ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Pandúr Števko Straka ide vojenským krokom hore dedinou. Klobúk do tyla, rozopätá mentieka; veru nie blázon ísť z mesta do Lomnice v takom úpeku. Z čela sa cedí znoj cícerkom; vôbec cíti sa, akoby bol v horúcom kúpeli. Vydýchol si, zazrúc nový, úhľadný sedliacky domec s nápisom: „Richtár obce Lomnica.“ Vošiel rovno do priestranného dvora. Vráta sú otvorené dokorán, akoby hosťovi na počesť. Dvere do domu sú zatvorené, zato na humne rozzevené sú predné i zadné vráta. Bolo by humnom vidno hen do susedného chotára, keby výhľad nebol zaclonený vozom, z ktorého, ako vidno, práve zhadzujú žito. Paholok prehadzuje vidlicami snop za snopom do záčina.

„Pán Boh pomáhaj!“ volá Števko spod vrát.

„Pán Boh uslyš,“ ďakuje paholok, zastanúc v práci.

Nad prielazom nachýlila sa žena v najlepších rokoch, skoro sviatočne oblečená. Nuž je žatva, ženičky sa rady vyobliekajú. Biely, vykrochmálený čepiec pekne sa odráža od ohorenej, červenej tváre. Pri žene vyšinul sa i muž, zdravý, červený, utierajúc tvár širokým rukávom. Spod ťažkej čiapky visia celé pradená hustých tmavých vlasov, padajúc skoro na plecia. Medzi nimi ôste a steblá slamy.

„Vitajte, Števko!“ volá chlap na prielaze. „Čo ste nám doniesli?“

„Tuto písmo od slúžnovstva,“ i podáva ho gazdovi.

„A čo dobrého?“ pýta sa tento, nepozrúc ani, čo v písme stojí. Kladie ho za prám čapice, kde je už fajka i kresivo.

„Ja, nič takého,“ odpovedá Števko, utierajúc si tvár.

„Druhý deň, čo chodím po obciach: všade písma. Ide vraj cholera, nuž nato je to písmo.“

„Cholera!“ zvolala žena.

„Veru cholera, richtárka moja. Kdesi z Tureckej sa vybrala^[2] a ide vraj do nás. Ak ju mráz neobarí, amen — iba testament robiť.“

Richtárova bezstarostná tvár zvážnela. Predsa vyňal písmo spoza prámu a číta, čo je v ňom. Ostatní hľadia naň, čo povie. Prečítal, zložil ho a položil, kde bolo.

„No, ešte je tu nie,“ vraví bezstarostne. „Ľudia narobia viac, ako čo je pravda.“ S tým sa obrátil k Števkovi s úsmevom ako dobrý známy k známemu: „A teraz kdeže?“

„Do Žabian,“ odpovedá Števko ako nasilu. „I ta nesiem písmo.“

„No — len, no!“ A richtár sa chutne rozosmial a ostatní tiež.

„No, čože! Pozrite, tu je!“ A dvíha nad hlavu papier, akoby ho chcel podať richtárovi.

„Akože sa má vaša?“ pýta sa richtár teraz už vážne.

„A ja sám neviem.“

„Ale choďteže, choďte,“ zamiešala sa richtárka. „Tak vy ozajst i týždeň sa s ňou nevidíte?“

„Veru, ako príde. Čo je žatva, ona okolo poľa, ja zas v meste a po obciach. Darmo je,“ povzdychol si, „už je raz tak a inakšie nebude.“

Nuž Števko znáša svoj tvrdý lós. Nesťažuje sa, že služba vyžaduje od neho takú obeť: odlúčene žiť od ženy. Veď je to vec nevyhnutná a osožná. Žena gazduje v Žabanoch, on v meste ťahá plácu: dôchodky duplované. Nedáva znať, ako slúži vrecku toto rozdelené hospodárstvo, ale ľudia predsa šuškajú o uložených peniazoch.

Richtárka hľadí nedôverčive na Števka a jeho podivnú chladnosť. Zdá sa jej, že muž má žiť so ženou a nedať sa odlúčiť od nej, len rýľu a motyke. „Nebodaj vo vojne sa tak naučil,“ myslí si. Proti vyslúženým vojakom mala vždy predsudky. „Žiaden nepríde taký, ako keď tašiel.“

Prišla richtárova dcéra Evka. Ešte nemá dvadsať rokov, je v plnom kvete. Oblečená je tiež sviatočne, lenže s tou nedbalosťou, ktorú taká horúčosť vyžaduje. Doniesla v krčahu vody.

