ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veru Mišo. Priezviska mu nepoviem. Tí, čo ho znajú, znajú ho len pod týmto menom. Ba ja myslím, že Mišo môže byť len jediný na svete — totiž on. Tí, čo nosia toto meno, pripadajú mi ako uzurpátori, ktorí by sa mali potrestať, že sa opovážili privlastniť si ho. Tých, čo ho znajú, bude zaujímať i bez priezviska. Tí, čo ho neznajú, nectili by ho ani potom, keby mu priezvisko zvedeli. Veď Mišo nenie človek svetodejný, ani znamenitý. Sluha jablonického pána farára, Drozdíka! Ba odhodia snáď knihu, keď zvedia, že Mišo bol kedysi drotárom a neskoršie valachom u Drozdíkovho pána otca. No keby boli v Jabloniciach, iste by tak nízko necenili Miša. Videli by, ako je tam vážený, ba skoro za írečitého považovaný, čo v Jabloniciach pre vsťahovalca znamená veľmi mnoho.

Je muž dosť vysoký, plecitý. Tvár má širokú; širšou sa zdá preto, že boky si neholí, ale zapúšťa bradou veľmi hustou. Sivé oči, často sa zužujúce, dodávali by snáď výraz falše a úskočnosti, keby ho mocné obočia a marciálne búzy, vymastené do klinca, dokonale nemiernili. Nos je trochu na spôsob sedla vprostriedku prehnutý, medzi očami úzky, v nozdrách značne široký. Tieto nozdry sú najhybnejšou čiastkou tváre. Nech Mišo hovorí alebo smeje sa, tie večne hrajú. Tu sa šíria alebo spľasnú ani vetrilá na plachtovej lodi.

Ide z Blatoviec, okresného mestečka, ktoré statočne zasluhuje toto význačné meno. Oplýva blatom. No dnes je sucho, lebo dávno nepršalo; preto náš hrdina nejde hradskou. Vybral si kratšiu cestu, vinicami. Sú rozložené na kopcoch, deliacich chotáre blatovský od jablonického. Chodník je veľmi príjemný pre pešieho, menovite v jar a v lete, po viniciach a medziach, po kríkoch a stromoch ozýva sa večný spev vtáctva. A i preto je dobre ísť, že zblíži cestu do Jabloníc o dobrú tretinu. My by sme ho nemohli upotrebiť; vpravo, vľavo vysiela odbočky pomedzi vinice, po všakových medziach a múroch, ktorými vinice sú podmurované, takže sa terasovite dvíhajú. Popri chyžkách, ktoré vyzerajú ako kŕdeľ roztratených oviec, niektorá v stromoví učupená, druhá na úslní sa vypeká a bielotou stien slepí ti očí.

Došiel na rázcestie. Vpravo chodník sa nedelí, ide chrastinou a poľom do Jabloníc, akoby šnúru vystrel. Vľavo pomedzi vinice a chyžky sa prepletá a vypúšťa ozajstnú sieť bočných chodníkov a cestičiek. Neznámy by ľahko poblúdil v takom labyrinte i omrkol pod daktorou chyžkou a musel sa dakde do sena utiahnuť. No Mišo zná polohu viníc, ani čo by ju mal na dlani. Preto sa pustil po krátkom okúňaní vľavo.

Nešiel ani sto krokov, keď spred jednej chyžky začul: „Kde ste boli, Miško?“

„V Blatovciach,“ odpovedá, vľúdne sa usmejúc. „A vy čo robíte, Teliar?“

„Nuž len tak.“ S tým vysvetlením pripojil sa k nemu. „Idete do chyžky?“ Tým narážal Teliar na to, že Mišo sa neodrazil hneď vpravo, ale si vybral tento chodník.

„Nie do chyžky, nemám kľúč. Ale popri vinici. Pozriem, či vtáčence nesadajú na hrozno. Lebo ich je veľa a oborili sa mi na vinicu.“ Mišo hovorí pomaly a nie jablonickým prízvukom. Bárs je tu roky, nevedel si ho osvojiť. No to už napadne len cudziemu. Jabloničan je na to privyknutý u Miša.

Z odpovede by ste súdili, že Mišo je majiteľom viníc v Jabloniciach. Daktorý hostinský by snáď i víno chcel objednať u neho. To je mýlka. Mišo svojou nazýva pána farárovu vinicu. Vôbec všetko, čo je pánovo, považuje za svoje.

