ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred troma rokmi viezol som si syna do Sarvaša,^[9] do prvej triedy gymnaziálnej. Bolo to práve v sobotu. Chlapec ešte do tých čias nebol nikde, len práve v najbližšom okolí, a preto ho všetko zaujímalo. Ustavične sa ma niečo vypytoval, a ja som mu takmer nestačil odpovedať. U mňa neveselé myšlienky povstávaly cestou. Bol som rád, že mi boh dal dožiť tento okamih, no obava ma tiež zmietala, či sa chlapec tam neskazí pod rokom v cudzom, ďalekom kraji, medzi cudzím svetom. „Bohvie, do akej sa spoločnosti dostane…“ Jedným slovom: mal som radosť i starosť ako každý rodič, vypúšťajúc si mláďa do sveta.

Od Segedína počnúc po Orošházu^[10] sme veľmi zle cestovali. Nahrnulo sa do vozňov robotníkov, takzvaných kubikušov. Toľko sa ich nahrnulo, že nebolo kam jablko hodiť. My sme sa učupili do kútika ku obloku a pozerali sme na prišlých. — Všetci boli, — ako obyčajne po robote — zaprášení a na tmavo uhorení. Ešte len dvere vozňa otvárali a už sa im sypala kliatba a hrešenie z úst; a k tomu hovorili tie najhnusnejšie reči, za čím potom povstal smiech.

Mnoho som počul hrešiť, ale toľko a tak strašne nikdy. Syn sa pritúlil ku mne a sostrašene pozeral na mňa, ako by hľadal u mňa záštitu. Počúvanie tých hrubých rečí a hrešenie bolo nám tým hroznejšie, lebo v našej obci je hrešenie nie v obyčaji a len niekoľko sa nájde takých, ktorí zlorečia. Bolo to teda pre mňa nezvyčajné a nanajvýš trápne, keď som nemohol zabrániť, aby môj chlapec nebol svedkom tých ohavných rečí. Tak to trvalo až po Orošházu, kam sme došli včasráno v nedeľu. I presadli sme na druhý vlak. Vozeň bol prázdny.

Pohodlne sme sa usadili. Bol som veľmi znepokojený a obavy ohľadom chlapca sa vo mne stupňovaly. Vždy mi tanulo na mysli, že chlapec sa musí skaziť.

Prešli sme pár malých staníc, a cestovatelia, sviatočne oblečení, vstupovali čím diaľ, tým viac do vlaku, takže onedlho aj náš vozeň sa nimi naplnil.

Načúvam ich rozhovoru i zbadal som, že sa shovárajú medzi sebou po slovensky.

— Otec! — ozval sa syn, — veď sú toto Slováci.

— Pravdaže, veď v Sarvaši bývajú Slováci. Zaiste idú zo svojich taní domov do mesta. — A pod dojmom, že som zase medzi svojimi a že počujem i tu za Tisou rodné zvuky, pocítil som radosť. K tomu skrsla vo mne i túha poznať sa s týmito ľuďmi.

Prihovoril som sa k nim.

Oni zvedave pozreli na mňa. Môžbyť, že neboli veľmi zvyklí, aby sa im „pán“ prihovoril po slovensky.

Oproti mne sedela staršia, v čiernom oblečená žena. Mamovkou ju všetci volali. Pozdejšie som sa dozvedel, že každú starú ženu mladší tak volajú. Bola ona vysoká, dosť plná osoba. V ruke držala malú kytku bazaličky a v druhej v bielom ručníku zaobalenú knihu. Tvár jej vzdor starobe bola ešte svieža. Vôbec bola pekná starena. Tak sa zdalo i z obleku, aj vôbec z výzoru, že má byť dobre zaopatrená.

— A zkadeže ráčia byť? — spýtala sa ma.

— Z Dolnej Báčky, — hovorím, a aby lepšie porozumela, doložil som: Tam od Dolného Dunaja.

— A či sú aj tam Slováci?

— Pravdaže, jesto, — odvetil som, — a to dosť veľké i majetné dediny.

— Tak? Ja som sa nazdala, že sme my i s Komlóšanmi^[11] už najnižšie posotení na Dolnej zemi.

— Ale čoby! Ešte aj v Banáte, v Srieme, áno a v Bulharsku sú už slovenské obce.

— Bože môj! — vzdychla si mamovka, — či nás je len hodná hŕbka, — a usmiala sa veselo. Bolo poznať, že sa tomu tešila.

Ja som sa tiež zasmial.

— Veru hodná hŕbka, lenže sme roztratení, takže ani nevieme jeden o druhom, — a predsa sme všetci rodní!

Tak mi bolo dobre okolo srdca, že si syna zase len nechám medzi svojským ľudom. Veď som videl na ich tvári ten istý výraz, čo i doma.

A teplý pocit spolupatričnosti vyvinul sa medzi nami, takže sme sa až do Sarvaša priateľsky shovárali, ako by sme boli vždy bývali vovedne.

Strach ale, že sa mi chlapec skazí, zmizol, ako marcový sneh, keď zrazu naň slniečko oprie svoje teplé lúče.