„Daj ju sem, daj!“ hlási sa Števko a pijúc, pozerá živo do Evkinej tváre. „Ako sa máš — ha? Bude už raz to veselie?“ pýta sa, žmurkajúc šelmovsky. „Eh, škoda, že mám ženu, škoda! Na moj hriešnu, neviem, čo by sa urobilo… No ale ma zavoláš aspoň za starejšieho!“

„Kedyže to bude!“ rozosmiala sa Evka. „Do tých čias, bojsa, ostariete.“

„Veď ju len poraďte dakomu, keď toľko pomedzi svet chodíte,“ žartuje mať, berúc krčah od dcéry.

„No, nebude treba, nebude. Dobrô sa samo chváli. I biť sa budú. Ej, keby ja bol slobodný!“

„A vtedy vám neprišlo na um!“ vyčíta mu Evka so smiešnou vážnosťou. „Teraz by už nosila zlatý čepiec so stužkami na dlaň šíre. A takto nič.“

„Čerti sa nazdali, že takto vyrastieš. Bolo si ako päsť.“ Ale Števko zase zvážnel a doložil: „No, ja už pôjdem, nebudem vás zabávať. Prešla ma s plným, azda sa mi bude dobre vodiť.“

I richtárovci dali sa do roboty. Richtár dumá, čo všetko zas nakázali zo slúžnovstva: čo za nové ťažkosti a výdavky. Žena mu podhadzuje snopy a myslí o Evke. Veď už dorástla, je v tých rokoch, kde mať sa neraz zamyslí, ba i v noci prebudí od starosti. Ktože iný sa stará o to? Dievka nemá tej skúsenosti, otec zas času a často ani vôle. Ona sama hľadá tie pokrivené, zarastené chodníčky, čo vedú k šťastiu dcérinmu.

Voz prázdny vysotili na cestu a zapriahajú voly. Evka zavesila hrable na lievč. Tu na zákrute zjavil sa vozisko pod pavúzom. Len sa tak hojdá, toľko na ňom žita. Popri voloch kráča mládenec urastený, s tvárou neobyčajne bielou. Plieska bičom nad volmi, ktoré sa lenivo vlečú.

Richtárovci všetci zastali, ani paholok sa nehýbe, bárs voly sú už zapriahnuté. Voz došiel pred nich a zastal.

„Ešte po žito?“ prihovára sa mládenec.

„Radi by sme ho mať v záčine. Keby ešte dneska. Ktovie, či sa čas nepremení,“ odpovedá richtár.

„Máte ešte mnoho?“

„Na dva razy. Neviem, či obchodíme. Ale i na mrkaní sa môže. Ak bude rosa, uschne vo vrstve.“

„A kdeže idete?“

„Pod jamku a potom Medzi skalky.“

„A ty čo robíš?“ obrátil sa k Evke. Bude v tom istá schválnosť, že najprv sa zhováral s otcom.

„Ako teraz. Boli sme pri jačmeni,“ odpovedá richtárka za ňu. „Už tiež dochodí.“

„Veru, veru,“ vraví on a pokračuje, obrátiac sa k Evke: „Videl som vás na horekoncovej.“

„Hej?“ podivila sa Evka a úsmev preletel jej tvárou. Videla ho ver’ i ona, ale iba ukradomky. Na susednom záhone hrabala stryná Dora; musela sa mať na pozore pred ňou, aby ju neohovorila.

„No len šťastlive!“ vinšuje mládenec richtárovcom.

Plný voz hnu sa dolu dedinou, richtárov prázdny v protivnú stranu. Vysadol doň sám richtár s paholkom. Richtárka vbehla do domu a Evka zostala na ceste, hľadiac dolu dedinou. Mládenec zaostal za vozom; vidno, obzerá sa, či snop sa nevymkol spod pavúza a nepadne. Obzrel sa i k richtárskemu domu, usmial sa a v odpoveď dostal tiež úsmev od Evky.

Už sa to nedá zatajiť. Pošuškáva si o tom celý vidiek: Sýkorov Jurko pozerá tuho za našou Evou. Neraz si postáli, keď sa náhodou stretli; neraz vbehol i k richtárovi, nájduc vše výhovorku. Teraz už chodieva bez výhovoriek. Starý Sýkora mlčí, richtár mlčí. A pod týmto mlčaním rástla ľúbosť medzi nimi. Ľudia myslia, že hádam už v jeseni alebo o fašiangoch bude veselie. Jurko je slobodný od vojny, môže sa ženiť a starý Sýkora bude vari tiež rád; neraz povedal, že v dome zle bez ženy.

