ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to začiatkom februára roku — ťažko ho dľa čísla udať — ostatne rok ako rok; teda začiatkom februára to bolo, dobre v prvej polovici, keď žiaci nižších gymnaziálnych tried veľkorevúckej školy^[1] behali sem a tam po uliciach ako splašení, nesúc v ruke akýsi papier a živo medzi sebou rokujúc. Nuž nestalo sa nič ani zlého, ani epochálneho — darmo tajiť, že by to bolo zas dačo obyčajného: nie, bolo to i pre nich i pre celé mesto veľmi dôležité.

Páni profesori, ináč učbári, vydávali polročné vysvedčenia!

A deň ten stal sa mladším študentom sviatočným dňom, snáď tak trochu ako dňom súdnym: rozdelil ich na dve veľké skupiny — jedni zostali „na pravici“ a tí druhí „na levici“. Ale i tieto skupiny vykazovali odtiene, počnúc od eminens až po sekundu.^[2] Bol to deň dôležitý. Jedným priniesol radosť, iným žiaľ, jedným splnenie, iným sklamanie nádejí, jedných povýšil, druhých zahanbil, jedným duševné uspokojenie, iným otriasol svedomie až do základu.

Málo, veľmi málo tých, čo sú úplne spokojní, veselí, uveličení. Každý má svojho — moriaka, každému sa čosi nepáči: a všetci toto neuspokojenie pripisujú profesorom. Veď vieme, akí sú profesori v očiach žiakových nespravodliví! ,Veď, konečne, kto by prepadol, keby profesor nedal sekundu?‘ rozumuje šuhaj, ktorý nesie vo vysvedčení machuľu. ,Ale on dá, hoci ho nik nenúti — taký ukrutník!‘ Tí zas, čo nesú samé eminencie, sú nespokojní pre iné príčiny. ,Prečo má Ondro z histórie eminens? Vari ju tak vie ako ja! Alebo Jožo z matematiky — číra, čistá nespravodlivosť!‘ Boli by najradšej, keby celá trieda sprašťala, len oni aby boli na rumoch obstáli.

Ale čo s tým drobizgom, chamradinou! Hľa, tu ide Miško Jahoda a Ferko Putoris, oba už z vyššieho, a síce Miško Jahoda už oktaván a Ferko Putoris septimán. Miško Jahoda, keď mu pozrieme tak na šaty, oblečený je chudobne, ale čistota vľúdne usmieva sa z neho; v pohyboch javí sa istá elegancia, akoby hovoril: ,Hej, keby ja mal iné šaty, veď by sa ja vedel nosiť!‘ Ferko Putoris má šaty z dobrej, mocnej látky, preto snáď sú také krátke, že ich nezdolel ešte zodrať. Je vysoký a tenký, hlava naklonená dopredu, akoby ju slabý krk nevládal na väzoch držať dorovna. I pohybuje sa nešikovne, neobzerá sa na nikoho, akoby si myslel: ,Čo je na mne, nedbám; o ľudí sa nestarám. Čo je vo mne — to je moja vec.‘

Idú tiež od triedneho učbára, ale vysvedčenia nenesú v ruke; položili ich nedbalo do vrecák. Vydávanie vysvedčení nepovažovali už za nič sviatočného, ani neobyčajného: behom štúdií im i to zovšednelo. Celkom uspokojení kráčajú, vykonali svoju povinnosť. Rodičia nemajú sa prečo zarmútiť, skôr potešiť sa môžu. Ich tlačí iná starosť.

„Fero, prikrútil si starej? Vieš, bielizeň potrebujeme.“

„Povedal som jej…“

„Povedal!“ okríkol ho podráždený Jahoda. „Povedal! Čo je to? To sa jej malo dokonale prikrútnuť. Vieš, aká je!“

„Ale, prosím ťa, čo dojedáš do mňa, a sám jej nepovieš? Ale vždy len ja? Treba oleja — Fero, staraj sa; treba to — Fero, choď! Dakedy by si mohol i ty!“

Jahoda zastal a pozeral ostro na Ferka. Ferko tiež zastal, chcel ho tiež premerať zrakom, ale jeho oko nemohlo sa zabodnúť na jeden predmet; blúdilo po červenej Miškovej tvári.

„Vieš, mal by byť už raz tým rečiam koniec; čo sa samo sebou rozumie, to je faktum:^[3] škoda sa nad tým priečiť. Keď som ja bol septimánom, vtedy…“ a tu Miško zastal, akoby chcel premerať tú nesmiernu časodobu, ktorá odvtedy minula.

