ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Málo je takých zaujímavých železničných staníc, ako je subotická.^[12] Tu vlaky ustavične prichádzajú a odchádzajú. Z jedného sa sype von zástup, do druhého pod tým istým časom hrnie sa národ chvatom. Vôbec tu je ustavičný pohyb, stisk ako v nejakom mravenisku. A to obecenstvo aké je rôzne a pestré! Tu vidíš národ, aký len chceš. Rumun, tlstý Šváb, Srb z Kraleviny^[13] i z Báčky, Maďar i Slovák, — už či je to pltník z Liptova, či hospodár z Veľkej Slatiny (tento si ide kúpiť kŕdeľ oviec do Banátu, alebo až hen do Sedmohradska)^[14] — všetci sa tmolia jeden pri druhom a ustavične sa socajú vo velikom stisku. Ale hľa! Veď tu prichádza i pán gazda z Petrovca!^[15] Či ho vidíš? Tamto ten v čiernom oblečený. Veď sa mu už zďaleka blyští pracka na klobúku napred položená. Či počuješ, ako klopká papučami po asfalte? Má veľký, svetlý, s červeným pásom dáždnik pod pazuchou, ale mu zato v ruke nechýba palička. Fajčí si cigarku, stoknutú do „špiccigaru“. Bezpochyby prišiel si do Subotice vybrať husárske kone na päť rokov do opatery i do roboty, lebo je teraz móda v jeho obci voziť sa na husárskych koňoch. Všetko tu nájdeš pospolu, ešte i Turka so širokými puliderami a červeným fezom; okolo neho má otočený biely uterák. Tu sa ponáhľa ustavične vigéc;^[16] tam zase štrngá si šabľou dôstojník. A mladé i staré dámy zašumejú popri tebe v elegantných úboroch. Počuješ ich štebot, — i oveje ťa rezeda alebo sirôtka. Práve chceš zo zvedavosti kuknúť na ne, či sú ozaj hodné, keď tu začuješ tamburicu. Obzrieš sa, — i vidíš, ako sedí na zemi na peróne počerný šuhaj, chrbtom opretý o múr. Klobúk má do tyla zastrčený. Čierna ani havran štica spustená mu je do čela. To mladý Srb tam dakde od Sriemu^[17] brnká si na štíhlom nástroji, očakávajúc, kedy sa už pohne jeho vlak.

A aké je zaujímavé toto nádražie vo dne, také je i v noci.

Dorazil som ta pred pár rokmi asi o druhej po polnoci. Môj vlak sa mal pohnúť len asi o piatej. Mal som teda dosť času. Driemať akože budeš, keď je všetko zaujaté. Každá lavica, — už či je to v druhej, či v čakálni tretej triedy, — je obľahnutá. Tí, čo si na nich odfukujú, ako vedia zchuti spať! Človek im až závidí a čuduje sa, ako môžu na tých tvrdých laviciach tak dobre odpočívať. Pravda, s času na čas sa i obrátia, ale hneď na to počuješ ich tichý, hlboký dych. Tu ešte ako-tak vidí človek istú rovnoprávnosť a voľnosť, lebo veru či pán, či nepán, každý je rád ukoristenému miestočku, len aby si mohol zdriemnuť. Ale i tu sa dbá, najmä u mladých, na istú eleganciu. Nechýba ani malá koketéria. V čakálni druhej triedy odpočívajúca dáma ešte i v spánku dbá veľmi na to, aby si účes neskuštravela. K tomu rýchlym, tak sa zdá, nevedomým pohybom dovolí smrteľníkovi na okamih zočiť malú, v žltej poltopánke stoknutú nôžku.

Ale keď tak vstúpi človek do čakálne tretej triedy, ešte len tam má si na čom zrak popásť. V rozmanitých položeniach ležia na zemi i na laviciach mladí i starí, ženy, chlapi aj deti. Jedna opretá je o veľký batoh a ruku má pevne primknutú ku prsiam; istotne opatruje meštek s peniazmi. Druhý zase má ošumelú bundu pod sebou. Pozor, lebo sa potkneš! Či nevidíš, ako pred tebou leží manželský pár na zemi? On je vystretý a prikrytý bundou, ona zase leží schúlená pri ňom a usiluje zakryť sa krajom mužovej bundy.