Richtárka Katrena je najradšej. To je jej myšlienka. I ťažkostí bolo dosť. Starý Sýkora je odľud, človek neprístupný; v dedine ho nenávidia, bárs je vicerichtárom. Pozerá veľmi na groš. S takým človekom ťažko nadviazať priateľstvo, aby z toho vykvitla svadba. Keby aspoň Sýkorka žila! Ale tá je už dávno, dávno v zemi.

Slnce už zachodilo, keď sa richtár vrátil so žitom. Dali sa hneď do práce, len aby sa šlo čím skôr Medzi skalky. Ale sotva bol drabinovec prázdny, keď pred domom ozval sa pleskot biča.

To je Jurko.

„Ja som už tu!“ oznamuje richtárovi. „Vsoťte voz dakde do ciene, čo vtiahnem do humna.“

„Nuž ale si sám!“ diví sa richtárka. „Keď si sa tak trápil!“ A tvár je vyjasnená, šťastná. ,Aký hodný človek, tento Juro,‘ myslí si. ,Kto by sa doň nazdal, že sa takto učlovečí.‘ Ale nemá kedy mnoho uvažovať, beží do kuchyne a už sa vrtí okolo ohniska.

Richtár je tiež uveličený. Jurko je tiež rád, že nezaháľal. Voly beztoho nemali čo robiť a Medzi skalky nebolo toľké svety. A hľa, aká je natešená jeho Eva. Sama vypriaha voly a nesie im plný kôš voňavej trojky. Radosť sa dívať na jej pohyby. ,Budeže to gazdiná!‘ dumá Jurko, podhadzujúc richtárovi snopy. ,Nikdy iná ako táto — nikdy, nikdy!‘ Neriekol si to teraz prvý raz. Ale dnes mu tak prichodí, ako keby to už nemohlo byť ináč. Radosť a spokojnosť usalašila sa v ňom. ,Čo mi ešte chybí — nič na svete, keď sa to raz stane…‘

Jurko chcel zapriahnuť a pobrať sa domov.

„Nie, poď ty do nás; toto už Mišo zariadi. Zavez voz k nim,“ rozkazuje richtár paholkovi, „voly zašikuj s našimi na pašu. A vicerichtárovi povedz,“ doložil to už tichším hlasom, „aby prišiel do nás. Ale iste!“

Jurko sa vzpieral, ale vybehla i richtárka a vyhrešila ho nesmierne. Že by to bolo pekne, že takto a takto… Poddal sa nutnosti a vošiel do svetlice. A tá nutnosť mu lahodí. V tejto svetlej, čistej izbici mu je tak, akoby vstúpil do iného sveta. Duša ožije, ťarchy z nej sa váľajú. Je mu tu voľno; cíti na sebe putá, ale tie sú sladké… Z každého kúta usmieva sa čistota a poriadok. Všade stopy jej sporej, príčinlivej ruky. Nie, iba v tejto svetlici kvitne jemu šťastie, uspokojenie. Iba tu je ozajst doma. Keď vyjde z nej, už mu je clivo, sťaby bol preč z domu, v cudzom svete. ,Prečo je to?‘ pýtal sa neraz sám seba. ,Prečo mi je doma nie takto?‘ Doma, doma! Neraz si predstavoval, ako to bude doma, keď si Evku ta dovedie… A vždy mu je to divné. Ju si vie predstaviť iba v tejto izbe richtárskej, svetlej, čistej. V ich nízkej, tmavej, so začadenou povalou, nemožno, aby ona privykla…

Neraz myslel na takéto veci, i na iné. A ešte keď ho otec začal už nie zvŕtať, ale naozaj trápiť. Prišlo mu neraz ľúto, a otcov dom, zapustený, poloprepadnutý bol mu ako cudzí. Čosi ho vyháňalo z neho, i trpezlivosť neraz prašťala. Ale vždy prišlo mu na um, že to iba dočasu. Tušil, že nastane premena: všetko sa prevráti — ale kedy, ako, čím, to sám nevie. Vie, že takto nemôže byť naveky.

Starý Sýkora prišiel a zasadol za stôl. Moc nehovorí; ani veľmi nepočúva, čo hovoria druhí. Jeho sivé oči sliedia po izbe, akoby dačo hľadali. Hlava je nachýlená k prsiam, spod čiapky visia šedivé nepodstrižené vlasy.

Richtárka nesie, čo prihotovila napochytre, praženice. Bohvie, ako to narafičila, ale všetky škvarky sú pred starým. Do ruky mu vložila i vidličky; tie isté, ktorými richtár na Vianoce jedáva. Ako ich chytil, ruka sa mu zatriasla a praženica skotúľala sa; no nie na zem, ale na ľavú dlaň, ktorú podložil.

