ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlani cestoval som do Luhačovíc. Na Vrútkach stretli sme sa s priateľom i kolegom. Obidvaja sme sa tešili tejto náhode, lebo sme sa nevideli už asi dvadsať rokov. Keď sme sa už povyspytovali jeden druhého, ako sa nám vodilo od tých čias, čo sme sa nevideli, prešli sme na rozpomienky nášho spolužitia v Liptove.

Tak sme boli zaujatí rozhovorom, že som si nestačil pozornejšie obzrieť spolucestovateľov, ačpráve vozeň bol nimi naplnený. Zbadal som, pravda, že nejaký, za chrbtom mi sediaci klerik načúva nášmu rozhovoru, ale som si ho zprvu nevšímal.

Záujem jeho bol ale taký zvláštny, že si hlavu oprel o moje operadlo. Jeho tvár, k nám obrátená, menila výzor podľa obsahu nášho rozhovoru, ktorý rýchle prechádzal s vážneho predmetu na veselý a zase naopak, — vôbec ako prišlo.

Tvár mal čistú, hladkú, zdravú. Zračila sa z nej dobrosrdečnosť. Čím diaľ, tým viac ráz obzrel som sa naňho. A keď som pozrel do jeho záujmom žiariacich očí, zbadal ten výrazný úsmev, začal som sa zaujímať oň.

Vymenili sme si dve-tri slová a už sme boli v prúde.

Dozvedel som sa, že jeho rodičia sú sedliaci, že bývajú v Hornej Nitre a že je v B. v seminári. Teraz ide domov na letné prázdniny. Hovoril nárečím nitrianskym, často sa zasekol, bo nenašiel príhodný výraz, takže si musel maďarským slovom pomáhať. Bol rád, že sa sišiel s ľuďmi, s ktorými sa môže po slovensky poshovárať.

Chcel som si utvoriť aký-taký pochop o ňom; prešiel som teda na posledné národné udalosti. Hneď na počiatku som zbadal, že o týchto nemá ani poňatia. O Španielsku, o Canalejasovi^[19] rozhovoril sa živo, ale o udalostiach, odohravších sa v Nitrianskej, nevedel takmer ani zbla.

— Eh, — pomyslel som si, — múry seminára sú hrubé takže profánny zvuk sveta ta nedolietne, — probujme jemnejšie struny. — Začal som teda rozhovor o literatúre.

Môj milý klerik bol dobre oboznámený so starou klasickou literatúrou. Citoval Horáca a Virgília. Mená starých velikášov sypal v hojnom prúde. Spomenuli sme aj maďarskú literatúru. Kdeže by tu nebol doma?!

— No reku, — pomyslel som si, — skúsme, či vieš niečo aj z našej. — I začali sme sa shovárať s priateľom o našom literárnom pohybe.

Tu už môj klerik zamĺkol.

— A čítali ste niečo zo Sládkoviča? — spýtal som sa ho.

— Kto je to? — spýtal sa ma naivne.

Pár slovami som mu rozpovedal. — Konečne, — prišlo mi do umu, — možno, že bol vychovaný prísne cirkevne, možno, že pozná len slovenskú katolícku spisbu. Začal som s Hollým. Nikdy o ňom nepočul.

— To je starý, — pomyslel som si.

— Poznáte Osvalda, redaktora „Kazateľne“ a „Literárnych listov“? Vydal aj tri krásne sborníky prednejších katolíckych spisovateľov „Tovaryšstvo“.

Všetko to mu bolo terra incognita.

Pozrel som naňho uprene. Chcel som mu nazrieť do duše, či sa nepretvaruje. No jeho tvár ostala jasná, dobrosrdečná, čistá, len v očiach sa mu zračila zvedavosť, ako keď človek počuje nové, dosiaľ neslýchané veci.

— Máme my tak spisbu ako aj iné národy, lenže, pravda, v skromnejšej, — oveľa skromnejšej miere. Ale ju máme — aj epos. — Chcel som mu zaimponovať, lebo viem sám po sebe, že v tom veku už samé slovo „epos“ má pre mladíka veliký význam.