„Nuž čo, keď si bol? Veď to bolo len vlani, neminulo od tých čias sto rokov!“

„Nejednu krúpu zješ, kým budeš tam, kde som ja.“

„Jeden rok — nič viac. Dajsamibože!“

„Jeden rok — počúvaj, čo ti poviem! Jeden rok: to je tristo šesťdesiatpäť dní, rátam rok obyčajný, i v tom ti idem po srsti. Tristo šesťdesiatpäť násob dvadsiatimi štyrmi — dostaneš hodiny, násob to šesťdesiatimi, dostaneš minúty, a násob ešte raz šesťdesiatimi, dostaneš sekundy — uvidíš, koľko je to sekúnd! A v každej sekunde môžeš dostať sekundu, čert nespí… Vieš, aký je žiacky život! A posito,^[4] že rok prešumí ponad hlavu bez zlých prípadností — dožiješ do takto roka a budeš tam, kde som ja; ale kde som ja dnes, dnes, zachovaj si to: kde som ja dnes, a nie kde budem na takto rok! A to je pre teba hrozne smutné, ale nepodvratné faktum. To je ten kolosálny rozdiel! Koľko ubehneš ty, toľko ubehnem ja, a rozdiel bude vždy ten istý. Vysvetlím ti to ešte názornejšie. Predstav si matematickú progresiu, kde diferencia je len jedno — poviem ti taký rad členov: päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať atď. Ty si sedem, ja som osem. Pridaním jedného dostaneme nasledujúceho člena. Ty budeš osem — ale myslíš, že ja tak ostanem? Nie, braček, mne tiež treba pridať jedno — ja budem deväť. Ty osem, ja deväť, a zas len rozdiel jedno! A tak to pôjde ad infinitum:^[5] tebe je súdenô mňa naháňať, večite naháňať, ale nikdy ma nedohoniť…“

Ferko už možno zabudol, o čom je reč: kráčal mlčky po boku priateľovom.

„No, čo na to povieš? Pochopil si už konečne?“

„Čo? Á — to! To je pýcha; nič iné ako pýcha. Ostatne, prišiel som k presvedčeniu, že nehodno s vyššími sa vodiť…“

„Vidíš, u teba je to tiež pýcha, že nechceš uznať moje prednosti ako vyššieho: ale povedomý si svojich oproti nižším. Vodil by si sa najradšej s kvintánmi. Prečo? Aby si im mohol tak vyvodiť ako ja tebe — a to je tiež pýcha!“

Ferko neodpovedal, kráčal zas mlčky po boku Miškovom. Miško si pomyslel: ,Šuhaj mlčí — porazil som ho.‘ A vykračoval si ozdobno, pozerajúc na svoje malé nohy. ,Bude sa mi hnevať,‘ a ukradomky pozrel na priateľa; ale nevidel na jeho tvári hnev, len obvyklú zadumanosť.

Miško uspokojil sa, ostatne nemal sa prečo báť — podobné šarvátky prichodili medzi nimi každý skoro deň a nemávali žiadnych následkov. Veď zo skúsenosti vieme, čo za rozdiel vidia študenti medzi klasou a klasou, a smejeme sa im, že aká to malichernosť! A ono i v živote je tak. I tam tie isté klasy, oddiely, kasty; lenže tvoríme ich dľa majetku, dľa postavenia, dľa vlivu nahor lebo nadol, dľa obratnosti jazyka a konečne — dľa veku, pričom i jeden rok často padne na váhu, práve ako u gymnazistov.

Miško a Ferko boli vzdor tomu dobrí priatelia. Bývali na jednej hospode, mali spoločný stôl i spoločnú poličku na knihy i atrament i papier; čo bolo Ferkovo, to bolo i Miškovo. Naopak by to sotva bolo možno obrátiť, lebo Miško bol veľmi chudobných rodičov. Že by to malo byť ináč, Ferkovi nikdy nenapadlo, ani jeho rodičom: boli takrečeno z jednej dediny. Ferkov otec bol v matkocirkvi^[6] učiteľom a spolu regenschorim, Miškov tiež učiteľom, ale len v susednej fílii^[7] — teda takzvaný praeceptor. Ich otcovia boli dobrí spolu, ani si neonikali, ako to býva medzi rechtormi a len praeceptonmi. Putoris-rechtor často pripustil za organ filiálneho Jahodu, ktorý tiež vedel zahrať, ba, ako cirkevníci tvrdili, dobre zahrať, lebo stačil hrať i na celom organe, že až múry triasli sa na kostole, kdežto Putoris rechtor nemal vraj toľkú teľvládu v prstoch, a preto hrával len potichučky. I Pán Boh ich rovnoprávne požehnával, keď nie v inom, teda v tých najdrahších pokladoch — v dietkach. Napríklad nepožehnal Putorisovi dľa proporcie^[8] v dôchodku dvojčatá, ale jediného syna, tak ako filiálnemu Jahodovi.

