ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestoval som zo Zvolena do Bystrice. Kým som prišiel na stanicu, veru som dosť hodne zmokol, lebo sa lialo. — Keď prišiel vlak, vyhľadal som si príhodné miesto. Vkročil som rýchle do najbližšieho vozňa, aby som bol čím skôr pod suchou strechou.

Len čo som vkročil do vozňa, tu som sa zarazil od prekvapenia. Ocitol som sa totiž medzi samými „oláskymi“ Cigánmi. V prvom okamžení nevedel som, čo mám robiť. Obzerám sa, či niet nejaké miesto. Všetko bolo nimi obsadené. Totižto ani nie obsadené, lebo väčšina z nich bola pohodlne rozvalená po laviciach.

V kúte sedel starý Cigán s dlhými, strapatými, šedinami pretkávanými vlasmi. — Na prusliaku belely sa mu ani slepačie vajcia veľké gombíky zo striebra. Jednu nohu mal zohnuto položenú na lavici, takže koleno sa mu vysoko dvíhalo a zpod riasnatých širokých giat vykukávalo mu žilnaté, osmahlé stehno. Fajčil si z krátkej debrecínky a pozeral spokojne pred seba. Na mňa ani len fúzom nemrdol. Oproti mne sedel mladý Cigán. Nohy mal opreté o protivnú lavicu. Tvár mal obrátenú ku mne. Usmieval sa zpod čiernych neveľkých fúzov, pod ktorými leskly sa mu zuby. Bol pekný, švihlý šuhaj.

Pri ňom ležala mladá Cigánka. Hlavu mala opretú na jeho lone.

Fajčila cigaretu. Keď som vstúpil do vozňa, ani sa nepohla, len tak obrátila na mňa svoje veľké, čierne, iskriace sa oči. Pozerala na mňa posmešne, áno, vyzývave, ako by hovorila:

— Pozri, ako mi je dobre, tu v teple, v lone môjho milého. — Okolo úst jej pohrával hrdý, svojho kúzla povedomý úsmev. Priložila cigaretu k ústam, aby vdýchla do seba dym — a len pomaly vypúšťala ho zpomedzi plných, červených rtov. Hľadela za dymom — a zase náhle pozrela na mňa.

Oči sa jej zaleskly, ale tak divo, nepriateľsky, ako by sa spytovala:

— No, čo tu stojíš? Čo tu hľadáš? — A potom — možno, že som sa jej zdal smiešnym, zase ten istý posmešný, potupný úsmev jej poihral okolo úst.

— Koľko hrdoby! Povedomia! — podumal som a pošiel ku dverám, ktoré viedly do druhého oddelenia.

Toto bolo prázdne. Sadol som si. Obraz len pred okamžikom videný zaujal ma cele. Spomnel som si na obrazy, ktorých predmety zobrazujú scény z horúceho juhu. Potom zrazu prišla mi na um Puškinova krásna báseň „Cigáni“. V tejto ospevuje utešene voľnosť stepných Cigánov. Ale keď zjavil sa mi ten divý, nepriateľský pohľad, prišla mi nevdojak do umu Maupassantova rozprávka. V tejto veľký spisovateľ francúzsky totiž živo líči vášeň lásky v suchom, žhavom ovzduší Alžíru, kde domorodá krásavica obsypáva horúcimi bozkami svojho milého, no v druhom okamžení, keď hrozí nebezpečie, chladnokrvne siaha za sekerou, aby, jestli bude potrebné, soťala mu hlavu…

Vtom zastal vlak. Trochu som si ešte posedel, ale potom zatúžil som ešte vidieť, zachytiť v duši ten obraz, ktorý ma tak zaujímal.

Šiel som ta. Na moje prekvapenie oddelenie bolo prázdne, len malý, jemnému závoju podobný pruh dymu vznášal sa v povetrí.

Pozrel som oblokom i videl som asi desať pošmúrnych, otrhaných postáv kráčať po ceste do dediny. Zababúšení boli do starých, otrhaných pokrovcov a plachát. — Dážď sa lial na ich schúlené telá.

Mlčky tiahli jeden za druhým. Riedke blato za každým krokom rozprasklo sa a zafŕkalo im bosé nohy…

Nerozoznal som už medzi nimi hrdú Cigánku, ani jej milenca. Všetci zdali sa tak úbohí, tak všední. Nelíšili sa jeden od druhého v ničom, len starého Cigána som poznal po mokrých, dlhých, šedivých chumáčoch vlasov, ktoré mu dovedna slepené sedely na šiji.

Obrazotvornosť moja zbledla ako dúha, keď zrazu zanikne sedemfarebný oblúk, lebo lúče slnečné nerozsypávajú sa viac cez padajúce prizmy letného dažďa.