— Epos? — zvolal zadivene a pozrel na mňa nedôverčive.

— Pravdaže, a nie jeden! Keby ste len čítali, presvedčili by ste sa, aké krásne diela máme, a že naša reč ako krásne zuní a aká je ohebná a príhodná k najťažším formám básnickým. Veď naši básnici použili tie najrozličnejšie formy, počnúc od klasických až po sonet, sextínu a stancu.

Zasmial sa.

— Nesmejte sa, veď len Kollárova Slávy Dcéra obsahuje šesťstodvadsaťdva sonetov a krem toho v tejto forme máme mnoho i od iných.

Zamyslel sa…

Mňa ale mučily dve otázky. Ako mohol vyrásť tento mladík uprostred Slovenska, že by k nemu nebol doletel ani len hlások o duševnom žití národa, z ktorého pochádzal a proti ktorému cítil predsa súcit i spolupatričnosť? Čo to boly za okolnosti, ktoré ho čínskym múrom obtočily, aby nevidel, čo sa deje okolo neho? A konečne aká je to povaha, ktorá nemá v sebe ani zbla sily ku samostatnému pozorovaniu, bádaniu, ale bez všetkej kritiky berie na seba dojmy cudzej výchovy? Ako sa mohol v ňom udržať pri takýchto okolnostiach pocit slovenskosti? Či je to len pud rasový, a nie ľudské povedomie?

Druhá otázka mi bola trápnejšia. V Nitre, teda v prebudenom kraji, kde žije toľko slovenských inteligentov obojeho vyznania, ako sa mohlo stať, že ho z nich ani jeden nezbadal, nevplýval naň, nepoučil ho, neukázal mu smer?…

— Nemoralizuj, človeče! — ozvalo sa mi svedomie.

— Čo hádžeš frázami ako plánkami? Zametaj si radšej pred svojím domom! Nuž a v tvojom slávnom bydlisku, ktoré je vychýrené ako prebudené, ako vzor iným, koľko študentov (a jesto ich asi dvanásť) vie niečo z literatúry slovenskej, vôbec koľkí sa zaujímajú o slovenské veci? Stavme sa, že sú medzi nimi štyria-piati, ktorí sa takmer vyrovnajú v nevedomosti klerikovi. A pre tvoju a iných darebáckosť neodpadne nám z nich päťdesiat percent?

Obrátil som sa ku obloku, aby som si obzrel krásne Považie. Obraz za obrazom sa menil. Kde-tu ukázaly sa malebné rumy starodávnych hradov. Pod nami tiekol zelenkavý Váh a v širokom koryte na oboch jeho brehoch belely sa široké pruhy hrubého štrku.

Približovali sme sa k Predmieru. Chcel som vidieť Súľovské skaliská, preto som prešiel na druhý bok vozňa. Musel som pristúpiť k mladému, slušne odetému mužovi. Tak sa zdalo, že so záujmom obzerá si kraj. Poprosil som ho, aby mi dal trochu miesta, že si chcem i ja obzrieť vidiek.

Pozrel na mňa, potom odvetil mi po nemecky, a to pruským nárečím, že nerozumie, čo hovorím. — Povedal som mu teda po nemecky.

— Vďačne, — odvetil, — aspoň mi poviete, ako sa volajú dediny a upozorníte ma na zvláštnosti kraja.

— S radosťou, čo budem vedieť!

I zabrali sme sa do pozorovania vidieka.

Na predmierskej stanici čakal už na vlak veľký húf ľudu. Všetko sa to hrnulo do tretej triedy. Onedlho boli sme toľkí, že sme sa nemohli ani pohnúť. Prišlí boli už zväčša obstarní, ženy zvraštené, bledé, len poniektorej bola tvár zrumenelá a oči lesklé. Mnohým z chlapov tváre boly rozpálené a oči im boly nabehnuté vlahou.