Keď chlapci podrástli, po nedeliach schádzavali sa u Putorisov, kde býval každú nedeľu obed i pre filiálnych zo školy. Pozdejšie Putorisov Ferko bol daný k Jahodovi trochu na edukáciu, lebo pán rechtor mal i gazdovstvo, mnoho pohrebov a valedikcií:^[9] nemohol syna tak privierať ako Jahoda. A Ferko rád býval vo fílii, hoci sa tam tak dobre nevarilo ako u nich, ale mu bolo predsa lepšie, lebo mu tam viac povoľovali. Zvlášte ho zanímal starý klavír, ktorý mu dovolili otvoriť a búchať po kostených klávesoch. Pán Jahoda bol široko-ďaleko známy pre tento klavír; to bolo najcennejšie dedičstvo po otcoch. Prechodil z otca na syna, až sa stal jeho majiteľom on sám. Jahodovci sú stará rodina učiteľská: čo Jahoda, to muzikant. Nie div, že Jahoda priateľovmu synovi žičil tej radosti búchať po klávesoch, ba naučil ho zahrať do c: „Kohútik jarabý…“

Ale tu milý Putoris dozvie sa, čo milý synátor u Jahodov stvára. Vzal ho hneď domov a nepustil viac do fílie.

Jahoda cítil sa trochu urazeným a v nedeľu inter pocula interpeloval^[10] priateľa.

„Nie, braček, nemáš si čo na nos brať. Ja chlapčiska ta nepustím, kým bude u vás klavír.“

„Klavír? A kdeže má byť?“ pýta sa udivený pán Jahoda.

„Vyhoď ho v čerty. Ta na pôjd, alebo do sypárne!“

Pán Jahoda nemohol dlhú chvíľu prehovoriť slova.

„Vyhodiť — takú pamiatku! Môj starý otec učil sa na ňom, môj otec — Pán Boh ich osláv! — ja… bude sa učiť môj syn, jeho syn…“

„A čo chceš mať zo syna?“

„Čo chceš mať — to je otázka!“ zhrozil sa Jahoda. „A čo by chcel mať? Viceišpánom nebude… musí byť rechtorom. Pravda, iným by ani nebol ako rechtorom. Nech mu núkajú stolicu Dávidovu,^[11] a on si len sadne do katedry školskej; my sme už taký rod, upriamený na tú školu. Jahoda ti inším nebude. Poodtínaj mu prsty, a prsty mu narastú, a on bude zas len organovať.“

Pán Putoris chodil izbou a púšťal celé oblaky dymu. Bol rozčúlený.

„A aká ho je škoda — toho tvojho zurvalca; tak ho zakopať! Lebo čo je náš stav? Morovisko! Kvílení a škrípání zubů! Máš pol druha sta detí — voňaj, tráp sa, rob s nimi, čo chceš! V zime sadni za organ a preberaj po studených klávesoch! A uznanlivosti nikde. Sedliak sebe neráta: koľko cez hriešny hrtan preženie, koľko na procesy vyhodí, koľko na márnosť všakovú ženám oferuje; ale keď príde rechtor po plácu: božeuchovaj o zrniečko viac! I menej ti dá, i planšô ti dá, i všetko ofrfle. Taký je sedliak. Choď sa požalovať, farár mrdne plecom a myslí si: ,Dobre, tak ti treba, rechtorisko! Keby ti popravili, bol by si rohatý!‘ Vidíš, pracuj potom… Nech, človek si odbaví povinnosť a má pokoj… Dáko len dotrpíme, my starí. Ale aby si i syna zahrdúsil — quod non!^[12] Ten by ma do smrti preklínal. Čo sa mi hneď na kolomaž rozleje, ale ho za rechtora nedám!“

Jahoda vstal zo svojho miesta a vytrčil prst proti kolegovi, akoby ho chcel preklať.

„Taký si ty rechtor! Máš ty krivdy! Prizri sa len v zrkadle: podhrdlie máš ani bravec — nehodno primeriavať — i okrúhly si, chvalabohu. A ty sa vydávaj za mučedlníka! V ktorom stave by ti tak žírilo? Ale to sa len zemianska krv v tebe ešte búri: ľahko žiť, voziť sa, nič nerobiť, pána hrať… Na vinici Pánovej ti to, pravda, nedajú… Ani si nie súci na ňu, pri svojej pýche a nadutosti a — lenivosti… Obzerať sa za druhými, koľko tí robia: len aby si ich pre pána boha o jeden côlik nepredbehol a o slamku viac nepreložil, ako treba. Keď ťa nik nevidí — postojíš na úvratiach… Z vlastného popudu, z horlivosti, zaujatosti nič nevykonať, čakať, kým ti rozkážu, prikrútia, pohrozia… A keď je pláca ako práca, ba hojnejšia ešte ako práca — hundrať na nevďak, robiť sa mučedlníkom: to je duch Kristov? To je duch satanášov!“

Putoris hundral pod fúzom, chodil po izbe a — obrátil taktiku.