„A čo neoberajú?“ pýta sa Teliar, mysliac pána farára. „Ľudia už skoro pooberali…“

„Ja ešte nedám,“ odpovedá Mišo. „časy sú pekné, teplo — nech ešte dôjde.“

„A čo ste robili v Blatovciach?“

„Nuž všakovô kupoval. Najviac u pána Nitkaya, lebo majú dobrý tovar; i človek sú hodný. Čo takto treba do domu, i cigarky pánu faráru.“

„Pán farár boli tiež?“

„Nie, tí sú doma. Šiel som sám,“ odpovedá hrdo. „Tí sa spustia na mňa vo všetkom.“

„Nuž môžu sa, môžu,“ lichotí Teliar.

„Dosť sa ver’ nakonám — dosť! Minulý týždeň mali sme pak na pošte. Vydali mi ho a recept nebol podpísaný. Len tak na moje slovo a na podpis pána Nitkaya. Inému by ho nevydali. I dnes máme list, rekomando — a dali ho bez podpisu!“

Teliar počúva úctivo. Mnoho nerozumie z tých fajnovostí; no vie, že je to čosi neslýchaného. Závidí mu. ,Aký pán! Robí si, čo chce, a všade má poctivosť.‘

„Vy ste túto cestu premerali neraz!“

„To už pravdu vravíte!“ prisviedča Mišo. „To hej! Znám každú chyžku i každú skalku tuná. Chodil som vo dne i v noci, v čase i daždi, i v chujave. Všakovak! A nikdy som nezblúdil. I zajtra pôjdem. Pošikujem ošípanú do jarmoku.“

„Idú vari predávať?“ mienil zas pána farára.

„Musím. Vykŕmená je dosť a mám ešte dve. Jedna sa zapichne v advente, druhá dakedy o fašiangoch. Tých nám bude dosť i na omastu i na mäso. Túto predáme. I peniaze sa zídu; treba ich drahne,“ doložil ustaraný.

„A pôjdete sami?“

„No a s kým by mal?“

„Nuž pán farár!“

Mišo sa rozosmial. „Čo by tam hľadali pán farár, keď som tam ja!

Ja ich neoklamem — a pán farár ani nemôžu ísť medzi ošípané.“

,Ah, či mu je tri svety!‘ závidí mu Teliar.

„Máte dobrého pána, Miško!“

„Ale i oni majú dobrého mňa!“

„Takého kraj sveta nenájdete.“

„Ale oni tiež veru nie.“

„Vidíte, Miško: ja som zakazáč,^[1] ale ja sa s vami hoďaskedy čarám…“

„A ja ani s richtárom!“ smeje sa Mišo. „Lebo richtár musí každého mamľasa slúchať a ja iba seba…“

„Bohuprisám, svätú pravdu vravíte!“

Do takých rečí zabratí prišli k chyžke, ktorá nič nebola odchodná od iných. To je chyžka kurátora Korbeľu. Kurátor väčšinu dňa v nej trávi. Ráno príde jarý, veselý — večer sa vracia smutný; akýsi veľmi, veľmi ustatý. Na nej nič zvláštneho, iba ak to, že sa opiera o strmú úbočinu. Front je vysoký, že zostávajú v ňom i dvere do pivnice, zadná časť je akoby vrazená do sluje. Pivnica je otvorená, znak, že Korbeľa je v chyžke. Mišo nad čímsi húta.

„Ja že je kurátor tu,“ ukazuje do pivnice, „a ono nebude tam. Bude v chyžke. Musím sa uňho ohlásiť.“

„Ja by sa tiež mal,“ škrabe sa Teliar za uchom, akoby ho čakala dáka nemilá úloha.

„Ja mám ozajst robotu u Korbeľu,“ vyhovára sa Mišo.

„Ja tiež, ja tiež!“

„Ja mu chcem rozkázať válov. Ošípané ho pokálali. Ak nerozkážem, on sa nedomyslí. Ani v nedeľu sa nehlásil vo fare. A kurátor by sa mal! Tak musím ísť k nemu.“

„A ja mu idem povedať, aby slamu odpratal od pajty. Richtár ho chcú poštrôfať.^[2] Lebo na oheň sa musí merkovať, keď je jeseň.“

Vedeli teda, prečo sa unúvajú do chyžky. Ale každý si myslel všakovak.

Mišo: ,Akoby mu to nemohol v dedine povedať! Viem ja, čo ho ťahá…‘

Teliar: ,Dobrá výhovorka — válov! Viem ja, za akým ty ideš válovom…‘

Vstúpili do chyžky. Je pekne vybielená, nado dvermi polička s krčiažkom a pohármi. V kúte veľká hlinená pec. Na štíte stôl, popri stenách lavice. Povala vonkoncom ovešaná hroznom; neďaleko pece visí celý pník i s koreňmi. Na ňom toľko strapcov, že sa ledva pracú.

