ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá zvada

Odtlačené podľa Letopisu Živeny (Sborník zábavno-poučných prác), redigovaného Svetozárom Hurbanom Vajanským, Živena, Turč. Sv. Martin 1896, str. 1 — 37. Ss XIV, I. vydanie 1929, str. 47 — 79. Ďalšie vydania 1942 a 1948.

Koncept rukopisu bez nadpisu (13 listov, t. j. 27 popísaných strán, rozmeru 10,5 x 17 cm, písaný perom, pomerne dosť opravovaný; Literárny archív Národného múzea v Prahe). Rukopis sa líši od uverejneného textu štylistickými zásahmi (napr. v koncepte je menej chorvátskych slov ako v uverejnenom texte, sú v ňom poprehadzované motívy, vynechané i rozšírené partie ap.).

Spočiatku Kukučín aj v novom prostredí umelecky stvárňoval staršie zážitky z Prahy (napr. Zápisky zo smutného domu, Na ľade) a neskôr sa vrátil i k tematike z domáceho prostredia (Výlety, Prechádzky po Vlkolíne ap.). Elena Maróthy Šoltésová v liste z 22. septembra 1895 požiadala Kukučína o príspevok z nového prostredia do Letopisu Živeny: „… Vy síce svojím mlčaním naproti mne zrejme máte úmysel, umlčať i mňa naproti sebe; no to, ako týmto vidíte, sa Vám aj zato nepodarí. Ja teraz nielen že vás týmto listom turbujem, ale mám pod jedným hneď ešte ďalšie a dôkladnejšie turbovanie za lubom, nedbajúc na vaše pravdepodobné dudranie — už neviem či len pomyslené a či aj vyslovené — preto…

A síce, aby som neupadla do Vami kedysi demonštrovaného ženského spôsobu, podať hlavnú vec až v postškriptume, i aby som si nevzala na svedomie hriech pomalého mučenia Vás, akého Vy tiež rád sa dopúšťate dakedy vo svojich listoch oproti svojim ženským priateľom, (vidíte, vo mne niet zamak pomstychtivosti), nuž vyrukujem hneď s tým, prečo Vám hlavne píšem. My na poslednom valnom zhromaždení Živeny uzavreli sme vydať akýsi malý ,Sborník Živeny‘, sväzok 7 — 8, najviac 10 hárkový, obsahu prevažne zábavného. Prosím Vás teda srdečne, akže Vám je len možno prispejte nám akousi malou, jeden, najviac dva tlačené hárky obsahujúcou prácou do tohože Sborníka. Prisadnite raz k stolíku a rozpíšte sa trochu, — veď vám to nezaškodí a nám urobíte radosť a dobrej veci osoh. Vidíte, koľká tu príležitosť k zásluhám, k získaniu si vďaky celého Živeninho sveta! Veď Vám to ani zamak vážnosti neujme, keď sa medzi nás ženy zamiešate, — a skúšku z gurážu medzi ženami Ste už hen vtedy na Dobronivej podali. Aby Vám nebolo tam v tom sborníku priotupno medzi nami, budeme Vám hľadeť ešte aspoň len jedného kamaráta k boku postaviť. My medzitým budeme sa ešte aj modliť, aby Vám pacienti aspoň dotiaľ dali pokoj, kým nám tú prácu napíšete. Ak Vás však predsa budú turbovať, nuž si len trochu zakľajte, a bude zas všetko dobre — práca hneď lepšie pôjde od ruky. Čo dotýka sa charakteru žiadanej práce, ponechávame sa celkom na Vás, lebo Vy tak špeciálne na našu mieru jednako nebudete chceť písať. Dľa mojej mienky nezaškodilo by, keby to bol akýsi malý, zaujímavý žánrový obrázok z Vášho terajšieho, juhoslovanského okruhu. Ale do 1. novembra by som prosila, aby práca už tu bola, lebo Sborník má vyjsť ešte do Vianoc, hotove vystrojený. Nuž len neodporujte, ale sem ruku! Tak! Naisto čakám…“

Kukučín odpovedal na Šoltésovej list už 4. októbra 1895.