Darmo je, ale musím pravdu vyznať, že na mňa bôľne pôsobil pohľad na tento ľud. Možno, že preto, že som zvyklý na dolnozemský ľud, ale sa pamätám i teraz, že keď som bol asi pred dvadsať rokmi v Rajci, že aj vtedy nemohol som sa pozbaviť toho istého dojmu vzdor tomu, že som tam bol za pol druha roka.

A predsa niet krajšieho spevu na celom Slovensku, ako je trenčiansky. Koľko som sa ho napočúval, — tak podvečer, — keď sa ozval zďaleka sťa cvengot strieborných zvoncov! Nazdal by si sa, že sú to víly a pohádkoví bohatieri, — a tu keď sa priblížia, vidíš ich biedu, ktorá sa javí v odeve i v bledých opuchnutých lícach, — spozoruješ rušivé následky pálenčeného smradu, ktorým ich otravujú krčmári. Hej, sú oni bohatieri i víly, ale zakliati. Sú oni ešte i teraz popolvári i popolušky a sú odkázaní slúžiť bezcitnej macoche za pár vriec zemiakov, za niekoľko halierov a za — pálenku.

Medzi prišlými rozprúdil sa živý rozhovor. Jeden vyprával, čo kúpil, druhý čo predal, čo mu dávali, ako nechcel lacnejšie dať. Vyrozumel som, že boli na jarmoku v Bytči. Povstala neznesiteľná zápara. Dym i výpar tiel prekážaly dýchaniu, takže sme boli prinútení pospúšťať všetky obloky, aby sme dostali čerstvého povetria. Nahol som sa z obloka. Chcel som, aby ma trochu vetrík ovial, lebo ma už hlava počala pobolievať. V susednom vozni muselo ísť veselo, lebo bolo počuť zachríply spev, hlasitú vravu, ktorá čím diaľ tým viac prechádzala do vady a kriku. Hlavne dva ostré hlasy bolo rozoznať, zaiste dve protivné stránky. Okolo týchto šumela vrava iných ako tichší chór, niekedy prerývaný kratšími výkrikmi.

Krik čím ďiaľ tým väčšmi sa stupňoval. Nedalo sa rozoznať, o čo sa jedná, bo vrava v našom vozni a hukot vlaku splynuly s ním v úplný chaos. Zriedkakedy zbadal som tak veľkú protivu. Predo mnou rozprestieral sa utešený vidiek, samá malebnosť, rozmanitosť farieb i tvarov, a predsa aký božský súlad! Čakáš, že ťa oveje vonný vetrík, prišlý zo svrčinového lesa a od kvetných lúčin horských. Napínaš sluch, či neočuješ hudbu prírody, ktorá sa javí v šume lesa, v žblnkote vlniek, v cvrlikaní svrčkov, a v tom krásnom, s prírodou slovenského kraja súzvučnom speve. Ach, z toho neočuješ ani máčny mak! Bo veď okolo mňa vzmáha sa huriavk, ktorý prerušuje monotónny klepot a hukot vlaku. Miesto vonného vetríka ovieva ťa desný zápach, derúci sa z vozňa.

Vlak mierni rýchlosť.

— Chvalabohu! — vzdychnem si. — Možno, že sa mi už uľahčia útrapy!

Vlak zastal. Pred nami na koľajniciach stálo niekoľko nákladných vozňov. Zatienily nádražie. Cestovatelia v pravom slova smysle sypali sa z vozňov. Stál som u okna a pozeral na vychodiaci zástup. Krik v susednom vozni neumĺkol. Zrazu, mihla sa palica vo dverách vozňa a padla na hlavu jedného chlapa. Počul som tupý úder. Vykríkol som v úžase, keď som videl toho chlapa padať dolu hlavou pod kolesá nákladného vozňa. Širák mu odletel nabok a ja som videl, ako mu tenkým prúdom po lysine tečie krv. Nastala trma-vrma. Ľudia shŕkli sa okolo neho. Ešte bol omráčený, keď ho zodvihli. Tvár mal zakrvavenú. Napolo prebraný bľaptal niečo a rukávom si utieral tvár. Medzitým z vozňa vystúpil asi šesťdesiatročný muž. Mával palicou okolo seba a kričal, čo mu para stačila. Traja chlapi ho silou-mocou držali, lebo sa im chcel vytrhnúť a hodiť sa zase na zraneného. Zrazu vymkol sa im jedným obratom z rúk a rútil sa s napriahnutým kyjom na svojho protivníka. Pritom vydal zo seba taký hrozný ryk, že človeka až mráz prešiel. Krv zastydla vo mne, bo v tom okamžení očakával som niečo hrozného, keď tu zrazu priskočil k nemu jeden chlap, zdrapil ho za nákrčník a odsotil od seba takou silou, že sa zbesilec váľal po zemi.