Gazda ležal na lavici pri stole. Steperil sa, ako čul, že ktosi ide. Korbeľa nie je vysoký, gate má za sárami obrovských čižiem zatisnuté a naduté, akoby v nich bolo dve mece bôbu. Hlava trochu nachýlená napred; vlasy vo dvoch pradenách padajú na plecia a prsia. Oči sivé sú krotké, tiché, vľúdne. Na ústach večný úsmev, ale akýsi trúchlivý. Tvár je chudorľavá, rozrytá vráskami; ale až veľmi rozčervenená. Snáď od toho spania.

„Sadnite si!“ núka hostí, usmievajúc sa. Vstáva, chytajúc sa stola. Kročí, ale akoby mal údy roztrasené. Nohy akosi nechcú slúžiť. Natiahol sa nado dvere, sňal krčah a vymotlal sa z chyžky.

„Už je poriadne chytený,“ vraví Mišo, oči sa mu úžia a nozdry pohrávajú.

„Má z čoho!“ odpovedá Teliar. „Lanská úroda skoro celá v ľochu.“^[3]

Korbeľa sa vrátil, krčah postavil na stôl.

„Počkajte, ja som mladší,“ núka sa Mišo. „Opláknem pohár.“

„Poslúžte len, poslúžte,“ zvoľuje Korbela, sadnúc za stôl a oprúc sa oň lakťom. „A nalejte — ah, ja som už starý!“ hodil ťažkou rukou. „I vypite, Mišo, vypite.“

„Nie — tuto zakazáč.“

„Eh — v rukách je dobrých. Vypite!“ núti ho zakazáč.

Mišo nenie obyčajný pijak: prevrátiť pohár a vydúchnuť! On požíva víno všetkými zmyslami. Uchom čuje, ako bublinky naskakujú a šuštia, sťa keby štebotali prastarú báj o večnom šťastí. Okom sa pasie na jeho zlatožltej farbe; na tom ohni, ktorým ihrá; na tých iskrách, aké sype. Rukou cíti chlad. Nosom čuje tú vôňu, ktorú nenahradí žiadna špécia a apatieky. No a jazyk — ten postaví na všetko korunu.

„Ah!“ vydýchol, vykrúcajúc si fúzy, keď dopil. „Kurátor, takého vína ani barón v Behuniciach nepije. Mŕtvy by ožil od neho!“

„Nuž chvalabohu,“ usmieva sa Korbeľa, pokyvujúc ovesenou hlavou. „Pán boh požehnal!“

Mišovi oči svietia, celá tvár preniknutá je akýmsi zbožným citom. Nalial Teliarovi.

Tak šiel pohár za pohárom, až krčah zostal prázdny.

„Eh, viete: ja mám štvrtku,“ hlási sa Mišo.

„Ba kýho!“ diví sa Teliar. „Čože ju nedáte?“

„Zabudol som na ňu. Iba teraz mi prišla na um. V Blatovciach som ju kúpil.“

„No — tam sú dobré štvrtky,“ chváli Korbeľa, nakloniac hlavu.

Mišo vyňal z koša, ktorý bol na chrbte niesol, štvrtku, zabalenú v zamastenom papieri. Rozbalil ju a ono nebola to štvrtka, bola to úplná polovica husi.

„Bohuprisám dobrá!“ pochvaľuje Teliar, driapuc mäso zo stehna. „Ej, dobrá!“

„Nate, kurátor, veď jej je dosť.“ Mišo odtrhol celú pazuchu s bielym mäsom a položil pred neho.

Štvrtka sa minula, neostali iba kôstky. Tie šli do papiera a s papierom pod pec.

„Doneste ešte za krčah,“ vraví Korbeľa, utierajúc ústa rukávom. „Štvrtku treba zapiť. A ja som ustatý…“

Mišo vzal krčah.

„Ten prvý od kraja!“ volá za ním kurátor. „Tekvička je pri ňom. A zabite ho špuntom!“

Mišo vošiel do pivnice, vlastne do ľochu, ako to tam volajú. Naľakal by si sa, že chodíš v katakombách. Nič ako chodba, ktorá sa níži a níži. Na jednom mieste je priestranná — to je nádržka na vodu, ktorá tvorí malé jazierko. Pritom je tu chladno. Mišo našiel sud, pri ňom tekvičku. Zanoril jej dlhú rúrku do útrob suda. Ťahá — ťahá… Tekvička je malá, prsia mocné, zvyknuté vťahovať víno do tekvičiek väčších: nie div, že moc glgov mu vbehlo, kým sa krčah naplnil.

