ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým som ešte býval v Kráľovej Lehote, tak som takmer každý štvrtok zabehol po železnici do Mikuláša. Tam som si v kaviarni vypil čiernu kávu, prečítal niekoľko novín, zahral som sa karambol^[8] a o piatej som sa zase vrátil domov. Bolo to lacné a príjemné zabávanie.

Pred Veľkou nocou som tiež tak cestoval. Vo vozni bolo veselo. Kežmarskí i prešovskí študenti šli domov na vakácie. Veselý rozhovor ozýval sa na všetky strany. Ako obyčajne, predmet rozmluvy točil sa okolo gymnázia. Pravda, najviac sa mohlo štikútať profesorom, ktorých smiešne obyčaje predstavovali a zakaždým sa hlučne zasmiali. Bol som trochu vzdialený od nich, ale zato som ich pozorne načúval. Človekovi je pri pohľade na študentov obyčajne príjemne okolo srdca, lebo vtedy i v ňom skrsnú milé rozpomienky pominulých už dávno študentských čias.

Predo mnou sedeli dvaja Važťania. No týchto som takmer ani nezbadal. Zrazu ozve sa jeden z nich:

— Hej! Zle je to, kmotre, veľmi zle so mnou! — a vzdychol si pritom zhlboka.

— Veru je to s vami, kmotre, nie najlepšie, — prehovoril druhý, a vyňal si pritom zapekačku z úst a odstrekol si sliny natenko, len tak zpomedzi zubov, a to tak blízko mňa, že som si rýchle odchýlil nohy odtiaľ. Ako by môj pohyb a práve nie najpriateľskejší pohľad nebol ani zbadal, pokračoval ďalej:

— Veď už noha, ako noha, len keby ste mohli robiť…

— Veď to je tá bieda, že nemôžem ísť do roboty, ani do poľa, ani do hory… A viete, jesť sa len chce — a aj deťom treba…

Pozornejšie som pozrel na hovoriaceho, i videl som, že je schudnutý a pritom veľmi bledý.

— A keby som sa len vyliečil… Ale tí doktori… Aj tí nič nevedia. Trápili ma tri štvrte roka… A teraz mi vravia, žeby som vraj išiel do Pešti, že ma tam vyliečia… Náš mi dal aj dáku ceduľku, kde sa mám obrátiť. Ale akože sa vymoceš v takom veľkom meste? Už ma tak ani netrápi, čo bude so mnou, lebo viete, raz musíme všetci zomrieť, ale čo si počnem v tom cudzom svete? Ako sa ta ku tým doktorom dostať?

— Už sú to len hrozne sprostí tí sedliaci, — prehovoril maďarsky jeden zo študentov, keď si ani v takej veci nevedia spomôcť.

Hovor medzi nimi prešiel na tupenie slovenského ľudu.

To ma namrzelo i prihovoril som sa k Važťanovi hlasne, tak, aby každý počul:

— Ukážte mi list, čo vám doktor napísal.

Vytiahol ho z opaska. Keď ho odbalil z ručníka, podal mi ho.

Pozrel som na adresu. — Bol písaný na kliniku.

— Nebojte sa, — hovoril som, — veď vy až do Pešti vždy nájdete niekoho, s ktorým sa budete môcť dohovoriť a ktorý vám bude na pomoci. Na stanici v Pešti ukážte policajtovi, alebo posluhe, — tento posledný má na hlave červenú čiapku a číslo na nej, — tak vás upraví, alebo vás zavedie za pár šestákov ta, kam sa máte obrátiť.

— Ďakujem, mladý pánko, — povedal Važťan a zabaliac list zase do ručníka, schoval si ho do opaska. Začal sa zase shovárať s kmotrom a o mňa sa viac ani neobzrel.

Študenti zamĺkli, keď videli, že „hlúpy slovenský sedliak“ má zástupcu.

Keď mi to tak dobre vypadlo, spýtal som sa ho ďalej:

— A čože sa vám stalo na nohu, že sa idete liečiť až hen do Pešti?

Môj milý Važťan pozrie na mňa opovržlive a dodá len tak cez zuby:

— A čo teba do toho?! — a potom zase pokračoval v rozhovore s kmotrom, ako by sa nič nebolo stalo.

Ostal som ako obarený.

Pozrel som len tak bokom po študentoch, i videl som škodoradostný úsmev na ich tvárach.

Ja ale som prišiel na to presvedčenie, že konečne Važťan mal pravdu, keď ma odbil, lebo som hneď za trocha úsluhy očakával odmenu od neho v tom, žeby som svoju zvedavosť uspokojil.