Prišli žandári a po krátkom výsluchu sobrali útočníka sebou.

Rušeň zahvízdal a vlak sa pohol ďalej. Odvrátil som sa od obloka. Ustal som, a preto som si sadol. Pozrel som na Prušiaka, sediaceho oproti mne. Takmer som ho nepoznal. Pozeral tak opovržlive a tvrdo, že som sa až zarazil. Porozumel som. Zaiste odohravšia sa udalosť bola príčinou tejto premeny.

— Čo máš opovrhovať? — pomyslel som si. — Či v ríši dobrých a bohabojných mravov nedejú sa žiadne svinstvá, ani v Kamerune?^[20] Či vy nemáte tiež beštiu v sebe? Opovrhuješ ľudom a nevieš sa spýtať, kto je príčina jeho úbohosti, zanedbanosti? Nepríde ti na um, že vina padá na tých, ktorí vládnu nad jeho imaním a nad jeho dušou?

Odvrátil som sa od neho a sadol som si nazpät ku priateľovi.

Oproti mne sedela mladá, dosť príjemná nevesta. Bola skromne, no čisto oblečená. Pozerala uprene von oblokom, ako by chcela sledovať tok Váhu. Pri nej bol opretý ohromný batoh.

— Ako len môže takú ťarchu uniesť! — pomyslel som si.

Rozhovor medzi mnou a priateľom sa už nerozprúdil živšie. Oboch nás tlačilo niečo.

Konečne sme došli do Teplej. Vydýchol som si. Mal som času viac ako hodinu. Sadol som si k jednému stolu, dal som si doniesť pohár piva a kúsok syra a medzitým obzeral si kúpeľných hostí.

— Árpádkori emlék,^[21][22] — počul som prehovoriť na pravej strane.

Obzriem sa a tu vidím jedného, už dosť obstarného, pána v attile.^[23]

Mal dlhé vlasy a la umelec, čiernu, šedinami pretkávanú bradu a nápadne počernú pleť. Sedel pri druhom stole a upíjal si pivo. Oproti nemu sedel tlstý katolícky kňaz a dvaja mladší páni. Počúvali ho s napnutou pozornosťou.

— Aha! — pomyslel som si. — Zaiste nejaká veličina, — historik alebo archeolog.

Rád by som bol počul niečo z rozhovoru, ale vtom prebehol popri mne ani z bazára vystrihnutý, asi osemročný chlapec. Za ním voľným krokom kráčala elegantne oblečená dáma. Bola súmerného vzrastu, vôbec krásavica.

Sadla si k osamelému, pri zábradlí stojacemu stolu. Chlapec prisadol ku nej.

Učenec i so svojimi poslucháčmi pristúpil ku nej. Veľmi zdvorile sa poklonili. Rozprúdil sa medzi nimi živý rozhovor. Myslím, krútil sa o včerajšom večierku.

Páčilo sa mi, ako obstarný „učenec“ uklonkuje sa pred krásnou dámou, ako sa usmieva, vyciera žlté, ba načernasté zuby. — Či ho vidíš, ako hrkúta — starý! Usmial som sa pri tejto myšlienke. — Ale veď sa to veda dopĺňa s krásou. A potom, veď i trójanskí starci korili sa kráse Heleninej.