Nad všetkými vznáša sa dym a prach, takže povetrie je dusné a primiešané ťažkým, odporným zápachom. Pri výčape obsluhuje hodne mdle ospanlivý kelner niekoľkých železničiarov. Títo sedia neďaleko neho pri sklenici vína a čakajú medzi tichým rozhovorom dobu nastúpenia do služby.

Vyšiel som von. Noc bola chladná. Ostrý vetrík podúval od východu. Tá strana začala už obelievať. Aby som sa zohrial, počal som sa rezkým krokom prechodiť po peróne. I tu boli cestujúci. Niektorí sedeli opretí o okrúhly stôl. Hlavu mali k nemu nahnutú. Sedeli nehybne, ako by o niečom veľmi vážnom rozmýšľali. Len jeden mladý párik bol živší. Sedeli blízko seba. On často mlčky pozrel na ňu, ona zase mu ustavične vyprávala niečo pološeptom a pritom klátikom topánky udierala o asfalt, alebo podošvou šuchla oň. Tvár jej nebolo poznať; bola v tôni širokého klobúka, len okrúhla podbriadka belela sa v zelenkavom svetle elektrickom. Prešiel som popri nich. Nezbadali ma. Blížil som sa k čiastke perónu, oddelenej pre tretiu triedu. Musel som pozorovať, aby som nezavadil o ležiacich. Bolo ich tu hojne. Ležali na holom asfalte. Videl som, ako majú tanistry pod hlavami položené. Jasné svetlo žiarovky osvetľovalo ich rady. Všetci boli kabanicami zahalení. Na nohách mali krpce. Tváre mali zatienené širákmi.

— Veď sú to Slováci, — pomyslel som si. — Ozaj, zkadiaľ len môžu byť? — a začal som pozornejšie prezerať ich kroj. Podobal sa tomu, čo Hronci nosia.

Medzitým sa hodne rozvidnelo a vetrík rezkejšie pofukoval. Mal som na sebe len ľahký svrchník a pocítil som chlad. Začal som sa zase rezkejšie prechodiť. Pomaly sa perón oživoval, cestujúci, omámení ešte spánkom, vychádzali von, aby sa občerstvili na sviežom vzduchu. Keď som sa tak asi o polhodinku vrátil, nenašiel som už mojich Slovákov. Zo zvedavosti, kam sa podeli, išiel som pozrieť do čakálne. Tam ich tiež nebolo. Šiel som až na koniec budovy, a hľa, tam som ich zazrel pri studni. Jeden druhému nalieval vodu na dlaň z hrnčekov. Umývali sa, až čapot stál. Bolo ich drahne, možno i päťdesiat. Veselý rozhovor rozprúdil sa pritom medzi nimi; najmä mladí šuhajci boli rezkí. Všetci boli po pás len v košeli. Široké rukávy mali vyhrnuté vyše lakťa, takže sa im videly svalnaté ramená.

— Týmto je nie zima, — pomyslel som si, — kdežto ja sa trasiem ako osika. — Nie div, veď sú oni zvyklí štekleniu vetríka, ktorý sa skôr skotúľal so snežných hôľ dolu do doliny. I prizeral som sa s úľubou na tento rezký život. Páčilo sa mi, že sa hneď za zorí umývali, a to v čerstvej, studenej vode, lebo veru u sedliaka je to ešte i teraz na najviac miestach zvykom, že rád skúpi s čerstvou vodou. Medzitým každý, ktorý sa umyl a poutieral sa krajom rukáva, odišiel trochu nabok, sosňal širák, zastal, uprel zrak na zružovelý jas východu, v jehož strede skvel sa biely bod Zorničky, prežehnal sa a rty sa mu pohybovaly. Pohrúžil sa do rannej modlitby.