„Eh — sedliakovi lyžka!“ riekol mrzute, položiac vidličky k mise. „Ruky sa trasú, nenaučené na také výmysly.“ Dali mu lyžku a naozaj zručnejšie mu ňou ide.

Keď sa misa vyprázdnila a Sýkora pozbieral odrobinky a v štipke vniesol do bezzubých úst, celú starosť venovali fľaši s hriatou. Jurko si sadol ku kozubu, neďaleko neho Evka. Mlčia a pozerajú k stolu. Naraz obrátil sa richtár k Sýkorovi: „Viete, že cholera ide?“

„Ja nie. Dosť mám iného trápenia. Umrieť sťakedy, smrť i tak neobíde nikoho. Po ľuďoch chodí a nie po horách.“

„Veď už tak,“ odpovedá richtár trochu zahanbený. „Ja tiež poviem, proti smrti niet lekára. Ale úrady!“

„A čo zase?“ A uprel oko na richtára. „Zas vymysleli dačo? Tí iba vymýšľať.“

„Tu je písmo. Predstavenstvu sa nakladá, pod osobnou zodpovednosťou, zaopatriť dom pre špitál, vystaviť komoru pre mŕtvych. Tak stojí tuná.“

„Povedám, vymýšľať!“ zasmial sa potupne. „Špitál, hehehe… Treba nám špitálov! Umrieť má každý kde, na to netreba domov. Ja mám kde umrieť!“

„Ale čo nemajú domu?“

„A kdeže sú? Každý býva, kde býva. Ktože mu pôjde do toho špitála?“

„I pocestného, keď choroba pristihne…“

„Nech sedí doma; nech sa nevláči, keď je cholera. Veru to — cudzím špitále stavať! Nemáme dosť svojich žobrákov! Radšej umrime naraz, ako takto nič po nič kelčíky. Keď prídem o všetko, načo som na svete? Zavadzať svetu a sebe. Pánom dobre! Ale tu kde vziať, odkiaľ? Čo neporadia?“

Oči mu sršia zlosťou a strely z nich letia i do richtára. Richtár sklonil tvár a zasmútil. Rád by dačo povedať, ale je splašený prevahou Sýkorovou.

„A čo urobíme?“ pýta sa richtár.

„Nič,“ odpovedá Sýkora.

„Ale tu je rozkaz!“

„Nech si robia sami. Keď chcú mať špitále, nech si postavia. Ale zo svojho!“ Podvihol pravý prst, ktorý sa ešte ligoce od masti. „Obec nemá peňazí, prednovka bola tvrdá.“

„Keby sa to mohlo!“ vzdychol richtár. „Ale povedzte im, čo vám urobia. Budú vás preháňať i pokutovať.“ Mal iné reči na jazyku. Chcel povedať, že ani chudobe nemožno dať zahynúť; že bohatší musia na chudobu doplácať. I rozložiť, čo je povinnosť kresťanská. Ale ponechal to u seba. Nechce sa mu hrach na stenu hádzať.

„Robte si, ako chcete,“ a z jeho slov vyznieva výsmech. „Viem ja, čo vy: nechcete vôľu rušiť pánom. Nuž robte, mňa to bolieť nebude. A ani obec, lebo tá nemá nič. Peniaze sa požičajú, lebo stavať nikto nebude zadarmo. Na mne to neprischne. A od dediny? Len si vystíhajte, čo vám povie…“

Richtár mlčí zahrúžený v trudných myšlienkach: „Darmo je, požičiam zo svojho.“

„Povedám, robte, ako chcete. Ja by ani babky — nie! Lebo, čo je obec? Obec je každý, keď treba piť, brať, habať. Ale keď príde platiť, každý sa odhodí. Ja už viem, čo je obec; naučil som sa na druhých. Uvidíte, vás tiež naučí; uvidíte.“

„Ale darmo je — obci tiež musíme poslúžiť,“ nadhodil richtár. Všeličo by bol ešte podotkol, že človek nežije iba sebe, ale i druhým, ale okúňal sa s tým vystúpiť. Sýkora sa usmial a neodpovedal ani slova.

„A musí byť ten špitál?“ pýta sa richtárka.

„Ach ba,“ odpovedá Sýkora. „To len páni. Ale písemko odhodiť, akoby nebolo prišlo. Páni zabudnú. Len neukázať hneď, že si hotový do všetkého.“

Jurko a Evka počúvajú chtive, čo otcovia hovoria. Každé slovo Sýkorovo akoby rezalo do srdca. Jurkovi ťažko nevyskočiť a nezahriaknuť otca. I richtár badá, čo sa s mládencom robí, pozrie často naň, akoby hľadal uňho súhlas, čo hneď iba nemý. Sýkora sa veľmi neobzerá o syna.