajú vysúšať, vyhovárajú sa, že vraj nemajú potrebné rebríky, aby mohli vyliezť hore na pôjd a tam ich sušiť. Ona si vraj na dvore nedá periny sušiť, pretože je tam mnoho Sedmohradčanov, ktorí radi ohovárajú.

„Ak ťa len toto trápi, sestra drahá,“ povedala Eva, „tomu ľahko spomôžeme. V zámku máme dosť takých rebríkov. Má ich i naša ďaleká rodina Katriena. Daj si priniesť, koľko len potrebuješ. Ak ti to bude málo, v zámku máme nadostač povrazníkov, daj si narobiť, koľko len potrebuješ.“

Mária neomeškala splniť Evinu radu. Hotové rebríky z povrazov upevňovala, opravovala, dovedna spájala so svojimi služobnicami, aby včas potreby boli dostatočne silné a dlhé a skrývala ich medzi periny do postele. V nočnom čase vychádzala na zámocké múry, odmeriavala ich, majúc na tenkom povrázku priviazanú skalku. Chcela vyskúmať, kde by bol múr najnižší a z ktorej strany, na ktorom mieste by bolo najpríhodnejšie spustiť rebrík. Po mnohom skúšaní sa presvedčila, že na polnočnej strane, kde stála váha, ktorou nielen všelijaké zásoby potravy, ale drevo hore do zámku vyťahovali a tam bola postavená i nová bašta a tá obnášala asi dvanásť siah výšky múru. Toto miesto Mária uznala za najpríhodnejšie na spustenie rebríkov. A čas sa jej práve teraz zdal najpríhodnejší, lebo švagor Illésházy aj so svojím vojskom sa zdržoval v Košiciach a poučila Vešelína o všetkom.

Vešelín upovedomený Kádašom, ktorý prinášal Máriine listy, dobre vedel o týchto prípravách na Muráni. Opatrne vybral spomedzi svojich vojakov dostatočný počet smelých, odhodlaných a sebe celkom oddaných mužov, s ktorými v príhodnom čase podnikol výpravu na Muránsky zámok. Medzi jeho vojskom bol jeden muž, ktorý predtým dlhý čas býval na Muráni, ale pretože na jarmoku v Rimavskej Sobote náhodou puškou postrelil jednu ženu, preto ho väznili vo fiľakovskom žalári. Vešelín aj tohto zaradil medzi svoje vojsko a použil na to, aby v zamýšľanom čase viedol výpravu, poukazoval jej chodníky a prístup k zámockým hradbám a baštám.

Len čo Mária bola hotová so všetkými prípravami, oznámil Kádaš Vešelínovi, aby v budúci štvrtok bol v pohotovosti, aby sa na pravú polnoc z polnočnej strany dostavil pod muránske hradby, aby sa priblížil k tej bašte, v ktorej obloku uvidí svetlo, lebo tam nájde spustený rebrík, po ktorom by mohol hore vyliezť a za ním i jeho ľudia v primeranom počte.

V ustanovený deň, len čo sa zvečerilo, dorazil Vešelín k podzámockej osade Muráňa, svoje vojsko ukryjúc pokraj hory, šiel s dvoma druhmi na skusy. Dedinčania hneď spozorovali cudzincov. Začali kričať, ľud sa vzbúril, začal ich prenasledovať a volal za nimi:

„Bite ich, zabíjajte, v dedine sú nepriatelia, zlodeji, lotri!“

Vešelín so svojimi spoločníkmi museli použiť meče a len s veľkou ťažkosťou ušli pred sekerami a kyjmi dedinčanov, cvalom uháňajúc na chytrých koňoch von z dediny, a až po dlhom túlaní sem i ta došli konečne k vojsku v úkryte.

Spomedzi záložného vojska povyberal Vešelín najsmelších a najudatnejších mužov a poberal sa s nimi voľným tichým krokom k zámku. Ostatnému vojsku rozkázal hýbať sa neskoršie a v blízkosti zámku počkať na znamenie, ktoré dostanú z bašty. A až potom sa vyrútiť na zámockú bránu.