„… Ej dali ste mi preglgnúť jednu velikú, horkú pilulku s tou prácou. Všakovak Ste ju pomastili, posypali, potiahli pozlátkou, len aby ľahšie išla dolu hrdlom. Vidíte porovnanie echt doktorské! A veru mi ona dosiaľ tam kdesi sedí, kde zasadol Adamovi ohryzok zo známeho Evinho jabĺčka. Čo robiť? Spomedzi riadkov čítam ja také hrozby, že mi koža naskakuje po chrbáte. Ja som už i tak u Živeny mnoho utratil na popularite, takže mi už ktorási nadala v kritike N. Nov. do starých mládencov, čo ma urobilo tri dni nešťastným a nesmelým v ženskom kruhu — no a čo by sa len stalo, keby ja teraz odoprel zamiešať sa medzi dámy — to už ani pomyslieť si nemôžem…

P. S. Prácu tedy pošlem!“

Kukučín poslal Šoltésovej Prvú zvadu 20. novembra 1895 so slovami: „Vysokoctená Pani! Vidíte to je následok, keď sa človek zamieša medzi ženy. Miesto 8 karotiek vyjde mu toho 14. Nuž ako chcete. Dobrá vôľa bola. Teraz si Vy voľte, čo chcete. Chcel som Vám prácu prvej poslať na 1. t. m. — ale tak horlive ste sa modlili za mojich pacientov, že len päť nocí som strávil mimo domu, nerátajúc dní. A bol najvyšší čas, lebo dnes zadúchala bóra a na vrchy napadalo snehu — a v mojej bezkachľovej izbe mi prsty krahnú, že ani len oduševnenie za Vašu Živenu a učenie variť ich nemôže rozohriať. Vidíte, takí sme my prozaisti! Ale už len kedy dačo nového sa od Vás dočítam! Ja som ináč tak tak, a Vy?… Pod titul neráčte dať nápis, že ,obrázok z Dalmácie‘, dakomu by to napadlo ešte preložiť a mňa by za živa upiekli.“

Šoltésová hneď po prijatí zásielky napísala Kukučínovi svoje dojmy (29. novembra 1895):

Turč. Sv. Martin, 29. nov. 1895
„Veľactený pán Doktor!

Váš predposledný list ma veľmi obradoval. Jeho cena a celé závažie obsažené boli v jeho trojslovnom postškriptume (P. S. prácu tedy pošlem!) No, reku, prácu pošle, chvala p. Bohu — nie je on predsa taký zlý, akým sa činí. A postškriptá má vždy, reku, podarené. A teraz, po dlhšom nedočkaní tej, v nezvratnej dôvere očakávanej práce dôjde mi rekomandovaný lístok malého formátu zo Selza della Brazza. Nuž, čože sa reku, porobilo — vari z práce už nebude nič —? zabedujem. Lístok bol síce trochu tučný — ak sú to, reku, samé výhovorky prečo prácu nenapísal, nuž, reku, už tie budú majstrovským dielom a dáme ich do Sborníka vytlačiť. Iba keď sa ti mi tu vyšúli 14 rukopisných listov! Radosť, rozumie sa, bola veľká. Ale, mimochodom rečeno, mohla by som si vari aj hlavu staviť, že žiaden spisovateľ v celej civilizovanej Európe neposiela svoje rukopisy v listovej obálke toho najmenšieho dámskeho formátu — iba Martin Kukučín. Prečo to robí —? ja to viem. Jeho terajšie úzkostlivé postškriptum mi to povedalo. Nechce sa dať za živa upiecť (čo je potešiteľný znak životachtivosti), preto posiela rukopisné práce v lístokovej obálke, aby jeho Selčania a menovite Selčianky neuhádli a nevysnorili jeho alotriá. I takto neviem, či sa celé Selce nezbúrili, keď sa od poštára dozvedeli, že dottore poslal do Ugarskej rekomandovaný list na ženskú adresu. Vidíte, ja si aspoň viem ceniť, čo Ste nám to, slávnej Živene, priniesli za obeť tou prácou.