Keď som videl ten ich vážny, zbožný, oddaný výraz, ktorý je taký častý u nášho ľudu pri výkone pobožnosti, vzdychol som si a závidel som im tú ich detinskú oddanosť a vieru. Prejal ma zármutok, že som už nie vstave tak sa modliť, že moja modlitba je prerývaná rôznymi pochybnosťami, nepokojom. A i vtedy, keď v súžení a v úzkosti vzdychám k bohu, je to nie ten čistý a úprimný detinský vzdych, ale presiaknutý chvíľkovou úzkosťou a egoizmom. I teraz mi prišiel do umu ten hlboký význam slov Kristových: „Blahoslavení chudí duchom…“

Oprel som sa o zábradlie a pozeral na nich. Boli veru ošumele oblečení. Kabanice i drsné biele súkenné nohavice boly neforemné, začadené i poplátané, — nuž také, aké náš ľud nosí do roboty. Ale vzrast mali pekný. Väčšina z nich boli chlapi dosť vysokí. Najmä mládenci mali príjemné, okrúhle tváre; líca sa im červenely od nedávneho umývania.

— Hej, keby boli inak oblečení, — prelietlo mi umom, — nepozerali by ste na nich tak pohrdlive a opovržlive!

Starší sa pomaly vrátili na perón. Vonku zostalo len asi osemnásť šuhajov. Z tých niektorí sa ešte modlili, iní, zase žarty vystrájali medzi sebou. Čas sa míňal bez toho, že by boli dbali na to. Vtom vlak zahvizdne. Stal sa krik. Obzriem sa, tu vidím, že sa vlak pomaly pohýna a z vozňov tretej triedy kývajú šuhajcom ich súdruzi, aby sa ponáhľali. Títo zostali na okamženie ani skamenelí, potom utekali si po svoje náčinie a tanistry. No bolo pozde, — vlak jachal ďalej. Tam stáli na peróne v hŕbke shluknutí a pozerali za odchádzajúcim vlakom. Ešte len pred chvíľkou ich tváre boly samý úsmev — a teraz prekvapenie, úzkosť, nepokoj uhostil sa na ich obličajoch.

Obecenstvo sa bavilo na ich nehode. Je pravda, že pre bežného pozorovateľa mal ten výjav i komickú stránku, no mňa sa trápne dotkol. Pristúpil som k nim a prihovoril som sa im. Začul som zprvu nesrozumiteľné zvuky, lebo hovorili rýchle medzi sebou.

— Zkadiaľ ste?

— Tam od Berežskej.^[18]

— Teda Rusi?

— Áno.

— Kam idete?

I vyrozumel som, že idú drevo rúbať do bosenských hôr. Zrazu začul som vrátneho hlas. Oznamoval môj vlak. Ponáhľal som sa po kufrík, aby som i ja nezameškal a aby som si vydobyl pohodlné miesto. Cestou, ale mučila ma myšlienka, prečo práve ten zbožný ľud je osiralý, bez pomoci? Prečo práve on má byť odsúdený k zahynutiu? A či ešte druhé tisícročie má čakať, aby i s neho spadly putá poroby a aby i on bol účastným slobody a osvety? Prečo práve to „rozptýlené“ plemä má mu vysať všetky jeho sily a z jeho mozoľov sa obohacovať a mohutnieť?

Pristúpil som ku konduktorovi a pošeptal som mu, aby mi hľadel dať pohodlné miesto, že naň nezabudnem. Bol som ustatý, chcel som si trochu oddýchnuť. Ukázal mi vpred. Vstúpil som do čistého vozňa. Bol prázdny, len v jednom kúte sedeli štyria vigéci. Mali položený na kolenách kufrík a hrali s veľkou zaujatosťou ferbľu.

Ľahol som si na lavicu a počal som driemať. Onedlho, len tak v polosne, počul som „besser“, alebo smiech šťastného hráča, ktorému sa podarilo väčšiu „šnúru“ stiahnuť.