Keď vyšiel pred chyžku, celý svet sa mu smial. ,Eh, či sú pekné tie Blatovce — ej, pekné!‘ A ozaj vyzerajú stadiaľto utešene. Evanjelický chrám sťa dáka bazilika stráži nad nimi. Škoda, že niet ešte veže. ,I všetko je to pekné,‘ dumá, hľadiac na kraj, zvlnený drobnými kopcami; kraj oplývajúci pšenicou, vínom a ovocím. ,A zajtra zas pôjdem na jarmok!‘ Ako si to pomyslel, vybehol do chyžky, lebo nohy mu dáko šli do skoku.

„Mišo, povedzte mi, ale tak — viete, sťa vlastnému bratovi,“ začal Teliar, položiac mu dlaň na ruku, žmurkajúc i oblizujúc sa „Povedzte mi na svoju spasenú dušu, viete: kde ste vzali tú štvrtku?“

Miša čosi núti, aby mu povedal takú vec, nad ktorou by Teliar ústa otvoril. No rozum ináče káže.

„Nuž kúpil som. Veď viete, Fiťka ich na rínku predáva…“

„Veď už — to ja viem! Hm,“ zašermoval rukou a pustil ju na stôl. „Ale peniaze!“

„Mal som.“

„Ale kde ste vzali!“

Zas by čosi povedal, ale rozum ináč rozkazuje.

„Povedám — mal som.“

Teliar mu hrozí rukou. „Mišo — vy ste politika!“ A žmurká naň. „Vy máte frajerku tam kdesi.“

„To už nie. Bohuprisám nie!“ kladie si dlaň na prsia. „Preto sa ja nedurím — oj, nie. Ja nemám… A čože by povedali pán farár!“

„Vy ste pes!“ hrozí mu Teliar a žmurká.

„Čo nás doň,“ ozval sa kurátor. „Ale keď je dobré, nuž pite. Pán boh požehnal…“

Pilo sa, zhováralo sa, krčah sa prázdnil, do chyžky sa vkrádala tma a rozkladala sa najprv po kútoch. Korbeľa sedí, vlastne už len visí na rohu stola, hlava sa mu kníše ani zrelá hruška. Teliar žmurká čím ďalej, to väčšmi. Mišovi už oči málo vidno a nos ustavične hrá. Nadišla ho už i zdieľnosť.

„Poviem vám, kde som vzal tie peniaze,“ vraví nachýlený k Teliarovi.

„Óh — či som ustal,“ vzdychá Korbeľa.

„No,“ posmeľuje Miša Teliar. „Povedzte.“

„Hm — a keď vyzradíte!“

„No — veď som tu. U mňa ako v hrobe…“

Mišo siahol do pazuchy a vyňal z nej lístok. „Čítajte, komu je.“

„Veď — veď… Ale čerta prečítaš!“ Teliar všelijak obracia písmo k svetlu, ale litery tancujú ako besné.

„Pánu faráru,“ vraví Mišo. „A poviem, od koho. Od jednej z Blatoviec…“

„Ba kýho! Nože, nože!“ drží prst na nose a žmurká veľmi bystro. „Od ktorej?“

„Od Ninky z Fúrie.“

„Ľaľa — ľaľa! Vari toto — dačo čujete!“

Mišo urobil tvár hrozne vážnu. Nedá sa z nej nič vybrať.

„Nuž — čože!“ dobýja Teliar.

„Nič. Pechorí sa všakovak, ale my sa neženíme. To mi verte. My ju nechceme… Ale pst!“ A tu sa Mišo veľmi rozchichotal pre čosi. „A ona ma volá, keď som tam. I vínom častuje. Teraz mi dala štyridsať grajciarov. To už ako závdavok na pána farára.“

Teliar sa rozosmial. Korbeľa pokyvuje hlavou.

„Keď je dobré, pite; mám ho dosť. Pán boh požehnal…“

„Dosť ver’!“ prisviedča Mišo. „Len aby ho bola stiha vypiť!“

„Ach, či som ustatý!“

Keď bol krčah vyprázdnený, pobrali sa domov. Korbeľu ustatého vzali medzi seba. Dohora šlo ťažko, nohy boli ťažké. Keď sa prevalili na druhú stranu, nadol šlo až priľahko. Ale i nabok ich socalo. No šťastie, že chodník vedie cez hustú dubinu. Keď padneš, padneš na ňu; tá ťa drží sťa dáky vankúš.

Ozaj múdro, že na tej Vinckej rastie dubina! Jabloničania by sa ináč krbáľali až do Behuníc, barónovi do parku.