„Dobre; pravda je, ja som rechtor planý — uznávam, planý. Ale pozrime iných — tak hneď ty! Veď ty by si mal byť, dľa svojich zásluh, v meste. Peniazmi by ťa mali obsýpať, a čo vidíme?“

„Ja? Nuž ono je všakove; ale čo som ja? Najnehodnejší zo všetkých, a predsa mám čo jesť, ľudia mi uznajú, a mám i úctu u každého. Keby som bol v meste, každý by len zazeral, alebo spoza pleca hľadel na mňa, a tu v dedine ma bečeľujú. A keď zomriem, zas mi syna vyvolia, a vidíš, budeme zas spokojní; a Boh ani nám nedá zahynúť, keď sa nám často i krivda stane.“

Tu sa zas pomerili, priateľstvo zostalo bez štrbiny, ale každá stránka zostala pri svojom. Chlapcov vystrojili do Revúcej, Miško zo štvrtej mal vstúpiť do semeniska učiteľského.^[13] Ale chlapec nabral sa kdesi inými náukami, o učiteľstve nechcel ani počuť. Jahodu prehovorili ľudia, aby syna nesilil. Chlapec mal samé eminencie — príliš nadaní ľudia sú vraj planí pedagógovia. Ešte s nadanými žiakmi si poradia, ale tupé hlavy sú im protivné. A pritom vždy ten istý predmet rozoberať, jednu učebnú látku podávať za roky a roky až do smrti — to je martýrstvo, to zdolie len duch usadlý, menej vnímavý. Nestáli a vrtkaví zunujú všetko, čo sa opakuje, a považujú stav svoj za neznesiteľný. Jahoda popustil, ale len zdanlive. ,Dobre,‘ pomyslel si. ,Nech si vyštuduje gymnázium, pošlem ho i na teológiu — veď sa v ňom prebudí iná túžba. Hľa, starý otec tiež rovno z kandidatika sadol do školskej katedry.^[14] I on vráti sa časom k povolaniu otcovmu, keď zmúdrie.‘

Miško a Ferko došli na takzvaný byt. Takzvaný preto, že to bola kedysi komora, v ktorej držiavali sa zemiaky, kapusta a podobné veci. Ešte vidno v kúte jamu, doskami zakrytú, kde zimovával ten dar boží. Časy sa, pravda, zmenili. Zemiaky presťahovali sa inde, na ich miesto prišli páni študenti. A pani Kuarková, domáca pani, veľmi si zakladala na tomto kútiku. Žiadala zaň päťadvadsať rýnskych, a to striebra, a len ako po známosti, i to na moc jednania, pustila ho za dvadsať. S bytom dávala okur a ohrev, prala šaty, riadila izbičku a každý týždeň varila svojim kvartieľnikom a ich kamarátom halušky s bryndzou, kde musela doložiť zemiakov i soli, koľko sa vyhľadávalo. A ona i splnila na čo sa raz podobrala. Cítila k nim náklonnosť materskú, a viem iste, že keď opustia túto izbičku a vychodia školy, že pani Kuarková nejednu slzu preleje za nimi. I teraz musí povzdychnúť, keď na to pomyslí, a položí svojim deťúrencom-nebožiatkam do izbičky na stôl, čo dobrého navarila alebo napiekla.

„Nénika, máme košele?“ zvolal Miško, ako vošli do pitvora.

Z prednej izby vystúpila mohutná postava ženská, dobre už v rokoch, ale červená a s podkasanými rukávmi.

„A akože — máte!“ odpovedala hrdo a vošla prvá do izby.

Na posteli ležali košele. Miško skúmal ich znaleckým okom. Domáca sa usmiala.

„Vidíte — krochmálené! Keď pôjdu na tot^[15] bál, myslela som si, vykrochmálim im košele, a vykrochmálila som.“

Oba páni študenti nevedeli sa nadívať na ne. Goliere i manžety stáli ani zamrznuté. Ferko bol uveličený — toto bude mať prvý raz škrobené košele. Miško tiež sa bol tešil, ale skutočnosť nezodpovedala ideálu, ktorý si bol utvoril o tvrdej košeli. Neboli ani tak biele, škrob sa popripekal pod rukou neskúsenej práčky a ponechával mnohé škvrny na golieri a manžetách.

„A kedyže pôjdete?“ pýtala sa pani Kuarková.

„O hodinu; voz už iste čaká…“

Oba priatelia preobliekli sa čo do najlepších šiat. Miško prevesil si novú mašľu, práve dnes kúpenú. Do kapsičky, ktorá s Miškom už päť stolíc presuplikovala,^[16] vložili čisté košele a šatky a vybrali sa. Miško niesol kapsuľu, Ferko pod pazuchou husle so sláčikom. Pani Kuarková vyprevadila ich až na ulicu a hľadela za nimi.