Blížila sa polnoc, keď sa Vešelín so svojimi vybranými druhmi blížil k severným hradbám. Svetlo však nebolo nikde vidieť. Ihneď netrpezlivo prikročili k samým múrom a macajúc hľadali zavesený rebrík, plaziac sa popod múry a bašty, nevdojak prišli k zámockej bráne, kde ich však stráž spozorovala a volala:

„Kto je tam? Ozvi sa, lebo budeme páliť!“

Preľaknutí dobrodruhovia tichučko, ako len vládali, plazili sa naspäť popod múry a skaliny. Už začínali strácať nádej a vzmáhala sa v nich pochybnosť, že by sa im ich predsavzatie mohlo podariť. Tu Kádaš, zbehnúc dolu rebríkom z bašty, zastal pri nich, chytil Vešelína za ruku, priviedol ho pod samú baštu, kde mu potom ukázal svetlo v obloku i dolu spustený rebrík. S tým istým prstom mu významne prikazoval, aby bol tichý a opatrný.

Len čo Vešelín zočil rebrík, vystupoval po ňom prvý, vošiel do bašty oblokom a švihnúc sa do osvetlenej izby, objal svoju, na neho túžobne a s bázňou čakajúcu Máriu. Za ním vystupovali hore i jeho druhovia, z ktorých jeden silným hvizdom dal ostatnému, pokraj lesa stojacemu vojsku znamenie, aby ich nasledovalo.

Mária už predtým včas obvinila zámockú stráž, že dáva zle pozor a z múrov ich do väzenia nechala odviesť, najmä tých Cigánkou udaných. Vešelín však nechal najprv všetkých zámockých dôstojníkov, pohrúžených vo sne, pochytať, pri tomto bol vodcom bystrý Kádaš. — A keď sa ich zaradom všetkých zmocnili, hrozbami a prísahou ich prinútili, aby sa poddali novému pánovi a sľúbili vernosť Ferdinandovi III. Napokon žiadali s hrozbou od vrátnika kľúče od brány. Ten sa zaklínal, že kľúče nemá, lebo že pani veľkomožná Eva Illésházy podľa svojej obyčaje i tejto nocí vzala si ich k sebe.

Vešelín konečne poslal jedného z dôstojníkov k nej i s druhým domácim človekom. Zobudili ju klopaním na dvere. Dôstojník úctivo síce, no dôrazne žiadal, aby im vydala kľúče od brány, lebo že pán Fraňo Vešelín s vojskom opanoval zámok, jej ľudí dal pochytať, poviazať, takže jej nič iné nepozostáva, než prispôsobiť sa okolnostiam a kľúče im bez márneho odporu odovzdať.

Zo sna pobúrená a vyľakaná Illésházyčka, trasúc sa na celom tele, nevedela, čo má urobiť, ale jej stará komorná, hrozbami a krikom dôstojníka prestrašená, vyskočila zo svojej postele, natiahla na seba svoj starý plášť, otvorila dvere a vydala dôstojníkovi žiadané kľúče. Zároveň ho prosila, odvolávajúc sa na jeho vojenskú česť, aby ušetril bezbranné ženské osoby a vzdialil sa odtiaľ. Dôstojník, keď mal kľúče v rukách, ochotne poslúchol, ponáhľajúc sa k bráne, ktorú pomocou vojakov i otvoril, na čo sa Vešelínovo vojsko, čo sa medzitým na takzvanú „tureckú hlavu“^[64] vydriapalo, vrútilo do zámku a zaujalo všetky bašty a múry.

Vešelín svojim ľuďom prikázal, aby nikomu v zámku neublížili, lebo on každého, kto sa mu neprotiví, berie pod svoju ochranu. Vojsko, ktoré by chcelo slúžiť kráľovi, zloží prísahu a ostane v jeho službách. Tí, čo nechcú v zámku ostať, majú to ihneď oznámiť a môžu slobodne odísť.

Na tretí deň potom zosobášil sa Vešelín so svojou Máriou v Jelšave. Keď sa už ako novomanželia vracali na Muráň, vítali ich sviatočne oblečené podzámocké dievčatá vencami a spevom. Spievali piesne „Pod Muráňom stojí lipa zelená“ a „Hej, pod Muráňom, tam je krásny svet“ a aj iné. Na zámku bola hlučná svadba, ktorá trvala viacej dní.