Bol to ozaj rozkošný obrázok, najmä doplnený ešte jasnou, okrúhlou, usmievavou tvárou kňazovou a už spomenutými mladými pánmi. Poslední si zaiste úlohy podelili. Prvého úloha bola podľa obsahu rozhovoru meniť si výraz na tvári, smiať sa podľa hodnoty vtipu, raz jemne, zase rozpustile atď. Druhý vzal do opatery chlapca. Láskal sa s ním, vypytoval sa ho všeličo, žartovali; vôbec dvoril mu a pritom vše pozrel na dámu, či zbadala pozornosť, ktorú venuje jej synáčikovi.

Ona ku každému bola prívetivá a ľúbezným úsmevom odmenila námahu posledného.

Nemal som času rozlúštiť otázku, či páni holdovali len kráse, a či v ich námahe nebolo pomiešané aj trochu hmotárstva, aby totiž vzbudili priazeň u nej, aby — jestli bude možné — vplývala na svojho vysokopostaveného manžela, žeby si ich všímal a im protekciou pomohol pošinúť sa napred. Posledné sa mi zdalo byť pravdepodobnejšie, lebo sa príliš úctive, takmer pokorne chovali.

— Čo budem tu osamote čupieť — pomyslel som si, najmä keď ma už aj sklepník domŕzal, či si ešte niečo nerozkážem. Vstal som teda a šiel som ku kase. Lístky ešte nevydávali. Prezeral som si trochu plakáty a medzitým som sa nad niečím zamyslel. V myšlienkach ani som nezbadal, ako som sa dostal do čakálne tretej triedy. Nezvyklá tichosť vyrušila ma z myšlienok. Poobzeral som sa, i videl som tam hodnú hŕbu ľudí nehybne sedieť: chlapov, ženy a deti pospolu. Ženy boly vyplakané, mužskí klonili hlavy nadol alebo uprene pozerali pred seba. Na všetkých zračil sa smútok, strach, áno, na niektorých aj zúfalosť.

— Čo je to? — Čo sa tu stalo? — pomyslel som si. Obzriem sa po celej sieni a tu vidím, že pri tých dverách, cez ktoré som vošiel, stáli — traja žandári s nasadenými bodákmi na puškách. Toľkí stáli tiež i pri druhých dverách, ktoré viedly na perón. Boli nehybní a tak uprene opierali oči na mňa, že ma zrazu — neviem prečo — pochytil nepokoj.

— Prac sa ztadeto, človiečiku, — pomyslel som si, — ešte sa ti môže niečo nepríjemného prihodiť.

Keď som prechádzal popri nich, tak som sa nevoľne cítil ako ten pohádkový šuhaj, ktorý prechádza v zakliatom hrade pomedzi strážne levy. Bodol ma do tvári ich ostrý pohľad. Vydýchol som si zhlboka, keď som bol von na slobode. Hanbil som sa sám pred sebou, že som bol tak chabým, že som sa takmer vinným cítil.

— Čo sa to stalo? — spýtal som sa vratného, — že tamtých strážia?

Pozrel na mňa prekvapene, ako keď sa niekto spytuje na niečo obyčajného, samozrejmého, odvetil ľahostajne:

— To sú vysťahovalci, zlapali ich a teraz ich budú postrkom posielať domov.

— Tak?

Nevdojak mi prišly na um obrazy ruských umelcov. Väčšina z nich znázorňuje s ohromujúcou až pravdivosťou biedy ľudského života.

— Hľa, — pomyslel som si, — veď je tu tá istá látka, ten istý obraz! U nás! Je to možné?! — a zrazu som pochopil scény z Tolstého a Dostojevského veľkolepých diel, ako kráčajú zúbožení bledí, beznádejní a otupení odsúdenci na Sibír v sprievode bodákov. To, nad čím som sa pri čítaní zhrozil, keď som musel od trápneho dojmu odložiť knihu a vyjsť von, aby sa mi prsiam uvoľnilo, — tomu podobné som videl teraz.

Ach, veľa, veľmi veľa biedy, sĺz, žiaľu, mnoho tmavých stránok života jesto aj na „Ostrove slobody“!^[24]