No ale teraz krem špásu: ďakujem Vám srdečne! Na Vás sa človek môže držať. Bielek, Chorvát mi košíky podávali, s výhovorkami — a tak sa nečudujte, akže len sám jediný budete vyčnievať zo žensko-spisovateľskej kompánie. Veď už teda pre to Živenino nádejné varenie-učenie nech Vám je nie ľúto, že Ste sa jej prenaložili. Že je práca vlastne dlhšia, než akú som ja pýtala, z toho si ja celkom nič nerobím, ani slova z nej nevynechám. Ale čo sadzač na ňu povie, to už neviem; lebo ho oči iste rozbolia, ak si ich len akosi neozbrojí, keď ju bude sádzať. Také sporivé písmo (i táto sporivosť je z príčiny zavedenia Selčanov), je hotovým mordárstvom na oči, dvojnásobne hriešnym, keď ho lekár prevádza — mňa moje rozboleli keď som Vašu prácu čítala. Len čo sa trochu zotavili, keď od smiechu slzili pri scéne kde zhromaždené ženy (keby o tom Selčianky vedeli!) zháňajú doktorovi handričku a vodu na obkladok pre malú ,zabitú‘ Lukricu.

Lukrica — Lukrécia

Ináč však som ja s prácou veru spokojná. Také taliansko-dalmatínske aróma — to bude od Kukučína nová maškrta pre naše obecenstvo. Ja som trochu aj pyšná, že ste mi tak po vôli urobili. Viem, že mi napríklad p. redaktor Škultéty bude trochu, tak len po kresťansky, aj závideť — a viete, tak trochu závidenia od iných je srdcu človeka milým pôžitkom.

… Ale švígermuttre Ste ani v tejto práci neodpustili — aká to slepá antipatia u mládenca! Nemáte jej a nenávidíte ju. A deti v Dalmácii nepadajú so stolov dolu, aby si rohy na čele narobili, ale z mulíc. Ländlich sittlich. Práve minule vyšla v Über Land und Meer tiež povesť z Dalmácie, (aj Brazza sa tam pripomína), od Bernhardíny Schulze-Schmidtovej; a počudovala som sa, ako sa tá Nemkyňa vžila do ducha toho ľudu…

(Aká to zhoda: moja tvoriaca sa práca má nadpis: Prvé previnenie — a Vaša: Prvá zvada. Samé poučenia pre mladých manželov. To je tiež úloha Živeny dôstojná.)…“

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Nová tematika však priniesla i nové prvky do Kukučínovho jazyka. Sú to chorvátske slová spisovné, ale najmä slová, výrazy, predložkové spojenia, frázy, zvraty, vety, dialogické prehovory ap. z čakavského nárečia, ktorým sa hovorí na ostrove Brač v Dalmácii. V tomto nárečí je pomerne mnoho prvkov z talianskeho jazyka.

Kukučínovu pravopisnú podobu chorvátskych výrazov a zvratov v podstate ponechávame nezmenenú. Upravujeme iba ojedinelé prípady, v ktorých sa Kukučínov spôsob písania celkom vymyká z chorvátskeho pravopisného systému. Ide o prípady, keď Kukučín miesto i užíva y, teda Kukučínovo gustyrna (v rukopise užíva i aj y) opravujeme na gustirna (spis. gustijerna), lebo chorvátčina nemá y. Pri písaní dvojtvarov sinko, synko sme sa rozhodli pre druhý, poslovenčený tvar.

Chorvátske spisovné slová nechávame v podstate v Kukučínovom hláskoslovnom prepise, hoci sa tento prepis niekedy líši od spisovnej chorvátčiny. Rovnako zachovávame i Kukučínov prepis nárečových slov a Kukučínovo grafické označovanie hlások: napr. Kukučínovo i miesto spisovného chorvátskeho e v slovách ikavského dialektu (lipa, dico, Divica, dičurina); Kukučínovo označenie nárečovej výslovnosti spisovného chorvátskeho h ako e (evala miesto hvala, falen miesto hvaljen) ap. Hláskoslovné dvojtvary nechávame v tých prípadoch, kde Kukučín na označenie určitých reálií užíval i chorvátsky tvar i slovenský alebo aspoň slovenčiaci, napr.: bura i bóra, gospodarica i hospodarica ap. Dvojtvary typu aria, arija; biankaria, bijankarija; Ilie, Ilije; ap. zjednocujeme na arija, biankarija, Ilije.

V slovách, prebratých do bračského nárečia z taliančiny používa Kukučín zdvojené spoluhlásky (napr. famejja, kavalette, piacca ap.) azda pod vplyvom taliančiny a pod vplyvom slovenského pravopisného systému tých čias, ktorý vyžadoval v cudzích slovách pisanie zdvojených spoluhlások (napr. cigaretta, assentírka, massívny). Tento postup odstraňujeme, lebo nezodpovedá ani spisovnému systému slovenčiny, ani chorvátčiny, ba ani nárečiu, z ktorého Kukučín čerpal.

Slová šor, šora Kukučín vo všetkých svojich prácach z dalmatínskeho prostredia píše dôsledne vo forme šior, šiorra (podľa spisovného šjôr, šjôra, z talianskeho signore, signora). V čistopise románu Dom v stráni však už používa tvar šor, šora, charakteristický pre čakavské nárečie, do ktorého sa tento dostal z benátsko-lombardského dialektického tvaru sor, sora. Neskorší Kukučínov tvar šor, šora považujeme za správny, lebo autor k nemu dospel zrejme po dôkladnejšej jazykovej príprave.

V tvarosloví Kukučín postupuje dvoma spôsobmi. Zriedkavejšie necháva chorvátske prípony v chorvátskych spisovných i nárečových slovách, frázach a vetách, ktoré dáva do úvodzoviek (tento postup je frekventovanejší v prvých poviedkach), napr. ,cekíne‘, ,kavalete‘, ,u goru‘, ,paron od broda‘. V tomto prípade zachovávame Kukučínov postup. Ale častejšie badať u Kukučína určitú tendenciu ohýbať chorvátske spisovné i nárečové slová podľa slovenčiny. Nerobí to však dôsledne. V takýchto prípadoch nahrádzame chorvátske prípony príponami slovenského ohýbania. Ide najmä o skloňovanie osobných mien typu Leše (muž.) a Kleme (žen.) a prisvojovacích adjektív, utvorených zo substantív tohto typu. Takéto osobné mená skloňujeme podľa zásad, ktoré platia pre ohýbanie cudzích osobných mien tohto typu: Leše, Lešeho, Lešemu… Prisvojovacie prídavné meno dostáva tvar: Lešeho; Kleme sa neskloňuje. Mená typu Piero, Kukučín skloňuje: Pierota, Pierotovi… i Piera, Pierovi… Dôsledne užívame druhý postup. Pre prípony prvého typu sme sa rozhodli iba tam, kde je v nominatíve -eto, teda: Zaneto, Zaneta, Zanetovi. Chorvátske všeobecné podstatné mená spisovné i nárečové, ktoré nie sú v úvodzovkách, skloňujeme ako slovenské slová tohto typu, napr. barilá, kavalety, do lokvy ap. Slovo šor v spojení s menom, napr. šor Piero, Kukučín často necháva nesklonné, niekedy ho skloňuje podľa slova pán. Pri úprave používame druhý postup. Slovo šora skloňujeme podľa slova žena.

Slovenčiace i chorvatizujúce väzby ostávajú nezmenené podľa prvého uverejneného vydania.

Kukučín pri vysvetľovaní chorvátskych spisovných slov používa viac postupov: vysvetľuje ich opisom, v zátvorkách, v úvodzovkách alebo medzi čiarkami. Zachovávame všetky tieto postupy, lebo aj na nich možno čiastočne sledovať Kukučínov vývin pri preberaní chorvátskych jazykových prvkov. Tieto cudzie prvky v jeho tvorbe postupne ubúdajú a obmedzujú sa neskôr viac-menej iba na pomenovanie neznámejších reálií z cudzieho prostredia a určité dialogické prejavy.

Kukučínove slovné vysvetlivky v zátvorkách bývajú zväčša skloňované ako príslušné cudzie slová pred zátvorkou. Neskloňované tvary vysvetliviek nahrádzame skloňovanými tvarmi. Napr. v Svadbe: ,za oglavu‘ (uzdu), SP/135; „Ah, galioti!“ (galgan), SP/135; — (uzdu), (galgani) ap.

Zásahy do textu okrem zásahov všeobecného rázu uvádzame pri jednotlivých poviedkach.

Prvá zvada

mužno LŽ/3 — mučno (podľa rkp. 1a) 8, na Andru LŽ/3 — nad Andreho (podľa rkp. 2) 9, po Gura LŽ/5 — pó dura (podľa rkp, 2a) 10, ,mazgách‘ (mulice) LŽ/12 — ,mazgách‘ (muliciach) 15, s tým tichým porozumením LŽ/20 — tým tichým porozumením 21, s ťažkým strachom LŽ/20 — ťažkým strachom 21, Ajho LŽ/26 — Ajbo (podľa rkp. 10) 25, malou LŽ/28 — s malou 27, treba LŽ/35 — ich treba (podľa Ss 1929/77) 31.